Ráno nás Join ocko odkopol dve minútky dole kopcom na výletný autobus. Výletný autobus na najsevernejší cíp NZ, Cape Reigna. Cestou sme obzreli najstaršie novozélandské stromy KAURI a sprievodca neváhal nás oboznámiť s faktom, že 98% tohto pralesa vykácali európania. Shame on us. Aj kráľovna Alžbeta sa prišla pred rokmi pozrieť na tisícročné stromy, lež jej cestičku vyložili červeným kobercom. Pre nás ani veverička neštekla.
V najbližsom motoreste nachádzame rôzne suvenýri z tohoto dnes už chráneného dreva. Ako to? No predsa, kde bolo tam bolo, prišla veľká tsunami, pohltila celý les, zaplavila ho pieskom a tak sa to super kvalitné drevo zachovalo po mnohé roky až dodnes.
Po ďalšom výkuku z okna som presvedčená, že sa tu musím ešte vrátiť. Observation beach. Biela pláž. Biela. Nie svetlo sivá. Ani svetlo žltá. Ani žltavá. Biela. Dá sa k nej dostať len kajakom a na to my bohužiaľ už nemáme čas. Len nemo zízame z okna…
Ku Cape Reigna vedie štátna cesta („dialnica"). Ale netreba si všetko vykladať tak, ako sa píše na tabuliach. Posledných 16 km ideme off-road. Z tohoto dôvodu je aj autobus, ktorým sa vezieme, vlastne prerobený nákladiak. Pôvodní Maori veria, že duša človeka začína aj končí práve na Cape Reigna. Preto sme sa na najsevernejšom cípe nemohli ani najesť, aby náhodou nejaká dušička nebola pahltná a namiesto odchodu do hawaiského raja nezostala s nami na obed. Toto posvatné miesto nebudem ani popisovať, rovno prikladám foto:
Je tam super krásne. Spája sa tu tichý oceán s tasmánovým morom…let the picture talk…
Obed si dávame o pár km ďalej, na parádnej pláži, práve v príboji, pod košatou borovicou. Inak, stromy sú tu neskutočné. K niektorým sme sa dozvedeli aj rôzne prupovídky, viz Ďurkov komentár.
Cabbage Tree – Kapitan Cook vyslal na pevninu botanistu, aby nasiel citrusy alebo nieco podobne, lebo na lodi dochadzala nakladana kapusta. Ta bola zdrojom vitaminu C (aj ked to sa vtedy este nevedelo) a chranila posadku pred „scurvy". Botanista nic nenasiel, tak sa na prieskum vydal sam Cook. Cestou nahodou macetou zasekol do tohto stromu – bol uplne makky. Nakazal par stromov zotat a vnutro uvarit atd atd…a tak namornici nedostali scurvy a strom dostal svoje meno (kapustovy strom) aj ked s kapustou nema nic spolocne. Maori ho vraj tiez casto jedli.
Gum Tree – Eukalyptus, dovezeny z Australie.
Christmas Pine / Norfolk pine – uplne funky ihlicnaty strom. Rastie az do 50-60 metrov, a je uplne pravidelne konicky (kuzelovity?). Z dialky vyzera ako perfektny, „sviezozeleny" trojuholnik, konare ma pravidelne rozostupene a su dost daleko od seba. Nie je to borovica, aj ked sa tak vola. Je to endemit z ostrovceka Norfolk…treba vidiet, vyzera skoro umelo.
Manuka – krik, strasne dobre vonia, z jeho kvetov pochadza slavny Manuka med. Jeho pribuzny je Kanuka, co je vlastne tea tree (ten z ktoreho su tie olejceky a masticky a blbosti).
Avokado – na severe je kopa avokadovych plantazi, robi sa z nich avokadovy olej, co je vraj prave strasne „in" a pouziva sa namiesto olivoveho.
Zastavujeme pri obrovských dunách, hneď čo nás autobus riadne vydrncá jazdou po ticho tečúcej rieke (jedna z vecí, čo mi dodnes nedá spať je, že ako môže existovať pieskova duna hneď vedľa rieky a hustého lesa). Každý dostal bodyboard obľúbenej farby a už sa štveráme hore sypkým pieskom. Ako prvý to samozrejme skúša Ďuro a citujem: „to je pomaléé…". Nie všetci si to však mysleli a po zaseknutú, ustráchanú Číňanku (ktorá brzdila rukami-nohami a čím sa dalo, až kým jej board nezastavil v strmom kopci úplne) sme skoro vyslali helikopotvoru 8-) Nakoniec stačilo, aby ju jej čínska spolucestovateľka podporila, pravdepodobne slovami: „Ty looser, pusti sa!", a ona uvolnila kŕč a „závratnou" rýchlosťou sa doplazila dole.
Nasleduje tzv. 90 miles beach, ktorá však už dnes nemá 90 míľ, ale asi len nejakých 60. Prechádzame ňou v čase odlivu, keď je širšia ako slovenské dialnice a rozhodne rovnejšia ako predchádzajúca zélandská štátna cesta. Sprievodca sa uškŕňa, že je to najstaršia a zároveň najmladšia (denne opravovaná prílivom) dialnica na svete. Je povolené tu kempovať. Poslednú Toyotu, ktorá tu kempovala v noci, nachádzame v zhrdzavenom stave do pol karosérie zasypanú v pláži. Povolené kempovanie teda je, ale príliv to zjavne neschvaľuje. Na pláži zastavujeme ešte na jedno fotko-branie. Skala s dierou, alebo hole in the rock. Cestou z 90-míľovej pláži nám už spestrí len hustý borovicový prales a v ňom kŕdeľ divokých koní (pzm. tie boli určite podplatené, keďže je ich vraj vidno len výnimočne a nám sa pošťastilo zahliadnuť celú rodinku). Sprievodca nás po zvyšok cesty zahŕňa históriou a mýtmy NZ, viz Ďurkov komentár:
Maorsky polobohovia boli na rybacke (vyhnal ich otec, ze sa ani nemaju vracat bez ryb ktorymi by nakrmili dedinu) a velmi sa im nedarilo. Jeden z nich nakoniec vybrusil celust (ktoru vzal z mrtvoly svojej starej mamy, lol) a spravils z nej hacik. Kedze to bol poloboh a stara mama asi tiez nebola cista, chytil uplne najvacsiu megarybu. Ked ju vytiahli nad vodu, zabili ju a tak vznikol severny ostrov (to je akoze ta ryba). Asi na tom nieco bude, lebo severny ostrov dost smrdi (nie za rybou, ale sirou J. ). No a to kanoe, na ktorom sa plavili, je juzny ostrov. Sprievodca nam ukazal aj miesto, kde hacik chytil rybu…z mora na plazi trcal velky kamenny obluk…
Sprievodca nam este porozpraval, ako sa snazili rozsirit pastviny, a tak vyrubali velku cast zelandskych lesov. Avsak vietor tym padom mohol odfuknut piesok ovela dalej, az na pastviny. Jednak bola zem piesocnatejsie a tym menej urodnejsia, ale aj hospodarske zvierata dychali piesok zo vzduchu a skor zomierali, a tiez sa im skor zbrusili zuby na trave posypanej pieskom. Takze sa stromy zacali vysadzat na novo. Videli sme nejednu novo vysadenu horu s borovicami za rovno ako nastupene vojsko. Co sa rubania stromov tyka, aj k tomu sme si vypoculi jeden pribeh, ako maorsky nacelnik na tri krat vyrubal jeden strom, z ktoreho si chcel postavit kanoe. Avsak vzdy ked sa pre strom na druhy den vratil do lesa, strom stal zase pekne zasadeny. Raz v noci, ked vyrubal strom po stvrty krat, zostal v lese a cakal co sa stane. Pribehli vsetky mozne lesne zvierata a strom kusok po kusku pozliepali a ozivili. Ked sa ich spytal, preco to robia, dozvedel sa, ze to na prikaz boha lesa, od ktoreho si on, smrtelnik, nevypytal povolenie na vyrub stromu (byrokracia vladla uz vtedy!). Nakoniec dopadlo vsetko ako v rozpravke, nacelnik si zacal pytat povolenie a za odmenu, nielen ze si mohol rubat kolko chcel, ale aj mu boh lesa nechal hmyzom vyrobit prekrasne kanoe s najkrajsim vyrezavanim na svete.... 8-) staci mat dobrych znamych... he he
Čírou náhodou po ceste zo severu „rybieho" ostrova, Ďuro zbačil záchodky postavené známym architektom Hundertwasserom, tak si na 5 minút zaspomíname na múzeum vo Viedni.
No comments:
Post a Comment