Po 4-hodinovom výcviku bezpečnej plavby kajakom na otvorenom mori si nabalíme oranžovo-modrého dvoj-veslového tátoša a vodným taxíkom sa prepravíme na koniec chránenej rezervácie (dlhá je presne 1 míľu) do Onetahuti. Trošku sme zaváhali, že so sebou nemáme vínko a maslo, pretože sa tu ľahko dajú natrhať mušle!
Začíname zálivom, čo je ako vystrihnutý z filmu Modrá lagúna (volá sa Shag Harbour). Pieskovcové pobrežie, zelené papraďo-palmy a borovice, škebľami obrastené útesy, priehľadná modrá voda…
Keď je foťák vybúrený, pohýname sa ďalej pozdĺž pobrežia. Zrazu počujem z útesov desný škrekot. Zapískame spať. Škrieka to na nás znova. To sa opakuje zopár minút, až kým nie sme presvedčený, že tie zvuky vydáva znudený turista. Až keď pádlujeme preč od pobrežia, vynorí sa na skale tulenie mláďa a znovu na nás škrieka. Naivne si myslím, že snáď tam hore uviazlo a nevie sa dostať k vode. Lezieme za ním po ostrých skalách a malý tuleník je zrazu tíško schovaný. Po chvíľke to vzdávame a na druhej strane pláže vidíme hopsať ďalšie mláďatko. Meníme taktiku, sadneme si na pláž a čakáme. Sem tam im pískame a oni nám škriekajú spať. Po pár minútach je „uviaznuté" mláďatko natoľko zvedavé, že sa zošupne do vody a pripláva bližšie k nám. Spoza veľkého balvanu na nás hádže roztomilé tulenie oči. Osmelí sa aj druhé mláďatko, ale hneď zase zaspí a už si nás nevšíma. Tretie, to najmenšie z nich, celé čierne a asi len 5-kilové, si raz riadne škriekne a v ďalšom momente už ďalej spí bezstarostne pod kamienkom. Nevadí mu ani to, že si ho fotíme zblízka. Proste si chrapká.
Tulene sa nám páčili, preto hneď mierime na ostrov Tonga, kde má byť ubytovaná celá tulenia kolónia. Vyhliadneme si záliv s celou rodinkou a necháme sa vlnami doviesť až priamo medzi nich. Tri či štyri mini mláďatka sa nám šantia pred loďkou bez ostychu, až kým nezrúkne veľká tulenica. Odfrkne si a valí sa do vody. Okamžite rozmýšľam, čo by nám mohla urobiť a ako sa budem brániť. Mladé miznú v pozadí… Zatiaľ k nám veľký tuleň hbytne priplával, podplával loďku a namiesto „útoku" na nás vystrčil zadné plutvy (riťku). Rozne sa nechával nadnášať vodou, škrabkal sa, zíval si, točil sa ako špirálka. Nevyzeralo to nijak ofenzívne a tak sme zostali sledovať toto predstavenie. Tulene sa vo vode striedali, pridávali sa k nim ďalšie.
Stretávame ďalšie potvorky, keď oboplávame ostrov. Na záver sa nám ešte podarí sledovať, ako veľká tulenica kojí malé a to si potom slastne odgrgne.
Opúšťame tulene a vydávame sa hľadať pláž, na ktorej sme zarezervovali miesto pre náš stan. Z kajaku je vidieť niečo ako jaskyňu v pieskovcovej skale. Vysadáme z člnu a za vchodom nájdeme niečo ako prírodne nádvorie obohnané pieskovcovými hradbami, zopár paliem a vstrede šutre… ako stavané na ohník po hviezdami. Škoda, že ten je v celej rezervácii prísne zakázaný.
Stan rozkladáme v zálive komárov (Mosquito Bay). Kajaky sme zaparkovali na pieskovej dune, ale ako sa stmieva, prichádza príliv a zákop medzi stanmi a dunov sa zapĺňa vodou. Dúfam, že ráno nájdeme kajak tam, kde sme ho nechali…
V rezervácii žijú tiež medvedíko-tchori, ktoré radi vyžierajú jedlo priamo zo stanov. Upozornili nás, že jedlo v žiadnom! prípade nesmieme nechať pri sebe, ale máme ho odložiť do vodotesných komor kajaku. Keď dovečeriame, voda v kanále siaha až po pás, a nenájde sa dobrovolník, ktorý by ho chcel prebrodiť s jedlom nad hlavou. Riskujeme, že zajtra pádlujeme hladný.
No comments:
Post a Comment