Khajuraho

O 11 vecer sme mali nasadnut na vlak do Satny (a odtial len presadnut na dalsi vlak do Khajoraha). Vlak prisiel 3 hodiny neskor (cast noci sme stravili na zemi na vlakovke s asi 250 dalsimi ludmi. Nebolo miesto kam sa zlozit, tak sme si lahli na vytvoreny koridor. Po nejakom case prisiel policajt ktory mal na tu cesticku dohliadat. Ale kedze sme turisti, tak sa nam neopovazil nic povedat a z naseho okolia vyhodil asi 3 indicke rodinky, velmi drzo a s pohrozenim s jeho bambusovou palicou).Cesta mala trvat 6 hodin. Do Satny sme dorazili s 10 hodinovym meskanim !!!! Co pre nas znamenalo menit vsetky plany!! Zase. Holky boli uplne vystavene a v nalade sadnut na najblizsi vlak a ist domov. Ani neviem ako som ich dokopala pokracovat v ceste. V Satne sme cakali na spoj 3 hodky, co sme vyuzili na obed v lepsom hoteli a nenapadne po jednej sme sa vytracali na wecko, sa aspon trochu umyt a prezliect. Uz sme smrdeli ako riadny backpackers!

Khajuraho

Bus dorazil do Khajoraha neskoro vecer (povodny plan bol dorazit skoro rano a mat cely den na sightseeing a vecer ist domov, aby sme stihli v pondelok do prace). Ale kedze sme sa uz natrapili s celym cestovanim, tak sme sa rozhodli zostat cez noc, rano rychlo obzriet chramy plne erotickych figur, na zaklade ktorych vznikla Kamasutra a potom sa modlit ze 24hodin je dost na cestu spat do Jaipuru, ktora by teoreticky nemala trvat viac nez 15 hodin (aj pri indickej rychlosti autobusov, priemer 30 km za hod.). Nebolo to dost…

Necakala som, ze ma este nejake chramy v Indii ocaria, kedze som ich za tych par mesiacov videla uz nespocet,,,, Ale chramy v Khajorahu naozaj stoja za navstevu. Tie najkrajsie z nich su rozostavene nedaleko seba, v nadhernom zelenom dobre udrziavanom parku. Vstupne pre turistou bolo Rs.250 (co museli zaplatit holky) ale kedze Vierka je sikovna a nezabudla na svoje visa, na ktorych je zmienene, ze nie som ziaden random turista ale v Indii legalne pracujem, tak mi ako vzdy udelili vynimku a za vstup som zaplatila ako kazdi Ind/Indka – Rs.10….. haha (jedine miesto kde mi to neuznali bol Taj Mahal – Rs.750\Rs.20 turista\Ind). Celkom to bodlo, kedze po nakupe Varanasskeho saree mi v penazenke vela neostalo. Chystali sme sa chytit prvy autobus, ktory z mesta smerom domov odchadzal, ale zmeskali sme ho o 15 minut (nepochopitelne, ze prave v ten den autobus odisiel nacas!!!!). Takto sme stratili dalsie 2 hodky, ktore sme aspon vyuzili na navstevu miestneho muzea, kde je socha slavnej tancujucej Ganesh (taky vysmiaty tucny slon 8-). Co za cestu nas cakala potom… opat autobus praskal vo svikoch, na jednotlivych zastavkach sofer a jeho traja pomocnici, len rychlo vypustili ludi, ktori boli vo finalnej stanici a potom zvnutra zablokovali dvere, inak by sa do uz aj tak plneho busu nahrnula dalsia stovka. Ved zufalci aj lozili na strechu k nasej batozine, kym ich sofer osobne nebol vyhodit. Cez okienko sa rozhodlo, kto s nami pocestuje a kto nie, a potom vsetci styria po otvoreni dveri drzali dav a do vnutra pretlacili len zopar zien s babatkami cez kriciacich   a nadavajucich chlapov, a ak vyslo, tak aj zopar gentlemenov sa voslo. Nie raz sa stalo, ze deticky skoncili v nasom naruci, kedze my sme mali dokonca aj "miestenky" a nie az tak vela batoziny. To bola nasa cesta do Jhansi.

V Jhansi sme si kupili listok na vlak. Ale akosi nam predali ten nespravny, bez miestenkovy. Prisli sme na to hned pri okienku ale odmietli nam ho zamenit so slovami, ze ved miest je dost a mame si doplatit vo vlaku za miestenku. Jedine co musime spravit je najst v 30 vagonovom vlaku chlapika v ciernej uniforme, ktoreho volaju TC (train conductor) a poziadat ho miesto. Znelo to velmi jednoducho. Prvy vlak dorazil a mi sme pobiehali z jednej strany na druhu zufalo hladajuc naseho TC. Marne. Vlak vyzeral aj tak natriskany. Tak sme pockali na dalsi. Tu uz sme boli rozhodnute ze nasadame nech sa deje co sa deje. Nasli sme TC-ho, ale ten, obklopeny asi 50 dalsimi zufalcami s rovnakymi listkami ako sme mali my, nas absolutne ignoroval. Neskor som si spomenula na vylet do Jodhpuru, kde som sla s kamaratom Indom, a ktory mussel TC-ho pekne uplatit aby sme mali lehatko. Takze tento TC pravdepodobne vytusil, ze z turistov asi nic, lebo nevedia ako to v Indii na nadrazi chodi, takze nas uplne odignoroval. Nezostalo ine, len sa natisnut do tretej triedy a stavit 6 hodin v pachnucej ulicke pri zachodok na zemi. Ked to chlapi z vagonu zistili, ze 4 blondate baby sedia pri zachodkoch, tak vsetci mali zrazu problemy s mocovym mechurom…..

 

Do Agry sme dorazili o druhej rano a uz ziaden vlak ani bus do Jaipuru nesiel. Museli sme pockat do siestej a dalsiu skusenost z indickeho nadrazia sme uz nepotrebovali, tak sme si nasli hotelovu izbu, presvedcili straznika ze tam mienime zostat len dve-tri hodinky a nenarobime bordel + par extra rupee do jeho vrecka 8-) Ranny vlak bol kompletne vypredany…. Dalsie dve hodiny stratene, kym sme cakali na prvy ranny bus. Ktory mal meskanie. Takze do Jaipuru sa nam podarilo prist namiesto nedelneho popoludnia, v pondelok po obede! Do prace som prisla priamo zo stanice, spinava a smradlava ako uz davno nie, na nasich "luxusnych" weckach v office som sa snazila dat ako tak dokopy, ale kedze sme mali opat dvojhodinovy vypadok prudu, tak to velmi nepomohlo, lebo nas kancel sa vtedy premiena na neznesitelnu saunu. Asi vsetok stres a teplo a nedostatok vody sposobil moju nahlu nevolnost, cize z pondelnajsej prace nebolo nic, isla som domov oddychovat. Co bolo ale horsie, ze sef ma pozval na oslavu narodenin jeho otca, na ktorej sa zucastnilo cez tisic ludi, v krasnom Jaipurskom Auditoriu (Birla Auditorium) a kde hostom cely vecer spieval renomovany indicky spevak. Sef naozaj trval na mojej pritomnosti a nechal mi vytlacit aj pozvanku. Jaj 8-(

Ale za to dnes mam randez-vous s jeho manzelkou. Kolega ma vezia najprv domov (sa hodit do gala) a potom na kaficko do ich sidla….. parada.

Varanasi

Vlak do Varanasi mal samozrejme meskanie. S tym sme ratali, na tejto trase akokeby vlaky nacas ani chodit nemohli. Ku koncu cesty sme boli vsetky (4 baby: Kiwi, ja a dve Cholandanky) priserne dehydrovane. Zo zaciatku nas na kazdej zastavke otravovali cez okienko predavaci mineralky,mango dzusov, kacori, samosi, orieskov a tiez "vlakovi muzikanti" – hrali nam na tabla. Ale neskor, ako sme naberali meskanie, sme stali len na uplne zapadnutych zastavkach, kde nebolo vonkoncom nic…. Pred Varanasi nas vsetci znami a aj Kniha upozronili, ze rikshaw vodici su velmi otravni a snazia sa turistov doviezt do inych hotelov ako by turisti chceli, pretoze niektore hotely a dokonca aj restiky ci obchody so saree (zname silk factories) im davaju commision. Na vlakovej stanici nas na informaciach (som nikde v Indii zatial nieco ako informacie nevidela) milo prakvapil starsi pan, ktory nas na vsetky tieto chytaky opat upozornil, doporucil nam hotel a sightseeing a aj ceny ake by sme mali za jenotlive veci zaplatit.

Zacnem tym preco je Varanasi take zname, preco sem denne prichadza cez 60 tisic ludi (Indov a turistov) a co sa v meste deje (my sme mali stastie, ze tento vikend bol v Mc Leod Ganj na navsteve Dalaj Lama takze vo Varanasi to nebolo az take preplnene). Je to ich posvatne miesto. Indovia z celej krajiny sem vozia (vlakom, lietadlom, tuk tukom, taxikom, traktorom) svojich   zosnulych a vo Varanasi na brehu Gangy ich spaluju (okolo 400 tiel denne). Niektori starsi ludia sa dokonca dobrovolne  prestahuvavaju do okolitych polorozbitych domov, aby ich po smrti nemuseli daleko vozit. Takze mrtve tela zabalia do plachty (muzov do bielej a zeny do cervenej), a to potom este obalia zlto-oranzovo-zlatou plachtov a kvetinovymi nahrdelnikmi. Sest muzov nesie telo nad hlavami a najblizsi pribuzny su obleceny v bielom. Ceremonie sa zeny NIKDY nezucastnuju, pretoze by boli zbytocne sentimentalne, a smrt pre Indov nie je nic preco ma clovek plakat (spalovanim sa Karma ocisti a dostane sa do Nirvany) a tiez preto, ze v minulosti po smrti manzela zvykli pachat sebevrazdy a skakat do rovnakeho ohna, v akom bol spalovany ich milovany. Telo najprv namocia do Gangy a potom najblizsi pribuzni naberaju do dlani vodu a leju ju do ust pozostaleho, myslim ze to musia urobit 6 krat. Nasleduje nakup dreva (co je vraj draha zalezitost, takze zase existuju rozne donacie pre chudobnych, ktory na drevo nemaju…ale zvycajne predaju vsetky sperky a vsetko co sa da, aby mali dostatok financii). Vo Varanasi je na brehu Gangy nespocet Ghats (pristupy k vode) ale len v dvoch prebieha kremacia, telo hori cez dve hodiny a rodina caka az kym z tela nezostane len malicky kusok, ktory spolu s troskou popolu hodia do vody. Zo zvysku popola vznika obrovska hromada, ktoru raz do tyzdna preosievaju a hladaju v nej zlate zuby a ine sperky. Potom to vyvezu, ktovie kam, nebolo mi vysvetlene. Sest typov ludi je povazovanych za uz ocistenych, takze sa nespaluju (tehotne zeny, deti pod 11 rokov, Sadhu, Monk, ludia s leprov, a ti, ktorych postipala kobra). Tychto 6 typov len zabalia do plachty a hodia do vody (teda vraj im priviazu tazke balvan o telo takze by mali zostat na dne ale to sa zjavne nedeje – vysvetlim neskor).

Prvy vecer sme stravili len prechadzkou popri Gange po jednotlivych Ghats. A k veceru zacala kazdodenna ceremonia, Puju.  Bola som prekvapena, kolko ludi malo schopnu anglictinu, Dokonca male dievcatka, ktore nam prisli predat male lodicky s kvietkami a svieckou (ktore sme neskor zapalili a poslali s ostatnymi dole Gangou) sa vedeli dorozumiet a pokrikovali po nas, ze su nase Puju kamaratky, a malinky chlapcek zjavne travil vela casu so svojim ockom, a ten na nas spustil, ze ma lacne obrusy, hodvabne satky, potahy na vankuse a ze sa musime prist pozriet do jeho obchodu a ze ma najlepsie ceny 8-))))) V Jaipure sotva kto rozumie slovo anglicky. Obrovsky rozdiel.

Pocas vecernej ceremonie sme teda zapalili nase lodicky a potom sa pridali k davu, ktory sedel na brehu a obzeral asi 10 mladych chalanov, oblecenych v oranzovom cosi 8-), ktori sa do rytmickej hudby bubnov modlili. Skor to vyzeralo ako tanec, pocas ktoreho rozbijali kokosove orechy, ovievali sa okolo uz raz spominanu tyckou s dlhymi bielymi vlasmi, potom zapalili bronzovy svietnik v tvare kobry a carovali s tym…. Kazdu chvilku vymenili nastroj v ruke, s ktorym potom spartakiadovali, nepamatam si ani vsetky, Ale bolo to pekne. Hlavne hudba bola fakt…impressive (dojemna nie je ten spravny vyraz…takze to necham v anglictine).

To by bol vecer a rano o piatej sme mali zahovorenu lodicku, ktora nas mala previezt popri vsetkych Ghats. Zostalo len par hodin na spanok, a ja, kedze som to slubila sefikovi, som si zapla mobil a to bol koniec mojho spanku, Polka, ktoru sme vybrali do firmy namiesto mna, mala v to rano pricestovat, ale jej lietadlo dostalo defekt. Vsetci ludia zaangazovani do jej vyzdvihnutia na letisku mali navzajom na seba telefony a dokonca aj ti, ktori sa mali stretnut, tym som rozposlala ich fotky. Vsetko bolo perfektne zorganizovane. Na mna som nedala cislo nikomu, aby som si mohla uzit dovolenku, Zatial neviem kto bol ten dobrodinec, ktory poskytol moje cislo, ale celu noc som smskovala do Polska a cakala ako si holka   prebookuje letenku aby som potom mohla zobudit ludi v Delhi a v Jaipure  a informovat ich o zmenach. Nakoniec to vsetko aj tak zlyhalo, kedze lietadlo malo priletiet dalsi den o 7am ale namiesto toho priletelo o 4am, a nas zamestnanec tam cakal na Polku do obeda a ona poslala rano smsku na moje cislo ze si berie na autobusku taxika, ale kedze ja som bola mimo Rajasthan, moja baterka nevydrzi ani par hodin, pretoze telefon vkuse hlada siet, takze smska prisla o 24 hodin neskor…. 8-) sefo asi zuril ale ani mi to chudak nemohol zavolat lebo som nebola dostupna 8-)

Lodicka nas za par rupee vozila okolo celeho centra Varanasi dve hodky. Ranny vychod slnka spoza Gangy a zopar lodiciek v popredi…… riadny foto gyc. Miesto, kde sa spaluju tela, je zakazane fotit. Ale nemohli sme odolat a nejake tajne foto sme spravili. Na druhej strane ale nerozumiem, ze ohen vyfotit nemozeme, pretoze to je hned povazovane za prejav ne-respektu ale dvakrat sme videli mrtve telo ktore vyplavalo na breh a na ktorom si pochutnavali psy (to bola velmi zla scena, zvuky lamania kosti vcetne) a ktore nam dokonca aj miestny s usmevom ukazovali (ak by sme si to bodaj nevsimli same). To si fotit mozeme a takyto koniec mrtveho cloveka je podla nich velmi dostojny. Nuz, vsetci mame ine zvyky a verime v inych bohov, ale nejaka jednotna definicia prejavu ucty by mala existovat vsade.

Dva dni stravene vo Varanasi, a uz nam smrt a mrtvoly pripadali tak bezne, ze nas zacali napadat velmi morbidne vtipy, ako sme kracali popri rieke. Jeden si zvykne na vsetko.

rychlovka z Varanasi

prave sedim v internet cafe vo Varanasi.... jaj jaj ani som nechcela si zapnut telefon ale dobre ze som tak spravila. Vsetko co som zariadila pred vyletom stroskotalo a sefo hisacil. Tak som po nadhernej oslave (resp. modlitbach) a pred rannou lodkou (5am) riesila problem kto a ako a kedy vyzdvihne Polku, ktora tu uz mala byt dnes ale jej lietadlo dostalo DEFEKT (poculi ste uz o niecom tak...augh!) takze musela zmenit let a nedalo sa inak len o den neskor. A kedze ja som bola intermediator, tak som musela takmer celu noc sms-kovat medzi sefom, kolegom, nasim agentom v Delhi, Aiesecarmi, Polkou a neviem kym este. Takze zaspavam na klavesnici.... ha ha

ale musim sa pochvalit, kupila som si prave saree.... wao, take pekne ale dala som zan ho 2x tolko co som ratala ze dam.... takze dalsie 2 dni vyletu asi zijem na samose a kacori..... ajaja! Vierka zase chytila nakupnu horucku! No zbite ma.....

papa, lucim sa, ani net neni zadarmo, ozvem sa v pondelok.......

Opice verzus nasa chladnicka ... 1:0

Uzivali sme si kludne sobotne popoludnie s Kiwi (NovoZelandanka) zavrete v izbe, pozerali sme si nase fotky a pocuvali nie-indicky hudbu na jej laptope (raj pre usi). Nejak na nas prisiel hlad a planovali sme si pochutnat na nasom prave kupenom ovoci......  Ladnicka je hned za nasimi dverami a my sme NIC nepoculi. Drze opice nam vliezli do bytu, nasli chladnicku, otvorili si ju, vytiahli spodny suflik kde bola nasa ovocna vecera, pekne rozbalili igelitove vrecka, olupali si manga (seriozne, supky boli v peknych sltpcekoch naukladane vedla ohryzenych kosticiek), zjedli moj kokosovy orech a moje uhorky!....nechali ohromny bordel a 2 kila nedotknutych bananov. Manga, ktore nezjedli, s nimi asi hrali futbal, lebo boli take dotlcene, ze mohli ist rovno do kosa. A svinky....kym sme my dve zurivo upratovali cely byt, oni sedeli na nasej terase a tlacili posledne ukradnute mango, ktore sme tam nasli neskor !!!!

Takze, mile sestry, mojim neteriam prosim zvestujte, ze opice banany nejedia. To si len my naivne vsetci myslime 8-) Opice jedia mango a uhorky! Ze som na to musela prist prave ja osobnou skusenostou... ?!?!

 

 

DODATOK s mojej kazdodennej "konverzacie" s beznymi obcanmi Jaipuru:

 

"Excuse me. You tuk-tuk? Where you? City palace? Madam. Haloo? Haloooo. Halooo! Haloooo madame!!!!! Madame. Haloooo!"

 

"Where you from? Which country? Which country you belong? You married? Where husband?"

 

Alebo skratena verzia: "Hello madame, which country?"

 

A pokial su este menej zdatny v jazykoch tak to vyzera asi takto: "Hibye"

 

 

Monzun prisiel

... ha ha... ked si citam poslednu vetu svojho predchadzajuceho postu, tak sa chytam za brucho 8-) Som si o prekvapko sama pytala...

Vcera okolo 5 pm prisiel monzun. Zacalo liat ako z krhle (nezvyk na Jaipur, ale doma by sme povedali, no ze sprchlo trosku). Vzduch bol zrazu hrozne vlhky, az sa nedalo dychat. Nic to, do hodiny dazd ustal a bol cas ist z officu domov. Kolega neveriacky za mnou zakrical, ci naozaj idem aj dnes domov peso. Preco nie...?

Az za branou som pochopila o com hovoril. Ulice boli zaplavene. Spociatku len velke mlaky, takze som myslela ze domov dojdem dokonca suchou nohou. Ha ha. Hned v dalsej ulici som ideu "suchej nohy" vzdala, vyhrnula nohavice a v sandalkach si to slapala krizom mlakami. Stale pohoda. Vzruso prislo na hlavnej ulici, ktorou musim prejst ak sa chcem dostat domov. Cyklo a auto rikse boli zasekane na ceste, bez pohybu. Len niektore auta dokazali prerazit vodu, ktora sa valila !!! ulicou a siahali mi po kolena. Toto som nezazila ani v Prahe ked sa na nas vyliala Vltava. Posledne dni som videla robotnikov v Jaipure cistit kanaly, ale zjavne to nestihli. Ako som kracala proti prudu, vo vode som citila ako sa dotykam vsetkych tych odpadkov a hovan co tam plavali. Ougggg! Pre okolo-brodiacich som bola este vacsia atrakcia ako zvycajne.... nemohla som inak, len sa rozosmiat na plne hrdlo nad tou idylickou cestou domov. Ked to videli ludia okolo, ze si z toho vsetkeho robim srandu, tak sa smiali so mnou. Dokonca mi jeden chlapik zachranil krk, ked ma upozornil na vir, ktory som si ja nevsimla, a do ktoreho som sa chystala stupit a ktory bol vytvoreny prave kanalom.
Detiska sa v tej vode stastne macali a ako som prechadzala okolo, tak som od nich vyfasovala aj sprsku do tvare. Zvycajne po mne hadzu kamenmi, takze vodou je to stale menej bolestive (aj ked tato voda bola nechutne smradlava.... yak!)
Stale nedokazem uverit, ze tuto zaplavu sposobil HODINOVY dazd ! ! !

Takze este raz.... cakam, cim ma India este prekvapi....

Pracovne prostredie

Zvykla som si ze kolegovia sa vkuse prekrikuju, kvakaju okolo mna len v hindi, akoby nic na mna vybafnu nieco v hindi a potom prekvapene pozeraju preco neodpovedam, 10 hodin denne telefonuju alebo smskuju, mliaskaju pri jedle ktore si cela firma serviruje v nasom kancli, dobre si odgrgnu po jedle, drzia sa za ruky alebo sa vrucne vsetci objimaju, nahanaju sa po chodbach, oblievaju sa vodou, obcas sa strasne hadaju - nie malokedy len tak cvicne zo srandy, srandicky ako tinedzeri.....

.... takze ked rano jeden z kolegov hodil zapisnikom o zem a potom vsetko co bolo po ruke hadzal za monitor, tak som sa ani neotocila jeho smerov, ved jeho to prejde, som si pomyslela.... no, prekvapko ale prislo ked mala myska preletela cez moje nohy a potom cez nohy dalsieho kolegu, hladajuc ukryt pred lietajucimi perami, kniham, zositmi... vsetci styria v kancli sme stali na stolickach a kvicali (som myslela ze len dievcata su histericke 8-).

Moja zlata kolegynka nam v ten den pripravila dalsie prekvapka. Odkedy si davam pozor na svoje kesu oriesky, tak asi dostala hlad.... Kolega chcel niekam zavolat a zistil ze mame hluchy telefon.... no, tak sme zavolali opravara. Ktory nam s usmevom na tvari zvestoval ze myska prehryzala kabel. Este sa den neskoncil. Potrebovala som pouzit tlaciaren... hmm... rovnaky problem, to uz sme najprv kontrolovali kable, pred volanim opravara. Prehryzene. 8-) India.... co na to poviem.

A na dome sme si vyziadali pasce lebo mysi a potkany zacali byt velmi drze. Mame taku dvojplatnicku na nefunkcnom grile, a ked sa na mna pri vareni zacala lutostivo pozerat z grilu mys (asi jej bolo teplo pri zapnutych oboch platniach), tak to bola posledna kvapka (vobec neviem ako sa tam dotala). Hm.. ale kedze sme v Indii, tak aj pasce su potkan-friendly. Nemozu si ani nijak ublizit pri vlezeni do pasce. A ked sme konecne dostali potkana do klietky, tak ho nas landlord odniesol pred branu (ani sa neunuval ho vyhodit trosku dalej) a pustil ho zo slovami "ten sa uz nevrati!". Urcite nie. ha ha! No....do toho sa nam nastahovali vrabce do lampy kde chyba ziarovka, a opicia grupa nam chodi poskakovat po streche a balkone kazdu stredu (ha ha), takze uz mame plny barak (spominala som ze sa nam vyliahli nove male jastericky v kupelni?) 8-)

Kazdy den cakam, cim ma India este prekvapi....

Balaji

Mesto dve hodiny vzdialene od naseho mileho Jaipuru smerom k Agre. Kazdu sobotu a utorok sa tam deje nieco zvlastne. Exorcism ...alebo vyhananie zleho ducha z tela pomatenych. Zaciatok dedinky vyzeral velmi pokludne. V prvom chrame maju farebne velke sochy, ktore posobia skor dojmom zabavneho parku. Hlavnym vyobrazenym je boh s opicou tvarou, ktory je tu najviac uctievany. Ako kracame blizsie k centru dediny, zacinaju pribudat dalsi a dalsi ludia. Vo okoli druhej temple to uz vrie. Na malinkom namesti sa tisne niekolko stovak ludi. Dav nas dotlaci do fronty a miestni z nas vyzuvaju topanky a strhavaju vsetko kozene (opasky, kabelky....). Pol hodina tlacenice a dostavame sa ku vchodu chramu. Uz sa neda ani nadychnut, ani ujst, ani sa vratit. Mna osobne ten pocit celkom vystrasil. Masa ludi nas tlaci cez uzke dvere do vnutra chramu a ja sa len modlim aby som z neho aj vysla v rovnakom stave ako do neho vchadzam! Vo vnutri je len malicky skaredy oltarik a okolo tisice kolacikov (aj my dostavame zo dva). Chlapik co strazi oltar nas vsetkych velmi drzo a surovo strka dalej a nedava nam ani len slabu nadej ze si oltar prehliadneme. V dalsej miestnosti posedavaju na zemi ludia, co sa sem prisli pomodlit a spievaju. V chodbe a na schodoch lezia "nemocni"...... na roznych castiach tela maju rozlozene  balvany! Chuda ziena ma zopar tazkych skal na hlave.

Pred chramom sa hromadia vsetci, ktori uz absolvovali tento sialeny prechod chramom a cakaju. My cakame s nimi. Ludia pribudaju a pribudaju. Podvecer sa chram uzavrie a co sa deje vovnutri mozeme pozerat na obrazovkach, ktore su umiestnene pred nim (dialo sa asi to, ze chlapik maval so svietnikom pred oltarom...teda videli sme len ruky a svietnik a v pozadi oltar). Pred chramom policajti ohradili uzky priestor a tam vpustili "nemocnych". Zeny a chlapi potom do rytmu hudby so sebou hadzali, kricali, vrieskali, chvilami len tak kludne tancovali.....som mala dojem ze im v usiach hra nejaky dobry metal 8-) Dav sa pripojil tiez. Na specialne znamenie (ked zhasla lampa) vsetci zdvihli ruky a cosik zakricali, potom zfanatizovane nieco pohundrali a zase prisli na rad hviezdy metalu. (pardon ze si takto neuctivo robim z nich srandu, ale mam to dokonca aj overene, ze vacsina z nich boli fake a nie blazni). Vsade citit pot, vzduch sa nedal dychat, z kazdej strany bol na mna niekto nalepeny.....prave sme sa chystali odist, pretlacit sa dako ak by sa dalo, ked sa cely dav rozhodol ze sa posunie vlavo a my sme museli ist tiez. Ludia sa presunuli o ulicu dalej do zahrady a tam to cele pokracovalo. Nasa sanca utiect 8-)

Nuze, zaujimave to vidiet a zazit, ale raz myslim stacilo 8-)

 

Shimla

Cesta z Mandi do Shimly bola jedna z horsich. Natlaceny na zadnom sedadle sme nemohli samozrejme vobec spat, este sme zazili neprijenu hadku s indami, ktora skoncila tak, ze som si to uplne nevinne odskakala ja jednou pozaucha 8-) V noci zacalo silno prsat (monzun sa blizi) a cez diery v streche autobusu sme krasne premokli. Tri hodiny rano a my sme dorazili do Shimly (preco nie prist 3 hodiny skor, ked obvikle vsetky autobusy aspon tolko meskaju a s tym sme aj ratali). Takze nam nezostalo ine len sa poobhliadnut po hoteloch. Sprevadzala nas svorka starych dopitych panov, ktori sa nam snazili vnutit rozne hotely aby z toho dostali proviziu. Po 90 minut marneho bludenia dazdom sme nenasli ani jednu volnu izbu (keby sme velmi chceli, mohli sme sa ubytovat za 3000 Rs pre dvoch na co sme ani nahodou nikto nemali). Niet cudo...sezona na juhu skoncila a na severe zacina. Takze v poslednom hoteli kde sme sa boli pytat na izbu, sme zostali v "lobby", skor teda v hale pred vratnicou natiahnuti na laviciach. Recepcni nebol dvakrat nadseny a o siestej rano to uz nevydrzal a pekne nas poprosil aby sme hotel opustili 8-)

Na vlakovke sme si dali ranajky a cakali kym otvoria informacie.... vlaky vypredane. Nezostalo nic len si kupit listok domov na bus... 18 hodin jaj jaj jaj.

Shimla je mestecko vysoko v kopcoch a ma anglicky nadych. Cerstvy vzduch, ihlicnany, nosici na uliciach trapiaci sa s nakladom na chrbte, specialne sladkosti, najstarsi katolicky kostol v severnej Indii,  vsetky domcuriky postavene v anglickom style, vojenska zakladna..... skoda ze sme nemali viac casu. Prijemne mesto.

 

Taak, a to by bol moj trip severnou Indiou. Este zostava vela miest ktore raz musim vidiet. Casu dost.... 8-)

Pokracovanie Himalaji

... po ceste dole sme stretli len jednu typicku Rusku ( so strasne zlou "ruskou" vybavou a silnym prizvukom), chlapi s rucnymi pilkami sa chystali odkrojit kus lesa, koniky vynasali na chrbtoch daky material, trochu nizsie se stretli aj detvaky, ktore ked ma zbacili, tak zacali pokriovat "Bharat! Bharat!" (ano, niesla som indicky vlajku na batohu), a este sme stretli pastiera co si to hnal so stovkou vypasenych oveciek priamo na nas 8-) meeee meeeee 8-) jeho psovi sa pri mne zapacilo, az typek musel donekonecna hvizdat aby sa psisko vratilo k robote.

Opat, Himalajcania vyzera uplne inak.... zeny nenosia saree, ale take satocky a teple vlnene zasterky. Stale si ponechavaju veeeeela sperkov v usiak, nose, vsade. Pani nosia typicke himalajske (obcas azprilis farebne) ciapky, a niekedy aj farebne opasky.

Prva dedina, do ktorej sme sa zmoreny dokotulali, bola Vashist... prvy dom ktory sme v dedine uvideli bol Dharma Guest House....a na balkone len tak postavali nasi traja jaipursky kamarati..... tak vacsiu nahodu si neviem predstavit (nefungovali nam navzajom mobily, takze sme vedeli ze niekde v meste su, ale nevedeli sme ako sa k nim dovolat 8-).

Na okolo opat turisticky frmol, vsetci zhanaju cestovky na tury a adrenalinove sporty, pripadne jazdu v helikoptere ponad vrcholy.... len SADU si tam sedia a pozeraju do nicoty (Sadu = chlapik, povacsine uz stary, s dredami, v jednoduchom bielom alebo oranzovom obleceni....skor to vyzera ako obliecka na postel, flip-flopky, mariska v ruke, dieta....obcas si pyta rupi).

 

Zacalo prsat, a my stale nemame hotel. Stretavame dve "odpadlicky", ktore s nami netrekovali a ideme na ich hotel. Ten je vysoko na kopci, bez chodnika, tma, s jednou baterkou sa nam islo "perfektne". Dalsi plan bol rano sa zobudit a vyrazit do mesta Tabo (a odtial popri Tibetskych hraniciach do Rekong Peo). Turisti na tuto trasu potrebuju specialne povolenie. Nechali sme sa vyfotit a pripravili tucet kopii pasu (aka byrokracia). Velke sklamanie prislo, ked nam oznamili, ze pre nas nemaju miesto v buse (a bus chodi len jeden denne, lebo cesta je na jednom mieste rozbita, takze si vsetci musia vystupit, preslapat zopat km a tam ich caka dalsi bus). No, skoda. Fakt som sa tesila ! Tibetania su coool !

V noci vymyslame nahradny plan. Rano svalovka ako este nikdy, nevladzem sa ani z postele dvihnut (a to si predstavte ako sa mi chodilo na indicky zachod, zoskakovalo dalsie dni z autobusu, alebo slapalo 400 schodov dole..... auuuuu!).

Chytili sme prvy bus do dedinky Naggar (stale smev Himalajach a domceky v dedinkach maju vsetky krasne drevene balkony s vyhladom na hory!). Samotna dedinka stala za hovno (nie vzdy ver Lonely Planet!). Maju tam jeden "hrad" ktory vyzera ako vynovena horska chata v Tatrach, zopar kaplniek a that's it. Jedine co stalo za to bol miestny obchodik, kde dostat najlepsie kacori na svete (len za 3 rupi - to je taka strasne nezdrava vyprazana vec plnena zemiakmi). Chytro sme naskocili na dalsi bus, smer Kullu (ziaden iny bus v dohlade nebol). Cestou sme zkonzultovali Lonely Planet a dokonca aj Kniha hovori, ze v Kullu nic nie je, takze hned ako sme tam dorazili, sme zmenili smer a bus do Mandi . No, aspon ze prisiel predavac s kokosovymi orechmi do autobusu, inak by sme hladom pomreli. (btw ako vidite nahradny plan nebol velmi exciting... cely den sme presadali z busu na bus, skusali lakocinky co predavaci nosia az k okienku busu a citali Knihu co dalej). Posledny bus nas odviezol k Rawelsara Lake. Brusko sme opat nasitili tibetskymi momo a miesto na prenocovanie sme nasli v budhistickej ubytovni. Vecer sme podebatovali s vratnikom (monk), bolo nam vysvetlene co znamena 5 farieb na budhistickych vlajkach (ako ze modra je nebo a priestor v tele, biela znaci oblaky, dych a vobec vsetok vzduch okolo tela, cervena je svetlo, blesky, teplo tela, zlta je poda a pokozka, zelena je trava a pot). Zastavky rozvesuju pre stastie... tak aj ja si nesiem jedny domov 8-)

Rano sme sa presli okolo jazera, ktore je velmi dolezite (posvetne alebo co) nielen pre budhistou, ale aj pre hindi a aj pre sikh. Takze tu stretavame vsetky mozne nabozenstva. Okolo je rozvesanych tisiiiice farebnych zastavok (takze budhisti su zjavne v prevahe). V jazere, respektive pri brehu, sa stovky obrovskych kaprovito vyzerajucich ryb snazi nadychnut vzduchu (kto je biolog mi to moze vysvetlit... nemali dost okyslicenu vodu ci co???). V budhistickej restike si davame guava dzusik, oni nam hned ponukaju sladkosti a pustaju nas obzriest si ich chram (ten sa prave maloval, tak sme s obdivom obzerali maliarov ako im tie celostenne malby idu od ruky....).

Vraciame sa spat do Mandi a navazujuci bus do dalsieho mesta je az neskoro vecer, takze podla rady Knihy presviedcame riksiaka, nech nas vezme na kopec, kde ma byt park a Shyama Kali Temple. Kedze je to malicke mestecko a asi tu casto turistou nevidaju, tak sa hned zbehlo zo 50 chlapov nam pomahat vyjednat dobru cenu so soferom 8-)))) Fotka stoji za to...

V parku sa valame 6 hodin a potom ma caka uz spominanych 400 schodov dole z kopca... auuuuu ! Este zastavka v miestnom jedinom prazdnom bare, kde dufame ze najdeme western toilet 8-) Barman takmer pada zo stolicky ked vidi 4 biele baby vchadzat.... caka nas nocna jazda do Shimly......

Brigu Lake

Chlapik z cestovky nas prisiel vyzdvihnut o 2 hodiny skor ako bol plan (nikdy never Indovi #1). V sekunde sme boli zbaleny, nastupeny pred jeepom a nakladali vsetku vystroj. Prislo na platenie a samozrejme ze cena bola uplne ina aku sme vyargumentovali den predtym (nikdy never Indovi #2). Nevadi. Manali je vo vyske asi 2500 m a jeep nas vyviezol o nejakych 500 m vyssie. Uz len ta cesta jeepom bola nezabudnutelne, pomedzi lesy, kopce, zasnezene vrcholky.... nadsenie stupalo. V dedinke Gulaba nas jeep vylozil a odteraz to bolo len nas dostat sa k jazeru. Prvych 10 minut vystupu.... Holandanka straca dych a nemoze dalej.... slzicky tecu a sprievodca ju odprevadza naspat do dediny. Zacinam mam starosti ci to bez kondicky zvladnem a ci noha s krcom prestane rychlo boliet alebo nie...

Priroda je nadherna. Prvych 5 hodin vystupu a my sme nesretli ani zivu dusu.... ak nepocitam tucet oviec, tucet koz, pol tucta divokych koni (hej, kvoli nim som si ani nedala prestavku s ostatnymi, lebo som ich chcela vyfotit, tak dufam ze ocenite moju snahu a fotky!), tucet havranov stale kruziacich nad nami a zopar supov. Prva cast viedla cez zelene travniky, zafarbene raz do zlta, raz do fialova, raz do biela.... podla kvietkov ktorymi boli obsypane. Nikde ziadne chaty, ziadne domy, v dohlade nic LEN priroda a v dialke sneh na vrcholoch..... Nas sprievodca je ako vichor. V jednej sekunde mu slapem na paty a v druhej vidim uz len malu zelenu bodku na druhej strane udolia. Zacali mokre oblasti a nase velmi neturisticke botasocky sa namocili pri prvom brodeni rieky. Jedna hodina vystupu viac, a cele sa to komplikuje snehom. Samozrejme ze nas v agenure uistili, ze v tomto obdobi na ziaden sneh na kopcoch nenarazime (nikdy never Indovi #3). Takze z mojich premocenych topanok sa behom chvilky stava ladova ladnicka. Polka chyta zavrate, ma problemy s dychanim, takze po kazdom kilometri na nu cakame zo 30 minut (vazne, nasa mamka by to vysla rychlejsie!). Cas si kratim pisanim do dennicka. Len nad hlavami nam zacina blyskat a ja a sprievodca (Tejc) sa obavame, ze to tymto tempom nestihneme az uplne hore 8-( Snazime sa presvedcit Polku, nech nam rozdeli veci z batohu, ale baba tvrdohlava si to chce slimacim tempom nosit sama. Pred najhorsim vystupom sme si dali prestavku pri dvoch opustenych stanoch, kde byvaju styria sprievodcovia Nepalci. Ti nas hned potesia, ze hore nie je ziadne drevo, takze opekane zemiaky nebudu 8-(

Najhorsi kilometrik, uplne zasnezeny, ziaden naznak cesty, strmo strmo strmo, spad.... Tejc to lezie ako prvy, par krar aj pada. Polka, Nemec a Nepalec sa tvaria uplne zhrozene a idu si dopriat dlhsiu prestavku. Mne bola brutalna zima, ked som stala, takze v poslednej casti som ziadne prestavky uz nerobila. Vybrala som sa v Tejcoych stopach. Ten len hvizdol, a naznacil mi, ze tadial cesta nevedie a mam skusit inu trasu. Tak skusam. Dalo mi to pekne zabrat, aby som sa nesmykla celu cestu spat pod kopec (verim ze normalne trekingove topanky by celu situaciu ulahcili). Nakoniec sa mi to podarilo, Tejc nahodil usmev a naznacuje ostanym aby ma nasledovali. Na kopci je slniecko, tak sme obaja pekne zaspinkali na batohoch kym sa zvysok skupiny pasuje z vystupom (toto bola asi ta chvilka, ked som si spiekla kotniky a tvar tak, ze este dnes vyzeram ako krokodil!). Odtial uz mame prvy vyhlad na jazero... wao!!!!!! Brigu Lake..... 4270 m ! ! ! Jazero je z casti zamrznute. Male kryhy na nom vytvorili obrazec ako mandala.  Vedla jazera su dve oranzove vlajky. Domnievala som sa, ze nejaka turisticka znacka, ale Tejc ma poucil, ze to je chram pre boha, ktory sa tu chodi v auguste kupat. Inak v Himalajach nie su ziadne turisticke znacky (ani cesty!). Sem tam sme videli taketo vlajocky, ale tie su ako som sa dozvedela urcene prave pre toho boha, aby trafil k jazeru....

300 metrov od jazera zakladame tabor. Mna stale laka kopec pri jazere, ktory je este vyssie ako jazero. Tejc mi najprv slubuje, ze pojde so mnou, ale potom sa tvari velmi zainteresovane vystavbou stanu, vyhyba sa odpovedi az z neho vypadne, ze tam este nikdy nebol a ze to je prilis strme. Polka je uplne bezvladna, tak nahovaram Nemca a vyrazame dosiahnut vrchol. Tejc nam poradi kade asi a uz sa stverame najprv snehom, potom cez skaly (chvilu vaham ci to bol najlepsi napad) a uplne hore bola makka vyschnuta trava v ktorej si davame oddych. Ale nie dlho lebo sa stmieva a este musime zliezt aj dole do tabora...taaak a sme tam! To co sme odtial videli, mi dufam zostane v pamati navzdy. Perfektny vyhlad na kazdu stranu, nic len zasnezene Himalaje.... nechavam Vas si to predstavit....

Naspat v tabore, stale necitim ziadnu unavu, len hlad. Vyzuvame zkrehnute topanky a sup do spacakov. Neviem kde sa vo mne vzala ta energia na cely tento vystup, normalne mam problem vyliezt na Vinansky hrad...  Asi silna motivacia vidiet Himalaje???? a zazit 4000m ??? ja neviem, ale som stastna ze som tam bola!

Rano mango+ musli a chvilka presvedcovania samej seba, ze tie ladove a stale mokre topanky si naozaj musim obut! Cesta dole pre mna bola ovela narocnejsia ako cesta hore. S kazdym krokom som sa bala, ze sa smyknem a skoncim dole v dedine.... ved sme sa aj neraz smykli a spadli, nastastie vzdy sme to nejak ubrzdili. Tejc s nami tento den hral hru zvanu "Catch me if you can".... to som mu uz ani ja nestihala. Este ze sme stale kracali po snehu, takze sa dal lahko vystopovat 8-) Akonahle sme zisli zo snehu tak to bolo horsie.... par krat sa nam seriozne stratil, tak som bludila po kopcoch a hladala nasu malu zelenu bodku 8-)

 

... hlad ma tlaci.... to be continued .....

 

Manali

Cesta z McLeod Ganju do Manali trvala 10 nocnych hodin a bola to najhorsia cesta busom aku som zazila....natlacenych nas tam bolo 2 krat tolko, co by som povedala ze sa zmesti do busu. Na tvrdom sedadle sme sedeli 4 namiesto troch, ruksaky na kolenach + zufajuci chlapi okolo (zeny snad ani hromadnou dopravou necestuju!) snaziac sa udrzat na nohach, nam dali svoje batoziny tiez na kolena.... Sofer - maniak rychlej jazdy - sa nas snazil 10 hodin zhodit z utesu na horskych serpentinach (aspon to tak vyzeralo) ale nejak to vzdy v poslednej stotine sekundy vzdal a stocil volant.... Dlhe chvile bez spanku sme si kratili pozorovanim sofera, ktory vyzeral akoby hral pocitacovu hru. V kazdej zakrute najskor natocil cele telo, az potom stocil volant 8-) Game over....hehe V buse sme nahodne spoznali dievca z Izraela (mladych Izraelcanov cestovatelov  je na severe hojne) a kedze do Manali sme dorazili o 4 am, tak sme ju vzali s nami na hotel ( to bola tiez akcia najst hotel s volnou izbou, za ktoru nechce majland a kde sa nam podari zobudit vratnika!). V izbe s manzelskou postelou sme prespali siedmi (dobrych ludi sa vsade vela zmesti...). Rano sme isli do Old Manali (dedinka na blizku, chatova oblast na kopci, dobre sa tu nakupuje, tecie cez nu sialene cista rieka tyrkysovej farby, uplna pecka), kde som si konecne kupila vysnivane aladinove nohavky 8-) Nasli sme si cestovku, ktora nam zabezpecila sprievodcu do Himalaji, stany, vetrovky a maleho silneho Nepalca, ktory za 300 Rs denne bol ochotny tahat az 35 kilo na chrbte. Kokso. Za neho som zaplatila menej ako za prenajatie svoje neznackovej-vode-neodolnej-vetrovky!!! Povodne sme mali vyrazit do hor deviati (traja kamosi z Jaipuru tu na nas uz cakali). Tito traja sa ale rozhodli radsej paraglidovat a spustat sa v plastovej guli dole z kopca (juuuj, keby som mala o jeden den aspon viac casu!!!!). Z nasej skupiny nam najprv odpadol Poliak, ktory sa rozhodol, ze musi ist naspat domov za priatelkov.... a potom jedna baba velmi "necakane" chytila zazivacie problemy (poviem rovno ze sracku 8-).

Nakupili sme rukavice, jedlo na cestu, vypili posledny poharik s Poliakom a netrpezlivo ocakavali rano a nas trip do hor. Styria z deviatich.....

Daramsala - McLeod Ganj

Cestou z Armitsaru sme konecne narazili na kopce, hory..... Odteraz az do konca vyletu sme sa busom splhali do kopca a z kopca, soferi povacsine velmi horkokrvny, takze na uzkych serpentinach s priepastami z jednej strany a skalou z druhej strany + na cestu sa voslo len jedno vozidlo, takze pri kazdej zakrute sme trubenim davali signal ze sa valime + brzda plyn brzda plyn smyk brzda plyn + 7 hodin takejto jazdy = homeopatia proti nevolnosti pri cestovani mi velmi pomohla 8-) V dialke konecne prve zasnezene vrcholy..... nalada sa nam hned zlepsila.

V podvecer sme dorazili do Mc Leod Ganj a zazili sme prekvapko. Kolko turistou....wao. Pocas troch mesiacov som dohromady nestretla tolko bielych ludi ako v jeden den v tomto meste. Asi to bude tym ze som zatial cestovala len na juh, kde sezona pre horucavy uz davno skoncila a sezona na severe prave zacala. Aj tak... bol to sok vidiet viac bielych ako tmavych. Co to to to to...sa mi nepaci 8-) A domaci vyzeraju uplne inak ako Indovia v Rajasthane. Su to povacsine Nepalci, silny nizky chlapci, pekne svaly, dlhe kucerave vlasy, ostre crty tvare a sikovne oci (hehe ako to opisat.... no, nasi Indovia tu maju obcas az desivy pohlad, alebo hlupy, taky ako nasi cigosi, asi si viete predstavit, oni za to nemozu, to je ocami. No a tito Nepalci maju oci take divoke, pekne, hnede,,, hmmm. Asi tak. Pacia sa mi 8-).

Rano sme sa zobudili, otvorili dvere na hoteli a zistili, ze mame paradny vyhlad na hory, ze vlastne byvame v horach. Dnu sa dovalil studeny vzduch (to je v Indii naozaj vzacne...). Studena sprcha.... jeeeej. Ako prve sme sli obzriet miestny vodopad.... nuze, ja, Polka a Poliak sme museli uznat, ze Tatry sice lubime z celeho srdca, ale maju na svete aj velmi silnu konkurenciu.... V miestnej restike sme si dali tibetske ranajky ( MOMO - zeleninou plnene zavitky) a stretli sme vela vela zaujimavych ludi. Fascinuje ma ako v kazdom kute sveta existuju ine typy, tvare, osobnosti.... skoda, ze sa hanbim si fotit ludi, inak by som uz mala aspon stovku roznych tvari na pametovej karte.

Tsuglagkhang komplex - oficialna rezidencia Dalai Lami. Samozrejme vsade posedavalo kopec monks (mnichov?), hlavne v centralnej kaplnke a v jej okoli posedavali zeny a bezny veriaci (opat sialene zaujimave tvare!), kazdy v ruke specialny nastroj (ako nas rapkac), tocili nim a modlili sa. Mnisi su strasne priatelsky, usmievavy a cas straveny medzi nimi sme ocenili... pohoda, ticho, ziadny rush, ziadny stres..... ohm. V komplexe maju tiez specialne otacacie valce s tibetskymi symbomi - pri ich otacani si kazdy nieco praje. V tibetskom muzeu sme sa dozvedeli nieco viac o demonstraciach a bojoch, ktorymi Tibetania stale prechadzaju a o zivotnych osudoch tych, co sa pokusili emigrovat z Tibetu do Indie cez kopce.

Dip Tse-chok Ling - miesto kde vsetci mnisi byvaju. Dovolili nam sa tam poobzerat a nechali nas samych v kaplnke (to nemali robit 8-). Takze mame vsetci fotky pod Dalai Lamovou fotkou ako joginy s prekrizenymi nohami a ine 8-) Trochu sme sa tam blaznili.

Planovali sme stravit v McLeode viac casu, takze som nakupy nadhernych naramkov, tibetskeho oblecenia a podarunkov cely den odkladala. Zmenili sme plany v jednej sekunde (ako vzdy!), nasadli na prvy bus a moje nakupne plany boli zmarene....skoda.

Armitsar

Z hranic sme sa vratili do Armitsaru, prenajali si hotelovu izbu na dve hodiny (haha, ak by si niekto pomylil za akym ucelom, tak to radsej hned ujasnim, ze sme potrebovali sprchu, respektive vedierko vody). Armitsar je vyznamne mesto v state Punjab (hovoria inym jazykom a pouzivaju ine symboly na pisanie) pre Golden Temple, ktoru tam postavili Sikh (neviem to prelozit, je to nabozenstvo, chlapi v turbanoch, ktori si nikdy nesmu ostrihat vlasy ani bradu, byvali bojovnici, este dnes musia nosit aspon malu dyku na tele, strieborny naramok, specialne spodare...asi 6 pravidiel maju). V chrame sme sa ubytovali v ubytovni pre pilgrims (putnici?) zadarmo a isli sme sa s nimi aj najest (tiez zadarmo). Waw. To bola obrovska hala, strasne smradlava od jedla a spinava. Museli sme pockat kym to par ludi velkymi opat smradlavymi handrami zotreli po predchadzajucej varke ludi, potom sme sa nasackovali dnu asi spolu so stovkou dalsich ludi, posadali na zem, kovovy tanier prestreli pred skrizene nohy a cakali. O chvilku vbehli chlapici s kyblami a takmer behom polozohnuty nam naberali (resp. hadzali) jedlo do tanierou, az sme ho mali az za usami 8-) Na rad prisli chapatti, ale prvo kolo sme prepasli, pretoze kto chce dostat chapatti (placku) tak musi nastavit obe dlane spolu akoby prosil nebesa o peceneho holuba. Kto ruky nenastavi, zostane bez placky. Jeden zo Sikhou mi povedal, ze musim ist spat do pilgrim's ubytovne a musim sa ist s nimi najest (to nevedel ze som tak spravila aj bez jeho rady), pretoze to je jedine miesto, kde spolu veceraju hindu, muslimovia, sikh, krestania, a dokonca  obcas aj turisti rozneho vyznania. Kantyna je otvorena a serviruje jedlo zdarma 24 hodin denne. Nebolo to az take zle... Rano, na nase prekvapenie, nikto nezobral o donations ako je to zvykom v kazdom chrame, hlavne ked vidia bielu plet, ale aj tak sme im nieco malo nechali. Predsa len nam poskytli strechu, dve postele pre siestich, veceru a ranajky.

V chrame a jeho okoli musia vsetci (konecne bez rozdielu pohlavia) nosit pokryvku na hlave a pri vstupe si umyt nohy. Zlaty chram je postaveny v umelom jazierku a je naaadherny.. v noci ake odrazy neuveritelne hadzal na vodu.... no proste takmer gyc. V jazierku sa vsetci bez hanby kupali, chlapy si zastrcili dyky do trbanu, vyzliekli sa do spodarov a macali sa. Zeny mali postavene nieco ako ohradku kde ich bolo menej vidno, alebo niektore vliezli do vody aj v saree.

To ze su to byvali bojovnici bolo zrejme aj z maleho muzea, kde boli len malby. VSETKY zobrazovali vojnu, bitku, vrazdenie...ale dost morbidne... sekanie hlavy, rozparovanie brucha, varenie ludi v kotli, rozpoltenie celeho cloveka, mucenie.... no otras. Hned som sa medzi nimi citila lepsie. Ale mam rada ich muziku!!!!

V chrame (nesmelo sa fotit 8-( ) maju obrovsku knihu, v ktorej hladaju odpovede na vsetky zivotne otazky. Nikdy nerozhoduju bez konzultacie s knihou, o nicom! Pri knihe je vzdy straz, jeden chlapik ju potichu cita a dalsi ho ovievaju (so striebornou palickou zakoncenou bielymi dlhymi vlasmi) 8-) (neviem ako lepsie opisat tu scenu, ktoru mam stale este zivo pred ocami).

Zlaty chram nie je zo zlata. Na moje sklamanie. Je to mosadz natreta zlatou farbou ! Ludia tu nosia dary pre bohov v podobe rozneho jedla a sladkosti a pri vchode to chlapici (knazi ?) zbieraju. V roku 1984 tu vraj bola obrovska demonstracia, ked sa tu zisli vsetci Sikhs z Punjabu a chceli sa osamostatnit. Indira Ghandi tam poslala armadu, ktora vacsinu z nich zabila. Pzm - neoverene fakty...

 

...to be continued....

Brzdy

... navarila som fajnovu narodeninovu veceru pre holky z domu, dostala som dokonca od nich aj darceky (zlate baby)... mam CDcko s indickymi hitovkami, teraz vypekame na CD prehravaci a starych reprakoch, haha.... kvalitu indickej muziky by tak ci tak ani "BOSE" nezachranili.

... dve narodeninove torty.... jedna na zjedenie a druha na bitku...este rano som mala cukor vo vlasoch 8-) Poliak mi kupil XXXXXL ruzove damske nohavicky, na ktore sa mi vsetci podpisali ale prinutili ma ich pocas oslavy nosit takze vsetky fotky mam ako puk 8-))) Dokonca som dostala aj ruze, od mojho Inda, u ktoreho som prve dni byvala (od rodinky).

 

A dnes prekvapko v robote, ked prisiel poslicek do kanclu, vsetko zavonalo a tucet cervenych ruzi pristalo na mojom stole..... dakujem Durko :-*

ATARI - hranice Pakistanu a Indie

Our trip started at the border of Pakistan and India. Takze uz mi sibe. Zacala som to pisat v anglictine. Nevadi. Bolo nas sest, Brazilka, Holandanka, Nemec, Polka, Poliak (takze nesiel cez Pakistan domov ako chcel) a moja krasna tvaricka 8-) Na hranici nas rozdelili na zeny a muzov, a cez silne oplotene chodby nas previedli na podiom (oddeleni muzy, zeny a VIP). My sme samozrejme este stale dost biely, aj napriek dennemu slnecnemu natlaku, takze sme dostali cestne miesto vo VIP hladisku.

Aj ked sa cela ceremonia volala "uzatvaranie hranic", brana medzi statmi uz bola zatvorena ked sme prisli. Chvalabohu. Na indickej strane sa zisla tisicka ludi. Pakistan mal mozno jednu desatinu toho. Ale o to hrozivejsiu ked som videla napajedene zeny cle zahalene v ciernom, skandujuc pri brane. Na nasej strane sme mali aj kapelu, a chearleadera. Ten akonahle zacul len slaby naznak nejakeho skandovania na pakistanskej strane, tak nas vsetkych vyburcoval a svorne sme kricali HINDUSTAN, JINDA BAR (= live forever in this universe). Ak nepomohlo, tak zabubnovala kapela a ak sme stale poculi pakistaneske hlasy, tak zapli sound system na plne gule (ako len Indovia vedia) a pustili bollywoodske hitovky.

Postupne prichadzalo viac a viac ludi. Nastala tlacenica. Vo VIP hladisku sme stale mali zo 200 volnych miest na sedenie, ale nikto tmavsej pleti (okrem pana ministra a jeho rodiny) sa tam nesmel dostat. Nabehla garda a snazila sa palicami naznacit tlaciacemu sa davu, ze dostanu po chrbte ak sa pohnu este o kusok. Ale zadny novo prichadzajuci ludia sa nestarali a tlacili sa vpred. Ked sa predny pohli, tak garde praskli nervy a zacali ich normalne mlatit (pripominam, ze my sme mali stale kopec miesta a keby tych ludi pustili k nam, tak sa vsetci zmestime pohodlne na sedacky a nemusia nikoho mlatit ).

Zvysok davu s vlajkami na hlavou skandoval dalej, nevsimajuc si smutnu scenu...

Ceremonia zacala. Nabehlo tucet straaasne vysokych chlapov s cervenymi "vejarmi" na hlave, co ich robilo este vyssimi. Brutalne rychlym tempom napochodovali pred nas a tvarili sa hrozivo. Jeden z nich nieco zareval a prvy v rade sa rozbehol este rychlejsie k pakistanskej brane, nohy vykopujuc az k hlave, silno dupajuc a posledny krok pred branou zakoncil silnym prasknutim nohou o zem, akoby chcel odrasit krdel levov.... 8-) Chlap zreval este raz a druhy z radu sa rozbehol...etc. Toto dupanie sem a tam trvalo asi strvthodinku.

Na strane Pakistanu prebiehala velmi podobne ceremonia.

Vsetko to skoncilo stahovanim oboch vlajek. Veeeeelmi pomaly a velmi opatrne ich zacali posuvat smerom k zemi, aby nahodou len jedna z nich nezostala na mili sekundu vyssie ako ta druha, lebo to by znamenalo velke zahanbenie pre jednu zo stran...a snad by ti ludia tam boli schopni vyvolat tretiu svetovu kvoli tomu..... nastastie vsetko dobre dopadlo, vlajka padla k zemi, poskladali, odlozili, vsetci oddupali kade lahsie a my tiez....

 

.... to be continued.....

Happy Brzdy to Me

Rano 5 am som sa vratila z vyletu.... zbita a strasne smradlava prisla na dom a zacala prat svoje satstvo.... potom do prace. Nejako vsetcia zabudli (v praci, lebo ostatni mi posielali smsky uz od polnoci) ze mam narodky, tak som si dala velky napis na MSN, ze dnes oslavujem, haha. Sefik sa chytil... ten mi najprv poslal animovanu tortu a ruzu a pivko a co ja viem co cez MSN, potom poslal poslika, ktory mi zazelal vsetko dobre a nakoniec sa sam uracil zist dole do mojho kanclu a potriast mi rukou. Priniesol mi strieborneho malovaneho slona ako dar !!! A vraj pride aj obcerstvenie pre cely staff. Wao... som necakala. Ale samozrejme ze sme 20 minut nekecali o mojich narodkach, ale o praci predsa a co ma vsetko este caka a co vsetko po mne chce a bla bla bla.....ale aspon ma pustil dnes domov, si uzit narodky, a VSETKO pocka do zajtra. To sa mi bude pracovat s opicou, haha. Sef bol vlastne jediny kto mi denne posielal smsky (pracovne!) pocas celeho vyletu. Som sa vzdy velmi "potesila" ked som zacula pi piiip telefonu (reakciu mam na smsky vybudovanu ao Pavlovov pes). A dnes mi dokonca navrhol, ze mi zaplati jeden kredit na mobil, lebo mu nikdy neodpovedam na smky. Ved samozrejme! Ani som ich necitala, ved som bola na vylete.... haha....prijata sms, move to sent items..... pockali ma vsetky dodnes, hehe.

 

Fotky som chcela ukazat, ale nemozem najst card reader. A o vylete napisem, ked sa najde cas. Dufam ze coskoro.

 

Dnes olsavujem s Poliakom. Pridu jeho kamosi hrat na bubnoch. Joj, ale sa tesim. Teste sa so mnou. Hepi brdy to Vierka !!!!