Nový Zéland – Akaroa – plávanie s delfínmi - deň 7

Na poloostrove pod mestom Christchurch (Banks Peninsula) je prímorské mestečko Akaroa, z ktorého odchádzajú lode k najmenším delfínom na svete – Hector's dolphin. Po včerajšom zklamaní z Kaikouri sme radi, že sa nám podarí zarezervovať si miesto v jednej loďke, ktorá sa k týmto vzácnym delfínom plaví (s kapacitou iba 10 človeka v neopréne). Cesta do Akaroi by mala trvať asi hodinku. Ráno sa nám ťažko vstáva a kým sa vymotáme, zostáva nám ledva ¾ hodinka k plánovanému stretnutiu s posádkou lode. Zpočiatku sa chlácholime, že keď tak zmeškáme úvodné bezpečnostné kecy a fasovanie neopénov a naskočíme si priamo na loď, ktorá by mala odchádzať 45 minút po stretnutí. Čas uteká rýchlejšie ako v škole na fyzike a podľa mapy sa veľmi nepribližujeme. Krásna, rovná dialnica pomenovaná po kráľovne Alžbete sa mení na serpentýny v zálive a neskôr na serpentýny v horskom priesmyku. Okrem nás je na tejto ceste v takú skorú rannú hodinu len rozthaný cyklistický peleton a rýchlosť si užívajúci motorkári. Po 154 zákrute začnú pískať brzdy, po 203-tej už aj cítime zhorenú gumu. Ďurko (náš dnešný šofér) to nevzdáva ani vo chvíli, keď nadýde čas stretnutia a ľudia z lode nás po telefóne upozornia, že odchod lode je pevný a čakať na nás nemôžu. Už aj čierny humor nás prechádza a slzy sú na krajíčku. Znova to nestihneme?????

Podľa GPSka diktujeme pravo a ľavo točivé zákruty a ja mám oči na stopkách, či je cesta prázdna a či si zákruty môžeme sekať aj v opačnom pruhu. Rallye s časom pokračuje. Keď časové znamenie ohlási 9 am, zavoláme na loď a svato svete zaklameme, že sme už v susednej dedine. Keď dorazíme na miesto, už na nás čaká celá posádka, máva a naznačuje, že máme autom prísť až priamo na mólo. Kľúče od CJ nechávame típkovi na odparkovanie (hehe ako v luxusnom hoteli), vrazia mi neoprén do ruky a už sedím v rýchlo člne. Huráaa!! Stihli sme to! Stihli! Vďaka Ďurko a díky CJ! Ste heroes of the day.

Btw, s tým rozbitým čumákom, šmýkajúcimi sa pneumatikami a stovkou v zákrute sme museli vyzerať ako riadny cestní piráti 8-)

Hektorové delfíny sú, ako sa dozvedáme od kapitána, veľmi hravé, ale odtiaľ potiaľ. Dotýkať sa ich nesmieme, inak odplávu. Tiež nemajú radi šplachotanie, čo považujú za prejav agresie. Privolávať a zabávať ic máme rôznymi zvukmi pod vodou, napríklad kopaním vody, bublinkami alebo ďurkovým špeciálnym delfínim spevom.

Kde tu sa už vynorí plutvička pri lodí a keď ich je celé hejno, kapitán nás vysiela do vody. Hlavne sa máme držať v kruhu a nie veľmi blízko seba, aby sme nebudili dojem veľkého vodného monštra s 20-timi nohami a 20-timi rukami. Buším svojím prsteňom o sklo okuliarov a keď pripláva prvý odvážlivec, kopem pod vodou nohami, aby som udržala jeho pozornosť. Spočiatku sú veľmi obozretné a držia si od nás pár metrov odstup. Vo vode zostávame 45 minút, počas ktorých sa delfíny už jašia, predvádzajú synchronizované chrbto-vytŕčanie v quartetovej zostave, dokonca vidíme aj jeden hladký výskok (vraj sa Hektorom veľmi skákať nechce). Jeden z hejna, predpokladám že samec, si ešte pozdvihne rybacie ego, keď nám predvedie svoju maximálnu rýchlosť s čumákom nad hladinou.

Na palube nám pri teplom kakau porozprávajú, ako hektor delfíny pomaly vymierajú aj vďaka rybárskym sietiam (dosahujú až 40 km), ktoré sú z takého jemného materiálu, že to ani tak vnímavé tvory, ako sú delfíny, nezaregistrujú.

Blíži sa čas obedu a z tej studenej vody sme celkom vyhladli. Pri móle pristaví rybárska loďka, kapitán a rybár v jednom začne svoj úlovok priamo na lodi porcovať na filé, podávať ich paní na móle, ktorá z pristaveného pick-upu vyťahuje gril a predáva nám baštu v pečenej ciabatte. Skúšame lemon fish a gander. Obe sú vynikajúce.

Spiatočnú cestu z Akaroa berieme cez Summit Road. Výhľady, ktoré sme si nestačili užiť počas rýchlo jízdy smerom sem, si vychutnávame naplno a cesta nám trvá aspoň dvojnásobok času. Cesta ďalej pokračuje krásnymi výhľadmi hôr, ale povedzme si rovno, hlavne ovcí, kráv a sem tam sa to spestrí nejakou tou lamou, emu alebo v zajatí žijúcím jeleňom. Pri jazere Tekapo už vieme, že sme blízko našeho dnešného cieľa, tak si dovolíme zastaviť na pár fotiek. Noc strávime v kempe pri jazere Pukake s výhľadom na najvyššiu horu Nového Zélandu, Mt. Cook (3755 m), v maorštine hora Aoraki. Je to naša prvá noc v stanoch a ku podivu na to, že sme priamo po horami, je aj o polnoci nádherne teplo…. (to nám dôjde až ráno, čo so sebou prináša tlaková níž….). 

Nový Zéland – Kaikoura - deň 6

O šiestej sa dolámaná zobúdzam a idem sa poprechádzať po okolí, kým ostatní ešte spia. Naše odpočívadlo má aj meno – Monkey Beach (Pláž opíc). Zopár schodíkov ma dovedie nad čierne útesy odkiaľ sa mi ponúka romantický výhľad na východ slnka. Škoda, že drahá polovička (drahý polovic) ešte spí zazipsovaná v spacáku až po špičku nosa…

V Kaikorue zisťujeme, že plávanie s delfínmi je na dnes beznádejne vypredané a ani z čakacej listiny sa nám nepošťastilo dostať sa do vody s tými nádhernými tvormi. Zo stiahnutým chvostom ideme aspoň vyskúšať miestnu špecialitu a to raka bez klepiet pečeného na grile (cray fish). Do dnešného dňa nám všetko krásne vychádzalo, včetne počasia a načasovania…a naša smola v Kaikoure pre dnešok ešte nekončí. Tehotná teenagerka v aute plnom surfou sa snaží odbočiť doprava, náhle zastaví a ešte to vylepší zabudnutým blinkerom. Naše auto (už sme ho pomenovali „CJ") brzdí o 106, ale nemá šancu. O pár sekúnd sa všetky veci zpod zadných sedadiel presunú pod moje nohy na prednom sedadle a CJ je prednou kapotou napasovaná do ťažnej gule auta pred nami. Je to zlé… Ale pečený lobster bol výborný 8-))) Miestny automechanik nám dáva požehnanie, že auto ďalších 1000 km vydrží a pridáva radu zdarma, ako vyriešit prípadne opletačky s policajtami.

Prst na mape ukazuje Hammer Springs, kde nás čakajú tri hodiny čvachtania v termálnom kúpalisku. Potrebujeme odbúrať stres a teplý kúpeľ je na to ako stvorený. Voda má od 35 do 40 °C. Môj limit je zpočiatku 28 °C (ochladzovací bazén), pretože nohy mám spálené ešte z treku na sopku Tongariro. Postupne privykám aj sírovým výparom a dobrovolne sa varím v 39 °C bazéne. Krásne oddýchnutá zaspávam už za prvým rohom a nezávidím to naším šoférom. Do mesta Christchurch prichádzame až neskoro v noci. 

Nový Zéland – najjužnejší cíp severného ostrova - deň 5

Volské oko (z čerstvých miestnych vajec), pohár mlieka, prechádzka po dunách a pláži Waikawa a okolo obeda sme už opať pripútaný v aute a vymýšľame plán do Wellingtonu.

Rozhodli sme sa pre návštevu tulenej kolónie. Cesta nám ubieha pomalšie, ako sme očakávali, pretože je úzka a kľukatá. Prvá časť prechádza hustým pralesom, na ňu sa napája cesta nad útesmi. V cieľovej rybárskej dedinke Ngawi je viac bagrov Komatsu ako domov. Používajú ich vraj na ťahanie rybárských lodí na pláž. O zhruba desať minút prašnej cesty ďalej už rozoznávame lenivé 200 kilové tulene (mali ušká, takže uškatce?) volne pohodené na lávovom pobreží. „Kniha" upozorňuje, že sa hlavne nesmieme dostať medzi tuleňa a more, pretože vtedy cíti ohrozenie únikového východu a može napadnúť človeka. Dnes sú však vodné príšerky už asi unavené z turistov, takže sú spokojne rozvalené na skalách, sem tam si na mokro odfrknú (kýchnu), prdnú (smrad na kilometre) alebo si plutvičkou poškrabkajú nos. Z očí im neustále vyteká nejaká tekutina, čo pôsobí akoby plakali. Keď už nás prestali baviť fotky spiacich tuleňov, priskočili sme po kamienkoch bližšie a snažili sa ich nejak rozpohybovať. Jeden takýto pokus skončil tuleňom v patách, našim krikom, jeho škrekotom a našťastie žiadnym zranením.

Už len o kúsoček ďalej je najjužnejší cíp severného ostrova (ryby) – Cape Palliser. Hurá! Za štyri dni od hora až dolu! Pod pruhovaným majákom, ku ktorému vedie presne 249 schodov, si rozložíme piknik na pláži (zvrtli sme s Jarkou kuskus s tuniakom a zeleninou) a sledujeme chamtivé čajky a chrápajúce tulene.

Do Wellingtonu sme dorazili o 8:30 pm, t.j. presne 30 minút pred záverečnou múzea histórie a kultúry Nového Zélandu – Te Papa (v preklade Naše miesto). Tridsať minút stačilo na zhliadnutie maorského príbitku, špajze, kultúrneho domu a kánoe. V sekcii miestnej fauny majú ako inak slepé hnedé kiwi (asi ho naživo neuvidíme, lebo má dobrý sluch a skrýva sa v dierach v zemi), čierneho vtáčika Tui s bielou briadkou (podľa neho je pomenované aj lokálne pivko), zeleného papagája, ktorý skôr vyzerá ako naša, len zelená, sova, a žije na ostrove Kapiti (Ďurko tvrdí, že sa volá Kaka 8-)) a ešte vtáčika Waka, ktorý ako mi kolegynka vravela, je vraj dobrý nezbedník a rád kradne rôzne predmety z áut a stanov. Od pať metrov dlhej sépie naloženej vo formaldehyde nás už plašia zamestnanci múzea. Je zárva.

O pol jednej ráno nakladáme auto na 3.5 hodín trvajúci trajekt na južný ostrov NZ, do mesta Picton. Vo VIP loungi ešte asi spacáky a poduštičky nevideli, ale keďže je na celej lodi len zo 30 ľudí, nechajú nás ustlať si a spať.

Nad ránom auto zaparkujeme na odpočívadle a  mne je len divné, že tie vlny počujem fakt zblízka….

Nový Zéland – Prechod cez sopku Tongariro - deň 4

Budíček je opať nastavený na šiestu. O siedmej nás už autobus vezie na začiatok údolia Tongariro. Aj keď tento trek začína ako riadna masovka (s nami ráno nastupovalo asi 5-6 plných autobusov), už pri prvom stúpaní sa peleton trhá a my unikáme davu. Tongariro je 1967m vysoká činná sopka (posledne vybuchla v 1926) s červeným kráterom a azúrovými jazierkami.

Absolut kýč! Vedľa nej stojí mohutná hora Ngauruhoe, tiež činná sopka, 2287m vysoká. Vačšina z nás ju pozná z filmu Pán prsteňov ako horu Doom (Mt. Doom). O osem hodín od štartu nás bude čakať autobus na druhej strane priesmyku, čož je akurát dosť na prechod údolím/priesmykom a výstup na Tongariro, avšak výstup na Mt. Doom musíme vynechať. Rozhodnutie to bolo určite správne. Fotky hory Doom sú z Tongarira prenádherné a tiež sme sa ušetrili útrpnej cesty po sypkej láve tak, ako kedysi šľapal Frodo. Ďurko si ešte vymyslel fotku hory z prsteňom, ale v tejto nadmorskej výške mi opúchajú prsty a prsteň nechce dole.

Pzm.: Novozélandské slnko páli ako šialené. Ani krém nepomáha. Sme už ako pochodujúce lobstre. A to normálne s opaľovaním problém nemáme.

 Na ceste do Wellingtonu, kde plánujeme prespať, zavolá moja kiwi Harriet a ponúkne nám ich plážový domček vo Waikawa beach. Je to zhruba 30km po našej ceste pred Wellingtonom, takže to vďačne prijímame. Harriet, so svojím silným zélandským prízvukom, mi vysvetľuje cestu k domu a miesto, kde je ukrytý kľúč. O 11 pm svietiac si baterkami, čelovkami a mobilmi prehľadávame celú záhradu, verandu a skalku. Kľúč má byť ukrytý pod kameňom na ľavo od domu. Dom má byť modrý a má to byť druhý dom z konca ulice. Po hodine a pol v záhrade nezostal ani jeden nezdvihnutý kamienok. Harriet nedvíha telefón a signál je tiež dosť slabý. Pomaly zaspávame v aute pred cudzím domom a jediné, čo nás teší, je nádherná mliečna dráha. Konečne sa nám kiwi dovolala a po podrobnom popise domu, terasy a psej búdy zisťujeme, že psa nemajú a stojíme pred nesprávnym domom 8-) Divím sa, že ešte nikto nezavolal políciu. Zahladzujeme stopy a prcháme do susedného, v tme veľmi nenápadného, modrého domu…

Nový Zéland – Rotorua - deň 3

Prvých 200 km na juh od Aucklandu (prvé zážitky so šoférovaním na opačnej strane) a flóra sa kompletne zmenila. Už nevidím žiadne borovice, palmy, avokáda či banánovníky. Nahradili ich listnáče.

Rotorua – ešte pred vstupom do mesta nás Ďurko zaviedol na adrenalín vytvárajúci zorbing. Pre tých, čo to nepoznajú, je to obrovská plastová guľa, v nej trochu vody a 1 až 3 človeka. Čo by sa tak asi s tou guľou mohlo robiť? Spustí sa z kopca… 8-) Bohužiaľ, tesne pred nami vystúpilo z autobusu 40 zorbingu chtivých decák a nás tlačil čas 8-/ Snáď sa nám podarí zorbingovať ešte neskôr počas výletu.

Mesto Rotorua ako také sme dosť zanedbali (ak nerátam nákup potravín v pack&save). Radšej sme nás čas investovali do 30 km vzdialených gejzýrov Wai-O-Tapu. Čierne, zelené a oranžové krátery (hĺbka do 20m, priemer do 50m) prekvapili nielen farebnosťou ale aj smradom! Trebárs „diablová diera" (devil's hole) alebo „peklo" (inferno) stálo za to! Channel #5 sa nechytá! Champagne pool, alebo bazén so šampanským sa tiež nedal zahanbiť. Parila sa z neho hustá, nosu neznesiteľná para. S každým vánkom sa ta pohla zaručene k miestu, odkiaľ sme chceli fotiť. Chvíľkami sme sa ani nevideli. Na záver, ako bombónik parku, sa skrývalo krikľavo zelené jazierko (pravdepodobne plná síry). Tá zelená vyzerala naozaj choro, vo mne evokovala chrípku, v Ďurovi tekutý Persil. Jediné rastliny, také husté kríky, ktoré túto nehostinnú a smradľavú zem pokrývajú, sú Kanuka a Manuka (všetci ich doma poznáme ako Tea Tree).

V Rotorue Lonely Planet („Kniha") ešte odporúča tradičnú Maori show – tanec haka. Zarezervovali sme si štyri miesta na večerné predstavenie, hneď potom, ako sme vyriešili vybitú autobatériu 8-)

Maori sú vraj jedny z mála národov/kmeňov, ktorý vítajú hostí zlosťou. Je to forma zastraśenia a zároveň overenia si, že hosť prišiel s dobrým úmyslom. V dedinke Tamaki sme práve takéto uvítanie zažili. Vypúlené oči, vyplazené jazyky, jemné potriasanie dýky vo výške hrude a zakopávanie piesku nohou v smere protivníka/hosťa (podobné gestá robia aj býky), to sú základné znaky haky. Po predstavení nás dobre nakŕmia, okrem iného aj sladkými zemiakmi.

V noci nás ešte čaká cesta do Národného parku Tongariro.

Nový Zéland – výlet na najsevernejší cíp severného ostrova - deň 2

Ráno nás Join ocko odkopol dve minútky dole kopcom na výletný autobus. Výletný autobus na najsevernejší cíp NZ, Cape Reigna. Cestou sme obzreli najstaršie novozélandské stromy KAURI a sprievodca neváhal nás oboznámiť s faktom, že 98% tohto pralesa vykácali európania. Shame on us. Aj kráľovna Alžbeta sa prišla pred rokmi pozrieť na tisícročné stromy, lež jej cestičku vyložili červeným kobercom. Pre nás ani veverička neštekla.

V najbližsom motoreste nachádzame rôzne suvenýri z tohoto dnes už chráneného dreva. Ako to? No predsa, kde bolo tam bolo, prišla veľká tsunami, pohltila celý les, zaplavila ho pieskom a tak sa to super kvalitné drevo zachovalo po mnohé roky až dodnes.

Po ďalšom výkuku z okna som presvedčená, že sa tu musím ešte vrátiť. Observation beach. Biela pláž. Biela. Nie svetlo sivá. Ani svetlo žltá. Ani žltavá. Biela. Dá sa k nej dostať len kajakom a na to my bohužiaľ už nemáme čas. Len nemo zízame z okna…

Ku Cape Reigna vedie štátna cesta („dialnica"). Ale netreba si všetko vykladať tak, ako sa píše na tabuliach. Posledných 16 km ideme off-road. Z tohoto dôvodu je aj autobus, ktorým sa vezieme, vlastne prerobený nákladiak. Pôvodní Maori veria, že duša človeka začína aj končí práve na Cape Reigna. Preto sme sa na najsevernejšom cípe nemohli ani najesť, aby náhodou nejaká dušička nebola pahltná a namiesto odchodu do hawaiského raja nezostala s nami na obed. Toto posvatné miesto nebudem ani popisovať, rovno prikladám foto:

Je tam super krásne. Spája sa tu tichý oceán s tasmánovým morom…let the picture talk…

Obed si dávame o pár km ďalej, na parádnej pláži, práve v príboji, pod košatou borovicou. Inak, stromy sú tu neskutočné. K niektorým sme sa dozvedeli aj rôzne prupovídky, viz Ďurkov komentár.

Cabbage Tree – Kapitan Cook vyslal na pevninu botanistu, aby nasiel citrusy alebo nieco podobne, lebo na lodi dochadzala nakladana kapusta. Ta bola zdrojom vitaminu C (aj ked to sa vtedy este nevedelo) a chranila posadku pred „scurvy". Botanista nic nenasiel, tak sa na prieskum vydal sam Cook. Cestou nahodou macetou zasekol do tohto stromu – bol uplne makky. Nakazal par stromov zotat a vnutro uvarit atd atd…a tak namornici nedostali scurvy a strom dostal svoje meno (kapustovy strom) aj ked s kapustou nema nic spolocne. Maori ho vraj tiez casto jedli.

Gum Tree – Eukalyptus, dovezeny z Australie.

Christmas Pine / Norfolk pine – uplne funky ihlicnaty strom. Rastie az do 50-60 metrov, a je uplne pravidelne konicky (kuzelovity?). Z dialky vyzera ako perfektny, „sviezozeleny" trojuholnik, konare ma pravidelne rozostupene a su dost daleko od seba. Nie je to borovica, aj ked sa tak vola. Je to endemit z ostrovceka Norfolk…treba vidiet, vyzera skoro umelo.

Manuka – krik, strasne dobre vonia, z jeho kvetov pochadza slavny Manuka med. Jeho pribuzny je Kanuka, co je vlastne tea tree (ten z ktoreho su tie olejceky a masticky a blbosti).

Avokado – na severe je kopa avokadovych plantazi, robi sa z nich avokadovy olej, co je vraj prave strasne „in" a pouziva sa namiesto olivoveho.

Zastavujeme pri obrovských dunách, hneď čo nás autobus riadne vydrncá jazdou po ticho tečúcej rieke (jedna z vecí, čo mi dodnes nedá spať je, že ako môže existovať pieskova duna hneď vedľa rieky a hustého lesa). Každý dostal bodyboard obľúbenej farby a už sa štveráme hore sypkým pieskom. Ako prvý to samozrejme skúša Ďuro a citujem: „to je pomaléé…". Nie všetci si to však mysleli a po zaseknutú, ustráchanú Číňanku (ktorá brzdila rukami-nohami a čím sa dalo, až kým jej board nezastavil v strmom kopci úplne) sme skoro vyslali helikopotvoru 8-)  Nakoniec stačilo, aby ju jej čínska spolucestovateľka podporila, pravdepodobne slovami: „Ty looser, pusti sa!", a ona uvolnila kŕč a „závratnou" rýchlosťou sa doplazila dole.

Nasleduje tzv. 90 miles beach, ktorá však už dnes nemá 90 míľ, ale asi len nejakých 60. Prechádzame ňou v čase odlivu, keď je širšia ako slovenské dialnice a rozhodne rovnejšia ako predchádzajúca zélandská štátna cesta. Sprievodca sa uškŕňa, že je to najstaršia a zároveň najmladšia (denne opravovaná prílivom) dialnica na svete. Je povolené tu kempovať. Poslednú Toyotu, ktorá tu kempovala v noci, nachádzame v zhrdzavenom stave do pol karosérie zasypanú v pláži. Povolené kempovanie teda je, ale príliv to zjavne neschvaľuje. Na pláži zastavujeme ešte na jedno fotko-branie. Skala s dierou, alebo hole in the rock. Cestou z 90-míľovej pláži nám už spestrí len hustý borovicový prales a v ňom kŕdeľ divokých koní (pzm. tie boli určite podplatené, keďže je ich vraj vidno len výnimočne a nám sa pošťastilo zahliadnuť celú rodinku). Sprievodca nás po zvyšok cesty zahŕňa históriou a mýtmy NZ, viz Ďurkov komentár:

Maorsky polobohovia boli na rybacke (vyhnal ich otec, ze sa ani nemaju vracat bez ryb ktorymi by nakrmili dedinu) a velmi sa im nedarilo. Jeden z nich nakoniec vybrusil celust (ktoru vzal z mrtvoly svojej starej mamy, lol) a spravils z nej hacik. Kedze to bol poloboh a stara mama asi tiez nebola cista, chytil uplne najvacsiu megarybu. Ked ju vytiahli nad vodu, zabili ju a tak vznikol severny ostrov (to je akoze ta ryba). Asi na tom nieco bude, lebo severny ostrov dost smrdi (nie za rybou, ale sirou J. ). No a to kanoe, na ktorom sa plavili, je juzny ostrov. Sprievodca nam ukazal aj miesto, kde hacik chytil rybu…z mora na plazi trcal velky kamenny obluk…

Sprievodca nam este porozpraval, ako sa snazili rozsirit pastviny, a tak vyrubali velku cast zelandskych lesov. Avsak vietor tym padom mohol odfuknut piesok ovela dalej, az na pastviny. Jednak bola zem piesocnatejsie a tym menej urodnejsia, ale aj hospodarske zvierata dychali piesok zo vzduchu a skor zomierali, a tiez sa im skor zbrusili zuby na trave posypanej pieskom. Takze sa stromy zacali vysadzat na novo. Videli sme nejednu novo vysadenu horu s borovicami za rovno ako nastupene vojsko. Co sa rubania stromov tyka, aj k tomu sme si vypoculi jeden pribeh, ako maorsky nacelnik na tri krat vyrubal jeden strom, z ktoreho si chcel postavit kanoe. Avsak vzdy ked sa pre strom na druhy den vratil do lesa, strom stal zase pekne zasadeny. Raz v noci, ked vyrubal strom po stvrty krat, zostal v lese a cakal co sa stane. Pribehli vsetky mozne lesne zvierata a strom kusok po kusku pozliepali a ozivili. Ked sa ich spytal, preco to robia, dozvedel sa, ze to na prikaz boha lesa, od ktoreho si on, smrtelnik, nevypytal povolenie na vyrub stromu (byrokracia vladla uz vtedy!). Nakoniec dopadlo vsetko ako v rozpravke, nacelnik si zacal pytat povolenie a za odmenu, nielen ze si mohol rubat kolko chcel, ale aj mu boh lesa nechal hmyzom vyrobit prekrasne kanoe s najkrajsim vyrezavanim na svete.... 8-) staci mat dobrych znamych... he he

Čírou náhodou po ceste zo severu „rybieho" ostrova, Ďuro zbačil záchodky postavené známym architektom Hundertwasserom, tak si na 5 minút zaspomíname na múzeum vo Viedni.

Smer Nový Zéland – deň 1

Po náročnom týždni (Ďurkova úspešná štátnica v stredu pred odletom, moje služobky do Ostravskýcj dolov a Brna a večer pred odjazdom 15-hodinová šichta do jedenástej večer) sa po celej noci balenia do 80 litrových batôžkov ocitáme na pražskom letisku. Dvojhodinový let do Londýna si sladko pochrapkávame, až kým podvozok s hlukom nenarazí na pristávaciu dráhu. V Londýne máme síce veľmi obmedzené množstvo času, napriek tomu stihneme všetko, čo sme si zaumienili. Buckinghemský palác – check P, St. James park s prítulnou veveričkou P, Big Ben P, Londýnske oko P, múzeum Tata P, katedrála St. Paul P,  Tower Bridge P. Nehovoriac o tom, že za rohom od Alžbetinho baráku sme našli outdoorový obchod, kde doplňujeme posledné drobnosti do výbavy a môžeme vyraziť. 

Z letiska Heathrow nás vezme Cathay Pacific do Hong Kongu. Čo by som tak o tejto leteckej spoločnosti povedala, aby to neznelo, že sme už veľmi rozmaznaní a pohodlní…? Asi len „seafood congee"! 8-) Pre neznalých honkongskej kuchyne, „congee" (konži) je rôsolovitá biela vec podobná našej huspenine. A „seafood" je jeden krúžok sépie a jedná krevetka… Na tomto lete padli všetky ovsené koláče, ktoré som noc pred odletom piekla na výlet 8-)

Prílet do Aucklandu – asi sme vyzerali po 24 hodinách v lietadle trošku podozrivo, keďže si nás imigračný úrad zobral do špeciálnej kancelárie vyhradenej pre Indov, Kórejcov, Pákistáncov a podozrivých východo-európanov, kde nám položili niekoľko (možno až príliš veľa) divných otázok. Samozrejme nás predtým rozdelili, aby bolo jasné, kto si vymýšľa viac. Po chvíľke ich výsluch prestáva baviť a nechajú nás ísť. Už len prejsť potravinovou kontrolou a je to. Nieeee, nenesieme živé ani mŕtve zvieratá. Nie, v batohu nemám mrazenú polievku ale sušenú. Nie, to nie je to isté! Nie, na topánkach a sandáloch nemáme žiadne semienka. A prosím vás, nepýtajte sa ma, či na šnorchli nemám zaschnutý planktón!!

Našťastie nás Ďurova kamarátka, kiwi Jo, tie dve hodinky na letisku počkala. Zatiaľ mám pocit, že novozélanďania sú veľmi fajn ľudia. Aj napriek tomu imigračnému workoholikovi! Vraj na južnom ostrove sú ešte lepší, milší a ochotnejší. Tak uvidíme.

Po krátkom oddychu doma u Jo, s jej malou dcérkou Rebekou, ktorú neustále volajú „shaka" (nezbedník), sa vydáme na cestu. Prvú noc prespíme u ocka Jo, kde sme z Aucklandu išli asi 4 hodiny autom (na sever). A ráno nás čaká cesta na najsevernejšie miesto Nového Zélandu (NZ). Juhúúú.

Inak, Jo má krásny domček na kopci na samote (v mestečku Pukekohe asi 40 km pod Aucklandom). S kravou, psom, mačkou, sliepkami…a zo susedného domu vidno len sem-tam časť červenej strechy cez husté stromy, palmy a juky! Takto by sa mi páčilo bývať!