Volské oko (z čerstvých miestnych vajec), pohár mlieka, prechádzka po dunách a pláži Waikawa a okolo obeda sme už opať pripútaný v aute a vymýšľame plán do Wellingtonu.
Rozhodli sme sa pre návštevu tulenej kolónie. Cesta nám ubieha pomalšie, ako sme očakávali, pretože je úzka a kľukatá. Prvá časť prechádza hustým pralesom, na ňu sa napája cesta nad útesmi. V cieľovej rybárskej dedinke Ngawi je viac bagrov Komatsu ako domov. Používajú ich vraj na ťahanie rybárských lodí na pláž. O zhruba desať minút prašnej cesty ďalej už rozoznávame lenivé 200 kilové tulene (mali ušká, takže uškatce?) volne pohodené na lávovom pobreží. „Kniha" upozorňuje, že sa hlavne nesmieme dostať medzi tuleňa a more, pretože vtedy cíti ohrozenie únikového východu a može napadnúť človeka. Dnes sú však vodné príšerky už asi unavené z turistov, takže sú spokojne rozvalené na skalách, sem tam si na mokro odfrknú (kýchnu), prdnú (smrad na kilometre) alebo si plutvičkou poškrabkajú nos. Z očí im neustále vyteká nejaká tekutina, čo pôsobí akoby plakali. Keď už nás prestali baviť fotky spiacich tuleňov, priskočili sme po kamienkoch bližšie a snažili sa ich nejak rozpohybovať. Jeden takýto pokus skončil tuleňom v patách, našim krikom, jeho škrekotom a našťastie žiadnym zranením.
Už len o kúsoček ďalej je najjužnejší cíp severného ostrova (ryby) – Cape Palliser. Hurá! Za štyri dni od hora až dolu! Pod pruhovaným majákom, ku ktorému vedie presne 249 schodov, si rozložíme piknik na pláži (zvrtli sme s Jarkou kuskus s tuniakom a zeleninou) a sledujeme chamtivé čajky a chrápajúce tulene. 
Do Wellingtonu sme dorazili o 8:30 pm, t.j. presne 30 minút pred záverečnou múzea histórie a kultúry Nového Zélandu – Te Papa (v preklade Naše miesto). Tridsať minút stačilo na zhliadnutie maorského príbitku, špajze, kultúrneho domu a kánoe. V sekcii miestnej fauny majú ako inak slepé hnedé kiwi (asi ho naživo neuvidíme, lebo má dobrý sluch a skrýva sa v dierach v zemi), čierneho vtáčika Tui s bielou briadkou (podľa neho je pomenované aj lokálne pivko), zeleného papagája, ktorý skôr vyzerá ako naša, len zelená, sova, a žije na ostrove Kapiti (Ďurko tvrdí, že sa volá Kaka 8-)) a ešte vtáčika Waka, ktorý ako mi kolegynka vravela, je vraj dobrý nezbedník a rád kradne rôzne predmety z áut a stanov. Od pať metrov dlhej sépie naloženej vo formaldehyde nás už plašia zamestnanci múzea. Je zárva.
O pol jednej ráno nakladáme auto na 3.5 hodín trvajúci trajekt na južný ostrov NZ, do mesta Picton. Vo VIP loungi ešte asi spacáky a poduštičky nevideli, ale keďže je na celej lodi len zo 30 ľudí, nechajú nás ustlať si a spať.
Nad ránom auto zaparkujeme na odpočívadle a mne je len divné, že tie vlny počujem fakt zblízka….
No comments:
Post a Comment