Varanasi

Vlak do Varanasi mal samozrejme meskanie. S tym sme ratali, na tejto trase akokeby vlaky nacas ani chodit nemohli. Ku koncu cesty sme boli vsetky (4 baby: Kiwi, ja a dve Cholandanky) priserne dehydrovane. Zo zaciatku nas na kazdej zastavke otravovali cez okienko predavaci mineralky,mango dzusov, kacori, samosi, orieskov a tiez "vlakovi muzikanti" – hrali nam na tabla. Ale neskor, ako sme naberali meskanie, sme stali len na uplne zapadnutych zastavkach, kde nebolo vonkoncom nic…. Pred Varanasi nas vsetci znami a aj Kniha upozronili, ze rikshaw vodici su velmi otravni a snazia sa turistov doviezt do inych hotelov ako by turisti chceli, pretoze niektore hotely a dokonca aj restiky ci obchody so saree (zname silk factories) im davaju commision. Na vlakovej stanici nas na informaciach (som nikde v Indii zatial nieco ako informacie nevidela) milo prakvapil starsi pan, ktory nas na vsetky tieto chytaky opat upozornil, doporucil nam hotel a sightseeing a aj ceny ake by sme mali za jenotlive veci zaplatit.

Zacnem tym preco je Varanasi take zname, preco sem denne prichadza cez 60 tisic ludi (Indov a turistov) a co sa v meste deje (my sme mali stastie, ze tento vikend bol v Mc Leod Ganj na navsteve Dalaj Lama takze vo Varanasi to nebolo az take preplnene). Je to ich posvatne miesto. Indovia z celej krajiny sem vozia (vlakom, lietadlom, tuk tukom, taxikom, traktorom) svojich   zosnulych a vo Varanasi na brehu Gangy ich spaluju (okolo 400 tiel denne). Niektori starsi ludia sa dokonca dobrovolne  prestahuvavaju do okolitych polorozbitych domov, aby ich po smrti nemuseli daleko vozit. Takze mrtve tela zabalia do plachty (muzov do bielej a zeny do cervenej), a to potom este obalia zlto-oranzovo-zlatou plachtov a kvetinovymi nahrdelnikmi. Sest muzov nesie telo nad hlavami a najblizsi pribuzny su obleceny v bielom. Ceremonie sa zeny NIKDY nezucastnuju, pretoze by boli zbytocne sentimentalne, a smrt pre Indov nie je nic preco ma clovek plakat (spalovanim sa Karma ocisti a dostane sa do Nirvany) a tiez preto, ze v minulosti po smrti manzela zvykli pachat sebevrazdy a skakat do rovnakeho ohna, v akom bol spalovany ich milovany. Telo najprv namocia do Gangy a potom najblizsi pribuzni naberaju do dlani vodu a leju ju do ust pozostaleho, myslim ze to musia urobit 6 krat. Nasleduje nakup dreva (co je vraj draha zalezitost, takze zase existuju rozne donacie pre chudobnych, ktory na drevo nemaju…ale zvycajne predaju vsetky sperky a vsetko co sa da, aby mali dostatok financii). Vo Varanasi je na brehu Gangy nespocet Ghats (pristupy k vode) ale len v dvoch prebieha kremacia, telo hori cez dve hodiny a rodina caka az kym z tela nezostane len malicky kusok, ktory spolu s troskou popolu hodia do vody. Zo zvysku popola vznika obrovska hromada, ktoru raz do tyzdna preosievaju a hladaju v nej zlate zuby a ine sperky. Potom to vyvezu, ktovie kam, nebolo mi vysvetlene. Sest typov ludi je povazovanych za uz ocistenych, takze sa nespaluju (tehotne zeny, deti pod 11 rokov, Sadhu, Monk, ludia s leprov, a ti, ktorych postipala kobra). Tychto 6 typov len zabalia do plachty a hodia do vody (teda vraj im priviazu tazke balvan o telo takze by mali zostat na dne ale to sa zjavne nedeje – vysvetlim neskor).

Prvy vecer sme stravili len prechadzkou popri Gange po jednotlivych Ghats. A k veceru zacala kazdodenna ceremonia, Puju.  Bola som prekvapena, kolko ludi malo schopnu anglictinu, Dokonca male dievcatka, ktore nam prisli predat male lodicky s kvietkami a svieckou (ktore sme neskor zapalili a poslali s ostatnymi dole Gangou) sa vedeli dorozumiet a pokrikovali po nas, ze su nase Puju kamaratky, a malinky chlapcek zjavne travil vela casu so svojim ockom, a ten na nas spustil, ze ma lacne obrusy, hodvabne satky, potahy na vankuse a ze sa musime prist pozriet do jeho obchodu a ze ma najlepsie ceny 8-))))) V Jaipure sotva kto rozumie slovo anglicky. Obrovsky rozdiel.

Pocas vecernej ceremonie sme teda zapalili nase lodicky a potom sa pridali k davu, ktory sedel na brehu a obzeral asi 10 mladych chalanov, oblecenych v oranzovom cosi 8-), ktori sa do rytmickej hudby bubnov modlili. Skor to vyzeralo ako tanec, pocas ktoreho rozbijali kokosove orechy, ovievali sa okolo uz raz spominanu tyckou s dlhymi bielymi vlasmi, potom zapalili bronzovy svietnik v tvare kobry a carovali s tym…. Kazdu chvilku vymenili nastroj v ruke, s ktorym potom spartakiadovali, nepamatam si ani vsetky, Ale bolo to pekne. Hlavne hudba bola fakt…impressive (dojemna nie je ten spravny vyraz…takze to necham v anglictine).

To by bol vecer a rano o piatej sme mali zahovorenu lodicku, ktora nas mala previezt popri vsetkych Ghats. Zostalo len par hodin na spanok, a ja, kedze som to slubila sefikovi, som si zapla mobil a to bol koniec mojho spanku, Polka, ktoru sme vybrali do firmy namiesto mna, mala v to rano pricestovat, ale jej lietadlo dostalo defekt. Vsetci ludia zaangazovani do jej vyzdvihnutia na letisku mali navzajom na seba telefony a dokonca aj ti, ktori sa mali stretnut, tym som rozposlala ich fotky. Vsetko bolo perfektne zorganizovane. Na mna som nedala cislo nikomu, aby som si mohla uzit dovolenku, Zatial neviem kto bol ten dobrodinec, ktory poskytol moje cislo, ale celu noc som smskovala do Polska a cakala ako si holka   prebookuje letenku aby som potom mohla zobudit ludi v Delhi a v Jaipure  a informovat ich o zmenach. Nakoniec to vsetko aj tak zlyhalo, kedze lietadlo malo priletiet dalsi den o 7am ale namiesto toho priletelo o 4am, a nas zamestnanec tam cakal na Polku do obeda a ona poslala rano smsku na moje cislo ze si berie na autobusku taxika, ale kedze ja som bola mimo Rajasthan, moja baterka nevydrzi ani par hodin, pretoze telefon vkuse hlada siet, takze smska prisla o 24 hodin neskor…. 8-) sefo asi zuril ale ani mi to chudak nemohol zavolat lebo som nebola dostupna 8-)

Lodicka nas za par rupee vozila okolo celeho centra Varanasi dve hodky. Ranny vychod slnka spoza Gangy a zopar lodiciek v popredi…… riadny foto gyc. Miesto, kde sa spaluju tela, je zakazane fotit. Ale nemohli sme odolat a nejake tajne foto sme spravili. Na druhej strane ale nerozumiem, ze ohen vyfotit nemozeme, pretoze to je hned povazovane za prejav ne-respektu ale dvakrat sme videli mrtve telo ktore vyplavalo na breh a na ktorom si pochutnavali psy (to bola velmi zla scena, zvuky lamania kosti vcetne) a ktore nam dokonca aj miestny s usmevom ukazovali (ak by sme si to bodaj nevsimli same). To si fotit mozeme a takyto koniec mrtveho cloveka je podla nich velmi dostojny. Nuz, vsetci mame ine zvyky a verime v inych bohov, ale nejaka jednotna definicia prejavu ucty by mala existovat vsade.

Dva dni stravene vo Varanasi, a uz nam smrt a mrtvoly pripadali tak bezne, ze nas zacali napadat velmi morbidne vtipy, ako sme kracali popri rieke. Jeden si zvykne na vsetko.