Sme v kiwilande a preto niet divu, že tu majú viac než jeden typ kiwi, ako ho poznáme my. Okrem hnedého, slepého s dlhým zobáčikom, majú na Zélande rôzne druhy kiwi ovocia. V batohu so sebou ťaháme zlaté kiwi (tvarom a veľkosťou ako klasické kiwi, len má farbu zemiaka a zvnútra zlatú a je o dosť sladšie) a kiwi berry, čiže by sa to dalo preložiť ako lesne kiwi 8-) (malé zelené bobuľky o veľkosti černice, nemusia sa šúpať). Je čas ich zlikvodovať. Mňam!
Opúšťame Routeburn Falls Hut a pred nami ke vyše hodinový stupák. Sprievodca upozorňuje, že trasa na najbližších 5 hodín vedie mimo stromy, či iný úkryt, tak zostávame na pospas počasiu. Routeburn trek je tiež známy tým, že každému tu aspoň jeden z dní prší. Ak nerátam včerajšie 4 kvapky, máme asi šťastie. Sme vystavený priamemu úpeku na skalách takmer po celý deň.
Z Harrisovho sedla (asi 1200 m n.m.) si ako vždy urobíme hodinkovú zachádzku na najbližší vrchol – Conical hill. Chválabohu, že batohy sme nechali pod ním 8-/ (1515 m n.m.). Štíty sú stále skryté v oblakoch a tak pokračujeme k chate Mackenzie, kde si chceme uvariť neskorý obed. Cesta ide po vrstevnici a únavná je skôr horúčava, ako malé výstupy. Po dvoch hodinách sa pred nami otvorí údolie a v ňom jazero Mackenzie a chata. Na jazere je malý zalesnený ostrovček a celá zostava skôr pripomína koralové pobrežie ako horskú lagúnu…. FOTO
Pri zostupe k jazeru konečne nachádzame tieň pod korunami stromov. V lese je kompletne všetko porastené machom, akoby tu roky rokúce neprešla živá duša. Možno nie som ďaleko od pravdy. Turisti chodia len po vyhradených chodníčkoch a zvierat je na Zélande riedko, hlavne cicavcov. Žijú tu len tie, ktoré si sem Angláni pred rokmi doviezli na lodiach. Ešte aj jelene tu chovajú v zajatí ako ovce, a keď náhodou nejakého nájdu žiť na divoko, odchytia ho z helikoptéry priamo do siete a odvezú na farmu!
Naspať k treku. Les teda pripomínal Frodov príbytok a dole nás čaká kúpeľ v ľadovom jazierku Mackenzie – teda aspoň Ďurka 8-)
Po pauze pokračujeme do cieľovej chaty dnešného dňa – Routeburn Howden. Ešte 3 hodiny cesty … Výšľap je mierny a v mieste, kde prechádza do rovinky, sa nazýva Orchard, pretože tu z ničoho nič rastú stromy, ktoré sa podobajú na ovocný sad. Klesáme ďalej a cestu nám križujú malé potôčiky, ktoré sa dolu pod nami (ako je počuť) abieraj) do vodopádu. Je to 174 metrový vodopád Earland.
Na chate Howden nás už víta sprievodkyňa (asi 30-ročná baba), ktorá tu každý druhý týždeň žije úplne sama, ak sa sem náhodou teda nezatúlajú turisti, ako sme my. Chata ma 28 postelí, ale dnes ju máme samy pre seba. Správkyňa sa síce teší našej spoločnosti, ale my sme asi pojedli veľa hroznového cukru a nadeľujeme si ešte finálny výšľap na vrchol Key (Key Summit) ešte pred zotmením. Bez báglov to ale ide! Cestou naďabíme na šťastlivého jeleňa, ktorý tu zjavne žije na divoko, a ktorého sa ešte nepodarilo odchytiť. Na vrchole je vybudovaný náučný horský chodník aj s komentárom o zelenej rude, ktorú tu Maori kedysi hľadali, o machovom biosystéme v tieni stromov a tvorbe dolín veľkým posúvajúcim sa ľadovcom. V jednom momente mi malé jazierko s machovým porastom všade navôkol pripomína super luxusné mini golfové ihrisko…
Dole pri chatke je malé jazierko Howden. Z jazier a vodopádov sa na južnom ostrove stal ťažký stereotyp.
No comments:
Post a Comment