Na poloostrove pod mestom Christchurch (Banks Peninsula) je prímorské mestečko Akaroa, z ktorého odchádzajú lode k najmenším delfínom na svete – Hector's dolphin. Po včerajšom zklamaní z Kaikouri sme radi, že sa nám podarí zarezervovať si miesto v jednej loďke, ktorá sa k týmto vzácnym delfínom plaví (s kapacitou iba 10 človeka v neopréne). Cesta do Akaroi by mala trvať asi hodinku. Ráno sa nám ťažko vstáva a kým sa vymotáme, zostáva nám ledva ¾ hodinka k plánovanému stretnutiu s posádkou lode. Zpočiatku sa chlácholime, že keď tak zmeškáme úvodné bezpečnostné kecy a fasovanie neopénov a naskočíme si priamo na loď, ktorá by mala odchádzať 45 minút po stretnutí. Čas uteká rýchlejšie ako v škole na fyzike a podľa mapy sa veľmi nepribližujeme. Krásna, rovná dialnica pomenovaná po kráľovne Alžbete sa mení na serpentýny v zálive a neskôr na serpentýny v horskom priesmyku. Okrem nás je na tejto ceste v takú skorú rannú hodinu len rozthaný cyklistický peleton a rýchlosť si užívajúci motorkári. Po 154 zákrute začnú pískať brzdy, po 203-tej už aj cítime zhorenú gumu. Ďurko (náš dnešný šofér) to nevzdáva ani vo chvíli, keď nadýde čas stretnutia a ľudia z lode nás po telefóne upozornia, že odchod lode je pevný a čakať na nás nemôžu. Už aj čierny humor nás prechádza a slzy sú na krajíčku. Znova to nestihneme?????
Podľa GPSka diktujeme pravo a ľavo točivé zákruty a ja mám oči na stopkách, či je cesta prázdna a či si zákruty môžeme sekať aj v opačnom pruhu. Rallye s časom pokračuje. Keď časové znamenie ohlási 9 am, zavoláme na loď a svato svete zaklameme, že sme už v susednej dedine. Keď dorazíme na miesto, už na nás čaká celá posádka, máva a naznačuje, že máme autom prísť až priamo na mólo. Kľúče od CJ nechávame típkovi na odparkovanie (hehe ako v luxusnom hoteli), vrazia mi neoprén do ruky a už sedím v rýchlo člne. Huráaa!! Stihli sme to! Stihli! Vďaka Ďurko a díky CJ! Ste heroes of the day.
Btw, s tým rozbitým čumákom, šmýkajúcimi sa pneumatikami a stovkou v zákrute sme museli vyzerať ako riadny cestní piráti 8-)
Hektorové delfíny sú, ako sa dozvedáme od kapitána, veľmi hravé, ale odtiaľ potiaľ. Dotýkať sa ich nesmieme, inak odplávu. Tiež nemajú radi šplachotanie, čo považujú za prejav agresie. Privolávať a zabávať ic máme rôznymi zvukmi pod vodou, napríklad kopaním vody, bublinkami alebo ďurkovým špeciálnym delfínim spevom.
Kde tu sa už vynorí plutvička pri lodí a keď ich je celé hejno, kapitán nás vysiela do vody. Hlavne sa máme držať v kruhu a nie veľmi blízko seba, aby sme nebudili dojem veľkého vodného monštra s 20-timi nohami a 20-timi rukami. Buším svojím prsteňom o sklo okuliarov a keď pripláva prvý odvážlivec, kopem pod vodou nohami, aby som udržala jeho pozornosť. Spočiatku sú veľmi obozretné a držia si od nás pár metrov odstup. Vo vode zostávame 45 minút, počas ktorých sa delfíny už jašia, predvádzajú synchronizované chrbto-vytŕčanie v quartetovej zostave, dokonca vidíme aj jeden hladký výskok (vraj sa Hektorom veľmi skákať nechce). Jeden z hejna, predpokladám že samec, si ešte pozdvihne rybacie ego, keď nám predvedie svoju maximálnu rýchlosť s čumákom nad hladinou. 
Na palube nám pri teplom kakau porozprávajú, ako hektor delfíny pomaly vymierajú aj vďaka rybárskym sietiam (dosahujú až 40 km), ktoré sú z takého jemného materiálu, že to ani tak vnímavé tvory, ako sú delfíny, nezaregistrujú.
Blíži sa čas obedu a z tej studenej vody sme celkom vyhladli. Pri móle pristaví rybárska loďka, kapitán a rybár v jednom začne svoj úlovok priamo na lodi porcovať na filé, podávať ich paní na móle, ktorá z pristaveného pick-upu vyťahuje gril a predáva nám baštu v pečenej ciabatte. Skúšame lemon fish a gander. Obe sú vynikajúce.
Spiatočnú cestu z Akaroa berieme cez Summit Road. Výhľady, ktoré sme si nestačili užiť počas rýchlo jízdy smerom sem, si vychutnávame naplno a cesta nám trvá aspoň dvojnásobok času. Cesta ďalej pokračuje krásnymi výhľadmi hôr, ale povedzme si rovno, hlavne ovcí, kráv a sem tam sa to spestrí nejakou tou lamou, emu alebo v zajatí žijúcím jeleňom. Pri jazere Tekapo už vieme, že sme blízko našeho dnešného cieľa, tak si dovolíme zastaviť na pár fotiek. Noc strávime v kempe pri jazere Pukake s výhľadom na najvyššiu horu Nového Zélandu, Mt. Cook (3755 m), v maorštine hora Aoraki. Je to naša prvá noc v stanoch a ku podivu na to, že sme priamo po horami, je aj o polnoci nádherne teplo…. (to nám dôjde až ráno, čo so sebou prináša tlaková níž….). 
No comments:
Post a Comment