Raňajky na pláži, piesok v káve, nekonečná pohoda, až kým nás nenájdu malé kúsacie mušky a komáre. Balíme stan do kajaku a začíname náš druhý deň v Abel Tasmane.
Asi od 20-tych rokov, keď túto oblasť vyhlásili za národny park, nie je možné si tu kúpiť pozemok, ani na už vlastnenom pozemku niečo stavať. Už predtým si však zopár šťastlivcov plážove domčeky kúpili a štát im ich ponechal. Jednu takúto presklenú vilku snov (s blondýnkov v župane) nachádzame za prílivu vo vytvorenom zálive v zátiší – Frenchman's bay. Voda je tu na rozdiel od otvoreného mora pokojná a pádluje sa omnoho jednoduchšie. Aj by sme tu zostali a vylodili sa na malej pláži (bez ohľadu na nápis „Súkromný pozemok"), ale príliv o chvíľu končí a ak hneď nevyplávame, loďku ponesieme krížom zálivom na chrbte.
Cez oblasť veľkých vĺn a z vody trčiacich útesov (Mad mile) sa proti vetru dostávame do ďalšieho zálivu Torrent. Ten je oveľa vačší a odliv už začal, takže dopádlovať doň nie je sranda. Na jeho úplnom konci stretávame peších turistov (v parku sú rôzne turistické trasy, nazývane Great Walks vedúce aj pobrežím) momentálne sa brodiacich po krk vo vode, topánky nad hlavou. Pravdepodobne si zvolili trasu schodnú za odlivu, ale ten ešte len pred pár minútami začal a voda nestihla natoľko klesnúť.
Vylodím sa na chvíľku a idem pohľadať jedno z četných a veľmi dobre udržiavaných záchodov v parku. Po ceste sa mi motá malý sivý vtáčik s chocholúšikom na hlave (ako korunka), ktorého nasleduje žlto-hnedé bodkované asi 5-centimetrové kuriatko. Sweet! Cesta zo zálivu je jednoduchá, nemusíme ani pádlovať, odliv nás sám vynáša von.
Ešte sa vylodíme na pláži Te Pukatea, kde je síce horda kajakových turistov na rozdiel od malých skrytých plážičiek (pretože tu oddychujú skupinky so sprievodcom a tu končia poldenné výlety a čakajú na vodný taxík), ale dá sa odtiaľ za pár minút vyšľapať na vyhliadkové miesto, odkiaľ sú všetky kajaky na pobreží len mrňavé čiarky.
Označená oranžovou bojkou je pri pobreží skrytá hadica s tečúcov vodou. Voda je pitná a tečie z horského potoka. Jachtári si to takto napojili, aby sa nemuseli ani vyloďovať a mali vždy dostupnú čerstvú vodu. Skúšame aj my či je naozaj pitná… (Bark Bay).
Ostrov Adele je vtáči ráj. Okrem nich tu nežijú žiadny predátori, preto sú tu vtáky rôznych druhov priam premnožené. Keď pádlujeme okolo, ich spev je počuť už z diaľky. Z jednej strany nájdeme malú pláž, stvorenú pre našu prestávku. Spev utíchne. Keď im pískame spať, znovu sa vtáčiky osmelia a randál opať začína.
Z Adele Island nás už čaká iba rovná štreka okolo Fisherman Island do Marahau, kde sú už na pláži pripravené traktory na odťah našich lodiek. Pobrežie sa vidí byť na dosah ruky, ale trvá to dobrých 40 minút, a stojí nás zopár pľuzgierov a maximálne vyčerpanie, aby sme doveslovali ako tak načas a stihli odvoz.
V Marahau už nestíhame večeru v miestnej bašte (Hooked on Marahau) a fičíme do Pictonu (južný ostrov sa s nami lúči kompletným dúhovým oblúkom), odkiaľ odchádza nočný trajekt do Wellingtonu.
No comments:
Post a Comment