Chvíľu si užívam výdatné raňajky (ktoré za nás po prvý krát pripravil niekto iný – personál hotelu), žmúrim do ranného slnka, ledva rozoznávam obrysy skalanatých nezalesnených kopcov v okolí jazera. A ďalšiu chíľu sa nájdem na recepcii ako si objednávam „paragliding ranné vtáča" na 9 am. Čo? O desať minút poletím? Ako?
A naozaj. Minibus nás zvezie do 800 m n.m. a o štyri anglické vtípky neskor predbiehame študentíka paraglidingovej školy, ktorý si úplne nie je istý, že vysielačka s inštruktorom na druhej strane drátu je to, čo ho v krízovej situácii zachráni. Krok vpred, jemný protivietor a letíme. Zrazu je všade ticho, mierumilovne a strašne pohodovo. Chytáme teplý prúd a zo 10 minút sa len tak kocháme vrcholkami, pomaly si ich obchádzame, akoby mi ich chcel inštruktor ukázať z každého možného uhlu. Lietanie na krídle na mi pripadá strašne jednuché a ľahké. Príde mi to prirodzené lietať nad ihličnanmi a hladko kopírovať terén…
S inštruktorom sa celý let dobre bavíme a dozviem sa aj čo to o lietaní. On už asi tuší, že strach nemám a let, aj keď sa mi páčí, je na mňa trošku pokojný. Nestačím ani namietať a z kľudnej jazdy sa stáva akrobatické predstavenie. Ďurko, ktorý už žhaví foťák pri pristávacej dráhe, doteraz netušil, pod ktorým padáčikom visím ja. Keď sa s naším paraglidom začneme šáliť vzduchom, už vie, kde má zamerať. Nádhera!
Z jedného dobrodružstva do druhého, tak by sa dal v skratke popísať deň v Queenstowne. Necelé dve hodiny po paraglidingu nasadáme na ďalší minibus, ktorý nás o ¾ hodinku dovezie k ďalšiemu adrenalínovému šialenstvu. Tentokrát bledne Ďuro 8-))) Chystá sa skočiť z najvačšieho bunjee na svete, cca 134 metrov!
Najprv prechádzame okolo najstaršieho a vobec prvého bunjee na svete – Kawani – ktorý sa skáče z mostu. Hudba v buse (Highway to hell, Hope I get old before I die..) nepridáva na odvahe. O zopár desiatok výškových metrov stúpania po skalnatej ceste sa nachádza NEVIS – 134 metrov dlhý (hlboký) bunjee od tvorcu A.J. Hacketta (vynálezca bunjee). Krížom cez údolie sú natiahnuté železné laná, ktoré drží niekoľko ton betónu. Priamo uprostred je „štartovacia kabínka". Keď Ďura posadia do čierneho kresla, už nie je cesta spať. Chodidlá má zviazané k sebe a po centimetroch sa posúva k okraju. Tri, dva, jedna… 8 sekúnd voľného pádu a už ani zoom nestačí, aby som rozoznala obrysy visiace dole hlavou na úzkou riečkou. S adrenalínom v krvi a veľkým úsmevom ho ťahajú naspať do kabínky. Dúfam, že vačšie bunjee tak skoro nepostavia, a keď tak v nejakej exotickej krajine, nech z toho niečo máme, keď za ním budeme „musieť" cestovať prekonať osobný rekord 8-)
Večer si vychutnáme hostelové spa s jacuzzi s výhľadom na hory (áno, tento hostel ma kontinentálne raňajky a aj vlastné spa!) a fyzicky sa pripravíme na náš najdlhší, 3-dňový trek, ktorý odštartujeme už zajtra ráno.
No comments:
Post a Comment