Nový Zéland – jaskyne Waitomo - deň 17

Už o ôsmej sa súkame do stále mokrých neoprenóv a sexy bielych čižmičiek. Luxusne vyzerajú na Ďurovi a maorskom sprievodcovi (Maori sú dobre stavaní chlapci). Pre dnešnú dávku adrenalínu sme vybrali jaskyňu Ruakuri, objavenú Maormi pred 400 až 500 rokmi, keď ich z ničoho nič pri jej vchode napadli divoké psy. Podľa nich ak dostala pomenovanie, keďže Ruakuri znamená „psia diera".

Akcia začína zlanením 30 metrovej diery v tvare presýpacích hodín, t.j. asi v polovici je tunel úzky ledva pre jedného. Ideme ako druhá, hneď po Ďurovi. Tridsať metrov je nekonečných a vidím len na dosah svojej čelovky. Ďuro so sprievodcom si dole vypli svetlá a chystajú sa ma nastrašiť, ale po tomto zlaňovaní do neznáma už viac vyplašená byť nemôžem 8-)

S vypnutými svetlami čakáme na ostatných a zatiaľ pozorujeme glowworms = svietiace červy. Ako sa neskôr dozvedáme, sú to vlastne larvy mušiek. Držia sa na strope a svietia, aby prilákali svoju korysť (hmyz). Z výkalov vytvárajú asi 10 cm dlhú niť, na jej konci je jed, ktorý mušku paralyzuje vo chvíľi, keď sa zvedavo priblíži k svietiacemu červovi. Tieto larvy sa po čase zakuklia a vyliahne sa z nich mucha. Chudera ale nemá traviaci systém a má len 4 dni života. Jediné, čo stihne, je spáriť sa a naklásť asi 100 – 150 vajíčok. Z nich prežije 10% a to preto, že na sebe kanibalizujú (tie larvy, ktoré sa vyliahnú skôr, zjedia svojich súrodencov, aby mali energiu na svietenie). Toľko z hmyzej-lógie a naspať k adrenalínu.

Po klzkých kameňoch prejdeme úzkou chodbou a na jej konci dostávame povel vypnúť svetlá. Klip, klap – počuť karabínky a potom len výkrik prvého v rade a strašný rachot. Som šťastná, že tentokrát som sa netlačila dopredu ako obvikle 8-) Ale príde aj na mňa, pripnú ma na zo stropu vysiace lano a v úplnej tme pustia dole (podobné ako flying fox, ktoré je ale za svetla!). Na cestu mi svietia len larvy. V závere to so mnou mierne trhne a pocit sedieť po tme vo vzduchu v sedáku mi nechajú si vychutnať ešte minútku, kým si sprievodkyňa rozžne lampu a ukáže sa 8-) Po stropoch a stenách je stále viac svietiacich lárv.

Ďalšia časť je po vode a do nej musíme skočiť pár metrov aj s kolesom. Voda sa postupne nalieva do neoprénu, bŕŕŕ. Po jaskynnej rieke sa na kolesách plavíme širokou a hlavne hrozne vysokou chodbou. Na konci nás sprievodca pospája do jedného hada, vypne svetlá, spieva maorskú hymnu a ťahá nás spať. Obozretne čakám, kedy nás z kolies vyklopí, prípadne pustí dole vodopádom. Nič z toho sa nestane, vraciame kolesá a začíname brodiť rieku, ktorá je miestami po kolená, inde po krk. Stále ľadová. Keďže je tma, nevidím aké je dno, a kde sú kamene. Šmykneme sa z jedného vodopádu, prelezieme super úzkym otvorom, zaskáčeme si a v jednom „rybníčku" zočíme aj žívého úhora. Tie tri hodiny v podzemí v ľadovej vode nám spríjemnia aspoň horúcim čajom s mliekom a kokosovo-božským koláčom, neskôr horúcim pomarančovým džúsom a sladkou čokoládou. Hneď je v podzemí veselšie.

Jajáj. Ešte som nespomenula stalagmity a stalaktity, ktoré rastú naokolo a kvôli ktorým sa zohýname, aby sme ich neodbili helmou. Naučili sme sa rozdiel: stalagmit rastie zo zeme, lebo má v slove „g" ako „ground" a stalactit zo stropu, pretože v slove má „c" ako „ceilings".

Na záver čerešnička, ako to už býva, musíme vyšplhať (=vydriapať sa) dvoma vodopádmi hore na čerstvý vzduch. To je naša cesta von (samozrejme, že existuje aj iná, normálna cesta von z jaskyne, ale my nie sme vždy normálni). Hlavne ten prvý je celkom náročný na zamrznuté svaly a mojim jediným istením je maorský sprievodca, ktorému na minútku zverujem svoj život do opatery.

Juhú. Sme von. Aj keď zase prší, stále je teplejšie ako v jaskyni. Na základni čaká teplá sprcha a paradajková polievočka s teplým bagelom.

Smer sever. V meste Otorohanga to Ďurko nevydrží a zastavuje vo vtáčej ZOO. Gigantické zélandské holuby, všetky druhy kačiek (aj také čo sa chcú mazliť!), Kea, Weka, Oyster Catcher (chytač ustríc), Tui, Kaka, Parakeet (malý zelený papagáj), prasačie husy, Gecko, zélandský jašter, palma z novozélandského znaku (Silver fern) a hlavne KIWI. V tmavom teráriu ho zachytíme, ako poplašene pobieha zo strany na stranu. Vyzerá ako hnedá rugbee lopta so žltými nohami a dlhým zobákom. Nemá žiadne krídla, alebo ich aspoň nie je vidieť. Keď si nás všimne, beží sa kamuflovať = strčí hlavu medzi skaly a jeho telo akoby splynulo s prostredím (nie je to žiaden chameleón, len je hnedý a nenápadný). Veľmi zvláštny vták – ako z jurského parku.

Večer sa máme stretnúť s mojou kiwi na sever od Aucklandu, v mini mestečku Leigh (asi 400 obyvateľov). Harriet nás počká na Matheson Bay Beach. Našla nám krásny priestorný apartmán so záhradkou a tučným jazvečíkom Lyndy a ideme sa luxusne navečerať do asi jedinej reštaurácie na tomto konci poloostrova. Reštika je vlastne bývalý mlyn a má aj vlastný mini pivovar (Sawmill Micro-brewery). Grilovaný snaper, miestne pivko a „goat island iced tea"…. aká pohoda!