Stojime aj na mensej slonej farme pri ceste (miestna story hovori, ze volne zijuce slony nicili dzunglu, doslova ju vyjedali, preto ich pochytali a umiestnili do tychto fariem blizko cesty, kde si na nich mozu turisti zajazdit a kde su pod kontrolov a neobzieraju dzunglu.... tazko s tymto suhlasit, ale aspon tieto "turisticke" slony nemusia vlacit klady a drevo z rubanisk). Mame necelu hodinku, aby sme sa v kovovej konstrukcii pripevnenej na slonom tele (ale jemne, cez deku) povozili okolitym lesom. Patkilove balenie bananov stoji 20 bahtov, a sofer si nerobil srandu, ze to funguje ako benzin pre slona. aspon teda nas slon/slonica sa drzal hesla "Bez bananu ani krok". Taktiez presne vedel, kde za ktorym stromom je pit-stop, t.j. teta predavajuca igelitky bananov. Kebyze mu tie banany nekupime, tak tam cakame dodnes... Na penazenke sa odrazilo aj to, ze nas neustale prenasledovalo slonie mlada (dcera nasej slonice), ktore chobotom len tak tak dosiahlo k nam na sedacku. Takze sme krmili hned dva hladne choboty.
Slonica sa cestou rozhodla, ze ju nieco stekli za krkom (chvalabohu, ze som vtedy este sedela v postroji a nie priamo na nej), oprela sa celym telom aj s nami na chrbte o strom a zacala sa on skrabat. Zvuk ako ked suchate polystyren 8-) Stastlivo nas doviezla naspat k pick-upu, tak sme jej vyjednali este jedno vrecko zelenych bananov.
Z dalsej zastavky uz ideme pesobusom a hned dokopca, ojojoj, sme tu zleniveli. V horucave slapeme po piesocnatom lese, ktory vyzera asi uplne inak pocas dazdovej sezony. Teraz su tu suche, ale za to mega velke listy vsade po zemi, ako na jesen. Sprievodca "Fak" (co v thaijstine znamena tekvica) nam ukaze papradie, ktore reaguje na dotyk a stahuje sa (pytajte si dokaz, mame video). Vsade su niekolkometrove termitiska tvrde ako beton. Inak tu nestretneme ani vtacika letacika. Osviezime sa v ladovom vodopade a kracame, az kym nenarazime na prvu zivu dusu, tetu patriacu do rodu White Karen (do rodu Karen patrili aj tie dlhokrke, ale tieto sa volaju Biele Karen, pretoze vsetky dievcata tohoto rodu az kym sa nevydaju nosia biele saty a po vydaji nosia saty farebne a bielu uz nosit nesmu. Existuje aj rod Red Karen, t.j. Cervene Karen, a tie predpokladam nosia saty cervene). Usmieva sa na nas cervenymi zubami (od zuvania tabaku), je bosa, na hlave uterak (toto som nikdy nepochopila, lebo inak chodia Karen oblecene velmi pekne, vo farebnych vysivanych krojoch, s velkymi dierami v uchu, z ucha vysiace nahrdelniky, ale na hlave maju stale obycajny uterak!) a dorozumieva sa s nou za pomoci Faka. Jej psy a ich stenata (najpr sme mysleli, ze to su lisky) su take hladne, ze zozeru aj slane arasidy.
Asi o pol hodinku volneho kroku dalej je uz horska dedinka (vsetci obyvatelia patria do White Karen), v ktorej dnes prespime. Pripravena je pre nas otvorena chata (bez prednej steny) s prikryvkami a sietami proti komarom, s vyhladom na ryzove policka v doline. Pred vecerou, ktoru nam Fak a druhy sprievodca uvaria na ohni, sa prejdeme dedinou pomedzi stovku kuriatok, psov, maciek a divoko vyzerajucich ciernych prasiatok. Jedna pani mi na chvilku dovoli vyskusat si drtit ryzu nastrojom, ktory vyzera ako hojdacka pre deti => t.j. na jednej strane pouzije vlastnu vahu, postavi sa na klat a ten potom necha spadnut do valovu s ryzou. Tento proces opakuje, az kym nie su vsetky zrna ryze rozbite. Ku chatke nas pridu pozdravit aj dve postarsie damy - biele Karen - ktore prinesu svoje textilne produkty, ako tkane prikryvky, satky, saly, naramky. Nic z toho asi nepotrebujeme, ale nestoji to vela a podporime tym horsku dedinku, tak preco nie.
Po veceri pridu miestne deti spievat k ohnu. Chvilkami im to fakt nejde, ale to je este nic proti nasemu "Prsi, prsi", ktore nas na oplatku prinutia zaspievat. Potesia sa keksikom aj drobnym, ale hlavne im Duri spravi radost, ked im pozicia fotak. Male dievcatko, asi tak 6-rocne, sa po chvilke nauci aj dobre zameriavat a pred nou sa deticky hanbia menej ako pred nami, takze nam spravi aj zopar peknych fotiek. Deti su vsade na svete rovnake, vesele a hrave. Aj ked su bose a spinave...
No comments:
Post a Comment