Po náročnom týždni (Ďurkova úspešná štátnica v stredu pred odletom, moje služobky do Ostravskýcj dolov a Brna a večer pred odjazdom 15-hodinová šichta do jedenástej večer) sa po celej noci balenia do 80 litrových batôžkov ocitáme na pražskom letisku. Dvojhodinový let do Londýna si sladko pochrapkávame, až kým podvozok s hlukom nenarazí na pristávaciu dráhu. V Londýne máme síce veľmi obmedzené množstvo času, napriek tomu stihneme všetko, čo sme si zaumienili. Buckinghemský palác – check P, St. James park s prítulnou veveričkou P, Big Ben P, Londýnske oko P, múzeum Tata P, katedrála St. Paul P, Tower Bridge P. Nehovoriac o tom, že za rohom od Alžbetinho baráku sme našli outdoorový obchod, kde doplňujeme posledné drobnosti do výbavy a môžeme vyraziť. 
Z letiska Heathrow nás vezme Cathay Pacific do Hong Kongu. Čo by som tak o tejto leteckej spoločnosti povedala, aby to neznelo, že sme už veľmi rozmaznaní a pohodlní…? Asi len „seafood congee"! 8-) Pre neznalých honkongskej kuchyne, „congee" (konži) je rôsolovitá biela vec podobná našej huspenine. A „seafood" je jeden krúžok sépie a jedná krevetka… Na tomto lete padli všetky ovsené koláče, ktoré som noc pred odletom piekla na výlet 8-)
Prílet do Aucklandu – asi sme vyzerali po 24 hodinách v lietadle trošku podozrivo, keďže si nás imigračný úrad zobral do špeciálnej kancelárie vyhradenej pre Indov, Kórejcov, Pákistáncov a podozrivých východo-európanov, kde nám položili niekoľko (možno až príliš veľa) divných otázok. Samozrejme nás predtým rozdelili, aby bolo jasné, kto si vymýšľa viac. Po chvíľke ich výsluch prestáva baviť a nechajú nás ísť. Už len prejsť potravinovou kontrolou a je to. Nieeee, nenesieme živé ani mŕtve zvieratá. Nie, v batohu nemám mrazenú polievku ale sušenú. Nie, to nie je to isté! Nie, na topánkach a sandáloch nemáme žiadne semienka. A prosím vás, nepýtajte sa ma, či na šnorchli nemám zaschnutý planktón!!
Našťastie nás Ďurova kamarátka, kiwi Jo, tie dve hodinky na letisku počkala. Zatiaľ mám pocit, že novozélanďania sú veľmi fajn ľudia. Aj napriek tomu imigračnému workoholikovi! Vraj na južnom ostrove sú ešte lepší, milší a ochotnejší. Tak uvidíme.
Po krátkom oddychu doma u Jo, s jej malou dcérkou Rebekou, ktorú neustále volajú „shaka" (nezbedník), sa vydáme na cestu. Prvú noc prespíme u ocka Jo, kde sme z Aucklandu išli asi 4 hodiny autom (na sever). A ráno nás čaká cesta na najsevernejšie miesto Nového Zélandu (NZ). Juhúúú.
Inak, Jo má krásny domček na kopci na samote (v mestečku Pukekohe asi 40 km pod Aucklandom). S kravou, psom, mačkou, sliepkami…a zo susedného domu vidno len sem-tam časť červenej strechy cez husté stromy, palmy a juky! Takto by sa mi páčilo bývať!
No comments:
Post a Comment