Hong Kong - deň 20

Ako prvú vec z rána si obzrieme lobby v susednom Penninsula hoteli. Poobedňajšia káva tu stojí asi 700 korún, lobby je decentné, ale na zadok zatiaľ nepadám. Po jeho otvorení v 1928 to bol najlepší hotel na východ od Suezu.

Ulice sú na rozdiel od večera kľudné, miestami až prázdne. Miestnych ľudí stretávame až v parku Kowloon a to hlavne v čínskych záhradách, kde pokľudne precvičujú kung-fu a iné nazvem to „pohyby" s alebo bez meču. Povačšine sú to starší hongkongšťania. Prechádzame aj okolo najvačšej mešity v HK, avšak postavenej už v jaksi modernom štýle (čiže žiaden zázrak). Na raňajky zastavujeme v pekárni na rohu, kde pečú výborné klasické croissanty a muffiny, ale aj veľmi netradičné tuniakové donuts 8-) Som šťastná za čokoľvek, čo aspoň trošku pripomína európske jedlo (a nie je to congee!).

Postupne sme prekráčali až do štvrte Yau Ma Tei & Mong Kok. Je to štvrť miestnych trhov každej chute a tu si už dávame pozor na pas a peňaženku. Na trhu s rovnakými zelenými polodrahokamami, aké boli na Zélande (Jade Market), si skúšame naše vyjednávacie schopnosti a kupujeme pár suvenýrov. Trhy s rybami (živé krevety), zeleninou a iným jedlom (celá údená pekingská kačica, sušené mušle a ustrice – strašne smradľavé) sú dobrá exotika. Rovnako reštaurácie s obrovskými akvárkami vo výklade, kde ešte stále pláva niekoho dnešný obed.

V chráme Tin Han pozorujeme modlitby miestnych a na hlavu nám padá popol z horiacich vonných tyčiniek pripevnených všade na strope (špiralovite zatočené do tvaru úľu). Je tu niekoľko oddelených miestností, a v každej priebieha podobný rituál: zapáliť čo najviac vonných tyčiniek a neudusiť sa pri tom 8-)

Metrom sa odvezieme do stanice Lok Fu, kde snáď ešte nikdy nevstúpila noha turistu. Vystúpili sme omylom o zastávku skôr, tak pomedzi šialene vysoké a štíhle paneláky (tak 20-30 poschodové a budiace dojem, že ich aj slabší vietor zlomí na dva kusy) s okienkom vedľa okienka (na tomto sídlisku snáď žije aspoň milión ľudí) kráčame ku chrámu Sik Sik Yuen Tai Sin. Opoti predchádzajúcemu chrámu Tin Han je chrám Sik Sik oveľa zdobenejší a vačši. V jeho aréali je zo desať menších chrámov, pravdepodobne každý zasvatený inému bohovi, námestíčko s fontánkou a bonsajmi, vodné jazierko s  leknami (ktoré sú mini plotom chránené pred pažravými korytnačkami, ktoré sú v jazierku premnožené), mostíkmi a besiedkami. Je sobota a zdá sa, že to je deň, kedy tu prichádza celý Hong Kong zapáliť si svoju vonnú tyčinku. Ooups, pardón, svojich 100 vonných tyčiniek. Aj keď nápisy na chrámoch upozoňujú, že každý si môže zapáliť 4 vonné tyčinky na jednu modlitbu jednému bohovi, zjavne je tých bohov veľa a modlitbami sa nešetrí. Modliaci nosia zvazky horiacich tyčiniek nad hlavami, asi aby nepopápili davy navôkol, ale napriek tomu je tu nedýchateľno.  V hlavnom chráme je najvačší ruch, tak ideme zistiť, čo sa tam deje. Na červených poduškách kľačia modliaci sa, a naokolo čaká dav na voľnú podušku. Veštia si budúcnosť. Ďurko tiež chce vedieť, čo ho nemynie, a tak si „managera" chrámu požičiava drevený pohárik s asi stovkou drevených tyčiniek označených čínskym znakom. Veštba prebieha následovne: kľaciac na poduške (a mrmlajúc si niečo popod fúz) silno hýbete dreveným pohárikom, ale tak, aby tyčinky masovo nevypadávali. Ona časom vypadne len jedna jediná. Tú vezmete k „managerovi", ktorý podľa označenia tyčinky nalistuje v aktuálnom zozname predpovedí vašu budúcnosť. My ale nevieme čínsky, tak dostaneme internetovú adresu (http://www.siksikyuen.org.hk/public/main?), kde si svoju veštbu môžeme pozrieť preloženú do angličtiny 8-)

Na neskorý obedík zájdeme do indickej reštiky (po včerajšej večeri nemám chuť skúšať žiadne neznáme jedlo) a aspoň ja som so svojou Masalou Dosou (a Ďurkovým thali) veľmi spokojná. Mňam. Po ceste do hotelu ešte trošku ponakupujeme – to sa vraj v Hong Kongu musí 8-))) Plus je to tu o niečo lacnejšie ako doma. V každom prípade na miestnych nemáme. Tí chodia obložený nákupnými taškami, akoby bol dnes niekde veľký výpredaj. Už som spomínala, že obchody tu zvyknú byť otvorené až do neskorých hodín. A Mia mi spomínala, že ľudia sú tu dosť koznumný a záleží im na značkách, ktoré na sebe nosia. Dokonca mi poradila, kde môžem zohnať obnosené Luis Vuittonky, hi hi.

A aby som nezabudla. Dnes je Valentín. Mladší či starší, takmer každého chlapa stretávame s kyticou vačšou ako je on sám. Veľakrát je v kytici zakomponovaná aj nejaká plyšová hračka, prípadne je časť kytice vytvorená z čokoládových bonbónov. Proste Hong Kong, t.j. gýč. Ale majú u mňa veľké plus, že si spomenuli a polovičkám niečo priniesli (dokonca aj ranný Hong Kong Post o tom píše, že taký otvorený prejav náklonnosti ešte mesto nevidelo).

Svetelná show je HK každý večer o ôsmej večer. Zo strany nášho hotela (aj priamo z neho), konkrétne z Avenue of Stars (prístavná promenáda s menami a odtlačkami hongkongských hercov a iných hviezd) máme najlepší výhľad. Show začína krátkym komentárom v čínštine aj angličtine o tom, ktoré mrakodrapy budú zapojené a ako bude ktorý poblikovať. Potom začne 30 minút dosť dráždivej čínskej hudby sprevádzať svetelné lasere rôzne preblikávajúce na druhej strane (na ostrove Hong Kong, my sme na poloostrove). Budova čínskej banky (Bank of China) je bielymi kontúrami osvetlená tak, že vyzerá akoby bola postavená v tvare diamantu.

Na loďke Star Ferry sa presúvame na HK ostrov a nočným mestom hľadáme miesto, odkiaľ odchádza tramvaj (pozemná lanovka) na kopec zvaný Peak. Na ňom je postavené vyhliadkové centrum a najdrahší je vstup na terasu najvyššieho poschodia. Platíme odpovedajúcu čiastku hongkongských dolárov a vezieme sa stŕmo hore (sklon je miestami na neudržanie sa na nohách). Vo vyhliadkovom centre sme nenašli výťahy, preto sa asi deviatimi pohyblivými schodišťami (ktoré sú postavené úplne nelogicky a takto neskoro večer po celom dni chodenia ma len rozčulujú 8-)) dostávame na našu VIP terásku. Aha. Výhľad…. výhľad nie je. Namiesto celého osvieteného mesta, farebných mrakodrapov a lodičiek vydím ledva zábradlie. Sme v oblaku a nedá se svítit… Na terase je zopár sklamaných turistov a Mr. Profesionálny Fotograf, ktorý je pripravený aj na takúto bezvýhľadovú situáciu a ponúka nám zhotoviť fotomontáž: Vysmiaty my a krásne osvetlený Hong Kong. Ďakujem neprosím. Viac sa mi páči moja autentická fotka s hmlou 8-))

Nový Zéland – odlet zo Zélandu, prílet do Hong Kongu - deň 19

Jo nás skoro ráno vyhodí na letisku a Cathay Pacific nás o ďalších 11 hodín vysadí v Hong Kongu. Na rýchlovlak z letiska navazuje menej moderný, ale stále pojazdný autobus, ktorý nás vysadí priamo pred naším hotelom. Niežeby bola naša YMCA taký významný hotel, že hneď pri nej je zastávka, skôr sme priamo vedľa najlepšieho hongkongskéhohotelu – Peninsula hotel. Z 9-teho poschodia máme „čiastočný" výhľad na prístav a mrakodrapy, ktoré zdobia náprotivčí hong-kong ostrov, avšak polovica z nich je skrytá v mrakoch.

Na večeru nás pozve moja kamarátka Mia s priateľom Nicolasom. Malá, bielo zelená lodička nás preplaví z našej oblasti Tsim Sha Tsui do Causeway Bay. Naša hongkongská biblia (lonely planet) vraví, že táto jazda loďkou Star Ferry má byť hlavne k večeru nezabudnuteľne romantická…. ako som už spomenula, je zatiahnuto a mraky sú príliš nízko na akúkoľvek romantiku.

Prechádzame ulicou Cannon St., kde pučím oči nad výkladmi plnými živých mačiatok a super tučných, super malých a super huňatých šteniatok. Ďurko je celkom mimo z preplnených ulíc, tisícky ľudí križujúcich ulice na zelenú, červených taxíkov, rôzneho krásne dozretého ovocia v stánkoch…. aha, tenkrát poprvé v Ázii 8-)) Mne to príde ako príliš civilizovaná India.

Blízko hongkongského Time Square (naozaj sa to tu tak volá, ale je to len veľké nákupné centrum) nás Mia vezme na jedno z poschodí mrakodrapu (na každom poschodí je iná – aj etnicky – reštika) do čínskej reštiky na „hot pot". Hot pot, alebo horúci hrniec, sa podáva a konzumuje následovne: v strede stolu je platnička, na ktorej sa zohrieva obrovský hrniec plný dvoch polievok (zeleninová a masová, v strede je hrniec predelený). Behom chvíľky nám na stôl prinesú nekonečné množstvo malých tanierikov a myščičiek. Plátky surových rýb, jahňaciny, hovadziny, krabie tyčinky, rybacie a lobstrie guličky, surová miecha z býka, nakrájaná zelenina, chili papričky atď. Kto má na čo chuť, to si hodí do spoločného hrna a po chvíľke to uvarené vyloví sieťkovou naberačkou. Chute sa miešajú. Zapíjame to džúsom z cukrovej trstiny. Na dezert sa presunieme do inej šmykne – na zákusok zo špeciálneho, vraj chutného, ale nenormálne smradľavého ovocia – durian. Dokonca je zakázaný vstup do hotelov a lepších reštaurácii, pokiaľ máte v nákupnej taške kúsok dorianu. Slastne si srkám sladkú mangovu studenú polievku, zatiaľ čo Ďurko sa trápi s durianovou palacinkou a potom ešte durianom v lístkovom ceste. Klobúk dole 8-)

Lúčime sa s Miou a ešte chvíľku brúzdame nočné ulice (obchody sú otvorené do 10-11 pm).

Nový Zéland – Goat Island - deň 18

Neštandardne dlhý spánok prerušia hlasné cikády (a ešte veľmi zvláštne znejúce vtáky, ktoré Harriet nazýva More-Pork birds, pretože v pravidelnej frekvencii vyvolávajú „more-pork"). Na zélandský spôsob si uvaríme volské oká vo vriacej vode, podávame s čerstvým avokádom na toaste plus pomaranče natrhané pri ceste 8-)

Goat Island je neveľký ostrov blízko pobrežia a napriek vetru a vlnám je možné k nemu doplávať. Voda by mala mať krásnych 19C, preto si ani nepožičiavame neoprény a šnorchlujeme okolo „kozieho ostrova". Najpopulárnejšie sú veľké strieborno-ružové rybky s modrými bodkami (alebo fialové na ružové sloníky 8-)). Prenasledujú nás všade a my sme pre nich vačšou atrakciou ako oni pre nás. Krásna bola ešte krikľavo modrá ryba, ktorú som mohla pozorovať aj priamo z útesu (jej farba prerážala na povrch).

Vraciame sa k našemu piknikovému stanovisku a…. kačky nám vyjedli všetky hrušky. Otvoríme si aspoň čokoládové cookies, ku ktorým sa cez plastový obal nedostali a to už sme obkľúčený tuctom čajek a kačíc.

Pomaly sa vraciame smerom na juh. Zastavujeme na medovej farme. Vôbec nie je ľahké vybrať si ten správny med z Manuky z toľkých druhov, čo tam majú. Pri rozhodovaní nám pomáha Manuková zmrzka (mňam) a zmrko-sprbet z passion fruit (mňam mňam mňam). Jedna stena tohoto medového zámku je zo skla a za ním bzučia tisíce včeličiek…

V Aucklande sa po večeri v japonskej reštike (čo sa jedla týka, kľudne by som išla na ďalšiu dovolenku do Tokia) lúčime s Harriet a Tomom. A my pokračujeme asi 40 km na juh, do mestečka Pukekohe, kde býva Jo. Nad naším havarovaným autom, ktoré nám požičala, sa len zasmeje a ďalej to nerieši. Jej manžel Bryan, okrem toho, že loví, aj rybárči. Na večeru máme pečeného čerstvo uloveného snapera s kukuričkou a avokádovým šalátom. Ako dezert dlho vytúžený melón.

Prichádza ťažká úloha = znovu zbaliť všetky naše džajstrá do batohov…

Nový Zéland – jaskyne Waitomo - deň 17

Už o ôsmej sa súkame do stále mokrých neoprenóv a sexy bielych čižmičiek. Luxusne vyzerajú na Ďurovi a maorskom sprievodcovi (Maori sú dobre stavaní chlapci). Pre dnešnú dávku adrenalínu sme vybrali jaskyňu Ruakuri, objavenú Maormi pred 400 až 500 rokmi, keď ich z ničoho nič pri jej vchode napadli divoké psy. Podľa nich ak dostala pomenovanie, keďže Ruakuri znamená „psia diera".

Akcia začína zlanením 30 metrovej diery v tvare presýpacích hodín, t.j. asi v polovici je tunel úzky ledva pre jedného. Ideme ako druhá, hneď po Ďurovi. Tridsať metrov je nekonečných a vidím len na dosah svojej čelovky. Ďuro so sprievodcom si dole vypli svetlá a chystajú sa ma nastrašiť, ale po tomto zlaňovaní do neznáma už viac vyplašená byť nemôžem 8-)

S vypnutými svetlami čakáme na ostatných a zatiaľ pozorujeme glowworms = svietiace červy. Ako sa neskôr dozvedáme, sú to vlastne larvy mušiek. Držia sa na strope a svietia, aby prilákali svoju korysť (hmyz). Z výkalov vytvárajú asi 10 cm dlhú niť, na jej konci je jed, ktorý mušku paralyzuje vo chvíľi, keď sa zvedavo priblíži k svietiacemu červovi. Tieto larvy sa po čase zakuklia a vyliahne sa z nich mucha. Chudera ale nemá traviaci systém a má len 4 dni života. Jediné, čo stihne, je spáriť sa a naklásť asi 100 – 150 vajíčok. Z nich prežije 10% a to preto, že na sebe kanibalizujú (tie larvy, ktoré sa vyliahnú skôr, zjedia svojich súrodencov, aby mali energiu na svietenie). Toľko z hmyzej-lógie a naspať k adrenalínu.

Po klzkých kameňoch prejdeme úzkou chodbou a na jej konci dostávame povel vypnúť svetlá. Klip, klap – počuť karabínky a potom len výkrik prvého v rade a strašný rachot. Som šťastná, že tentokrát som sa netlačila dopredu ako obvikle 8-) Ale príde aj na mňa, pripnú ma na zo stropu vysiace lano a v úplnej tme pustia dole (podobné ako flying fox, ktoré je ale za svetla!). Na cestu mi svietia len larvy. V závere to so mnou mierne trhne a pocit sedieť po tme vo vzduchu v sedáku mi nechajú si vychutnať ešte minútku, kým si sprievodkyňa rozžne lampu a ukáže sa 8-) Po stropoch a stenách je stále viac svietiacich lárv.

Ďalšia časť je po vode a do nej musíme skočiť pár metrov aj s kolesom. Voda sa postupne nalieva do neoprénu, bŕŕŕ. Po jaskynnej rieke sa na kolesách plavíme širokou a hlavne hrozne vysokou chodbou. Na konci nás sprievodca pospája do jedného hada, vypne svetlá, spieva maorskú hymnu a ťahá nás spať. Obozretne čakám, kedy nás z kolies vyklopí, prípadne pustí dole vodopádom. Nič z toho sa nestane, vraciame kolesá a začíname brodiť rieku, ktorá je miestami po kolená, inde po krk. Stále ľadová. Keďže je tma, nevidím aké je dno, a kde sú kamene. Šmykneme sa z jedného vodopádu, prelezieme super úzkym otvorom, zaskáčeme si a v jednom „rybníčku" zočíme aj žívého úhora. Tie tri hodiny v podzemí v ľadovej vode nám spríjemnia aspoň horúcim čajom s mliekom a kokosovo-božským koláčom, neskôr horúcim pomarančovým džúsom a sladkou čokoládou. Hneď je v podzemí veselšie.

Jajáj. Ešte som nespomenula stalagmity a stalaktity, ktoré rastú naokolo a kvôli ktorým sa zohýname, aby sme ich neodbili helmou. Naučili sme sa rozdiel: stalagmit rastie zo zeme, lebo má v slove „g" ako „ground" a stalactit zo stropu, pretože v slove má „c" ako „ceilings".

Na záver čerešnička, ako to už býva, musíme vyšplhať (=vydriapať sa) dvoma vodopádmi hore na čerstvý vzduch. To je naša cesta von (samozrejme, že existuje aj iná, normálna cesta von z jaskyne, ale my nie sme vždy normálni). Hlavne ten prvý je celkom náročný na zamrznuté svaly a mojim jediným istením je maorský sprievodca, ktorému na minútku zverujem svoj život do opatery.

Juhú. Sme von. Aj keď zase prší, stále je teplejšie ako v jaskyni. Na základni čaká teplá sprcha a paradajková polievočka s teplým bagelom.

Smer sever. V meste Otorohanga to Ďurko nevydrží a zastavuje vo vtáčej ZOO. Gigantické zélandské holuby, všetky druhy kačiek (aj také čo sa chcú mazliť!), Kea, Weka, Oyster Catcher (chytač ustríc), Tui, Kaka, Parakeet (malý zelený papagáj), prasačie husy, Gecko, zélandský jašter, palma z novozélandského znaku (Silver fern) a hlavne KIWI. V tmavom teráriu ho zachytíme, ako poplašene pobieha zo strany na stranu. Vyzerá ako hnedá rugbee lopta so žltými nohami a dlhým zobákom. Nemá žiadne krídla, alebo ich aspoň nie je vidieť. Keď si nás všimne, beží sa kamuflovať = strčí hlavu medzi skaly a jeho telo akoby splynulo s prostredím (nie je to žiaden chameleón, len je hnedý a nenápadný). Veľmi zvláštny vták – ako z jurského parku.

Večer sa máme stretnúť s mojou kiwi na sever od Aucklandu, v mini mestečku Leigh (asi 400 obyvateľov). Harriet nás počká na Matheson Bay Beach. Našla nám krásny priestorný apartmán so záhradkou a tučným jazvečíkom Lyndy a ideme sa luxusne navečerať do asi jedinej reštaurácie na tomto konci poloostrova. Reštika je vlastne bývalý mlyn a má aj vlastný mini pivovar (Sawmill Micro-brewery). Grilovaný snaper, miestne pivko a „goat island iced tea"…. aká pohoda!

Nový Zéland – opať Wellington - deň 16

 Nad ránom zaparkujeme auto niekde vo Wellingtone, kde to vyzerá, že nás ráno nebudú budiť policajti. A ideme sa „sladko" vybuvinkať v polohe X. Až ráno, keď sa zobúdzame, mobil ukazuje, že sme v Shelly Bay, a máme výhľad na štartujúci trajekt. Mrholí 8-/

Po ceste na železničnú stanicu, kde chceme vysadiť Jarku s Kubom (naša spoločná cesta sa tu končí), nám začne niečo šramotiť v zadnom kolese. V druhom servise nechávame auto na prehliadku a ideme si zatiaľ vybaviť maily. Keď sa vrátime, Jarkin úsmev na tvári značí, že naša CJ je v poriadku. Odšrubovala sa „len" jedna šruba v kolese, ktorá pri pohybe robila rámus. Opravár nám za ďakujem pekne podoťahuje pre istotu šruby na všetkých kolesách a my frčíme odkopnúť naších spolucestovateľov na letisko.

Mierime na sever, zatiaľ bez jasného cieľa.

Po ceste nakupujeme čerstvé ovocie a zeleninu na farme, mimo iné fajné jahody, ku ktorým šikovne ponúkajú roztopenú čokoládu v kelímku 8-)

Wanganui – leje ako z krhle, zastavujeme na senzačný mrkvový koláč v Red Eye Café (a ešte studený zemiakový šalát s červenou cibulkou, pórkom, zelenou strúčkovou fazulkou, horčicovými semienkami a majonézou) a dumáme nad ďalším plánom. Predpoveď počasia je neslávna a tak volíme jaskyne vo Waitomo. Ďalších 200 km máme ešte pred sebou.

Cestou z Wanganui do Raetihi sa na chvíľku vyčasí a scenérie sú hubu otvárajúce (a to ad 1 sme tadiaľto už išli na začiatku výletu, ad 2 kvôli počasiu ideme „obyčajnou" štátnou cestou a nie scénickou, ktorá má vedie o 20 km na západ). Rozmanité neveľké kopce porastené zlatavou vysušenou trávou vytvárajú dojem, že prechádzame dunami (na ktorých sa pasie tisíce oviec 8-)). Kde tu potôčik, inde vodopád, dokonca nás sprevádza dúha…. čo vám budem….

Za Te Kuiti zahýname k Waitomo jaskyniam a po 3 nociach pod šírákom sa konečne ubytujeme v komfortnom hosteli s teplou sprchou, pračkou a kuchynkou.

Nový Zéland – Abel Tasman na kajaku II. - deň 15

 Raňajky na pláži, piesok v káve, nekonečná pohoda, až kým nás nenájdu malé kúsacie mušky a komáre. Balíme stan do kajaku a začíname náš druhý deň v Abel Tasmane.

Asi od 20-tych rokov, keď túto oblasť vyhlásili za národny park, nie je možné si tu kúpiť pozemok, ani na už vlastnenom pozemku niečo stavať. Už predtým si však zopár šťastlivcov plážove domčeky kúpili a štát im ich ponechal. Jednu takúto presklenú vilku snov (s blondýnkov v župane) nachádzame za prílivu vo vytvorenom zálive v zátiší – Frenchman's bay. Voda je tu na rozdiel od otvoreného mora pokojná a pádluje sa omnoho jednoduchšie. Aj by sme tu zostali a vylodili sa na malej pláži (bez ohľadu na nápis „Súkromný pozemok"), ale príliv o chvíľu končí a ak  hneď nevyplávame, loďku ponesieme krížom zálivom na chrbte.

Cez oblasť veľkých vĺn a z vody trčiacich útesov (Mad mile) sa proti vetru dostávame do ďalšieho zálivu Torrent. Ten je oveľa vačší a odliv už začal, takže dopádlovať doň nie je sranda. Na jeho úplnom konci stretávame peších turistov (v parku sú rôzne turistické trasy, nazývane Great Walks vedúce aj pobrežím) momentálne sa brodiacich po krk vo vode, topánky nad hlavou. Pravdepodobne si zvolili trasu schodnú za odlivu, ale ten ešte len pred pár minútami začal a voda nestihla natoľko klesnúť.

Vylodím sa na chvíľku a idem pohľadať jedno z četných a veľmi dobre udržiavaných záchodov v parku. Po ceste sa mi motá malý sivý vtáčik s chocholúšikom na hlave (ako korunka), ktorého nasleduje žlto-hnedé bodkované asi 5-centimetrové kuriatko. Sweet! Cesta zo zálivu je jednoduchá, nemusíme ani pádlovať, odliv nás sám vynáša von.

Ešte sa vylodíme na pláži Te Pukatea, kde je síce horda kajakových turistov na rozdiel od malých skrytých plážičiek (pretože tu oddychujú skupinky so sprievodcom a tu končia poldenné výlety a čakajú na vodný taxík), ale dá sa odtiaľ za pár minút vyšľapať na vyhliadkové miesto, odkiaľ sú všetky kajaky na pobreží len mrňavé čiarky.

Označená oranžovou bojkou je pri pobreží skrytá hadica s tečúcov vodou. Voda je pitná a tečie z horského potoka. Jachtári si to takto napojili, aby sa nemuseli ani vyloďovať a mali vždy dostupnú čerstvú vodu. Skúšame aj my či je naozaj pitná… (Bark Bay).

Ostrov Adele je vtáči ráj. Okrem nich tu nežijú žiadny predátori, preto sú tu vtáky rôznych druhov priam premnožené. Keď pádlujeme okolo, ich spev je počuť už z diaľky. Z jednej strany nájdeme malú pláž, stvorenú pre našu prestávku. Spev utíchne. Keď im pískame spať, znovu sa vtáčiky osmelia a randál opať začína.

Z Adele Island nás už čaká iba rovná štreka okolo Fisherman Island do Marahau, kde sú už na pláži pripravené traktory na odťah našich lodiek. Pobrežie sa vidí byť na dosah ruky, ale trvá to dobrých 40 minút, a stojí nás zopár pľuzgierov a maximálne vyčerpanie, aby sme doveslovali ako tak načas a stihli odvoz.

V Marahau už nestíhame večeru v miestnej bašte (Hooked on Marahau) a fičíme do Pictonu (južný ostrov sa s nami lúči kompletným dúhovým oblúkom), odkiaľ odchádza nočný trajekt do Wellingtonu. 

Nový Zéland – Abel Tasman na kajaku I. - deň 14

Po 4-hodinovom výcviku bezpečnej plavby kajakom na otvorenom mori si nabalíme oranžovo-modrého dvoj-veslového tátoša a vodným taxíkom sa prepravíme na koniec chránenej rezervácie (dlhá je presne 1 míľu) do Onetahuti. Trošku sme zaváhali, že so sebou nemáme vínko a maslo, pretože sa tu ľahko dajú natrhať mušle!

Začíname zálivom, čo je ako vystrihnutý z filmu Modrá lagúna (volá sa Shag Harbour). Pieskovcové pobrežie, zelené papraďo-palmy a borovice, škebľami obrastené útesy, priehľadná modrá voda…

Keď je foťák vybúrený, pohýname sa ďalej pozdĺž pobrežia. Zrazu počujem z útesov desný škrekot. Zapískame spať. Škrieka to na nás znova. To sa opakuje zopár minút, až kým nie sme presvedčený, že tie zvuky vydáva znudený turista. Až keď pádlujeme preč od pobrežia, vynorí sa na skale tulenie mláďa a znovu na nás škrieka. Naivne si myslím, že snáď tam hore uviazlo a nevie sa dostať k vode. Lezieme za ním po ostrých skalách a malý tuleník je zrazu tíško schovaný. Po chvíľke to vzdávame a na druhej strane pláže vidíme hopsať ďalšie mláďatko. Meníme taktiku, sadneme si na pláž a čakáme. Sem tam im pískame a oni nám škriekajú spať. Po pár minútach je „uviaznuté" mláďatko natoľko zvedavé, že sa zošupne do vody a pripláva bližšie k nám. Spoza veľkého balvanu na nás hádže roztomilé tulenie oči. Osmelí sa aj druhé mláďatko, ale hneď zase zaspí a už si nás nevšíma. Tretie, to najmenšie z nich, celé čierne a asi len 5-kilové, si raz riadne škriekne a v ďalšom momente už ďalej spí bezstarostne pod kamienkom. Nevadí mu ani to, že si ho fotíme zblízka. Proste si chrapká.

Tulene sa nám páčili, preto hneď mierime na ostrov Tonga, kde má byť ubytovaná celá tulenia kolónia. Vyhliadneme si záliv s celou rodinkou a necháme sa vlnami doviesť až priamo medzi nich. Tri či štyri mini mláďatka sa nám šantia pred loďkou bez ostychu, až kým nezrúkne veľká tulenica. Odfrkne si a valí sa do vody. Okamžite rozmýšľam, čo by nám mohla urobiť a ako sa budem brániť. Mladé miznú v pozadí… Zatiaľ k nám veľký tuleň hbytne priplával, podplával loďku a namiesto „útoku" na nás vystrčil zadné plutvy (riťku). Rozne sa nechával nadnášať vodou, škrabkal sa, zíval si, točil sa ako špirálka. Nevyzeralo to nijak ofenzívne a tak sme zostali sledovať toto predstavenie. Tulene sa vo vode striedali, pridávali sa k nim ďalšie.

Stretávame ďalšie potvorky, keď oboplávame ostrov. Na záver sa nám ešte podarí sledovať, ako veľká tulenica kojí malé a to si potom slastne odgrgne.

Opúšťame tulene a vydávame sa hľadať pláž, na ktorej sme zarezervovali miesto pre náš stan. Z kajaku je vidieť niečo ako jaskyňu v pieskovcovej skale. Vysadáme z člnu a za vchodom nájdeme niečo ako prírodne nádvorie obohnané pieskovcovými hradbami, zopár paliem a vstrede šutre… ako stavané na ohník po hviezdami. Škoda, že ten je v celej rezervácii prísne zakázaný.

Stan rozkladáme v zálive komárov (Mosquito Bay). Kajaky sme zaparkovali na pieskovej dune, ale ako sa stmieva, prichádza príliv a zákop medzi stanmi a dunov sa zapĺňa vodou. Dúfam, že ráno nájdeme kajak tam, kde sme ho nechali…

V rezervácii žijú tiež medvedíko-tchori, ktoré radi vyžierajú jedlo priamo zo stanov. Upozornili nás, že jedlo v žiadnom! prípade nesmieme nechať pri sebe, ale máme ho odložiť do vodotesných komor kajaku. Keď dovečeriame, voda v kanále siaha až po pás, a nenájde sa dobrovolník, ktorý by ho chcel prebrodiť s jedlom nad hlavou. Riskujeme, že zajtra pádlujeme hladný.