... po ceste dole sme stretli len jednu typicku Rusku ( so strasne zlou "ruskou" vybavou a silnym prizvukom), chlapi s rucnymi pilkami sa chystali odkrojit kus lesa, koniky vynasali na chrbtoch daky material, trochu nizsie se stretli aj detvaky, ktore ked ma zbacili, tak zacali pokriovat "Bharat! Bharat!" (ano, niesla som indicky vlajku na batohu), a este sme stretli pastiera co si to hnal so stovkou vypasenych oveciek priamo na nas 8-) meeee meeeee 8-) jeho psovi sa pri mne zapacilo, az typek musel donekonecna hvizdat aby sa psisko vratilo k robote.
Opat, Himalajcania vyzera uplne inak.... zeny nenosia saree, ale take satocky a teple vlnene zasterky. Stale si ponechavaju veeeeela sperkov v usiak, nose, vsade. Pani nosia typicke himalajske (obcas azprilis farebne) ciapky, a niekedy aj farebne opasky.
Prva dedina, do ktorej sme sa zmoreny dokotulali, bola Vashist... prvy dom ktory sme v dedine uvideli bol Dharma Guest House....a na balkone len tak postavali nasi traja jaipursky kamarati..... tak vacsiu nahodu si neviem predstavit (nefungovali nam navzajom mobily, takze sme vedeli ze niekde v meste su, ale nevedeli sme ako sa k nim dovolat 8-).
Na okolo opat turisticky frmol, vsetci zhanaju cestovky na tury a adrenalinove sporty, pripadne jazdu v helikoptere ponad vrcholy.... len SADU si tam sedia a pozeraju do nicoty (Sadu = chlapik, povacsine uz stary, s dredami, v jednoduchom bielom alebo oranzovom obleceni....skor to vyzera ako obliecka na postel, flip-flopky, mariska v ruke, dieta....obcas si pyta rupi).
Zacalo prsat, a my stale nemame hotel. Stretavame dve "odpadlicky", ktore s nami netrekovali a ideme na ich hotel. Ten je vysoko na kopci, bez chodnika, tma, s jednou baterkou sa nam islo "perfektne". Dalsi plan bol rano sa zobudit a vyrazit do mesta Tabo (a odtial popri Tibetskych hraniciach do Rekong Peo). Turisti na tuto trasu potrebuju specialne povolenie. Nechali sme sa vyfotit a pripravili tucet kopii pasu (aka byrokracia). Velke sklamanie prislo, ked nam oznamili, ze pre nas nemaju miesto v buse (a bus chodi len jeden denne, lebo cesta je na jednom mieste rozbita, takze si vsetci musia vystupit, preslapat zopat km a tam ich caka dalsi bus). No, skoda. Fakt som sa tesila ! Tibetania su coool !
V noci vymyslame nahradny plan. Rano svalovka ako este nikdy, nevladzem sa ani z postele dvihnut (a to si predstavte ako sa mi chodilo na indicky zachod, zoskakovalo dalsie dni z autobusu, alebo slapalo 400 schodov dole..... auuuuu!).
Chytili sme prvy bus do dedinky Naggar (stale smev Himalajach a domceky v dedinkach maju vsetky krasne drevene balkony s vyhladom na hory!). Samotna dedinka stala za hovno (nie vzdy ver Lonely Planet!). Maju tam jeden "hrad" ktory vyzera ako vynovena horska chata v Tatrach, zopar kaplniek a that's it. Jedine co stalo za to bol miestny obchodik, kde dostat najlepsie kacori na svete (len za 3 rupi - to je taka strasne nezdrava vyprazana vec plnena zemiakmi). Chytro sme naskocili na dalsi bus, smer Kullu (ziaden iny bus v dohlade nebol). Cestou sme zkonzultovali Lonely Planet a dokonca aj Kniha hovori, ze v Kullu nic nie je, takze hned ako sme tam dorazili, sme zmenili smer a bus do Mandi . No, aspon ze prisiel predavac s kokosovymi orechmi do autobusu, inak by sme hladom pomreli. (btw ako vidite nahradny plan nebol velmi exciting... cely den sme presadali z busu na bus, skusali lakocinky co predavaci nosia az k okienku busu a citali Knihu co dalej). Posledny bus nas odviezol k Rawelsara Lake. Brusko sme opat nasitili tibetskymi momo a miesto na prenocovanie sme nasli v budhistickej ubytovni. Vecer sme podebatovali s vratnikom (monk), bolo nam vysvetlene co znamena 5 farieb na budhistickych vlajkach (ako ze modra je nebo a priestor v tele, biela znaci oblaky, dych a vobec vsetok vzduch okolo tela, cervena je svetlo, blesky, teplo tela, zlta je poda a pokozka, zelena je trava a pot). Zastavky rozvesuju pre stastie... tak aj ja si nesiem jedny domov 8-)
Rano sme sa presli okolo jazera, ktore je velmi dolezite (posvetne alebo co) nielen pre budhistou, ale aj pre hindi a aj pre sikh. Takze tu stretavame vsetky mozne nabozenstva. Okolo je rozvesanych tisiiiice farebnych zastavok (takze budhisti su zjavne v prevahe). V jazere, respektive pri brehu, sa stovky obrovskych kaprovito vyzerajucich ryb snazi nadychnut vzduchu (kto je biolog mi to moze vysvetlit... nemali dost okyslicenu vodu ci co???). V budhistickej restike si davame guava dzusik, oni nam hned ponukaju sladkosti a pustaju nas obzriest si ich chram (ten sa prave maloval, tak sme s obdivom obzerali maliarov ako im tie celostenne malby idu od ruky....).
Vraciame sa spat do Mandi a navazujuci bus do dalsieho mesta je az neskoro vecer, takze podla rady Knihy presviedcame riksiaka, nech nas vezme na kopec, kde ma byt park a Shyama Kali Temple. Kedze je to malicke mestecko a asi tu casto turistou nevidaju, tak sa hned zbehlo zo 50 chlapov nam pomahat vyjednat dobru cenu so soferom 8-)))) Fotka stoji za to...
V parku sa valame 6 hodin a potom ma caka uz spominanych 400 schodov dole z kopca... auuuuu ! Este zastavka v miestnom jedinom prazdnom bare, kde dufame ze najdeme western toilet 8-) Barman takmer pada zo stolicky ked vidi 4 biele baby vchadzat.... caka nas nocna jazda do Shimly......
No comments:
Post a Comment