Khajuraho

O 11 vecer sme mali nasadnut na vlak do Satny (a odtial len presadnut na dalsi vlak do Khajoraha). Vlak prisiel 3 hodiny neskor (cast noci sme stravili na zemi na vlakovke s asi 250 dalsimi ludmi. Nebolo miesto kam sa zlozit, tak sme si lahli na vytvoreny koridor. Po nejakom case prisiel policajt ktory mal na tu cesticku dohliadat. Ale kedze sme turisti, tak sa nam neopovazil nic povedat a z naseho okolia vyhodil asi 3 indicke rodinky, velmi drzo a s pohrozenim s jeho bambusovou palicou).Cesta mala trvat 6 hodin. Do Satny sme dorazili s 10 hodinovym meskanim !!!! Co pre nas znamenalo menit vsetky plany!! Zase. Holky boli uplne vystavene a v nalade sadnut na najblizsi vlak a ist domov. Ani neviem ako som ich dokopala pokracovat v ceste. V Satne sme cakali na spoj 3 hodky, co sme vyuzili na obed v lepsom hoteli a nenapadne po jednej sme sa vytracali na wecko, sa aspon trochu umyt a prezliect. Uz sme smrdeli ako riadny backpackers!

Khajuraho

Bus dorazil do Khajoraha neskoro vecer (povodny plan bol dorazit skoro rano a mat cely den na sightseeing a vecer ist domov, aby sme stihli v pondelok do prace). Ale kedze sme sa uz natrapili s celym cestovanim, tak sme sa rozhodli zostat cez noc, rano rychlo obzriet chramy plne erotickych figur, na zaklade ktorych vznikla Kamasutra a potom sa modlit ze 24hodin je dost na cestu spat do Jaipuru, ktora by teoreticky nemala trvat viac nez 15 hodin (aj pri indickej rychlosti autobusov, priemer 30 km za hod.). Nebolo to dost…

Necakala som, ze ma este nejake chramy v Indii ocaria, kedze som ich za tych par mesiacov videla uz nespocet,,,, Ale chramy v Khajorahu naozaj stoja za navstevu. Tie najkrajsie z nich su rozostavene nedaleko seba, v nadhernom zelenom dobre udrziavanom parku. Vstupne pre turistou bolo Rs.250 (co museli zaplatit holky) ale kedze Vierka je sikovna a nezabudla na svoje visa, na ktorych je zmienene, ze nie som ziaden random turista ale v Indii legalne pracujem, tak mi ako vzdy udelili vynimku a za vstup som zaplatila ako kazdi Ind/Indka – Rs.10….. haha (jedine miesto kde mi to neuznali bol Taj Mahal – Rs.750\Rs.20 turista\Ind). Celkom to bodlo, kedze po nakupe Varanasskeho saree mi v penazenke vela neostalo. Chystali sme sa chytit prvy autobus, ktory z mesta smerom domov odchadzal, ale zmeskali sme ho o 15 minut (nepochopitelne, ze prave v ten den autobus odisiel nacas!!!!). Takto sme stratili dalsie 2 hodky, ktore sme aspon vyuzili na navstevu miestneho muzea, kde je socha slavnej tancujucej Ganesh (taky vysmiaty tucny slon 8-). Co za cestu nas cakala potom… opat autobus praskal vo svikoch, na jednotlivych zastavkach sofer a jeho traja pomocnici, len rychlo vypustili ludi, ktori boli vo finalnej stanici a potom zvnutra zablokovali dvere, inak by sa do uz aj tak plneho busu nahrnula dalsia stovka. Ved zufalci aj lozili na strechu k nasej batozine, kym ich sofer osobne nebol vyhodit. Cez okienko sa rozhodlo, kto s nami pocestuje a kto nie, a potom vsetci styria po otvoreni dveri drzali dav a do vnutra pretlacili len zopar zien s babatkami cez kriciacich   a nadavajucich chlapov, a ak vyslo, tak aj zopar gentlemenov sa voslo. Nie raz sa stalo, ze deticky skoncili v nasom naruci, kedze my sme mali dokonca aj "miestenky" a nie az tak vela batoziny. To bola nasa cesta do Jhansi.

V Jhansi sme si kupili listok na vlak. Ale akosi nam predali ten nespravny, bez miestenkovy. Prisli sme na to hned pri okienku ale odmietli nam ho zamenit so slovami, ze ved miest je dost a mame si doplatit vo vlaku za miestenku. Jedine co musime spravit je najst v 30 vagonovom vlaku chlapika v ciernej uniforme, ktoreho volaju TC (train conductor) a poziadat ho miesto. Znelo to velmi jednoducho. Prvy vlak dorazil a mi sme pobiehali z jednej strany na druhu zufalo hladajuc naseho TC. Marne. Vlak vyzeral aj tak natriskany. Tak sme pockali na dalsi. Tu uz sme boli rozhodnute ze nasadame nech sa deje co sa deje. Nasli sme TC-ho, ale ten, obklopeny asi 50 dalsimi zufalcami s rovnakymi listkami ako sme mali my, nas absolutne ignoroval. Neskor som si spomenula na vylet do Jodhpuru, kde som sla s kamaratom Indom, a ktory mussel TC-ho pekne uplatit aby sme mali lehatko. Takze tento TC pravdepodobne vytusil, ze z turistov asi nic, lebo nevedia ako to v Indii na nadrazi chodi, takze nas uplne odignoroval. Nezostalo ine, len sa natisnut do tretej triedy a stavit 6 hodin v pachnucej ulicke pri zachodok na zemi. Ked to chlapi z vagonu zistili, ze 4 blondate baby sedia pri zachodkoch, tak vsetci mali zrazu problemy s mocovym mechurom…..

 

Do Agry sme dorazili o druhej rano a uz ziaden vlak ani bus do Jaipuru nesiel. Museli sme pockat do siestej a dalsiu skusenost z indickeho nadrazia sme uz nepotrebovali, tak sme si nasli hotelovu izbu, presvedcili straznika ze tam mienime zostat len dve-tri hodinky a nenarobime bordel + par extra rupee do jeho vrecka 8-) Ranny vlak bol kompletne vypredany…. Dalsie dve hodiny stratene, kym sme cakali na prvy ranny bus. Ktory mal meskanie. Takze do Jaipuru sa nam podarilo prist namiesto nedelneho popoludnia, v pondelok po obede! Do prace som prisla priamo zo stanice, spinava a smradlava ako uz davno nie, na nasich "luxusnych" weckach v office som sa snazila dat ako tak dokopy, ale kedze sme mali opat dvojhodinovy vypadok prudu, tak to velmi nepomohlo, lebo nas kancel sa vtedy premiena na neznesitelnu saunu. Asi vsetok stres a teplo a nedostatok vody sposobil moju nahlu nevolnost, cize z pondelnajsej prace nebolo nic, isla som domov oddychovat. Co bolo ale horsie, ze sef ma pozval na oslavu narodenin jeho otca, na ktorej sa zucastnilo cez tisic ludi, v krasnom Jaipurskom Auditoriu (Birla Auditorium) a kde hostom cely vecer spieval renomovany indicky spevak. Sef naozaj trval na mojej pritomnosti a nechal mi vytlacit aj pozvanku. Jaj 8-(

Ale za to dnes mam randez-vous s jeho manzelkou. Kolega ma vezia najprv domov (sa hodit do gala) a potom na kaficko do ich sidla….. parada.

Varanasi

Vlak do Varanasi mal samozrejme meskanie. S tym sme ratali, na tejto trase akokeby vlaky nacas ani chodit nemohli. Ku koncu cesty sme boli vsetky (4 baby: Kiwi, ja a dve Cholandanky) priserne dehydrovane. Zo zaciatku nas na kazdej zastavke otravovali cez okienko predavaci mineralky,mango dzusov, kacori, samosi, orieskov a tiez "vlakovi muzikanti" – hrali nam na tabla. Ale neskor, ako sme naberali meskanie, sme stali len na uplne zapadnutych zastavkach, kde nebolo vonkoncom nic…. Pred Varanasi nas vsetci znami a aj Kniha upozronili, ze rikshaw vodici su velmi otravni a snazia sa turistov doviezt do inych hotelov ako by turisti chceli, pretoze niektore hotely a dokonca aj restiky ci obchody so saree (zname silk factories) im davaju commision. Na vlakovej stanici nas na informaciach (som nikde v Indii zatial nieco ako informacie nevidela) milo prakvapil starsi pan, ktory nas na vsetky tieto chytaky opat upozornil, doporucil nam hotel a sightseeing a aj ceny ake by sme mali za jenotlive veci zaplatit.

Zacnem tym preco je Varanasi take zname, preco sem denne prichadza cez 60 tisic ludi (Indov a turistov) a co sa v meste deje (my sme mali stastie, ze tento vikend bol v Mc Leod Ganj na navsteve Dalaj Lama takze vo Varanasi to nebolo az take preplnene). Je to ich posvatne miesto. Indovia z celej krajiny sem vozia (vlakom, lietadlom, tuk tukom, taxikom, traktorom) svojich   zosnulych a vo Varanasi na brehu Gangy ich spaluju (okolo 400 tiel denne). Niektori starsi ludia sa dokonca dobrovolne  prestahuvavaju do okolitych polorozbitych domov, aby ich po smrti nemuseli daleko vozit. Takze mrtve tela zabalia do plachty (muzov do bielej a zeny do cervenej), a to potom este obalia zlto-oranzovo-zlatou plachtov a kvetinovymi nahrdelnikmi. Sest muzov nesie telo nad hlavami a najblizsi pribuzny su obleceny v bielom. Ceremonie sa zeny NIKDY nezucastnuju, pretoze by boli zbytocne sentimentalne, a smrt pre Indov nie je nic preco ma clovek plakat (spalovanim sa Karma ocisti a dostane sa do Nirvany) a tiez preto, ze v minulosti po smrti manzela zvykli pachat sebevrazdy a skakat do rovnakeho ohna, v akom bol spalovany ich milovany. Telo najprv namocia do Gangy a potom najblizsi pribuzni naberaju do dlani vodu a leju ju do ust pozostaleho, myslim ze to musia urobit 6 krat. Nasleduje nakup dreva (co je vraj draha zalezitost, takze zase existuju rozne donacie pre chudobnych, ktory na drevo nemaju…ale zvycajne predaju vsetky sperky a vsetko co sa da, aby mali dostatok financii). Vo Varanasi je na brehu Gangy nespocet Ghats (pristupy k vode) ale len v dvoch prebieha kremacia, telo hori cez dve hodiny a rodina caka az kym z tela nezostane len malicky kusok, ktory spolu s troskou popolu hodia do vody. Zo zvysku popola vznika obrovska hromada, ktoru raz do tyzdna preosievaju a hladaju v nej zlate zuby a ine sperky. Potom to vyvezu, ktovie kam, nebolo mi vysvetlene. Sest typov ludi je povazovanych za uz ocistenych, takze sa nespaluju (tehotne zeny, deti pod 11 rokov, Sadhu, Monk, ludia s leprov, a ti, ktorych postipala kobra). Tychto 6 typov len zabalia do plachty a hodia do vody (teda vraj im priviazu tazke balvan o telo takze by mali zostat na dne ale to sa zjavne nedeje – vysvetlim neskor).

Prvy vecer sme stravili len prechadzkou popri Gange po jednotlivych Ghats. A k veceru zacala kazdodenna ceremonia, Puju.  Bola som prekvapena, kolko ludi malo schopnu anglictinu, Dokonca male dievcatka, ktore nam prisli predat male lodicky s kvietkami a svieckou (ktore sme neskor zapalili a poslali s ostatnymi dole Gangou) sa vedeli dorozumiet a pokrikovali po nas, ze su nase Puju kamaratky, a malinky chlapcek zjavne travil vela casu so svojim ockom, a ten na nas spustil, ze ma lacne obrusy, hodvabne satky, potahy na vankuse a ze sa musime prist pozriet do jeho obchodu a ze ma najlepsie ceny 8-))))) V Jaipure sotva kto rozumie slovo anglicky. Obrovsky rozdiel.

Pocas vecernej ceremonie sme teda zapalili nase lodicky a potom sa pridali k davu, ktory sedel na brehu a obzeral asi 10 mladych chalanov, oblecenych v oranzovom cosi 8-), ktori sa do rytmickej hudby bubnov modlili. Skor to vyzeralo ako tanec, pocas ktoreho rozbijali kokosove orechy, ovievali sa okolo uz raz spominanu tyckou s dlhymi bielymi vlasmi, potom zapalili bronzovy svietnik v tvare kobry a carovali s tym…. Kazdu chvilku vymenili nastroj v ruke, s ktorym potom spartakiadovali, nepamatam si ani vsetky, Ale bolo to pekne. Hlavne hudba bola fakt…impressive (dojemna nie je ten spravny vyraz…takze to necham v anglictine).

To by bol vecer a rano o piatej sme mali zahovorenu lodicku, ktora nas mala previezt popri vsetkych Ghats. Zostalo len par hodin na spanok, a ja, kedze som to slubila sefikovi, som si zapla mobil a to bol koniec mojho spanku, Polka, ktoru sme vybrali do firmy namiesto mna, mala v to rano pricestovat, ale jej lietadlo dostalo defekt. Vsetci ludia zaangazovani do jej vyzdvihnutia na letisku mali navzajom na seba telefony a dokonca aj ti, ktori sa mali stretnut, tym som rozposlala ich fotky. Vsetko bolo perfektne zorganizovane. Na mna som nedala cislo nikomu, aby som si mohla uzit dovolenku, Zatial neviem kto bol ten dobrodinec, ktory poskytol moje cislo, ale celu noc som smskovala do Polska a cakala ako si holka   prebookuje letenku aby som potom mohla zobudit ludi v Delhi a v Jaipure  a informovat ich o zmenach. Nakoniec to vsetko aj tak zlyhalo, kedze lietadlo malo priletiet dalsi den o 7am ale namiesto toho priletelo o 4am, a nas zamestnanec tam cakal na Polku do obeda a ona poslala rano smsku na moje cislo ze si berie na autobusku taxika, ale kedze ja som bola mimo Rajasthan, moja baterka nevydrzi ani par hodin, pretoze telefon vkuse hlada siet, takze smska prisla o 24 hodin neskor…. 8-) sefo asi zuril ale ani mi to chudak nemohol zavolat lebo som nebola dostupna 8-)

Lodicka nas za par rupee vozila okolo celeho centra Varanasi dve hodky. Ranny vychod slnka spoza Gangy a zopar lodiciek v popredi…… riadny foto gyc. Miesto, kde sa spaluju tela, je zakazane fotit. Ale nemohli sme odolat a nejake tajne foto sme spravili. Na druhej strane ale nerozumiem, ze ohen vyfotit nemozeme, pretoze to je hned povazovane za prejav ne-respektu ale dvakrat sme videli mrtve telo ktore vyplavalo na breh a na ktorom si pochutnavali psy (to bola velmi zla scena, zvuky lamania kosti vcetne) a ktore nam dokonca aj miestny s usmevom ukazovali (ak by sme si to bodaj nevsimli same). To si fotit mozeme a takyto koniec mrtveho cloveka je podla nich velmi dostojny. Nuz, vsetci mame ine zvyky a verime v inych bohov, ale nejaka jednotna definicia prejavu ucty by mala existovat vsade.

Dva dni stravene vo Varanasi, a uz nam smrt a mrtvoly pripadali tak bezne, ze nas zacali napadat velmi morbidne vtipy, ako sme kracali popri rieke. Jeden si zvykne na vsetko.

rychlovka z Varanasi

prave sedim v internet cafe vo Varanasi.... jaj jaj ani som nechcela si zapnut telefon ale dobre ze som tak spravila. Vsetko co som zariadila pred vyletom stroskotalo a sefo hisacil. Tak som po nadhernej oslave (resp. modlitbach) a pred rannou lodkou (5am) riesila problem kto a ako a kedy vyzdvihne Polku, ktora tu uz mala byt dnes ale jej lietadlo dostalo DEFEKT (poculi ste uz o niecom tak...augh!) takze musela zmenit let a nedalo sa inak len o den neskor. A kedze ja som bola intermediator, tak som musela takmer celu noc sms-kovat medzi sefom, kolegom, nasim agentom v Delhi, Aiesecarmi, Polkou a neviem kym este. Takze zaspavam na klavesnici.... ha ha

ale musim sa pochvalit, kupila som si prave saree.... wao, take pekne ale dala som zan ho 2x tolko co som ratala ze dam.... takze dalsie 2 dni vyletu asi zijem na samose a kacori..... ajaja! Vierka zase chytila nakupnu horucku! No zbite ma.....

papa, lucim sa, ani net neni zadarmo, ozvem sa v pondelok.......

Opice verzus nasa chladnicka ... 1:0

Uzivali sme si kludne sobotne popoludnie s Kiwi (NovoZelandanka) zavrete v izbe, pozerali sme si nase fotky a pocuvali nie-indicky hudbu na jej laptope (raj pre usi). Nejak na nas prisiel hlad a planovali sme si pochutnat na nasom prave kupenom ovoci......  Ladnicka je hned za nasimi dverami a my sme NIC nepoculi. Drze opice nam vliezli do bytu, nasli chladnicku, otvorili si ju, vytiahli spodny suflik kde bola nasa ovocna vecera, pekne rozbalili igelitove vrecka, olupali si manga (seriozne, supky boli v peknych sltpcekoch naukladane vedla ohryzenych kosticiek), zjedli moj kokosovy orech a moje uhorky!....nechali ohromny bordel a 2 kila nedotknutych bananov. Manga, ktore nezjedli, s nimi asi hrali futbal, lebo boli take dotlcene, ze mohli ist rovno do kosa. A svinky....kym sme my dve zurivo upratovali cely byt, oni sedeli na nasej terase a tlacili posledne ukradnute mango, ktore sme tam nasli neskor !!!!

Takze, mile sestry, mojim neteriam prosim zvestujte, ze opice banany nejedia. To si len my naivne vsetci myslime 8-) Opice jedia mango a uhorky! Ze som na to musela prist prave ja osobnou skusenostou... ?!?!

 

 

DODATOK s mojej kazdodennej "konverzacie" s beznymi obcanmi Jaipuru:

 

"Excuse me. You tuk-tuk? Where you? City palace? Madam. Haloo? Haloooo. Halooo! Haloooo madame!!!!! Madame. Haloooo!"

 

"Where you from? Which country? Which country you belong? You married? Where husband?"

 

Alebo skratena verzia: "Hello madame, which country?"

 

A pokial su este menej zdatny v jazykoch tak to vyzera asi takto: "Hibye"

 

 

Monzun prisiel

... ha ha... ked si citam poslednu vetu svojho predchadzajuceho postu, tak sa chytam za brucho 8-) Som si o prekvapko sama pytala...

Vcera okolo 5 pm prisiel monzun. Zacalo liat ako z krhle (nezvyk na Jaipur, ale doma by sme povedali, no ze sprchlo trosku). Vzduch bol zrazu hrozne vlhky, az sa nedalo dychat. Nic to, do hodiny dazd ustal a bol cas ist z officu domov. Kolega neveriacky za mnou zakrical, ci naozaj idem aj dnes domov peso. Preco nie...?

Az za branou som pochopila o com hovoril. Ulice boli zaplavene. Spociatku len velke mlaky, takze som myslela ze domov dojdem dokonca suchou nohou. Ha ha. Hned v dalsej ulici som ideu "suchej nohy" vzdala, vyhrnula nohavice a v sandalkach si to slapala krizom mlakami. Stale pohoda. Vzruso prislo na hlavnej ulici, ktorou musim prejst ak sa chcem dostat domov. Cyklo a auto rikse boli zasekane na ceste, bez pohybu. Len niektore auta dokazali prerazit vodu, ktora sa valila !!! ulicou a siahali mi po kolena. Toto som nezazila ani v Prahe ked sa na nas vyliala Vltava. Posledne dni som videla robotnikov v Jaipure cistit kanaly, ale zjavne to nestihli. Ako som kracala proti prudu, vo vode som citila ako sa dotykam vsetkych tych odpadkov a hovan co tam plavali. Ougggg! Pre okolo-brodiacich som bola este vacsia atrakcia ako zvycajne.... nemohla som inak, len sa rozosmiat na plne hrdlo nad tou idylickou cestou domov. Ked to videli ludia okolo, ze si z toho vsetkeho robim srandu, tak sa smiali so mnou. Dokonca mi jeden chlapik zachranil krk, ked ma upozornil na vir, ktory som si ja nevsimla, a do ktoreho som sa chystala stupit a ktory bol vytvoreny prave kanalom.
Detiska sa v tej vode stastne macali a ako som prechadzala okolo, tak som od nich vyfasovala aj sprsku do tvare. Zvycajne po mne hadzu kamenmi, takze vodou je to stale menej bolestive (aj ked tato voda bola nechutne smradlava.... yak!)
Stale nedokazem uverit, ze tuto zaplavu sposobil HODINOVY dazd ! ! !

Takze este raz.... cakam, cim ma India este prekvapi....

Pracovne prostredie

Zvykla som si ze kolegovia sa vkuse prekrikuju, kvakaju okolo mna len v hindi, akoby nic na mna vybafnu nieco v hindi a potom prekvapene pozeraju preco neodpovedam, 10 hodin denne telefonuju alebo smskuju, mliaskaju pri jedle ktore si cela firma serviruje v nasom kancli, dobre si odgrgnu po jedle, drzia sa za ruky alebo sa vrucne vsetci objimaju, nahanaju sa po chodbach, oblievaju sa vodou, obcas sa strasne hadaju - nie malokedy len tak cvicne zo srandy, srandicky ako tinedzeri.....

.... takze ked rano jeden z kolegov hodil zapisnikom o zem a potom vsetko co bolo po ruke hadzal za monitor, tak som sa ani neotocila jeho smerov, ved jeho to prejde, som si pomyslela.... no, prekvapko ale prislo ked mala myska preletela cez moje nohy a potom cez nohy dalsieho kolegu, hladajuc ukryt pred lietajucimi perami, kniham, zositmi... vsetci styria v kancli sme stali na stolickach a kvicali (som myslela ze len dievcata su histericke 8-).

Moja zlata kolegynka nam v ten den pripravila dalsie prekvapka. Odkedy si davam pozor na svoje kesu oriesky, tak asi dostala hlad.... Kolega chcel niekam zavolat a zistil ze mame hluchy telefon.... no, tak sme zavolali opravara. Ktory nam s usmevom na tvari zvestoval ze myska prehryzala kabel. Este sa den neskoncil. Potrebovala som pouzit tlaciaren... hmm... rovnaky problem, to uz sme najprv kontrolovali kable, pred volanim opravara. Prehryzene. 8-) India.... co na to poviem.

A na dome sme si vyziadali pasce lebo mysi a potkany zacali byt velmi drze. Mame taku dvojplatnicku na nefunkcnom grile, a ked sa na mna pri vareni zacala lutostivo pozerat z grilu mys (asi jej bolo teplo pri zapnutych oboch platniach), tak to bola posledna kvapka (vobec neviem ako sa tam dotala). Hm.. ale kedze sme v Indii, tak aj pasce su potkan-friendly. Nemozu si ani nijak ublizit pri vlezeni do pasce. A ked sme konecne dostali potkana do klietky, tak ho nas landlord odniesol pred branu (ani sa neunuval ho vyhodit trosku dalej) a pustil ho zo slovami "ten sa uz nevrati!". Urcite nie. ha ha! No....do toho sa nam nastahovali vrabce do lampy kde chyba ziarovka, a opicia grupa nam chodi poskakovat po streche a balkone kazdu stredu (ha ha), takze uz mame plny barak (spominala som ze sa nam vyliahli nove male jastericky v kupelni?) 8-)

Kazdy den cakam, cim ma India este prekvapi....

Balaji

Mesto dve hodiny vzdialene od naseho mileho Jaipuru smerom k Agre. Kazdu sobotu a utorok sa tam deje nieco zvlastne. Exorcism ...alebo vyhananie zleho ducha z tela pomatenych. Zaciatok dedinky vyzeral velmi pokludne. V prvom chrame maju farebne velke sochy, ktore posobia skor dojmom zabavneho parku. Hlavnym vyobrazenym je boh s opicou tvarou, ktory je tu najviac uctievany. Ako kracame blizsie k centru dediny, zacinaju pribudat dalsi a dalsi ludia. Vo okoli druhej temple to uz vrie. Na malinkom namesti sa tisne niekolko stovak ludi. Dav nas dotlaci do fronty a miestni z nas vyzuvaju topanky a strhavaju vsetko kozene (opasky, kabelky....). Pol hodina tlacenice a dostavame sa ku vchodu chramu. Uz sa neda ani nadychnut, ani ujst, ani sa vratit. Mna osobne ten pocit celkom vystrasil. Masa ludi nas tlaci cez uzke dvere do vnutra chramu a ja sa len modlim aby som z neho aj vysla v rovnakom stave ako do neho vchadzam! Vo vnutri je len malicky skaredy oltarik a okolo tisice kolacikov (aj my dostavame zo dva). Chlapik co strazi oltar nas vsetkych velmi drzo a surovo strka dalej a nedava nam ani len slabu nadej ze si oltar prehliadneme. V dalsej miestnosti posedavaju na zemi ludia, co sa sem prisli pomodlit a spievaju. V chodbe a na schodoch lezia "nemocni"...... na roznych castiach tela maju rozlozene  balvany! Chuda ziena ma zopar tazkych skal na hlave.

Pred chramom sa hromadia vsetci, ktori uz absolvovali tento sialeny prechod chramom a cakaju. My cakame s nimi. Ludia pribudaju a pribudaju. Podvecer sa chram uzavrie a co sa deje vovnutri mozeme pozerat na obrazovkach, ktore su umiestnene pred nim (dialo sa asi to, ze chlapik maval so svietnikom pred oltarom...teda videli sme len ruky a svietnik a v pozadi oltar). Pred chramom policajti ohradili uzky priestor a tam vpustili "nemocnych". Zeny a chlapi potom do rytmu hudby so sebou hadzali, kricali, vrieskali, chvilami len tak kludne tancovali.....som mala dojem ze im v usiach hra nejaky dobry metal 8-) Dav sa pripojil tiez. Na specialne znamenie (ked zhasla lampa) vsetci zdvihli ruky a cosik zakricali, potom zfanatizovane nieco pohundrali a zase prisli na rad hviezdy metalu. (pardon ze si takto neuctivo robim z nich srandu, ale mam to dokonca aj overene, ze vacsina z nich boli fake a nie blazni). Vsade citit pot, vzduch sa nedal dychat, z kazdej strany bol na mna niekto nalepeny.....prave sme sa chystali odist, pretlacit sa dako ak by sa dalo, ked sa cely dav rozhodol ze sa posunie vlavo a my sme museli ist tiez. Ludia sa presunuli o ulicu dalej do zahrady a tam to cele pokracovalo. Nasa sanca utiect 8-)

Nuze, zaujimave to vidiet a zazit, ale raz myslim stacilo 8-)