Budíček po piatej, zúbky si umyjem s čelovkou a zchádzame z chaty dolu k ceste, kde nás po 7 am má vyzdvihnúť ďalší dobrodružný autobus. Asi v pol ceste konečne svitá a bez baterky sa šľape rýchlejšie.
Na parkovisku Divide nás vyzdvihol minibus a mierime do známeho fjordu Milford Sound (rozdiel medzi fjordom a soundom je ten, že fjord vytvorí ľadovec a sound voda, avšak keď angličan Milford nechal po sebe tento fjord pomenovať, asi o tom ešte nevedel). Na Milford vedú 3 cesty, po vode, vo vzduchu a od roku 1936 aj cez tunel. Ten aj tak vyzerá, že od postavenia ho nikto neupravil a nechali ho úzky, len na hrubo vytesaný, s nízkym stropom a bez svetiel. Šofér tvrdí, že dve autá sa „pohodlne" zmestia, ale radšej nechcem stretnúť autobus…
Drvivá vačšina turistov absolvuje Milford Sound vo vyhliadkovej lodi, prípadne ako Great Walk (trojdňový trek). Ten však už bol pred pár mesiacmi plne obsadený, tak sme zvolili akčnejšiu variantu. Na mini loďke spolu s ďalšími troma potápačmi sa v chladnom ráne vydávame do jednej zo zátok, kde sa oni potopia k bielemu koralu v tvare vianocneho stromu (Black coral tree) a k mini 1.5 metrovým žralokom a my si zašnorchlujeme v 15 C vode. Hviezdice prilepené na útesoch (malé hnedé a pár obrovských bielych), ježkovia o veľkosti futbalovej lopty a veľke modro-žlté ryby sú pre nás najvačšiou atrakciou.
Presúvame sa k druhému ponoru až kapitán zahliadne zopár plutiev. Sú to delfíny (tie ozajstné, veľké 8-)) a mieria priamo k nám. Vyčnievajúce plutvy pripomínajú žraločie a keď podplávajú loď, ich obrovské biele telá vzbudzujú rešpekt. Zvedavé sú ako malé deti a keď zastavíme loď, každý jeden z nich sa na ňu príde pozrieť zblízka. Škoda, že vo fjorde je príliš veĺa vyhliadkových lodí a preto je z bezpečnostných dôvodov zakázané s nimi plávať (nakoniec by sme si s nimi mohli predsa zaplávať, škoda!). Delfíny u nás nenašli nič, čo by ich zaujalo a plávajú zase svojou cestou.
Vo fjordoch sa mieša sladká a slaná voda. Sladká sa drží asi 1-1.5m na povrchu, má oveľa horšiu viditelnosť a je o niekoľko stupňov chladnejšia. Čiže pri druhom ponore, ktorý už je priamo vo fjorde (ten prvý bol na okraji s otvoreným morom), kým my vidíme ledva na meter, naši potápači si môžu obzrieť v 25 m hĺbke živočíchy, ktoré inak žijú na dne oceánu v stovkách hĺbkových metrov. To je kvôli tej vrstve sladkej vody, tá neprepúšťa svetlo a vytvára im dostatočnú tmu pre ich život. Zmetené živočíchy vo fjoroch si myslia, že žijú na dne pacifiku 8-)
Keď už ani neoprén nepomáha a mrznú mi uši, lezieme na palubu, loďka nás okolo mláďat tuleňov zohrievajúcich sa na skalách vezie trošku sa „osviežiť" pod nádherný vysoký vodopád. V jednom zo zálivov ešte zakotvíme a mini-člnom sa presúvame na pobrežie. Ešte sme stále v neoprénoch takže sa môžeme vyfotiť pod padajúcim vodopádom (ktorý vytváral okolo parádnu dúhu). Posledných pár dní nepršalo, takže je slabší, ale keď stojím priamo pod ním a voda mi padá na hlavu, nepríde mi slabúčky.
Alex, inštruktor potápania, nás už volá a zoraďuje vedľa seba pred malý (pond) „rybníček", že vraj je to teplé termálne jazierko. Odštartuje 3, 2, 1 a všetci ako jeden skočíme doň. Ha ha. Takto sme sa nechalo nachytať, voda je ľadová a strašne smrdí za sírov. Ďurko tu štandardne stráca ďalšie okuliare.
Už suchý sa ešte prejdeme po prístave a vyfotíme zopár gýčových fotiek Milfordu (čakáme na našich potápačov, kým sa dekompresnu, pretože cesta vedie spať cez riadne prevýšenia). Letisko, ktoré je vraj druhé najvyťaženejšie na NZ, každých pár minút príjme/vyšle ďalší vyhliadkový letúň.
Cestou do Te Anau ešte Alex zastaví pri vodopáde s obrovskými tvarovanými šutrami, ktoré pripomínajú dinosaurie kosti (Chasm) a pri ďalšom veľkom vodopáde hneď za tunelom, ktorý už nikto poriadne nevníma, a skôr sleduje dve nenásytné papagáje KEA, ktoré ničia karosériu japonských turistov 8-) a tí si to ešte fotia ôsmimi foťákmi a troma kamerami 8-)))
V Te Anau vyskúšame výbornú vegetariánsku pizzu (huby, cukina, feta, med a sušené paradajky) a najbližším autobusom sa vraciame k našej CJ do Queenstownu. Na večer sa ešte premiestnime do mesta Wanaka, kde hneď dostanem zprda od zprávkyne hostelu, že prichádzame pozde, ale ráno pohľad z kuchynského okna na jazero s horami (same, same, but different) to vynahradí.
No comments:
Post a Comment