Cas ist sa neuprosne blizi. Mam hlavu plnu starosti a planov. Chcem sa posledny krat stretnut so vsetkymi ludmi, ktory mi tu boli blizky a ktorych mam rada. A vsetko to naplanovat tak, aby zostal cas aj na pracu a spanok..... a na nakupy podarunkov....a vyvolavanie fotiek pre mojich zlatych chlapcov (kavo nosicov)....
... na mojej ceste do prace ma uz vsetci poznaju. Minuly tyzden som sa nahodne zastavila v obchodiku, kde som este nikdy nebola, a predavac bol cely bez seba, ze konecne. Ze ma vida denne uz 5 mesiacov kracat okolo obchodu a nikdy som sa nezastavila....tak vyzvedal co tu robim. V restike, kde chodim na obed, uz presne poznaju co si objednavam a kuchar ma vita uz z dialky. Niektore obchodiky uz poznaju ktore keksy si rada kupujem, tak ich vylozia na pult hned ako vzchadzam. Predavac bananov automaticky naklada pol kila a mango predavacka vie, ze ani kilo nie je dost 8-) , cyklo Rikshiaci pokrikuju "Geeta Bhavan" (moju adresu) a "das rupees" (10 Rs.), chlapci mi rano a po obede prinesu kavu (uz vedia ze bez cukru)....
...tolko pozornosti sa mi tu dostavalo (samozrejme nie vzdy to bolo prijemne) ale bude mi to chybat.....
No comments:
Post a Comment