Den 4 - Kambodza - plavajuca dedinka

Nas osobny sofer nas opat rano vyzdvihuje v hosteliku Home Sweet Home a tesi sa na dalsi denny zarobok. Kedze nemam Lonely Planet Kambodze, asi sa nechavame tak trochu natiahnut na vsetkych cenach, ktore platime.
Cielom dnesnej cesty je "plavajuca" dedinka, postavena na koloch na najvacsom jazeru v juho-vychodnej azii Tonle Sap (ta, kus vacsia ako Sirava 8-)). Pohodlnu asfaltku vystrieda prasna, pieskova cesta, ktora najprv prechadza velmi sympatickou skupinkou domcekov, ktore maju kaktusove ploty, sukromie im zaistuju velke husto porastene bananovniky, pripadne palmy, a stravu im zaistuju hektare ryzovych poli za domami. Dazdova sezona skocila pred mesiacom, takze z ryze teraz nic, a mimo dedinky sa naskyta pohlad len na vysusene rovne pole.
Prichadzame k lodkam, kde nas uz ocakava nas kapitan (asi 15 rocny mladenec, ktory sudiac podla tricka, tuzi po Lexuse). Vody je v tomto obdobi naozaj malo, musime sa lodkou predrat cez uzky kanal medzi krovinami. V nich sa skryvaju miestny rybari, a snazia sa do malickych sieti nalakat rybicky. Turisti, ktori kazdu chvilku prechadzaju okolo na lodiach, im to asi neulahcuju.
Dedinka na koloch ma posadi naspat do ratanoveho kresielka, ktore nam v lodke prichystali. Domy su vo vzduchu dobrych 5 metrov. Chovaju tu dokonca aj prasiatka v oddeleych klietockach, ktore tiez plavaju na vode. Nevieme, kam sa skor pozerat. Domorodci vyzeraju privetivo, milo sa na nas usmievaju, decka nam mavaju. Na roznych lodkach, pltach pripadne na koloch postaveych drevach stretavame zeny a dievcata, ktore odsekuju rybam hlavy, triedia ich. Inde rozmotavaju rybarske siete, montuju na nich pouzite plastove flasy od vody, aby siete plavali (konecne chapem, preco od nas tie flase pri chramoch zbierali/zobrali).
Na konci dediny nas asi 40 rocna domorodkyna nalodi na svoju nie stabilne vyzerajucu lodicku a za nejaky ten baksis nas vezie do lesa. To som este nevidela. Les ako z rozpravky o Alici, ktory je cely zatopeny (a to je sucha sezona). Vesluje pomedzi stromy, vyhybame sa konarom, sem tam nas pohojdaju vlny od lodi.... desna romantika, pripadne namet na horor. Na vode sa dari nejakej zelenej kapustoidnej burine, ktoru bud jedia domaci alebo ich zvery, kazdopadne na niekolkych miestach si vybudovali plavajuce policka z pletiva a tieto rastlinky tam pestuju (teda, polievat to netreba, okopavat tiez nie, sadit tiez nie, proste si to ohradili, aby im to neodplavalo 8-)).
Po necelej hodinke nas vysadia pod jednym domom a po brvnach nas posielaju smerom tam..... no proste tam. Tak ideme. Za domami sme netusili, ze je kusok suse, na ktorej sa hraju male spinavucke deti, ale hlavne tam maju natiahnute plachty na ktory susia krevety. Smrdi to neuveritelne ale po par minutach si zvykame a nevnimame to.
Po rebriku lezieme do "restauracie" kde by nas mal cakat kapitan. Ten spi v hupacej sieti, tak ho nechavame tak a ideme sa prejst po centre 8-). Maju tam aj maly, ale pekne vyzdobey chram, kde poucujeme malych chlapcov, ze nemaju hadzat kamene do dievcatok. Ukeca nas aj mlada patnastka, celkom schopne hovoriaca anglicky, aby sme podporili miestnu skolu.
Este sa chvilu prechadzame a vraciame sa lodkou naspat k autu. Tam nas caka dalsie prekvapenie, sofer vymysla, ze musel auto odparkovat dalej a na prasnu cestu si musime zaplatit motorky. To nevedel s kym ma do cinenia 8-) Motorky zaplatil sam 8-) Nas zobral starsi pan na motorke, a tomu nevadili ani velke, asi po kolena hlboke mlaky po ceste. Prefrcali sme cez ne ako nic, nastastie bez padu 8-) Uz som sa videla, ako fenujem dolare, hehe.
Vecer sme sa prejedli v indickej restike (za co mozem samozrejme ja) a obzreli miestny trh. Rano ficime naspat do Thajska... Asi nas caka cely den v buse 8-/

Den 3 - Kambodza - Ankor Wat

Zaciname skoro rano vymenou tuk-tuku za pohodlnu toyotu camry (ake ine auto by sme si v kamodzi aj vybrali). Prva zastavka je v Phnom Kulen, co by mali byt vodopady. Kilometer a pol dlha trasa cez vysekanu dzunglu (a denno denne vyzametanu!) vedie k malemu potociku a mii vodopadiku, v ktorom sa skryvaju stare do skaly vytesane reliefy a motivy zien. O kusok dalej narazime aj na o trosku vacsi vodopad (stale vodopadik) a dumame, preco je toto vlastne take dolezito miesto. Reziser Juraj na to prichadza 8-) V rieke sa skryva tisicka Shivinych rodidiel 8-) cez ktore ked voda pretecie, je samozrejme svata. Do Ankor Watu tym padom tecie uz len posvatna voda.
Pri vychode z lesa na nas uz caka tucet deti, a ponukaju vlastne cokolvek za "vandolaa" (=1$). My si ale kupujeme len cerstvy ladovy kokosovy orech a kavu so salkom (povodne sme chceli mlieko, ale kravy sa tu chovaju len ako tazne zvery pre mlatenie ryze).
Z tepla a vlhka, ktore sme zazivali pri riecke, sa presuvame do Lady's temple (Banteay Srey), cize do zenskeho chramu, okolo ktoreho uz je len teplo, priserne teplo (Luxor suvix). Chram je z velkej casti zrekonstruovany, strazcovia s opicou tvarou su uplne novy. Duri tam vidi ruzove kamene a tvrdi, ze cely chram bol ruzovy. Ja si myslim, ze nam bolo teplo....8-) Okolo chramu stoji voda, kde su nasadene ruzove lekna, a zase na inom mieste ryzove policka. Kam dovidime sa sem tam pasu vodne byvoly.
Na namietanie nasho sofera (ktory tvrdi ze vsetky chramy su na jedno kopyto a nemusime vidiet a fotit vsetky) sa zastavujeme pri chrame Pre Rup. Je o poznanie vacsi ako zensky chram, predsa len bol postaveny pre chlapa. Na vrcholkoch su polo-zrucane levie sochy - fotim sa aspon s levim pozadim ktore stale drzi pohromade.
Dedinky medzi chramami su krasne, sympaticke. Vacsina domcekov je postavena na nozickach, a to kvoli romu, aby domacim do domu nenaliezli rozne potvory (hady, hmyz a ine zvery). Pod domom maju deti namontovane hojdaky, hupacie siete a rodina sa tu stretava za plastovym stolom. Zopar domacnosti je natolko chudobna, ze steny a strechy domov su vyrobene z vysusenych listov. Vsade naokolo rastu palmy, kokosovniky a magovniky (skoda ze nie je ich sezona, teraz len kvitnu).
Pri ceste zastavime v stanku, kde nam teta kambodzanka ukazuje, ako vyraba cukor a cukrove kocky z palmy... Dokazu vyrobit az 5 litrov za noc z jednej palmy.
Dalsou zastavkou je chram v dzungli, Ta Prohm, kde sa hned na zaciatku s Durim stracame.... je to komplex malych a vacsich chramov, ktore su kompletne prerastene obrovskymi stromami, takze orientovat sa nie je jednoduche. Na navstevu chramu prisla aj skupina budhistickych mnichov, ktory sa vsak vyhybali kameram a fotakom turistov.
Cestou do komplexu Angkor Thom sme ameerickym stylom stiahli okienko, vysunuli objektiv a vyfotili dalsi z chramov, Ta Keo.
Angkor Thom je vobec najvacsi komplex na okoli. Vstupna brana napoveda, ze tento nebudeme mat zmaknuty za 15 minut 8-) Najkrajsia cast bola v chrame Bayon, kde kazdy zo stitov chramu bol zdobeny zachovalou tvarou budhu. Impozantna bola aj cesta nad jazierkom postavena na stlporadi, ktora viedla k dalsiemu chramu (nastastie tento bol kvoli rekonstrukcii zatvoreny). Male kambodzatka si nas odchytili pri prechode jednou z bran, a nastojili na kupe hocico za vandolaa. Somarinky do batohu nepotrebujeme, tak sme im zalepili usta vianocnymi medovnikmi. A aku radost sme im nimi spravili. Obzrieme uz len oplotenie vyfreskovane slonami a vstupnu branu s trojhlavym slonom a pokracujeme v ceste za dalsim chramom.
Konecne finale - Angkor Wat. Pristupovou cestou cez kamenny most sa dostavame do komplexu. "Way of visit" nas vedie stlporadim okolo chramu, a cela stena pozdlz je vyzdobena do kamena vytesanymi motivmi bitky na slonoch, vojskom co sa pretahuje s hadom a podobnymi haluzami. Pristup na tri hlavne veze chramu je zamietnuty kvoli rekonstrukcii. Takze za hodinku odchadzame na Phno Bakheng, co je vlastne kopec a na kopci maly zrucany chram, z ktoreho nam poradili je vidiet krasny zapad slnka. Zjavne to neporadili len nam. Cestou do kopca sa prebijame cez stovky dalsich turistov roznych narodnosti. Na vrchole uz su schody chramu plne obsadene a obecenstvo caka na dych beruci zapad slnka. A nic nebude! Zamracilo sa a slnko zapadlo leda za sivy mrak. Co uz, videli sme aspon dzunglu a v nej sem tam vezu chramu, z vysky.
Pred Phnom Bakheng si odskrtavame, ze sme videli prveho kambodzkeho slona a ponahlame sa taxikom do mesta na prve dnesne jedlo. Sofer nam poradi miestnu Khmersku restauraciu, kde nam naozaj velmi chuti. Este stihame aj polozatvoreny trh s ovocim a za dolar a pol nakupujeme vodny melon a kilo zltuckeho manga. Prajeme si bru chut.

Den 0 az 2 - Thajsko - Kambodza

Den 0 a 1
Po fasa ceste na letisko v Pesti (burka, hmla, dazd, tma) nas zahriala whisky z duty free shopu v Zurichu. 11-hodinovy let vyplneny dalsimi dvoma whiskey a baileys, uplynul v celku rychlo. Pred letiskom nas okrem dusneho oprau ovali aj horda chtivych taxikarov, vyriesit to prichadza pan policajt. A aj tak sme preplatili...8-) ... vravi dalsi policajt, ktory riesi navysenie taxy taxikarom o 100 bahtov pri vystupe.
V hoteli sa nase nadsenie stupnunie - rezervovany a zaplateny hotel je plny.... mlada thajka nas taha do hotelu o ulicu dalej, ze vrak vacsie izby za menej penazi.... Ano, ale.... s vyhladom do kotolne.
Platime "naajnhandibaat" za tuto deluxe izbu a vyrazame zit. Vyhladnuty z lietadla a pri pohlade na ceny objednavame VSETKO. Tigrie krevety, cerstvy grilovany red snapper, chobotnicovy salat, nudle, jarne zavitky a hlavne TIGRA (pivo).
Asi sme sa obzrali a nefungoval nam chvilu mozog, tak sme sa "podla planu" nechali ojekabatit vycuranym tuk-tukarom, ktory nas najprv vzal akoze za 20 bahtov na thajsky box, a zaviezol nas len to turistickej kancelarie (kde sme sa dozvedeli ze thajsky box stoji 2000 bahtov), nasledne nas rychlo jazdou dofical to Pat-Pongu na ping-pong, z ktoreho nastastie prave v tej cvhili vychadzali znechutene turisticke tvare..... tak sme sa chceli odviest naspat do centra a namiesto toho nas vysadil pred thajskym modnym krajcirstvom a prosil, nech sa aspon tvarime ze nakupujeme, aby dostal svoju proviziu. Ani toto mu s nami nevyslo, tak nas pohrdavo odignoroval, ako odchadzame peso odniekial nevediac kam.... 8-)
Zachranil nas dalsi pocestny tuk-tuk, ktory nas za malo penazi (Vierka vyjednala) odviezol naspat na Khao San, kde sme zahojili dusicku nakupovanim, skusanim pecenych hmyzov, cerstvych ananasov, pecenou kukuricou, jablkovou vybornou shishou a dalsimi siestimi Tigrami.
Den 2
Okolo obeda sa vyvalime z postele, casovy posun nas zmohol. Pred hotelom nas odchyti ruzovucky taxik a za 2000 bahtov sa dohodneme na odvoze ku kambodzkym hraniciam. Cestou nas zastavi policajna kontrola, ale turisti vraj problem nemaju.
Na hranici nas bez pardonu vysadia z taxiku a snazia sa nas nalakat do "turistickej kancelarie" na vybavenie viz. Nedame sa a tvrdo si ideme smerom k hranici. Aspon si tak myslime. Caka nas nemalo papierovaciek: zdravotna kontrola (termo kamera zistuje nasu teplotu), vystupne papiere z thajska, ziadost o viza, kontrola viz, vstupna karta, kontrola vstupnej karty.... neviem ktory z tych papierikov je pre mna zivotne dolezitejsi.... Odchyti nas mlady anglicky hovoriaci kamodzan a tvari sa, ze nam pomaha prejst cez hranice a ze namvybavi taxik. Taxika nikde tak chvilu nervozne vyckavame. Dovali sa stara toyota camry, ktora najprv naberie kamodzkeho kamarata pobliz slumu, a potom vyckava na brata s igelitovym vrecom oblecenia. Kedze taxikar anglicky nevedel, dostalo sa mu od nas kooooopec nadavok, este si stihol aj hlavu rozbit o kufor, ako sa nas nalakal. 8-) uups
Cesta prebehla v pohode, az na ustavicne trubenie a trosku aj adrenalin pri predbiehani (s thajskym autom v kambodzi). Pri pohlade z okna je jasne, ze Kambodza na tom nie je tak dobre ako thajsko.... miesaju sa sceny zbuchanych domcekov na vysokych nozickach, vychudnute kravy, spina, benzin vo flasiach od pepsi alebo aj johny walkerky a inde zase nakupne vyblyskane centra.
V Siem Reap si na prehodia z taxiku do tuk-tuku a mlady sikovny kambodzan nam doporuci hostelik Home Sweet Home a naplanuje s nami trasu na najblizsie 2 dni. Bez zjednavania, parada.
Hladny ako psy vyrazame podla mapky do centra, napucime co maju, pokukame trhy a padame si oddychnut. Zajtra budicek 7 am.
PS: na stenach su tu geckovia 8-) vela vela

Hong Kong - deň 20

Ako prvú vec z rána si obzrieme lobby v susednom Penninsula hoteli. Poobedňajšia káva tu stojí asi 700 korún, lobby je decentné, ale na zadok zatiaľ nepadám. Po jeho otvorení v 1928 to bol najlepší hotel na východ od Suezu.

Ulice sú na rozdiel od večera kľudné, miestami až prázdne. Miestnych ľudí stretávame až v parku Kowloon a to hlavne v čínskych záhradách, kde pokľudne precvičujú kung-fu a iné nazvem to „pohyby" s alebo bez meču. Povačšine sú to starší hongkongšťania. Prechádzame aj okolo najvačšej mešity v HK, avšak postavenej už v jaksi modernom štýle (čiže žiaden zázrak). Na raňajky zastavujeme v pekárni na rohu, kde pečú výborné klasické croissanty a muffiny, ale aj veľmi netradičné tuniakové donuts 8-) Som šťastná za čokoľvek, čo aspoň trošku pripomína európske jedlo (a nie je to congee!).

Postupne sme prekráčali až do štvrte Yau Ma Tei & Mong Kok. Je to štvrť miestnych trhov každej chute a tu si už dávame pozor na pas a peňaženku. Na trhu s rovnakými zelenými polodrahokamami, aké boli na Zélande (Jade Market), si skúšame naše vyjednávacie schopnosti a kupujeme pár suvenýrov. Trhy s rybami (živé krevety), zeleninou a iným jedlom (celá údená pekingská kačica, sušené mušle a ustrice – strašne smradľavé) sú dobrá exotika. Rovnako reštaurácie s obrovskými akvárkami vo výklade, kde ešte stále pláva niekoho dnešný obed.

V chráme Tin Han pozorujeme modlitby miestnych a na hlavu nám padá popol z horiacich vonných tyčiniek pripevnených všade na strope (špiralovite zatočené do tvaru úľu). Je tu niekoľko oddelených miestností, a v každej priebieha podobný rituál: zapáliť čo najviac vonných tyčiniek a neudusiť sa pri tom 8-)

Metrom sa odvezieme do stanice Lok Fu, kde snáď ešte nikdy nevstúpila noha turistu. Vystúpili sme omylom o zastávku skôr, tak pomedzi šialene vysoké a štíhle paneláky (tak 20-30 poschodové a budiace dojem, že ich aj slabší vietor zlomí na dva kusy) s okienkom vedľa okienka (na tomto sídlisku snáď žije aspoň milión ľudí) kráčame ku chrámu Sik Sik Yuen Tai Sin. Opoti predchádzajúcemu chrámu Tin Han je chrám Sik Sik oveľa zdobenejší a vačši. V jeho aréali je zo desať menších chrámov, pravdepodobne každý zasvatený inému bohovi, námestíčko s fontánkou a bonsajmi, vodné jazierko s  leknami (ktoré sú mini plotom chránené pred pažravými korytnačkami, ktoré sú v jazierku premnožené), mostíkmi a besiedkami. Je sobota a zdá sa, že to je deň, kedy tu prichádza celý Hong Kong zapáliť si svoju vonnú tyčinku. Ooups, pardón, svojich 100 vonných tyčiniek. Aj keď nápisy na chrámoch upozoňujú, že každý si môže zapáliť 4 vonné tyčinky na jednu modlitbu jednému bohovi, zjavne je tých bohov veľa a modlitbami sa nešetrí. Modliaci nosia zvazky horiacich tyčiniek nad hlavami, asi aby nepopápili davy navôkol, ale napriek tomu je tu nedýchateľno.  V hlavnom chráme je najvačší ruch, tak ideme zistiť, čo sa tam deje. Na červených poduškách kľačia modliaci sa, a naokolo čaká dav na voľnú podušku. Veštia si budúcnosť. Ďurko tiež chce vedieť, čo ho nemynie, a tak si „managera" chrámu požičiava drevený pohárik s asi stovkou drevených tyčiniek označených čínskym znakom. Veštba prebieha následovne: kľaciac na poduške (a mrmlajúc si niečo popod fúz) silno hýbete dreveným pohárikom, ale tak, aby tyčinky masovo nevypadávali. Ona časom vypadne len jedna jediná. Tú vezmete k „managerovi", ktorý podľa označenia tyčinky nalistuje v aktuálnom zozname predpovedí vašu budúcnosť. My ale nevieme čínsky, tak dostaneme internetovú adresu (http://www.siksikyuen.org.hk/public/main?), kde si svoju veštbu môžeme pozrieť preloženú do angličtiny 8-)

Na neskorý obedík zájdeme do indickej reštiky (po včerajšej večeri nemám chuť skúšať žiadne neznáme jedlo) a aspoň ja som so svojou Masalou Dosou (a Ďurkovým thali) veľmi spokojná. Mňam. Po ceste do hotelu ešte trošku ponakupujeme – to sa vraj v Hong Kongu musí 8-))) Plus je to tu o niečo lacnejšie ako doma. V každom prípade na miestnych nemáme. Tí chodia obložený nákupnými taškami, akoby bol dnes niekde veľký výpredaj. Už som spomínala, že obchody tu zvyknú byť otvorené až do neskorých hodín. A Mia mi spomínala, že ľudia sú tu dosť koznumný a záleží im na značkách, ktoré na sebe nosia. Dokonca mi poradila, kde môžem zohnať obnosené Luis Vuittonky, hi hi.

A aby som nezabudla. Dnes je Valentín. Mladší či starší, takmer každého chlapa stretávame s kyticou vačšou ako je on sám. Veľakrát je v kytici zakomponovaná aj nejaká plyšová hračka, prípadne je časť kytice vytvorená z čokoládových bonbónov. Proste Hong Kong, t.j. gýč. Ale majú u mňa veľké plus, že si spomenuli a polovičkám niečo priniesli (dokonca aj ranný Hong Kong Post o tom píše, že taký otvorený prejav náklonnosti ešte mesto nevidelo).

Svetelná show je HK každý večer o ôsmej večer. Zo strany nášho hotela (aj priamo z neho), konkrétne z Avenue of Stars (prístavná promenáda s menami a odtlačkami hongkongských hercov a iných hviezd) máme najlepší výhľad. Show začína krátkym komentárom v čínštine aj angličtine o tom, ktoré mrakodrapy budú zapojené a ako bude ktorý poblikovať. Potom začne 30 minút dosť dráždivej čínskej hudby sprevádzať svetelné lasere rôzne preblikávajúce na druhej strane (na ostrove Hong Kong, my sme na poloostrove). Budova čínskej banky (Bank of China) je bielymi kontúrami osvetlená tak, že vyzerá akoby bola postavená v tvare diamantu.

Na loďke Star Ferry sa presúvame na HK ostrov a nočným mestom hľadáme miesto, odkiaľ odchádza tramvaj (pozemná lanovka) na kopec zvaný Peak. Na ňom je postavené vyhliadkové centrum a najdrahší je vstup na terasu najvyššieho poschodia. Platíme odpovedajúcu čiastku hongkongských dolárov a vezieme sa stŕmo hore (sklon je miestami na neudržanie sa na nohách). Vo vyhliadkovom centre sme nenašli výťahy, preto sa asi deviatimi pohyblivými schodišťami (ktoré sú postavené úplne nelogicky a takto neskoro večer po celom dni chodenia ma len rozčulujú 8-)) dostávame na našu VIP terásku. Aha. Výhľad…. výhľad nie je. Namiesto celého osvieteného mesta, farebných mrakodrapov a lodičiek vydím ledva zábradlie. Sme v oblaku a nedá se svítit… Na terase je zopár sklamaných turistov a Mr. Profesionálny Fotograf, ktorý je pripravený aj na takúto bezvýhľadovú situáciu a ponúka nám zhotoviť fotomontáž: Vysmiaty my a krásne osvetlený Hong Kong. Ďakujem neprosím. Viac sa mi páči moja autentická fotka s hmlou 8-))

Nový Zéland – odlet zo Zélandu, prílet do Hong Kongu - deň 19

Jo nás skoro ráno vyhodí na letisku a Cathay Pacific nás o ďalších 11 hodín vysadí v Hong Kongu. Na rýchlovlak z letiska navazuje menej moderný, ale stále pojazdný autobus, ktorý nás vysadí priamo pred naším hotelom. Niežeby bola naša YMCA taký významný hotel, že hneď pri nej je zastávka, skôr sme priamo vedľa najlepšieho hongkongskéhohotelu – Peninsula hotel. Z 9-teho poschodia máme „čiastočný" výhľad na prístav a mrakodrapy, ktoré zdobia náprotivčí hong-kong ostrov, avšak polovica z nich je skrytá v mrakoch.

Na večeru nás pozve moja kamarátka Mia s priateľom Nicolasom. Malá, bielo zelená lodička nás preplaví z našej oblasti Tsim Sha Tsui do Causeway Bay. Naša hongkongská biblia (lonely planet) vraví, že táto jazda loďkou Star Ferry má byť hlavne k večeru nezabudnuteľne romantická…. ako som už spomenula, je zatiahnuto a mraky sú príliš nízko na akúkoľvek romantiku.

Prechádzame ulicou Cannon St., kde pučím oči nad výkladmi plnými živých mačiatok a super tučných, super malých a super huňatých šteniatok. Ďurko je celkom mimo z preplnených ulíc, tisícky ľudí križujúcich ulice na zelenú, červených taxíkov, rôzneho krásne dozretého ovocia v stánkoch…. aha, tenkrát poprvé v Ázii 8-)) Mne to príde ako príliš civilizovaná India.

Blízko hongkongského Time Square (naozaj sa to tu tak volá, ale je to len veľké nákupné centrum) nás Mia vezme na jedno z poschodí mrakodrapu (na každom poschodí je iná – aj etnicky – reštika) do čínskej reštiky na „hot pot". Hot pot, alebo horúci hrniec, sa podáva a konzumuje následovne: v strede stolu je platnička, na ktorej sa zohrieva obrovský hrniec plný dvoch polievok (zeleninová a masová, v strede je hrniec predelený). Behom chvíľky nám na stôl prinesú nekonečné množstvo malých tanierikov a myščičiek. Plátky surových rýb, jahňaciny, hovadziny, krabie tyčinky, rybacie a lobstrie guličky, surová miecha z býka, nakrájaná zelenina, chili papričky atď. Kto má na čo chuť, to si hodí do spoločného hrna a po chvíľke to uvarené vyloví sieťkovou naberačkou. Chute sa miešajú. Zapíjame to džúsom z cukrovej trstiny. Na dezert sa presunieme do inej šmykne – na zákusok zo špeciálneho, vraj chutného, ale nenormálne smradľavého ovocia – durian. Dokonca je zakázaný vstup do hotelov a lepších reštaurácii, pokiaľ máte v nákupnej taške kúsok dorianu. Slastne si srkám sladkú mangovu studenú polievku, zatiaľ čo Ďurko sa trápi s durianovou palacinkou a potom ešte durianom v lístkovom ceste. Klobúk dole 8-)

Lúčime sa s Miou a ešte chvíľku brúzdame nočné ulice (obchody sú otvorené do 10-11 pm).

Nový Zéland – Goat Island - deň 18

Neštandardne dlhý spánok prerušia hlasné cikády (a ešte veľmi zvláštne znejúce vtáky, ktoré Harriet nazýva More-Pork birds, pretože v pravidelnej frekvencii vyvolávajú „more-pork"). Na zélandský spôsob si uvaríme volské oká vo vriacej vode, podávame s čerstvým avokádom na toaste plus pomaranče natrhané pri ceste 8-)

Goat Island je neveľký ostrov blízko pobrežia a napriek vetru a vlnám je možné k nemu doplávať. Voda by mala mať krásnych 19C, preto si ani nepožičiavame neoprény a šnorchlujeme okolo „kozieho ostrova". Najpopulárnejšie sú veľké strieborno-ružové rybky s modrými bodkami (alebo fialové na ružové sloníky 8-)). Prenasledujú nás všade a my sme pre nich vačšou atrakciou ako oni pre nás. Krásna bola ešte krikľavo modrá ryba, ktorú som mohla pozorovať aj priamo z útesu (jej farba prerážala na povrch).

Vraciame sa k našemu piknikovému stanovisku a…. kačky nám vyjedli všetky hrušky. Otvoríme si aspoň čokoládové cookies, ku ktorým sa cez plastový obal nedostali a to už sme obkľúčený tuctom čajek a kačíc.

Pomaly sa vraciame smerom na juh. Zastavujeme na medovej farme. Vôbec nie je ľahké vybrať si ten správny med z Manuky z toľkých druhov, čo tam majú. Pri rozhodovaní nám pomáha Manuková zmrzka (mňam) a zmrko-sprbet z passion fruit (mňam mňam mňam). Jedna stena tohoto medového zámku je zo skla a za ním bzučia tisíce včeličiek…

V Aucklande sa po večeri v japonskej reštike (čo sa jedla týka, kľudne by som išla na ďalšiu dovolenku do Tokia) lúčime s Harriet a Tomom. A my pokračujeme asi 40 km na juh, do mestečka Pukekohe, kde býva Jo. Nad naším havarovaným autom, ktoré nám požičala, sa len zasmeje a ďalej to nerieši. Jej manžel Bryan, okrem toho, že loví, aj rybárči. Na večeru máme pečeného čerstvo uloveného snapera s kukuričkou a avokádovým šalátom. Ako dezert dlho vytúžený melón.

Prichádza ťažká úloha = znovu zbaliť všetky naše džajstrá do batohov…

Nový Zéland – jaskyne Waitomo - deň 17

Už o ôsmej sa súkame do stále mokrých neoprenóv a sexy bielych čižmičiek. Luxusne vyzerajú na Ďurovi a maorskom sprievodcovi (Maori sú dobre stavaní chlapci). Pre dnešnú dávku adrenalínu sme vybrali jaskyňu Ruakuri, objavenú Maormi pred 400 až 500 rokmi, keď ich z ničoho nič pri jej vchode napadli divoké psy. Podľa nich ak dostala pomenovanie, keďže Ruakuri znamená „psia diera".

Akcia začína zlanením 30 metrovej diery v tvare presýpacích hodín, t.j. asi v polovici je tunel úzky ledva pre jedného. Ideme ako druhá, hneď po Ďurovi. Tridsať metrov je nekonečných a vidím len na dosah svojej čelovky. Ďuro so sprievodcom si dole vypli svetlá a chystajú sa ma nastrašiť, ale po tomto zlaňovaní do neznáma už viac vyplašená byť nemôžem 8-)

S vypnutými svetlami čakáme na ostatných a zatiaľ pozorujeme glowworms = svietiace červy. Ako sa neskôr dozvedáme, sú to vlastne larvy mušiek. Držia sa na strope a svietia, aby prilákali svoju korysť (hmyz). Z výkalov vytvárajú asi 10 cm dlhú niť, na jej konci je jed, ktorý mušku paralyzuje vo chvíľi, keď sa zvedavo priblíži k svietiacemu červovi. Tieto larvy sa po čase zakuklia a vyliahne sa z nich mucha. Chudera ale nemá traviaci systém a má len 4 dni života. Jediné, čo stihne, je spáriť sa a naklásť asi 100 – 150 vajíčok. Z nich prežije 10% a to preto, že na sebe kanibalizujú (tie larvy, ktoré sa vyliahnú skôr, zjedia svojich súrodencov, aby mali energiu na svietenie). Toľko z hmyzej-lógie a naspať k adrenalínu.

Po klzkých kameňoch prejdeme úzkou chodbou a na jej konci dostávame povel vypnúť svetlá. Klip, klap – počuť karabínky a potom len výkrik prvého v rade a strašný rachot. Som šťastná, že tentokrát som sa netlačila dopredu ako obvikle 8-) Ale príde aj na mňa, pripnú ma na zo stropu vysiace lano a v úplnej tme pustia dole (podobné ako flying fox, ktoré je ale za svetla!). Na cestu mi svietia len larvy. V závere to so mnou mierne trhne a pocit sedieť po tme vo vzduchu v sedáku mi nechajú si vychutnať ešte minútku, kým si sprievodkyňa rozžne lampu a ukáže sa 8-) Po stropoch a stenách je stále viac svietiacich lárv.

Ďalšia časť je po vode a do nej musíme skočiť pár metrov aj s kolesom. Voda sa postupne nalieva do neoprénu, bŕŕŕ. Po jaskynnej rieke sa na kolesách plavíme širokou a hlavne hrozne vysokou chodbou. Na konci nás sprievodca pospája do jedného hada, vypne svetlá, spieva maorskú hymnu a ťahá nás spať. Obozretne čakám, kedy nás z kolies vyklopí, prípadne pustí dole vodopádom. Nič z toho sa nestane, vraciame kolesá a začíname brodiť rieku, ktorá je miestami po kolená, inde po krk. Stále ľadová. Keďže je tma, nevidím aké je dno, a kde sú kamene. Šmykneme sa z jedného vodopádu, prelezieme super úzkym otvorom, zaskáčeme si a v jednom „rybníčku" zočíme aj žívého úhora. Tie tri hodiny v podzemí v ľadovej vode nám spríjemnia aspoň horúcim čajom s mliekom a kokosovo-božským koláčom, neskôr horúcim pomarančovým džúsom a sladkou čokoládou. Hneď je v podzemí veselšie.

Jajáj. Ešte som nespomenula stalagmity a stalaktity, ktoré rastú naokolo a kvôli ktorým sa zohýname, aby sme ich neodbili helmou. Naučili sme sa rozdiel: stalagmit rastie zo zeme, lebo má v slove „g" ako „ground" a stalactit zo stropu, pretože v slove má „c" ako „ceilings".

Na záver čerešnička, ako to už býva, musíme vyšplhať (=vydriapať sa) dvoma vodopádmi hore na čerstvý vzduch. To je naša cesta von (samozrejme, že existuje aj iná, normálna cesta von z jaskyne, ale my nie sme vždy normálni). Hlavne ten prvý je celkom náročný na zamrznuté svaly a mojim jediným istením je maorský sprievodca, ktorému na minútku zverujem svoj život do opatery.

Juhú. Sme von. Aj keď zase prší, stále je teplejšie ako v jaskyni. Na základni čaká teplá sprcha a paradajková polievočka s teplým bagelom.

Smer sever. V meste Otorohanga to Ďurko nevydrží a zastavuje vo vtáčej ZOO. Gigantické zélandské holuby, všetky druhy kačiek (aj také čo sa chcú mazliť!), Kea, Weka, Oyster Catcher (chytač ustríc), Tui, Kaka, Parakeet (malý zelený papagáj), prasačie husy, Gecko, zélandský jašter, palma z novozélandského znaku (Silver fern) a hlavne KIWI. V tmavom teráriu ho zachytíme, ako poplašene pobieha zo strany na stranu. Vyzerá ako hnedá rugbee lopta so žltými nohami a dlhým zobákom. Nemá žiadne krídla, alebo ich aspoň nie je vidieť. Keď si nás všimne, beží sa kamuflovať = strčí hlavu medzi skaly a jeho telo akoby splynulo s prostredím (nie je to žiaden chameleón, len je hnedý a nenápadný). Veľmi zvláštny vták – ako z jurského parku.

Večer sa máme stretnúť s mojou kiwi na sever od Aucklandu, v mini mestečku Leigh (asi 400 obyvateľov). Harriet nás počká na Matheson Bay Beach. Našla nám krásny priestorný apartmán so záhradkou a tučným jazvečíkom Lyndy a ideme sa luxusne navečerať do asi jedinej reštaurácie na tomto konci poloostrova. Reštika je vlastne bývalý mlyn a má aj vlastný mini pivovar (Sawmill Micro-brewery). Grilovaný snaper, miestne pivko a „goat island iced tea"…. aká pohoda!

Nový Zéland – opať Wellington - deň 16

 Nad ránom zaparkujeme auto niekde vo Wellingtone, kde to vyzerá, že nás ráno nebudú budiť policajti. A ideme sa „sladko" vybuvinkať v polohe X. Až ráno, keď sa zobúdzame, mobil ukazuje, že sme v Shelly Bay, a máme výhľad na štartujúci trajekt. Mrholí 8-/

Po ceste na železničnú stanicu, kde chceme vysadiť Jarku s Kubom (naša spoločná cesta sa tu končí), nám začne niečo šramotiť v zadnom kolese. V druhom servise nechávame auto na prehliadku a ideme si zatiaľ vybaviť maily. Keď sa vrátime, Jarkin úsmev na tvári značí, že naša CJ je v poriadku. Odšrubovala sa „len" jedna šruba v kolese, ktorá pri pohybe robila rámus. Opravár nám za ďakujem pekne podoťahuje pre istotu šruby na všetkých kolesách a my frčíme odkopnúť naších spolucestovateľov na letisko.

Mierime na sever, zatiaľ bez jasného cieľa.

Po ceste nakupujeme čerstvé ovocie a zeleninu na farme, mimo iné fajné jahody, ku ktorým šikovne ponúkajú roztopenú čokoládu v kelímku 8-)

Wanganui – leje ako z krhle, zastavujeme na senzačný mrkvový koláč v Red Eye Café (a ešte studený zemiakový šalát s červenou cibulkou, pórkom, zelenou strúčkovou fazulkou, horčicovými semienkami a majonézou) a dumáme nad ďalším plánom. Predpoveď počasia je neslávna a tak volíme jaskyne vo Waitomo. Ďalších 200 km máme ešte pred sebou.

Cestou z Wanganui do Raetihi sa na chvíľku vyčasí a scenérie sú hubu otvárajúce (a to ad 1 sme tadiaľto už išli na začiatku výletu, ad 2 kvôli počasiu ideme „obyčajnou" štátnou cestou a nie scénickou, ktorá má vedie o 20 km na západ). Rozmanité neveľké kopce porastené zlatavou vysušenou trávou vytvárajú dojem, že prechádzame dunami (na ktorých sa pasie tisíce oviec 8-)). Kde tu potôčik, inde vodopád, dokonca nás sprevádza dúha…. čo vám budem….

Za Te Kuiti zahýname k Waitomo jaskyniam a po 3 nociach pod šírákom sa konečne ubytujeme v komfortnom hosteli s teplou sprchou, pračkou a kuchynkou.

Nový Zéland – Abel Tasman na kajaku II. - deň 15

 Raňajky na pláži, piesok v káve, nekonečná pohoda, až kým nás nenájdu malé kúsacie mušky a komáre. Balíme stan do kajaku a začíname náš druhý deň v Abel Tasmane.

Asi od 20-tych rokov, keď túto oblasť vyhlásili za národny park, nie je možné si tu kúpiť pozemok, ani na už vlastnenom pozemku niečo stavať. Už predtým si však zopár šťastlivcov plážove domčeky kúpili a štát im ich ponechal. Jednu takúto presklenú vilku snov (s blondýnkov v župane) nachádzame za prílivu vo vytvorenom zálive v zátiší – Frenchman's bay. Voda je tu na rozdiel od otvoreného mora pokojná a pádluje sa omnoho jednoduchšie. Aj by sme tu zostali a vylodili sa na malej pláži (bez ohľadu na nápis „Súkromný pozemok"), ale príliv o chvíľu končí a ak  hneď nevyplávame, loďku ponesieme krížom zálivom na chrbte.

Cez oblasť veľkých vĺn a z vody trčiacich útesov (Mad mile) sa proti vetru dostávame do ďalšieho zálivu Torrent. Ten je oveľa vačší a odliv už začal, takže dopádlovať doň nie je sranda. Na jeho úplnom konci stretávame peších turistov (v parku sú rôzne turistické trasy, nazývane Great Walks vedúce aj pobrežím) momentálne sa brodiacich po krk vo vode, topánky nad hlavou. Pravdepodobne si zvolili trasu schodnú za odlivu, ale ten ešte len pred pár minútami začal a voda nestihla natoľko klesnúť.

Vylodím sa na chvíľku a idem pohľadať jedno z četných a veľmi dobre udržiavaných záchodov v parku. Po ceste sa mi motá malý sivý vtáčik s chocholúšikom na hlave (ako korunka), ktorého nasleduje žlto-hnedé bodkované asi 5-centimetrové kuriatko. Sweet! Cesta zo zálivu je jednoduchá, nemusíme ani pádlovať, odliv nás sám vynáša von.

Ešte sa vylodíme na pláži Te Pukatea, kde je síce horda kajakových turistov na rozdiel od malých skrytých plážičiek (pretože tu oddychujú skupinky so sprievodcom a tu končia poldenné výlety a čakajú na vodný taxík), ale dá sa odtiaľ za pár minút vyšľapať na vyhliadkové miesto, odkiaľ sú všetky kajaky na pobreží len mrňavé čiarky.

Označená oranžovou bojkou je pri pobreží skrytá hadica s tečúcov vodou. Voda je pitná a tečie z horského potoka. Jachtári si to takto napojili, aby sa nemuseli ani vyloďovať a mali vždy dostupnú čerstvú vodu. Skúšame aj my či je naozaj pitná… (Bark Bay).

Ostrov Adele je vtáči ráj. Okrem nich tu nežijú žiadny predátori, preto sú tu vtáky rôznych druhov priam premnožené. Keď pádlujeme okolo, ich spev je počuť už z diaľky. Z jednej strany nájdeme malú pláž, stvorenú pre našu prestávku. Spev utíchne. Keď im pískame spať, znovu sa vtáčiky osmelia a randál opať začína.

Z Adele Island nás už čaká iba rovná štreka okolo Fisherman Island do Marahau, kde sú už na pláži pripravené traktory na odťah našich lodiek. Pobrežie sa vidí byť na dosah ruky, ale trvá to dobrých 40 minút, a stojí nás zopár pľuzgierov a maximálne vyčerpanie, aby sme doveslovali ako tak načas a stihli odvoz.

V Marahau už nestíhame večeru v miestnej bašte (Hooked on Marahau) a fičíme do Pictonu (južný ostrov sa s nami lúči kompletným dúhovým oblúkom), odkiaľ odchádza nočný trajekt do Wellingtonu. 

Nový Zéland – Abel Tasman na kajaku I. - deň 14

Po 4-hodinovom výcviku bezpečnej plavby kajakom na otvorenom mori si nabalíme oranžovo-modrého dvoj-veslového tátoša a vodným taxíkom sa prepravíme na koniec chránenej rezervácie (dlhá je presne 1 míľu) do Onetahuti. Trošku sme zaváhali, že so sebou nemáme vínko a maslo, pretože sa tu ľahko dajú natrhať mušle!

Začíname zálivom, čo je ako vystrihnutý z filmu Modrá lagúna (volá sa Shag Harbour). Pieskovcové pobrežie, zelené papraďo-palmy a borovice, škebľami obrastené útesy, priehľadná modrá voda…

Keď je foťák vybúrený, pohýname sa ďalej pozdĺž pobrežia. Zrazu počujem z útesov desný škrekot. Zapískame spať. Škrieka to na nás znova. To sa opakuje zopár minút, až kým nie sme presvedčený, že tie zvuky vydáva znudený turista. Až keď pádlujeme preč od pobrežia, vynorí sa na skale tulenie mláďa a znovu na nás škrieka. Naivne si myslím, že snáď tam hore uviazlo a nevie sa dostať k vode. Lezieme za ním po ostrých skalách a malý tuleník je zrazu tíško schovaný. Po chvíľke to vzdávame a na druhej strane pláže vidíme hopsať ďalšie mláďatko. Meníme taktiku, sadneme si na pláž a čakáme. Sem tam im pískame a oni nám škriekajú spať. Po pár minútach je „uviaznuté" mláďatko natoľko zvedavé, že sa zošupne do vody a pripláva bližšie k nám. Spoza veľkého balvanu na nás hádže roztomilé tulenie oči. Osmelí sa aj druhé mláďatko, ale hneď zase zaspí a už si nás nevšíma. Tretie, to najmenšie z nich, celé čierne a asi len 5-kilové, si raz riadne škriekne a v ďalšom momente už ďalej spí bezstarostne pod kamienkom. Nevadí mu ani to, že si ho fotíme zblízka. Proste si chrapká.

Tulene sa nám páčili, preto hneď mierime na ostrov Tonga, kde má byť ubytovaná celá tulenia kolónia. Vyhliadneme si záliv s celou rodinkou a necháme sa vlnami doviesť až priamo medzi nich. Tri či štyri mini mláďatka sa nám šantia pred loďkou bez ostychu, až kým nezrúkne veľká tulenica. Odfrkne si a valí sa do vody. Okamžite rozmýšľam, čo by nám mohla urobiť a ako sa budem brániť. Mladé miznú v pozadí… Zatiaľ k nám veľký tuleň hbytne priplával, podplával loďku a namiesto „útoku" na nás vystrčil zadné plutvy (riťku). Rozne sa nechával nadnášať vodou, škrabkal sa, zíval si, točil sa ako špirálka. Nevyzeralo to nijak ofenzívne a tak sme zostali sledovať toto predstavenie. Tulene sa vo vode striedali, pridávali sa k nim ďalšie.

Stretávame ďalšie potvorky, keď oboplávame ostrov. Na záver sa nám ešte podarí sledovať, ako veľká tulenica kojí malé a to si potom slastne odgrgne.

Opúšťame tulene a vydávame sa hľadať pláž, na ktorej sme zarezervovali miesto pre náš stan. Z kajaku je vidieť niečo ako jaskyňu v pieskovcovej skale. Vysadáme z člnu a za vchodom nájdeme niečo ako prírodne nádvorie obohnané pieskovcovými hradbami, zopár paliem a vstrede šutre… ako stavané na ohník po hviezdami. Škoda, že ten je v celej rezervácii prísne zakázaný.

Stan rozkladáme v zálive komárov (Mosquito Bay). Kajaky sme zaparkovali na pieskovej dune, ale ako sa stmieva, prichádza príliv a zákop medzi stanmi a dunov sa zapĺňa vodou. Dúfam, že ráno nájdeme kajak tam, kde sme ho nechali…

V rezervácii žijú tiež medvedíko-tchori, ktoré radi vyžierajú jedlo priamo zo stanov. Upozornili nás, že jedlo v žiadnom! prípade nesmieme nechať pri sebe, ale máme ho odložiť do vodotesných komor kajaku. Keď dovečeriame, voda v kanále siaha až po pás, a nenájde sa dobrovolník, ktorý by ho chcel prebrodiť s jedlom nad hlavou. Riskujeme, že zajtra pádlujeme hladný.

Nový Zéland – Franc Joseph, Pancake Rocks - deň 13

Tentokrát bez sprievodcu sa ráno vydávame omrknúť ľadovec Franc Joseph. Ťažko povedať, ktorý je krajší, alebo či sa od seba vobec nejako líšia. Na Francovi je hádam len lepšie vidieť „nevé" (miesto, kde najviac sneží a z ktorého sa dotvára ľadovec) a jeho čelná strana je viac pokrytá prachom. Sme od včera sprievodcom poučení, že k ľadovcu samy loziť nemáme, preto sa pri tabuľke „nebezpečné!" otáčame.

Dnes máme pred sebou zhruba 500 km (a to nie po dialnici), takže sa rýchlo pohneme ďalej. Na obedík sa zastavíme v dedinke Hokitika. Je známa ako jedno z centier výroby šperkov a iných predmetov z maorského zeleného polodrahokamu (jade). Prejdeme dva obchodíky, ale ceny sú privysoké.

Na polhodinku sa zastavíme aj pri Pancake Rocks v národnom parku Punakaiki. Sú to skaly vyčnievajúce na pobreží, ktoré pripomínajú kopku hrubých palaciniek, po ktorých dostali aj pomenovanie. Počas prílivu by sme mohli vidieť nejaké zaujímavé šplechoty vĺn pomedzi palacinkové okná, ale sme tu za odlivu 8-/

Celý deň viac-menej presedíme v aute a keď k večeru objavíme najdlhší závesný most na NZ (110 m) a nad ním „lietajúcu líšku" (Flying Fox), rozhodneme sa trošku prevetrať. Závesným mostom sa dostaneme na druhú stranu rieky a naspať sa spustíme po 160-metrovom kovovom lane (Buller George Swingbridge, Comet line flying fox). Menej adrenalínu ako som čakala, každopádne sranda.

Tesne po západe slnka sa ubytujeme v komfortnom stane s kobercom, postelami, stolíkom a lampášom v najbližšom mestečku od zajtrajšieho štartu na vodu, v Marahau.

Nový Zéland – ľadovec FOX - deň 12

Už to ani nefotíme. Wanaka je tiché mestečko pri jazere obkolesenom horami…

V informačnom centre zajednáme ubytko na najbližšie dni a cesta číslo 6 nás dovedie pomedzi jazerá Wanaka a Hawea až k ľadovcom. Zastavujeme sa pri ľadovci Fox. V devať člennej výprave (plus sprievodca) nás old-school autobus vysadí před ľadovcom a odtiaľ už po vlastných, v požičaných kožených botách, kráčame vpred. Ľadovec Fox je jeden z mála, ktorý rýchlejšie dorastá ako sa topí. V jeho okolí spadne za rok asi 10m dažďu a to prospieva dažďovému pralesu, ktorý ľadovec v tesnej blízkosti obkolesuje. Jeho predná stena je príliš strmá (pred pár týždňami sa utrhla a zasypala pár austrálskych turistov), preto sa naň musíme dostať 700 schodami priamo cez prales. Chladný vietor, ktorý sa držal pred ľadovcom, vystrieda vlhké bezvetrie. Dusno. Pomedzi kríky vidíme chlapov, ako sekajú do ľadu schody, novú cestu z ľadovca, ktorú na spiatočnej ceste ako prvý otestujeme.

Pod ľadovcom vyfasujeme palice a mačky. Nasledujeme sprievodcu, ktorý kedy-tedy čakanom doupraví terén (obsekáva schodíky). Keby ich neudržiavali, vraj by behom dvoch dní po nich nebola ani stopa, roztopili by sa.

Ľad je miestami biely, inde modrý (k nemu sa ešte nedostal vzduch, takže je riadne zmrazený), alebo pokrytý vrstvou blata. To vzniká z padajúcich vločiek, ktoré vzduch čistia od roznych nečistot (vačšina je z Austrálskych horiacich lesov). Dole v obchodíku so suvenýrmi to blato predávajú ako pleťovú masku 8-)

Asi hodinku nasledujeme sprievodcu krížom-krážom po ľadovci, kde tu „vodopád", inde „studňa". Niekoľkokrát počujeme ako ľad praská. Mám pred Foxom celkom rešpekt.

Okrem praskajúceho ľadu počujeme aj zurčiacu vodu. Popod celým ľadovcom totiž preteká rieka (roztopený ľad), ktorá z čelnej strany vyteká akoby z tunelu a ďalej sa tvári ako mútny potok. Vraj tu sem tam postávajú aj rybári s udicami.... a v 1 C vode čakajú snáď na nejakú prehistorickú hĺbkovo zmrazenú rybu...

Sprievodcovia sú nadšení z Ďurovho GPS-ka, ktorým sme zmerali prevýšenie, vzdialenosti a časy. Sľubujú, že to odteraz zahrnú do úvodných informácii o ľadovci (snáď pod názvom „Slovak briefing").

Z Foxu sme sa presunuli k ľadovcu Franc Joseph, ale ešte predtým sme zahliadli krásneho, ako sliepka veľkého, novozélandského holuba. Má biele bruško a sivo-zelené perie. Snažím sa ho vyplašiť zo stromu, aby mohol Ďurko zachytiť peknú fotku vzletu, ale mrcha lenivá si ma vobec nebojí a odignoruje ma.

Nový Zéland – Milford Sound - deň 11

Budíček po piatej, zúbky si umyjem s čelovkou a zchádzame z chaty dolu k ceste, kde nás po 7 am má vyzdvihnúť ďalší dobrodružný autobus. Asi v pol ceste konečne svitá a bez baterky sa šľape rýchlejšie.

Na parkovisku Divide nás vyzdvihol minibus a mierime do známeho fjordu Milford Sound (rozdiel medzi fjordom a soundom je ten, že fjord vytvorí ľadovec a sound voda, avšak keď angličan Milford nechal po sebe tento fjord pomenovať, asi o tom ešte nevedel). Na Milford vedú 3 cesty, po vode, vo vzduchu a od roku 1936 aj cez tunel. Ten aj tak vyzerá, že od postavenia ho nikto neupravil a nechali ho úzky, len na hrubo vytesaný, s nízkym stropom a bez svetiel. Šofér tvrdí, že dve autá sa „pohodlne" zmestia, ale radšej nechcem stretnúť autobus…

Drvivá vačšina turistov absolvuje Milford Sound vo vyhliadkovej lodi, prípadne ako Great Walk (trojdňový trek). Ten však už bol pred pár mesiacmi plne obsadený, tak sme zvolili akčnejšiu variantu. Na mini loďke spolu s ďalšími troma potápačmi sa v chladnom ráne vydávame do jednej zo zátok, kde sa oni potopia k bielemu koralu v tvare vianocneho stromu (Black coral tree) a k mini 1.5 metrovým žralokom a my si zašnorchlujeme v 15 C vode. Hviezdice prilepené na útesoch (malé hnedé a pár obrovských bielych), ježkovia o veľkosti futbalovej lopty a veľke modro-žlté ryby sú pre nás najvačšiou atrakciou.

Presúvame sa k druhému ponoru až kapitán zahliadne zopár plutiev. Sú to delfíny (tie ozajstné, veľké 8-)) a mieria priamo k nám. Vyčnievajúce plutvy pripomínajú žraločie a keď podplávajú loď, ich obrovské biele telá vzbudzujú rešpekt. Zvedavé sú ako malé deti a keď zastavíme loď, každý jeden z nich sa na ňu príde pozrieť zblízka. Škoda, že vo fjorde je príliš veĺa vyhliadkových lodí a preto je z bezpečnostných dôvodov zakázané s nimi plávať (nakoniec by sme si s nimi mohli predsa zaplávať, škoda!). Delfíny u nás nenašli nič, čo by ich zaujalo a plávajú zase svojou cestou.

Vo fjordoch sa mieša sladká a slaná voda. Sladká sa drží asi 1-1.5m na povrchu, má oveľa horšiu viditelnosť a je o niekoľko stupňov chladnejšia. Čiže pri druhom ponore, ktorý už je priamo vo fjorde (ten prvý bol na okraji s otvoreným morom), kým my vidíme ledva na meter, naši potápači si môžu obzrieť v 25 m hĺbke živočíchy, ktoré inak žijú na dne oceánu v stovkách hĺbkových metrov. To je kvôli tej vrstve sladkej vody, tá neprepúšťa svetlo a vytvára im dostatočnú tmu pre ich život. Zmetené živočíchy vo fjoroch si myslia, že žijú na dne pacifiku 8-)

Keď už ani neoprén nepomáha a mrznú mi uši, lezieme na palubu, loďka nás okolo mláďat tuleňov zohrievajúcich sa na skalách vezie trošku sa „osviežiť" pod nádherný vysoký vodopád. V jednom zo zálivov ešte zakotvíme a mini-člnom sa presúvame na pobrežie. Ešte sme stále v neoprénoch takže sa môžeme vyfotiť pod padajúcim vodopádom (ktorý vytváral okolo parádnu dúhu). Posledných pár dní nepršalo, takže je slabší, ale keď stojím priamo pod ním a voda mi padá na hlavu, nepríde mi slabúčky.

Alex, inštruktor potápania, nás už volá a zoraďuje vedľa seba pred malý (pond) „rybníček", že vraj je to teplé termálne jazierko. Odštartuje 3, 2, 1 a všetci ako jeden skočíme doň. Ha ha. Takto sme sa nechalo nachytať, voda je ľadová a strašne smrdí za sírov. Ďurko tu štandardne stráca ďalšie okuliare.

Už suchý sa ešte prejdeme po prístave a vyfotíme zopár gýčových fotiek Milfordu (čakáme na našich potápačov, kým sa dekompresnu, pretože cesta vedie spať cez riadne prevýšenia). Letisko, ktoré je vraj druhé najvyťaženejšie na NZ, každých pár minút príjme/vyšle ďalší vyhliadkový letúň.

Cestou do Te Anau ešte Alex zastaví pri vodopáde s obrovskými tvarovanými šutrami, ktoré pripomínajú dinosaurie kosti (Chasm) a pri ďalšom veľkom vodopáde hneď za tunelom, ktorý už nikto poriadne nevníma, a skôr sleduje dve nenásytné papagáje KEA, ktoré ničia karosériu japonských turistov 8-) a tí si to ešte fotia ôsmimi foťákmi a troma kamerami 8-)))

V Te Anau vyskúšame výbornú vegetariánsku pizzu (huby, cukina, feta, med a sušené paradajky) a najbližším autobusom sa vraciame k našej CJ do Queenstownu. Na večer sa ešte premiestnime do mesta Wanaka, kde hneď dostanem zprda od zprávkyne hostelu, že prichádzame pozde, ale ráno pohľad z kuchynského okna na jazero s horami (same, same, but different) to vynahradí. 

Nový Zéland – Routeburn trek (chata Howden) - deň 10

Sme v kiwilande a preto niet divu, že tu majú viac než jeden typ kiwi, ako ho poznáme my. Okrem hnedého, slepého s dlhým zobáčikom, majú na Zélande rôzne druhy kiwi ovocia. V batohu so sebou ťaháme zlaté kiwi (tvarom a veľkosťou ako klasické kiwi, len má farbu zemiaka a zvnútra zlatú a je o dosť sladšie) a kiwi berry, čiže by sa to dalo preložiť ako lesne kiwi 8-)  (malé zelené bobuľky o veľkosti černice, nemusia sa šúpať). Je čas ich zlikvodovať. Mňam!

Opúšťame Routeburn Falls Hut a pred nami ke vyše hodinový stupák. Sprievodca upozorňuje, že trasa na najbližších 5 hodín vedie mimo stromy, či iný úkryt, tak zostávame na pospas počasiu. Routeburn trek je tiež známy tým, že každému tu aspoň jeden z dní prší. Ak nerátam včerajšie 4 kvapky, máme asi šťastie. Sme vystavený priamemu úpeku na skalách takmer po celý deň.

Z Harrisovho sedla (asi 1200 m n.m.) si ako vždy urobíme hodinkovú zachádzku na najbližší vrchol – Conical hill. Chválabohu, že batohy sme nechali pod ním 8-/   (1515 m n.m.). Štíty sú stále skryté v oblakoch a tak pokračujeme k chate Mackenzie, kde si chceme uvariť neskorý obed. Cesta ide po vrstevnici a únavná je skôr horúčava, ako malé výstupy. Po dvoch hodinách sa pred nami otvorí údolie a v ňom jazero Mackenzie a chata. Na jazere je malý zalesnený ostrovček a celá zostava skôr pripomína koralové pobrežie ako horskú lagúnu…. FOTO

Pri zostupe k jazeru konečne nachádzame tieň pod korunami stromov. V lese je kompletne všetko porastené machom, akoby tu roky rokúce neprešla živá duša. Možno nie som ďaleko od pravdy. Turisti chodia len po vyhradených chodníčkoch a zvierat je na Zélande riedko, hlavne cicavcov. Žijú tu len tie, ktoré si sem Angláni pred rokmi doviezli na lodiach. Ešte aj jelene tu chovajú v zajatí ako ovce, a keď náhodou nejakého nájdu žiť na divoko, odchytia ho z helikoptéry priamo do siete a odvezú na farmu!

Naspať k treku. Les teda pripomínal Frodov príbytok a dole nás čaká kúpeľ v ľadovom jazierku Mackenzie – teda aspoň Ďurka 8-)

Po pauze pokračujeme do cieľovej chaty dnešného dňa – Routeburn Howden. Ešte 3 hodiny cesty … Výšľap je mierny a v mieste, kde prechádza do rovinky, sa nazýva Orchard, pretože tu z ničoho nič rastú stromy, ktoré sa podobajú na ovocný sad. Klesáme ďalej a cestu nám križujú malé potôčiky, ktoré sa dolu pod nami (ako je počuť) abieraj) do vodopádu. Je to 174 metrový vodopád Earland.

Na chate Howden nás už víta sprievodkyňa (asi 30-ročná baba), ktorá tu každý druhý týždeň žije úplne sama, ak sa sem náhodou teda nezatúlajú turisti, ako sme my. Chata ma 28 postelí, ale dnes ju máme samy pre seba. Správkyňa sa síce teší našej spoločnosti, ale my sme asi pojedli veľa hroznového cukru a nadeľujeme si ešte finálny výšľap na vrchol Key (Key Summit) ešte pred zotmením. Bez báglov to ale ide! Cestou naďabíme na šťastlivého jeleňa, ktorý tu zjavne žije na divoko, a ktorého sa ešte nepodarilo odchytiť. Na vrchole je vybudovaný náučný horský chodník aj s komentárom o zelenej rude, ktorú tu Maori kedysi hľadali, o machovom biosystéme v tieni stromov a tvorbe dolín veľkým posúvajúcim sa ľadovcom. V jednom momente mi malé jazierko s machovým porastom všade navôkol pripomína super luxusné mini golfové ihrisko…

Dole pri chatke je malé jazierko Howden. Z jazier a vodopádov sa na južnom ostrove stal ťažký stereotyp.

Nový Zéland – Routeburn trek (chata Falls) - deň 9

Ráno upúšťame teplý brlôštek v Queenstowne, nechávame CJ na 3 dni na pospas prázdnej ulici a nasadáme na drgajúci autobus. Po asi hodinke chôdze po rovinke prichádzame na prvú chatku treku Routeburn (Flats Hut). Milo nás prekvapila úroveň značenia, chodníčkov aj chatiek. Každá chatka má asi 40 postelí, kuchynku s varičmi, studenú vodu a splachovacie hajzlíky. Správci chát sú obvikle tiež veľmi ochotní poradiť a pomôcť (ak zrovna nerúbu v hore drevo). Dnešnú noc ale máme zarezervovanú až na následujúcej chate – Routeburn Falls.

Pretože celý trek je označený ako Great Walks (niečo ako prírodná rezervácia), aj počet miest (hlavne na prespanie) je obmedzený. Od chatky nás delí asi hodina cesty strmákom, ale ešte predtým si urobíme menšiu, nakoniec až 3-hodinovú zachádzku (North Branch). Povedala by som, že táto cestička popri riečke, je highlitom dnešného dňa (samozrejme okrem následného výšľapu s plným batohom 8-). Lišajníky sivej, zelenej a dokonca červenej farby obaľujú každý kamienok a kmeň, ktorý ešte nestihol zarásť machom. Cesta je obrastená nadrozmernou papraďou. Ani vyschnuté stromy nestrácajú na zeleni a hostia rôzne druhy zelených „parazitov". Je to dažďový prales?

Po prvý krát sa tu stretávame s jediným horským papagájom Kea. Je veľký a tiež vyzerá ako naša sova, avšak ma sivo-zelené pierka (červené pod krídlom) a zobáčik trošku ako dravec. Jeho škrekot počujeme už na diaľku a mám taký ciťák, že ho nepočujeme naposledy. Správca chaty nás upozornil, že Kea obľubuje farebné predmety (topánky, batohy, pršiplášte) zabudnuté predo dvermi a za noc z nich vie vytvoriť priam dizajnérske kúsky.

Niekoľkokrát preskáčeme cez rieku (niekto suchou, niekto mokrou nohou) až naďabíme na voňavú stráň kríkov Manuka. Zrovna všekty kvitnú, prevažne na bielo, ale aj žlté kvietky sa nájdu. Na to, aký je to kríček nepohľadný, vonia prekrásne. Asi som už písala, že z Manuky sa vyrába špeciálny med (vraj so zdraviu prospievajúcimi účinkami) a pleťová kozmetika.  Už mám v taške zopár suvenýrov zo včera 8-) Neodolala som vôni.

Nový Zéland – Queenstown - deň 8

Chvíľu si užívam výdatné raňajky (ktoré za nás po prvý krát pripravil niekto iný – personál hotelu), žmúrim do ranného slnka, ledva rozoznávam obrysy skalanatých nezalesnených kopcov v okolí jazera. A ďalšiu chíľu sa nájdem na recepcii ako si objednávam „paragliding ranné vtáča" na 9 am. Čo? O desať minút poletím? Ako?

A naozaj. Minibus nás zvezie do 800 m n.m. a o štyri anglické vtípky neskor predbiehame študentíka paraglidingovej školy, ktorý si úplne nie je istý, že vysielačka s inštruktorom na druhej strane drátu je to, čo ho v krízovej situácii zachráni. Krok vpred, jemný protivietor a letíme. Zrazu je všade ticho, mierumilovne a strašne pohodovo. Chytáme teplý prúd a zo 10 minút sa len tak kocháme vrcholkami, pomaly si ich obchádzame, akoby mi ich chcel inštruktor ukázať z každého možného uhlu. Lietanie na krídle na mi pripadá strašne jednuché a ľahké. Príde mi to prirodzené lietať nad ihličnanmi a hladko kopírovať terén…

S inštruktorom sa celý let dobre bavíme a dozviem sa aj čo to o lietaní. On už asi tuší, že strach nemám a let, aj keď sa mi páčí, je na mňa trošku pokojný. Nestačím ani namietať a z kľudnej jazdy sa stáva akrobatické predstavenie. Ďurko, ktorý už žhaví foťák pri pristávacej dráhe, doteraz netušil, pod ktorým padáčikom visím ja. Keď sa s naším paraglidom začneme šáliť vzduchom, už vie, kde má zamerať. Nádhera!

Z jedného dobrodružstva do druhého, tak by sa dal v skratke popísať deň v Queenstowne. Necelé dve hodiny po paraglidingu nasadáme na ďalší minibus, ktorý nás o ¾ hodinku dovezie k ďalšiemu adrenalínovému šialenstvu. Tentokrát bledne Ďuro 8-))) Chystá sa skočiť z najvačšieho bunjee na svete, cca 134 metrov!

Najprv prechádzame okolo najstaršieho a vobec prvého bunjee na svete – Kawani – ktorý sa skáče z mostu. Hudba v buse (Highway to hell, Hope I get old before I die..) nepridáva na odvahe. O zopár desiatok výškových metrov stúpania po skalnatej ceste sa nachádza NEVIS – 134 metrov dlhý (hlboký) bunjee od tvorcu A.J. Hacketta (vynálezca bunjee). Krížom cez údolie sú natiahnuté železné laná, ktoré drží niekoľko ton betónu. Priamo uprostred je „štartovacia kabínka". Keď Ďura posadia do čierneho kresla, už nie je cesta spať. Chodidlá má zviazané k sebe a po centimetroch sa posúva k okraju. Tri, dva, jedna…  8 sekúnd voľného pádu a už ani zoom nestačí, aby som rozoznala obrysy visiace dole hlavou na úzkou riečkou. S adrenalínom v krvi a veľkým úsmevom ho ťahajú naspať do kabínky. Dúfam, že vačšie bunjee tak skoro nepostavia, a keď tak v nejakej exotickej krajine, nech z toho niečo máme, keď za ním budeme „musieť" cestovať prekonať osobný rekord 8-)

Večer si vychutnáme hostelové spa s jacuzzi s výhľadom na hory (áno, tento hostel ma kontinentálne raňajky a aj vlastné spa!) a fyzicky sa pripravíme na náš najdlhší, 3-dňový trek, ktorý odštartujeme už zajtra ráno.

Nový Zéland – Mt. Cook - deň 7

Ráno stihneme ledva zabaliť stany a strhne sa leják. Sivo je na každú stranu. Aj keď sme mali na tento deň iné plány, mračná sa netrhajú a tak si kúpime lístky do 3D kina v horách o tom, ako vznikol NZ a hora Aoraki.

Legenda hovorí, že matka Zem a otec Obloha mali troch synov a žili si pekne pohromade v klbíčku. Až jedného dňa jeden zo synov odtlačil matku Zem od otca a jej synov. Rodinka si žila oddelene tak ako ju dnes poznáme (zem a obloha). Po nejakom čase sa deťom Matky zacnelo, nasadli na kánoe a pádlovali z oblohy smerom k Zemi. Po ceste ich zastihlo veľké nešťastie, ich kánoe narazilo na vyčnievajúci útes a zostalo na ňom vysieť. Trom chlapcom nezostalo nič iné, len vyliezt na kánoe a čakať. Schúlený k sebe zamrzli na kameň, z kánoe sa časom stal južný ostrov NZ porastený stromami a z nich novozélandské skalnaté pohorie. Hlava jedného zo synov je práve hora Aorali.

Po 3D príbehu následovala menej pútavá, ale náučná cesta vesmírom v planetáriu. Stále trochu poprcháva, tak vyberáme aspoň 40-minútovú prechádzku k ľadovcu a jazeru Tasman. Keď už sme sem prišli toľké kilometre, hádam nás dážď nezastaví. Dúfam ale, že bude vidieť aspoň na koniec nosa. Kým sa dopravíme k začiatku treku, neuveriteľná zmena počasia odhaľuje najprv časť ľadovca a postupne aj celý vrcholok. Krátky výšľap vedie okolo takzvaných Modrých jazierok (Blue lakes), ktoré ani zďaleka nie sú modré. Z vrcholku sa naskytá pohľad na Tasman jazero so sivo-bielymi kryhami, ľadovec je skrytý pod suťou a na druhú stranu sa rozlieha obrovská moréna, ktorá siaha až k jazeru Pukake.

Prestáva pršať a spolu s ďalším párom a sprievodkyňou sa vydáme na jazero Mueller, kde hodláme kajakovať medzi ľadovcami a kryhami. Z maskovaného kruty vyťahujeme š kajaky, slečna nám vysvetlí bezpečnostné pokyny a na suchu si vyskúšame pádlovanie. Vo chvíli, keď už tlačíme kajaky do vody sa dvíha neskutočne silný vietor a ledva sa udržíme na nohách. Je mi jasné, že sa nikam nejde a celá táto paráda v plávacích vestách bola na nič! Trošku ma to mrzí, ale aj teší, keďže na jazere nevidím žiadne ulomené ľadovce či kryhy, kvôli ktorým sme sem prišli (každý deň sa situácia na jazere mení, podľa toho, čo sa za ten deň z veľkého ľadovca ulomí). Každopádne, farba vody je ako mlieko, a je vraj 100% neškodná a čistá (teplota 0.5 C).

Keďže počasie sa už úplne vyjasnilo (ten silný vietor to rozfúkal), lúčime sa s našou smutnou kajakárkou a pokračujeme v načatom treku cez Hooker Valley (v preklade údolie kuriev, ale to snáď nie??). Dvoje vysiacich mostov, prekrásný výhľad na do modra sa blištiaci ľadovec a horu Mt. Cook, vodopády a cestička trnistov bušov nás vedú k jazeru Hooker (900 m n.n.). Podľa názvu vzniklo z ľadovca Hooker, ktorý stále vidieť v pozadí. Na tomto jazere plávajú kryhy a pohľad je to neskutočný. Viz foto:

 

Ďalšie mesto na našej agende je Queenstown, čiže mekka adrenalínových zážitkov a jedna veľká párty. Tuhne mi krv v žilách, keď listujem brožúrkou o život idúcich aktivit. What a fun! Not!

Ešte predtým, než sa ubytujeme v Queenstown Lodge s výhľadom na jazero a z neho priamo stúpajúce 1000 metrové hory, otvorí sa nám za jazdy kufor. Šťastie, že si to Kubo včas všimne (išlo o jeho gate) a vraciame sa pre stratený kus oblečenia. Kým to opať loudujeme do auta na ceste (znova hovorím o hlavnej štátnej „dialnici" NZ), po ktorej sme už vyše hodiny nestretli ani živáčika (dobytok sa nepočíta), všimneme si, že sme upútali pozornosť asi 500-kusového stáda čiernych teliatok, ktoré prestali stereotypne prežúvať a zvedavo sa na nás pozerajú (všetky!). Priblížim sa k plotu a cmukám. To sa už stádo pomaly prikráda bližšie a teliatka zo zlým výhľadom sa predierajú dopredu a bližšie, až sú všetky nalepené na plote pri nás 8-) Tie asi nevideli človeka jak je ich život dlhý.

Nový Zéland – Akaroa – plávanie s delfínmi - deň 7

Na poloostrove pod mestom Christchurch (Banks Peninsula) je prímorské mestečko Akaroa, z ktorého odchádzajú lode k najmenším delfínom na svete – Hector's dolphin. Po včerajšom zklamaní z Kaikouri sme radi, že sa nám podarí zarezervovať si miesto v jednej loďke, ktorá sa k týmto vzácnym delfínom plaví (s kapacitou iba 10 človeka v neopréne). Cesta do Akaroi by mala trvať asi hodinku. Ráno sa nám ťažko vstáva a kým sa vymotáme, zostáva nám ledva ¾ hodinka k plánovanému stretnutiu s posádkou lode. Zpočiatku sa chlácholime, že keď tak zmeškáme úvodné bezpečnostné kecy a fasovanie neopénov a naskočíme si priamo na loď, ktorá by mala odchádzať 45 minút po stretnutí. Čas uteká rýchlejšie ako v škole na fyzike a podľa mapy sa veľmi nepribližujeme. Krásna, rovná dialnica pomenovaná po kráľovne Alžbete sa mení na serpentýny v zálive a neskôr na serpentýny v horskom priesmyku. Okrem nás je na tejto ceste v takú skorú rannú hodinu len rozthaný cyklistický peleton a rýchlosť si užívajúci motorkári. Po 154 zákrute začnú pískať brzdy, po 203-tej už aj cítime zhorenú gumu. Ďurko (náš dnešný šofér) to nevzdáva ani vo chvíli, keď nadýde čas stretnutia a ľudia z lode nás po telefóne upozornia, že odchod lode je pevný a čakať na nás nemôžu. Už aj čierny humor nás prechádza a slzy sú na krajíčku. Znova to nestihneme?????

Podľa GPSka diktujeme pravo a ľavo točivé zákruty a ja mám oči na stopkách, či je cesta prázdna a či si zákruty môžeme sekať aj v opačnom pruhu. Rallye s časom pokračuje. Keď časové znamenie ohlási 9 am, zavoláme na loď a svato svete zaklameme, že sme už v susednej dedine. Keď dorazíme na miesto, už na nás čaká celá posádka, máva a naznačuje, že máme autom prísť až priamo na mólo. Kľúče od CJ nechávame típkovi na odparkovanie (hehe ako v luxusnom hoteli), vrazia mi neoprén do ruky a už sedím v rýchlo člne. Huráaa!! Stihli sme to! Stihli! Vďaka Ďurko a díky CJ! Ste heroes of the day.

Btw, s tým rozbitým čumákom, šmýkajúcimi sa pneumatikami a stovkou v zákrute sme museli vyzerať ako riadny cestní piráti 8-)

Hektorové delfíny sú, ako sa dozvedáme od kapitána, veľmi hravé, ale odtiaľ potiaľ. Dotýkať sa ich nesmieme, inak odplávu. Tiež nemajú radi šplachotanie, čo považujú za prejav agresie. Privolávať a zabávať ic máme rôznymi zvukmi pod vodou, napríklad kopaním vody, bublinkami alebo ďurkovým špeciálnym delfínim spevom.

Kde tu sa už vynorí plutvička pri lodí a keď ich je celé hejno, kapitán nás vysiela do vody. Hlavne sa máme držať v kruhu a nie veľmi blízko seba, aby sme nebudili dojem veľkého vodného monštra s 20-timi nohami a 20-timi rukami. Buším svojím prsteňom o sklo okuliarov a keď pripláva prvý odvážlivec, kopem pod vodou nohami, aby som udržala jeho pozornosť. Spočiatku sú veľmi obozretné a držia si od nás pár metrov odstup. Vo vode zostávame 45 minút, počas ktorých sa delfíny už jašia, predvádzajú synchronizované chrbto-vytŕčanie v quartetovej zostave, dokonca vidíme aj jeden hladký výskok (vraj sa Hektorom veľmi skákať nechce). Jeden z hejna, predpokladám že samec, si ešte pozdvihne rybacie ego, keď nám predvedie svoju maximálnu rýchlosť s čumákom nad hladinou.

Na palube nám pri teplom kakau porozprávajú, ako hektor delfíny pomaly vymierajú aj vďaka rybárskym sietiam (dosahujú až 40 km), ktoré sú z takého jemného materiálu, že to ani tak vnímavé tvory, ako sú delfíny, nezaregistrujú.

Blíži sa čas obedu a z tej studenej vody sme celkom vyhladli. Pri móle pristaví rybárska loďka, kapitán a rybár v jednom začne svoj úlovok priamo na lodi porcovať na filé, podávať ich paní na móle, ktorá z pristaveného pick-upu vyťahuje gril a predáva nám baštu v pečenej ciabatte. Skúšame lemon fish a gander. Obe sú vynikajúce.

Spiatočnú cestu z Akaroa berieme cez Summit Road. Výhľady, ktoré sme si nestačili užiť počas rýchlo jízdy smerom sem, si vychutnávame naplno a cesta nám trvá aspoň dvojnásobok času. Cesta ďalej pokračuje krásnymi výhľadmi hôr, ale povedzme si rovno, hlavne ovcí, kráv a sem tam sa to spestrí nejakou tou lamou, emu alebo v zajatí žijúcím jeleňom. Pri jazere Tekapo už vieme, že sme blízko našeho dnešného cieľa, tak si dovolíme zastaviť na pár fotiek. Noc strávime v kempe pri jazere Pukake s výhľadom na najvyššiu horu Nového Zélandu, Mt. Cook (3755 m), v maorštine hora Aoraki. Je to naša prvá noc v stanoch a ku podivu na to, že sme priamo po horami, je aj o polnoci nádherne teplo…. (to nám dôjde až ráno, čo so sebou prináša tlaková níž….). 

Nový Zéland – Kaikoura - deň 6

O šiestej sa dolámaná zobúdzam a idem sa poprechádzať po okolí, kým ostatní ešte spia. Naše odpočívadlo má aj meno – Monkey Beach (Pláž opíc). Zopár schodíkov ma dovedie nad čierne útesy odkiaľ sa mi ponúka romantický výhľad na východ slnka. Škoda, že drahá polovička (drahý polovic) ešte spí zazipsovaná v spacáku až po špičku nosa…

V Kaikorue zisťujeme, že plávanie s delfínmi je na dnes beznádejne vypredané a ani z čakacej listiny sa nám nepošťastilo dostať sa do vody s tými nádhernými tvormi. Zo stiahnutým chvostom ideme aspoň vyskúšať miestnu špecialitu a to raka bez klepiet pečeného na grile (cray fish). Do dnešného dňa nám všetko krásne vychádzalo, včetne počasia a načasovania…a naša smola v Kaikoure pre dnešok ešte nekončí. Tehotná teenagerka v aute plnom surfou sa snaží odbočiť doprava, náhle zastaví a ešte to vylepší zabudnutým blinkerom. Naše auto (už sme ho pomenovali „CJ") brzdí o 106, ale nemá šancu. O pár sekúnd sa všetky veci zpod zadných sedadiel presunú pod moje nohy na prednom sedadle a CJ je prednou kapotou napasovaná do ťažnej gule auta pred nami. Je to zlé… Ale pečený lobster bol výborný 8-))) Miestny automechanik nám dáva požehnanie, že auto ďalších 1000 km vydrží a pridáva radu zdarma, ako vyriešit prípadne opletačky s policajtami.

Prst na mape ukazuje Hammer Springs, kde nás čakajú tri hodiny čvachtania v termálnom kúpalisku. Potrebujeme odbúrať stres a teplý kúpeľ je na to ako stvorený. Voda má od 35 do 40 °C. Môj limit je zpočiatku 28 °C (ochladzovací bazén), pretože nohy mám spálené ešte z treku na sopku Tongariro. Postupne privykám aj sírovým výparom a dobrovolne sa varím v 39 °C bazéne. Krásne oddýchnutá zaspávam už za prvým rohom a nezávidím to naším šoférom. Do mesta Christchurch prichádzame až neskoro v noci.