Dnes preberam stafetu blogovania, takze to nebude ziadny epos a la Vjerka :-)
Rano sme vstali pekne skoro, zase zbytocne - odvoz do dzungle meskal 40 minut, takze sa to zase neobislo bez nervozity. Asi si na to nikdy nezvykneme :-) Aspon sme mali cas na breakfast-of-champions, nakrmil nas Tony the Tiger a Kohut Kellog (Kellog's Cock?). Hodka jazdy Ford Explorerom (pol cesty po super highway - vazne, oficialny nazov; druha polka po strmych a tenkych cestickach v dzungli) a uz sme v dedinke v kopcoch. Je o 7 stupnov lepsie (chladnejsie). Hned dostavame vystroj (karabiny, popruhy, prilby a hlavne sexy sietky na hlavu) a vyrazame cez dedinu plnu letargickych psov do hustej (v povodnom zmysle slova) dzungle. Nasi guide-i sa volaju Boston a Jackie Chan; tusime ze sa chysta kopa sarkastickeho humoru :-). Vysvetlenie vo-co-go netrva zbytocne dlho, akurat nase spolu-turistky z Ciny a Tajwanu trochu zbledli, ked pochopili ze brzdit sa naozaj bude pomocou high-tech bambusovych hacikov. Alebo mozno ked zistili, ze nas caka 33 platforiem/plosiniek vysoko nad zemou, medzi ktorymi budeme ficat po zeleznom lane a najdlhsie bude mat 300 metrov; 4 zlanovania - z toho najdlhsie 40 metrov, par sto metrov zavesenych mostikov medzi kopcami...a ziadne zachody :-D
Prva jazda medzi stromami sa nezaobide bez cinskeho, tajwanskeho a britskeho kvicania (po case sme sa stali expertmi na rozoznavanie jemnych nuancii v jacani z Tchaj-wanu a povykom zo Sechuanu) a straty bambusovej brzdy. Jackie Chan ma uistuje, ze je to "no poblem, don voy, no niid ol d tajm". Tak som v klidku.
Zbytok dna pokracuje podla planu. prehupavame sa v korunach stromov, zlanujeme, hupeme sa na drevenych mostikoch, kochame sa vyhladom. Jackie Chan a Boston sa spravaju ako opice, je s nimi sranda. Po chvili uz zlazy zleniveju a neprodukuju ziadny adrenalin, ale aj tak je to nadhera. Parkarat sa niekto pozabudne a ignoruje bonton dzungle, ktory kaze ze na konci lana treba dat nohy hore a nastupit na plosinu. Vtedy musi 145centimetrovy Jackie Chan zasiahnut a tahat 180 centimetrovu nemotornu Nemku po lane naspat k stromu. Sranda pohlad:-) Boston ma rad zmysel pre humor, tak mi pri jednom strome navrhol ze mozem zlanovat dole hlavou. Asi necakal ze na to kyvnem, ale slovo dodrzi. Je to fasa, ako bungy jumping, ale zda sa to byt rychlejsie lebo vsetko je strasne blizko. Ku koncu sa na platformach stretavame s dalsimi skupinkami turistov, co by nebolo zle keby to neboli obezny Amici, s ktorymi maju malinky Thajci vela roboty a teda sa vsetko zdrzuje. Nastastie je to uz koniec - 40metrove zlanenie zo stromu dole na zem. Chcem ist dole hlavou, ale jeden z guideov, "Strbavy Pinkie", nastoji na tom ze "sejfty feest" a pusta ma takmer volnym padom dole :-) Vierke objednavam rovnaku kuru. Nestretlo sa to s aplausom :-) Ale je ziva, zdrava a usmieva sa. Neskutocne mimikry, doma to urcite schytam :-D
Zabudol so spomenut (vravel som ze to nebude post a-la Vierka) ze tie stromy sa volaju rubber tree a pouzivaju sa na...nabytok. Kto si myslel ze na gumu, je guma. Asi stvrtina najvacsich stromov ma rovnobezne s kmenom nabite bambusove tyce. Nie, nie su to hromozvody. Pred dazdovym obdobim sa po nich stveraju domorodci a zbieraju dzunglovy med. Bez istenia, samozrejme. "No poblem". Hej, a su tak priemerne 50m vysoke.
V dzungli tiez pestuju cajovniky (oolong) a kavovniky (arabica). Su tu aj opice (gibony), ale cinsky, americky a britsky plac (a slovenske vitazne pokriky) ich rusia, takze sa cez den radsej zdekuju a zasoby kradnu len v noci.
No ale naspat k deju. Vyzliekame postroj, nalozime ho na Jackie Chana a pachtime sa hore kopcom naspat do dediny. Cestou sa vyhybame letargickym psom, ktorym je najlepsie v strede cesty a nenapadne ich uhnut sa. Vraj su ale lovecke (na dive svine), tak im pre istotu davame pohov. Hore nas caka paradny all-you-can-eat obed pripraveny dedincanmi. Je fakt chutny a je toho vela, takze sa zase prezerieme (to Vierka nespomina, ako sa prezierame ked je jedlo zadara!). Kecame s ostatnymi turistmi, vsetci cestuju pol roka alebo cely rok a su uplne vysmiaty...zrejme niekde robime chybu! Podelime sa s nimi o zazitky a vymenime si odporucania (jeden z turistov vlastni hotel na Santorini - mame izbu za dobru cenu; my sme zase posluzili referenciami o potapani) a je cas ist naspat. Po ceste sa zastavujeme pri hot-springs (horuce pramene), ktore smrdia viac ako vajcovka za kupaliskom v Bystrici, a potom uz non stop do Chiang Mai.
Vierka oddych nedovoli tak vyrazame do ulic pofotit to, co sa nedalo vcera (nemal som nabitu baterku, sypem popol na hlavu). Videli sme pripravy na ceremoniu k Buddhovym narodeninam (pondelok, ak nemate zaznacene v kalendari) a vobec vela watov (chramov) a monkov (knazov) v oranzovych a oranzovejsich ruchach. V jednom z chramov nam zase daju najest, co uz s nimi. Inak podla rozpravania jedneho byvaleho knaza je to fasa zivot, ziadne starosti, dobre jedlo, vzdelanie a este si ich aj spolocnost vazi. Keby nie toho vzdelavania, asi by sme mali aj na Slovensku kopu opalenych knazov :-D
Po zapde slnka (a zatvaracke v hlavnom chrame, ktory sme len tak-tak nestihli) berem tuk-tuk a ideme sa luxusne najest do Riverside restiky. Ja si davam rybu, ktora sa neda dojest (je vyborna, len je toho vela) a Vierka tofu s ryzou (plus cerstvy melondzus a mudslide). Cestou domov sa tarame po night-markete, kde vidime nakladaky rozstvrtenych prasiat, jahodky, mango, durian, ine no-name ovocie (zeleninu?) keksiky, tricka, podprdy, cacky do domu, cacku do vlasov, cacky na kazdu cast tela a ine dobroty. Kupujem absolutny thajsky gyc, drevenu krkajucu zabu (zjednane z 300 na 100 bahtov, musel som) a oranzove rybarske gate. Vierka dnes nekupila okrem ovocia a paradajok nic. To nic, aj zajtra je den.
No comments:
Post a Comment