Brigu Lake

Chlapik z cestovky nas prisiel vyzdvihnut o 2 hodiny skor ako bol plan (nikdy never Indovi #1). V sekunde sme boli zbaleny, nastupeny pred jeepom a nakladali vsetku vystroj. Prislo na platenie a samozrejme ze cena bola uplne ina aku sme vyargumentovali den predtym (nikdy never Indovi #2). Nevadi. Manali je vo vyske asi 2500 m a jeep nas vyviezol o nejakych 500 m vyssie. Uz len ta cesta jeepom bola nezabudnutelne, pomedzi lesy, kopce, zasnezene vrcholky.... nadsenie stupalo. V dedinke Gulaba nas jeep vylozil a odteraz to bolo len nas dostat sa k jazeru. Prvych 10 minut vystupu.... Holandanka straca dych a nemoze dalej.... slzicky tecu a sprievodca ju odprevadza naspat do dediny. Zacinam mam starosti ci to bez kondicky zvladnem a ci noha s krcom prestane rychlo boliet alebo nie...

Priroda je nadherna. Prvych 5 hodin vystupu a my sme nesretli ani zivu dusu.... ak nepocitam tucet oviec, tucet koz, pol tucta divokych koni (hej, kvoli nim som si ani nedala prestavku s ostatnymi, lebo som ich chcela vyfotit, tak dufam ze ocenite moju snahu a fotky!), tucet havranov stale kruziacich nad nami a zopar supov. Prva cast viedla cez zelene travniky, zafarbene raz do zlta, raz do fialova, raz do biela.... podla kvietkov ktorymi boli obsypane. Nikde ziadne chaty, ziadne domy, v dohlade nic LEN priroda a v dialke sneh na vrcholoch..... Nas sprievodca je ako vichor. V jednej sekunde mu slapem na paty a v druhej vidim uz len malu zelenu bodku na druhej strane udolia. Zacali mokre oblasti a nase velmi neturisticke botasocky sa namocili pri prvom brodeni rieky. Jedna hodina vystupu viac, a cele sa to komplikuje snehom. Samozrejme ze nas v agenure uistili, ze v tomto obdobi na ziaden sneh na kopcoch nenarazime (nikdy never Indovi #3). Takze z mojich premocenych topanok sa behom chvilky stava ladova ladnicka. Polka chyta zavrate, ma problemy s dychanim, takze po kazdom kilometri na nu cakame zo 30 minut (vazne, nasa mamka by to vysla rychlejsie!). Cas si kratim pisanim do dennicka. Len nad hlavami nam zacina blyskat a ja a sprievodca (Tejc) sa obavame, ze to tymto tempom nestihneme az uplne hore 8-( Snazime sa presvedcit Polku, nech nam rozdeli veci z batohu, ale baba tvrdohlava si to chce slimacim tempom nosit sama. Pred najhorsim vystupom sme si dali prestavku pri dvoch opustenych stanoch, kde byvaju styria sprievodcovia Nepalci. Ti nas hned potesia, ze hore nie je ziadne drevo, takze opekane zemiaky nebudu 8-(

Najhorsi kilometrik, uplne zasnezeny, ziaden naznak cesty, strmo strmo strmo, spad.... Tejc to lezie ako prvy, par krar aj pada. Polka, Nemec a Nepalec sa tvaria uplne zhrozene a idu si dopriat dlhsiu prestavku. Mne bola brutalna zima, ked som stala, takze v poslednej casti som ziadne prestavky uz nerobila. Vybrala som sa v Tejcoych stopach. Ten len hvizdol, a naznacil mi, ze tadial cesta nevedie a mam skusit inu trasu. Tak skusam. Dalo mi to pekne zabrat, aby som sa nesmykla celu cestu spat pod kopec (verim ze normalne trekingove topanky by celu situaciu ulahcili). Nakoniec sa mi to podarilo, Tejc nahodil usmev a naznacuje ostanym aby ma nasledovali. Na kopci je slniecko, tak sme obaja pekne zaspinkali na batohoch kym sa zvysok skupiny pasuje z vystupom (toto bola asi ta chvilka, ked som si spiekla kotniky a tvar tak, ze este dnes vyzeram ako krokodil!). Odtial uz mame prvy vyhlad na jazero... wao!!!!!! Brigu Lake..... 4270 m ! ! ! Jazero je z casti zamrznute. Male kryhy na nom vytvorili obrazec ako mandala.  Vedla jazera su dve oranzove vlajky. Domnievala som sa, ze nejaka turisticka znacka, ale Tejc ma poucil, ze to je chram pre boha, ktory sa tu chodi v auguste kupat. Inak v Himalajach nie su ziadne turisticke znacky (ani cesty!). Sem tam sme videli taketo vlajocky, ale tie su ako som sa dozvedela urcene prave pre toho boha, aby trafil k jazeru....

300 metrov od jazera zakladame tabor. Mna stale laka kopec pri jazere, ktory je este vyssie ako jazero. Tejc mi najprv slubuje, ze pojde so mnou, ale potom sa tvari velmi zainteresovane vystavbou stanu, vyhyba sa odpovedi az z neho vypadne, ze tam este nikdy nebol a ze to je prilis strme. Polka je uplne bezvladna, tak nahovaram Nemca a vyrazame dosiahnut vrchol. Tejc nam poradi kade asi a uz sa stverame najprv snehom, potom cez skaly (chvilu vaham ci to bol najlepsi napad) a uplne hore bola makka vyschnuta trava v ktorej si davame oddych. Ale nie dlho lebo sa stmieva a este musime zliezt aj dole do tabora...taaak a sme tam! To co sme odtial videli, mi dufam zostane v pamati navzdy. Perfektny vyhlad na kazdu stranu, nic len zasnezene Himalaje.... nechavam Vas si to predstavit....

Naspat v tabore, stale necitim ziadnu unavu, len hlad. Vyzuvame zkrehnute topanky a sup do spacakov. Neviem kde sa vo mne vzala ta energia na cely tento vystup, normalne mam problem vyliezt na Vinansky hrad...  Asi silna motivacia vidiet Himalaje???? a zazit 4000m ??? ja neviem, ale som stastna ze som tam bola!

Rano mango+ musli a chvilka presvedcovania samej seba, ze tie ladove a stale mokre topanky si naozaj musim obut! Cesta dole pre mna bola ovela narocnejsia ako cesta hore. S kazdym krokom som sa bala, ze sa smyknem a skoncim dole v dedine.... ved sme sa aj neraz smykli a spadli, nastastie vzdy sme to nejak ubrzdili. Tejc s nami tento den hral hru zvanu "Catch me if you can".... to som mu uz ani ja nestihala. Este ze sme stale kracali po snehu, takze sa dal lahko vystopovat 8-) Akonahle sme zisli zo snehu tak to bolo horsie.... par krat sa nam seriozne stratil, tak som bludila po kopcoch a hladala nasu malu zelenu bodku 8-)

 

... hlad ma tlaci.... to be continued .....

 

Manali

Cesta z McLeod Ganju do Manali trvala 10 nocnych hodin a bola to najhorsia cesta busom aku som zazila....natlacenych nas tam bolo 2 krat tolko, co by som povedala ze sa zmesti do busu. Na tvrdom sedadle sme sedeli 4 namiesto troch, ruksaky na kolenach + zufajuci chlapi okolo (zeny snad ani hromadnou dopravou necestuju!) snaziac sa udrzat na nohach, nam dali svoje batoziny tiez na kolena.... Sofer - maniak rychlej jazdy - sa nas snazil 10 hodin zhodit z utesu na horskych serpentinach (aspon to tak vyzeralo) ale nejak to vzdy v poslednej stotine sekundy vzdal a stocil volant.... Dlhe chvile bez spanku sme si kratili pozorovanim sofera, ktory vyzeral akoby hral pocitacovu hru. V kazdej zakrute najskor natocil cele telo, az potom stocil volant 8-) Game over....hehe V buse sme nahodne spoznali dievca z Izraela (mladych Izraelcanov cestovatelov  je na severe hojne) a kedze do Manali sme dorazili o 4 am, tak sme ju vzali s nami na hotel ( to bola tiez akcia najst hotel s volnou izbou, za ktoru nechce majland a kde sa nam podari zobudit vratnika!). V izbe s manzelskou postelou sme prespali siedmi (dobrych ludi sa vsade vela zmesti...). Rano sme isli do Old Manali (dedinka na blizku, chatova oblast na kopci, dobre sa tu nakupuje, tecie cez nu sialene cista rieka tyrkysovej farby, uplna pecka), kde som si konecne kupila vysnivane aladinove nohavky 8-) Nasli sme si cestovku, ktora nam zabezpecila sprievodcu do Himalaji, stany, vetrovky a maleho silneho Nepalca, ktory za 300 Rs denne bol ochotny tahat az 35 kilo na chrbte. Kokso. Za neho som zaplatila menej ako za prenajatie svoje neznackovej-vode-neodolnej-vetrovky!!! Povodne sme mali vyrazit do hor deviati (traja kamosi z Jaipuru tu na nas uz cakali). Tito traja sa ale rozhodli radsej paraglidovat a spustat sa v plastovej guli dole z kopca (juuuj, keby som mala o jeden den aspon viac casu!!!!). Z nasej skupiny nam najprv odpadol Poliak, ktory sa rozhodol, ze musi ist naspat domov za priatelkov.... a potom jedna baba velmi "necakane" chytila zazivacie problemy (poviem rovno ze sracku 8-).

Nakupili sme rukavice, jedlo na cestu, vypili posledny poharik s Poliakom a netrpezlivo ocakavali rano a nas trip do hor. Styria z deviatich.....

Daramsala - McLeod Ganj

Cestou z Armitsaru sme konecne narazili na kopce, hory..... Odteraz az do konca vyletu sme sa busom splhali do kopca a z kopca, soferi povacsine velmi horkokrvny, takze na uzkych serpentinach s priepastami z jednej strany a skalou z druhej strany + na cestu sa voslo len jedno vozidlo, takze pri kazdej zakrute sme trubenim davali signal ze sa valime + brzda plyn brzda plyn smyk brzda plyn + 7 hodin takejto jazdy = homeopatia proti nevolnosti pri cestovani mi velmi pomohla 8-) V dialke konecne prve zasnezene vrcholy..... nalada sa nam hned zlepsila.

V podvecer sme dorazili do Mc Leod Ganj a zazili sme prekvapko. Kolko turistou....wao. Pocas troch mesiacov som dohromady nestretla tolko bielych ludi ako v jeden den v tomto meste. Asi to bude tym ze som zatial cestovala len na juh, kde sezona pre horucavy uz davno skoncila a sezona na severe prave zacala. Aj tak... bol to sok vidiet viac bielych ako tmavych. Co to to to to...sa mi nepaci 8-) A domaci vyzeraju uplne inak ako Indovia v Rajasthane. Su to povacsine Nepalci, silny nizky chlapci, pekne svaly, dlhe kucerave vlasy, ostre crty tvare a sikovne oci (hehe ako to opisat.... no, nasi Indovia tu maju obcas az desivy pohlad, alebo hlupy, taky ako nasi cigosi, asi si viete predstavit, oni za to nemozu, to je ocami. No a tito Nepalci maju oci take divoke, pekne, hnede,,, hmmm. Asi tak. Pacia sa mi 8-).

Rano sme sa zobudili, otvorili dvere na hoteli a zistili, ze mame paradny vyhlad na hory, ze vlastne byvame v horach. Dnu sa dovalil studeny vzduch (to je v Indii naozaj vzacne...). Studena sprcha.... jeeeej. Ako prve sme sli obzriet miestny vodopad.... nuze, ja, Polka a Poliak sme museli uznat, ze Tatry sice lubime z celeho srdca, ale maju na svete aj velmi silnu konkurenciu.... V miestnej restike sme si dali tibetske ranajky ( MOMO - zeleninou plnene zavitky) a stretli sme vela vela zaujimavych ludi. Fascinuje ma ako v kazdom kute sveta existuju ine typy, tvare, osobnosti.... skoda, ze sa hanbim si fotit ludi, inak by som uz mala aspon stovku roznych tvari na pametovej karte.

Tsuglagkhang komplex - oficialna rezidencia Dalai Lami. Samozrejme vsade posedavalo kopec monks (mnichov?), hlavne v centralnej kaplnke a v jej okoli posedavali zeny a bezny veriaci (opat sialene zaujimave tvare!), kazdy v ruke specialny nastroj (ako nas rapkac), tocili nim a modlili sa. Mnisi su strasne priatelsky, usmievavy a cas straveny medzi nimi sme ocenili... pohoda, ticho, ziadny rush, ziadny stres..... ohm. V komplexe maju tiez specialne otacacie valce s tibetskymi symbomi - pri ich otacani si kazdy nieco praje. V tibetskom muzeu sme sa dozvedeli nieco viac o demonstraciach a bojoch, ktorymi Tibetania stale prechadzaju a o zivotnych osudoch tych, co sa pokusili emigrovat z Tibetu do Indie cez kopce.

Dip Tse-chok Ling - miesto kde vsetci mnisi byvaju. Dovolili nam sa tam poobzerat a nechali nas samych v kaplnke (to nemali robit 8-). Takze mame vsetci fotky pod Dalai Lamovou fotkou ako joginy s prekrizenymi nohami a ine 8-) Trochu sme sa tam blaznili.

Planovali sme stravit v McLeode viac casu, takze som nakupy nadhernych naramkov, tibetskeho oblecenia a podarunkov cely den odkladala. Zmenili sme plany v jednej sekunde (ako vzdy!), nasadli na prvy bus a moje nakupne plany boli zmarene....skoda.

Armitsar

Z hranic sme sa vratili do Armitsaru, prenajali si hotelovu izbu na dve hodiny (haha, ak by si niekto pomylil za akym ucelom, tak to radsej hned ujasnim, ze sme potrebovali sprchu, respektive vedierko vody). Armitsar je vyznamne mesto v state Punjab (hovoria inym jazykom a pouzivaju ine symboly na pisanie) pre Golden Temple, ktoru tam postavili Sikh (neviem to prelozit, je to nabozenstvo, chlapi v turbanoch, ktori si nikdy nesmu ostrihat vlasy ani bradu, byvali bojovnici, este dnes musia nosit aspon malu dyku na tele, strieborny naramok, specialne spodare...asi 6 pravidiel maju). V chrame sme sa ubytovali v ubytovni pre pilgrims (putnici?) zadarmo a isli sme sa s nimi aj najest (tiez zadarmo). Waw. To bola obrovska hala, strasne smradlava od jedla a spinava. Museli sme pockat kym to par ludi velkymi opat smradlavymi handrami zotreli po predchadzajucej varke ludi, potom sme sa nasackovali dnu asi spolu so stovkou dalsich ludi, posadali na zem, kovovy tanier prestreli pred skrizene nohy a cakali. O chvilku vbehli chlapici s kyblami a takmer behom polozohnuty nam naberali (resp. hadzali) jedlo do tanierou, az sme ho mali az za usami 8-) Na rad prisli chapatti, ale prvo kolo sme prepasli, pretoze kto chce dostat chapatti (placku) tak musi nastavit obe dlane spolu akoby prosil nebesa o peceneho holuba. Kto ruky nenastavi, zostane bez placky. Jeden zo Sikhou mi povedal, ze musim ist spat do pilgrim's ubytovne a musim sa ist s nimi najest (to nevedel ze som tak spravila aj bez jeho rady), pretoze to je jedine miesto, kde spolu veceraju hindu, muslimovia, sikh, krestania, a dokonca  obcas aj turisti rozneho vyznania. Kantyna je otvorena a serviruje jedlo zdarma 24 hodin denne. Nebolo to az take zle... Rano, na nase prekvapenie, nikto nezobral o donations ako je to zvykom v kazdom chrame, hlavne ked vidia bielu plet, ale aj tak sme im nieco malo nechali. Predsa len nam poskytli strechu, dve postele pre siestich, veceru a ranajky.

V chrame a jeho okoli musia vsetci (konecne bez rozdielu pohlavia) nosit pokryvku na hlave a pri vstupe si umyt nohy. Zlaty chram je postaveny v umelom jazierku a je naaadherny.. v noci ake odrazy neuveritelne hadzal na vodu.... no proste takmer gyc. V jazierku sa vsetci bez hanby kupali, chlapy si zastrcili dyky do trbanu, vyzliekli sa do spodarov a macali sa. Zeny mali postavene nieco ako ohradku kde ich bolo menej vidno, alebo niektore vliezli do vody aj v saree.

To ze su to byvali bojovnici bolo zrejme aj z maleho muzea, kde boli len malby. VSETKY zobrazovali vojnu, bitku, vrazdenie...ale dost morbidne... sekanie hlavy, rozparovanie brucha, varenie ludi v kotli, rozpoltenie celeho cloveka, mucenie.... no otras. Hned som sa medzi nimi citila lepsie. Ale mam rada ich muziku!!!!

V chrame (nesmelo sa fotit 8-( ) maju obrovsku knihu, v ktorej hladaju odpovede na vsetky zivotne otazky. Nikdy nerozhoduju bez konzultacie s knihou, o nicom! Pri knihe je vzdy straz, jeden chlapik ju potichu cita a dalsi ho ovievaju (so striebornou palickou zakoncenou bielymi dlhymi vlasmi) 8-) (neviem ako lepsie opisat tu scenu, ktoru mam stale este zivo pred ocami).

Zlaty chram nie je zo zlata. Na moje sklamanie. Je to mosadz natreta zlatou farbou ! Ludia tu nosia dary pre bohov v podobe rozneho jedla a sladkosti a pri vchode to chlapici (knazi ?) zbieraju. V roku 1984 tu vraj bola obrovska demonstracia, ked sa tu zisli vsetci Sikhs z Punjabu a chceli sa osamostatnit. Indira Ghandi tam poslala armadu, ktora vacsinu z nich zabila. Pzm - neoverene fakty...

 

...to be continued....

Brzdy

... navarila som fajnovu narodeninovu veceru pre holky z domu, dostala som dokonca od nich aj darceky (zlate baby)... mam CDcko s indickymi hitovkami, teraz vypekame na CD prehravaci a starych reprakoch, haha.... kvalitu indickej muziky by tak ci tak ani "BOSE" nezachranili.

... dve narodeninove torty.... jedna na zjedenie a druha na bitku...este rano som mala cukor vo vlasoch 8-) Poliak mi kupil XXXXXL ruzove damske nohavicky, na ktore sa mi vsetci podpisali ale prinutili ma ich pocas oslavy nosit takze vsetky fotky mam ako puk 8-))) Dokonca som dostala aj ruze, od mojho Inda, u ktoreho som prve dni byvala (od rodinky).

 

A dnes prekvapko v robote, ked prisiel poslicek do kanclu, vsetko zavonalo a tucet cervenych ruzi pristalo na mojom stole..... dakujem Durko :-*

ATARI - hranice Pakistanu a Indie

Our trip started at the border of Pakistan and India. Takze uz mi sibe. Zacala som to pisat v anglictine. Nevadi. Bolo nas sest, Brazilka, Holandanka, Nemec, Polka, Poliak (takze nesiel cez Pakistan domov ako chcel) a moja krasna tvaricka 8-) Na hranici nas rozdelili na zeny a muzov, a cez silne oplotene chodby nas previedli na podiom (oddeleni muzy, zeny a VIP). My sme samozrejme este stale dost biely, aj napriek dennemu slnecnemu natlaku, takze sme dostali cestne miesto vo VIP hladisku.

Aj ked sa cela ceremonia volala "uzatvaranie hranic", brana medzi statmi uz bola zatvorena ked sme prisli. Chvalabohu. Na indickej strane sa zisla tisicka ludi. Pakistan mal mozno jednu desatinu toho. Ale o to hrozivejsiu ked som videla napajedene zeny cle zahalene v ciernom, skandujuc pri brane. Na nasej strane sme mali aj kapelu, a chearleadera. Ten akonahle zacul len slaby naznak nejakeho skandovania na pakistanskej strane, tak nas vsetkych vyburcoval a svorne sme kricali HINDUSTAN, JINDA BAR (= live forever in this universe). Ak nepomohlo, tak zabubnovala kapela a ak sme stale poculi pakistaneske hlasy, tak zapli sound system na plne gule (ako len Indovia vedia) a pustili bollywoodske hitovky.

Postupne prichadzalo viac a viac ludi. Nastala tlacenica. Vo VIP hladisku sme stale mali zo 200 volnych miest na sedenie, ale nikto tmavsej pleti (okrem pana ministra a jeho rodiny) sa tam nesmel dostat. Nabehla garda a snazila sa palicami naznacit tlaciacemu sa davu, ze dostanu po chrbte ak sa pohnu este o kusok. Ale zadny novo prichadzajuci ludia sa nestarali a tlacili sa vpred. Ked sa predny pohli, tak garde praskli nervy a zacali ich normalne mlatit (pripominam, ze my sme mali stale kopec miesta a keby tych ludi pustili k nam, tak sa vsetci zmestime pohodlne na sedacky a nemusia nikoho mlatit ).

Zvysok davu s vlajkami na hlavou skandoval dalej, nevsimajuc si smutnu scenu...

Ceremonia zacala. Nabehlo tucet straaasne vysokych chlapov s cervenymi "vejarmi" na hlave, co ich robilo este vyssimi. Brutalne rychlym tempom napochodovali pred nas a tvarili sa hrozivo. Jeden z nich nieco zareval a prvy v rade sa rozbehol este rychlejsie k pakistanskej brane, nohy vykopujuc az k hlave, silno dupajuc a posledny krok pred branou zakoncil silnym prasknutim nohou o zem, akoby chcel odrasit krdel levov.... 8-) Chlap zreval este raz a druhy z radu sa rozbehol...etc. Toto dupanie sem a tam trvalo asi strvthodinku.

Na strane Pakistanu prebiehala velmi podobne ceremonia.

Vsetko to skoncilo stahovanim oboch vlajek. Veeeeelmi pomaly a velmi opatrne ich zacali posuvat smerom k zemi, aby nahodou len jedna z nich nezostala na mili sekundu vyssie ako ta druha, lebo to by znamenalo velke zahanbenie pre jednu zo stran...a snad by ti ludia tam boli schopni vyvolat tretiu svetovu kvoli tomu..... nastastie vsetko dobre dopadlo, vlajka padla k zemi, poskladali, odlozili, vsetci oddupali kade lahsie a my tiez....

 

.... to be continued.....

Happy Brzdy to Me

Rano 5 am som sa vratila z vyletu.... zbita a strasne smradlava prisla na dom a zacala prat svoje satstvo.... potom do prace. Nejako vsetcia zabudli (v praci, lebo ostatni mi posielali smsky uz od polnoci) ze mam narodky, tak som si dala velky napis na MSN, ze dnes oslavujem, haha. Sefik sa chytil... ten mi najprv poslal animovanu tortu a ruzu a pivko a co ja viem co cez MSN, potom poslal poslika, ktory mi zazelal vsetko dobre a nakoniec sa sam uracil zist dole do mojho kanclu a potriast mi rukou. Priniesol mi strieborneho malovaneho slona ako dar !!! A vraj pride aj obcerstvenie pre cely staff. Wao... som necakala. Ale samozrejme ze sme 20 minut nekecali o mojich narodkach, ale o praci predsa a co ma vsetko este caka a co vsetko po mne chce a bla bla bla.....ale aspon ma pustil dnes domov, si uzit narodky, a VSETKO pocka do zajtra. To sa mi bude pracovat s opicou, haha. Sef bol vlastne jediny kto mi denne posielal smsky (pracovne!) pocas celeho vyletu. Som sa vzdy velmi "potesila" ked som zacula pi piiip telefonu (reakciu mam na smsky vybudovanu ao Pavlovov pes). A dnes mi dokonca navrhol, ze mi zaplati jeden kredit na mobil, lebo mu nikdy neodpovedam na smky. Ved samozrejme! Ani som ich necitala, ved som bola na vylete.... haha....prijata sms, move to sent items..... pockali ma vsetky dodnes, hehe.

 

Fotky som chcela ukazat, ale nemozem najst card reader. A o vylete napisem, ked sa najde cas. Dufam ze coskoro.

 

Dnes olsavujem s Poliakom. Pridu jeho kamosi hrat na bubnoch. Joj, ale sa tesim. Teste sa so mnou. Hepi brdy to Vierka !!!!