Brigu Lake

Chlapik z cestovky nas prisiel vyzdvihnut o 2 hodiny skor ako bol plan (nikdy never Indovi #1). V sekunde sme boli zbaleny, nastupeny pred jeepom a nakladali vsetku vystroj. Prislo na platenie a samozrejme ze cena bola uplne ina aku sme vyargumentovali den predtym (nikdy never Indovi #2). Nevadi. Manali je vo vyske asi 2500 m a jeep nas vyviezol o nejakych 500 m vyssie. Uz len ta cesta jeepom bola nezabudnutelne, pomedzi lesy, kopce, zasnezene vrcholky.... nadsenie stupalo. V dedinke Gulaba nas jeep vylozil a odteraz to bolo len nas dostat sa k jazeru. Prvych 10 minut vystupu.... Holandanka straca dych a nemoze dalej.... slzicky tecu a sprievodca ju odprevadza naspat do dediny. Zacinam mam starosti ci to bez kondicky zvladnem a ci noha s krcom prestane rychlo boliet alebo nie...

Priroda je nadherna. Prvych 5 hodin vystupu a my sme nesretli ani zivu dusu.... ak nepocitam tucet oviec, tucet koz, pol tucta divokych koni (hej, kvoli nim som si ani nedala prestavku s ostatnymi, lebo som ich chcela vyfotit, tak dufam ze ocenite moju snahu a fotky!), tucet havranov stale kruziacich nad nami a zopar supov. Prva cast viedla cez zelene travniky, zafarbene raz do zlta, raz do fialova, raz do biela.... podla kvietkov ktorymi boli obsypane. Nikde ziadne chaty, ziadne domy, v dohlade nic LEN priroda a v dialke sneh na vrcholoch..... Nas sprievodca je ako vichor. V jednej sekunde mu slapem na paty a v druhej vidim uz len malu zelenu bodku na druhej strane udolia. Zacali mokre oblasti a nase velmi neturisticke botasocky sa namocili pri prvom brodeni rieky. Jedna hodina vystupu viac, a cele sa to komplikuje snehom. Samozrejme ze nas v agenure uistili, ze v tomto obdobi na ziaden sneh na kopcoch nenarazime (nikdy never Indovi #3). Takze z mojich premocenych topanok sa behom chvilky stava ladova ladnicka. Polka chyta zavrate, ma problemy s dychanim, takze po kazdom kilometri na nu cakame zo 30 minut (vazne, nasa mamka by to vysla rychlejsie!). Cas si kratim pisanim do dennicka. Len nad hlavami nam zacina blyskat a ja a sprievodca (Tejc) sa obavame, ze to tymto tempom nestihneme az uplne hore 8-( Snazime sa presvedcit Polku, nech nam rozdeli veci z batohu, ale baba tvrdohlava si to chce slimacim tempom nosit sama. Pred najhorsim vystupom sme si dali prestavku pri dvoch opustenych stanoch, kde byvaju styria sprievodcovia Nepalci. Ti nas hned potesia, ze hore nie je ziadne drevo, takze opekane zemiaky nebudu 8-(

Najhorsi kilometrik, uplne zasnezeny, ziaden naznak cesty, strmo strmo strmo, spad.... Tejc to lezie ako prvy, par krar aj pada. Polka, Nemec a Nepalec sa tvaria uplne zhrozene a idu si dopriat dlhsiu prestavku. Mne bola brutalna zima, ked som stala, takze v poslednej casti som ziadne prestavky uz nerobila. Vybrala som sa v Tejcoych stopach. Ten len hvizdol, a naznacil mi, ze tadial cesta nevedie a mam skusit inu trasu. Tak skusam. Dalo mi to pekne zabrat, aby som sa nesmykla celu cestu spat pod kopec (verim ze normalne trekingove topanky by celu situaciu ulahcili). Nakoniec sa mi to podarilo, Tejc nahodil usmev a naznacuje ostanym aby ma nasledovali. Na kopci je slniecko, tak sme obaja pekne zaspinkali na batohoch kym sa zvysok skupiny pasuje z vystupom (toto bola asi ta chvilka, ked som si spiekla kotniky a tvar tak, ze este dnes vyzeram ako krokodil!). Odtial uz mame prvy vyhlad na jazero... wao!!!!!! Brigu Lake..... 4270 m ! ! ! Jazero je z casti zamrznute. Male kryhy na nom vytvorili obrazec ako mandala.  Vedla jazera su dve oranzove vlajky. Domnievala som sa, ze nejaka turisticka znacka, ale Tejc ma poucil, ze to je chram pre boha, ktory sa tu chodi v auguste kupat. Inak v Himalajach nie su ziadne turisticke znacky (ani cesty!). Sem tam sme videli taketo vlajocky, ale tie su ako som sa dozvedela urcene prave pre toho boha, aby trafil k jazeru....

300 metrov od jazera zakladame tabor. Mna stale laka kopec pri jazere, ktory je este vyssie ako jazero. Tejc mi najprv slubuje, ze pojde so mnou, ale potom sa tvari velmi zainteresovane vystavbou stanu, vyhyba sa odpovedi az z neho vypadne, ze tam este nikdy nebol a ze to je prilis strme. Polka je uplne bezvladna, tak nahovaram Nemca a vyrazame dosiahnut vrchol. Tejc nam poradi kade asi a uz sa stverame najprv snehom, potom cez skaly (chvilu vaham ci to bol najlepsi napad) a uplne hore bola makka vyschnuta trava v ktorej si davame oddych. Ale nie dlho lebo sa stmieva a este musime zliezt aj dole do tabora...taaak a sme tam! To co sme odtial videli, mi dufam zostane v pamati navzdy. Perfektny vyhlad na kazdu stranu, nic len zasnezene Himalaje.... nechavam Vas si to predstavit....

Naspat v tabore, stale necitim ziadnu unavu, len hlad. Vyzuvame zkrehnute topanky a sup do spacakov. Neviem kde sa vo mne vzala ta energia na cely tento vystup, normalne mam problem vyliezt na Vinansky hrad...  Asi silna motivacia vidiet Himalaje???? a zazit 4000m ??? ja neviem, ale som stastna ze som tam bola!

Rano mango+ musli a chvilka presvedcovania samej seba, ze tie ladove a stale mokre topanky si naozaj musim obut! Cesta dole pre mna bola ovela narocnejsia ako cesta hore. S kazdym krokom som sa bala, ze sa smyknem a skoncim dole v dedine.... ved sme sa aj neraz smykli a spadli, nastastie vzdy sme to nejak ubrzdili. Tejc s nami tento den hral hru zvanu "Catch me if you can".... to som mu uz ani ja nestihala. Este ze sme stale kracali po snehu, takze sa dal lahko vystopovat 8-) Akonahle sme zisli zo snehu tak to bolo horsie.... par krat sa nam seriozne stratil, tak som bludila po kopcoch a hladala nasu malu zelenu bodku 8-)

 

... hlad ma tlaci.... to be continued .....