JAR - cast X

Den 11

Farma Oliphantskop

West Coast narodny park

Dnes je nas posledny den v juznej Afrike a tiez posledny den dovolenky :( Mozno aj preto ma moje vnutorne hodiny zobudia uz pri vychode slnka a idem sa prejst okolo nasich chatiek husto obrastenych kaktusmi. Su postavene na skalach. Je to zaroven aj farma a pri ohrade s konikmi najdem miestneho cernoska ako ich krmi. Pri rannom slniecku sa mi cita perfektne a cakam kym sa Duri zobudi. 

Nakupime v Spare a mierime do narodneho parku West Cost. Autom sa radsej len tak vlecieme, preto co 50 metrov, to dalsia pocestna korytnacka. Prechadzame aj okolo chatiek v oblasti Duinepos, kde sme sa vcera vecer chceli ubytovat a odmietli nas. Fakt skoda. Mohli sme byt v centre narodneho parku.... na dunach.

Spominane porasty

Plameniaky z pozorovatelni pri Geelbek

Park je hotovym rajom pre milovnikov vtakov. Po drevenom mostiku ponad farebne (a skoda ze uz odkvitnute) porasty (neviem ako to nazvat, nizke huste kricky, viz fotka) prejdeme do pozorovatelne vtakov. Na stenach su fotky a popisky roznych druhov, ktore tu v jednotlivych rocnych obdobiach pobyvaju. Prave dnes mame stastie na plameniaky. 

Cestou k Atlantiku

Obytne lode na lagune

Z jedneho kopca sa nam naskytne pohlad na atlanticky ocean. Odstavime auto a razime k nemu po piescitej pode porastenej krovinami, kaktusmi, kvitnucimi kvetmi a korytnackami. Na plazi su vyplavene vodne rastliny, ktore pripominaju vuvuzely.

Na Kraalbaai sa okupeme v lagunke s tepluckou vodou a vyhladom na obytne lode (tiez sa daju prenajat za velmi dobru cenu). Voda je plna krabov  a na plazi sa o nase keksiky biju dva druhy cajek, velke a rozvazne a male a uskriekane. Bavim sa na nich celkom chvilu. 

Geelbek

Geelbek

Na obed si zajdeme do vybieleho sidla s vyhladom na more u Geelbek navstevnickeho centra. Kym nam pripravuju jedlo, Duri sa nadchne vstupnou bielou branou a snazi sa ju vyfotit z tejto dimenzie :) Varia tu vyborne, more je na dohlad, plameniaky tiez, je tu klud od civilizacie, ale zaroven je tu pohodlne.... idealne miesto pre rodinnu oslavu :)

Kraalbaai

Kraalbai

A upalujeme na letisko. Stolova hora je dnes ako na potvoru ako na tanieri, takmer bez mracika. Svetelne tabule na dialnici ukazuju "Vehicle alight!"...... zapchy! S nasim stastim vsak lietadlo urcite stihneme. Do AVISu prinasame niekedy biele auto totalne zaspisene...durch! Zda sa, ze im to nevadi..... (o mesiac neskor ale dostavame vyuctovanie za umytie auta postou :)). Nezjededne (a neotvorene) jedlo nechavame tete upratovacke na letisku (bola nam vdacna) a konecne posielame nakupene pohladnice a miname posledne RAN-dy.







Doma vraj snezi.....a v Londyne potopa.... uuups! Velmi sa mi tam nechce...

JAR - cast IX

Den 10

6 am budik ma nepotesi. Aspon ze ranajky o dva domy dalej a blizzsie k plazi v centre White Shark Project stali za to. K rannej kave nam pustia aj dokument o zralokoch, snad aby odstrasili poslednych vahajucich clenoc dnesnej vypravy. Jedna stena je zaplnena fotkami pana kapitana, ktoremu robi zjavne radost, ked sa vyskakujuci zralok dotkne cumakom jeho dlane... Snad toto dnes skusat nejdeme.

Oranzova lodicka, zatial pekne zakotvena na pieskovej plaze, sa razom zaplni nasou asi 15 clennou posadkou. Bager nam pomoze na vodu a o necelych 15 minut sme uz na mori niekde medzi ostrovom tulenov (seal island) a Walker's Bay (Spominate? Tam sme sa prechadzali pred par dnami, Duri sa aj vykupal.... ako mu bolo dobre, ze vtedy nevedel, ze pre zralokov je to oblubene miesto, kde sa chodia vyhrievat do menej nez metrovej vody.... ).

Kapitanov pomocnik zacina pomaly vypustat pripravenu zmesku rybacej krvy a oleja do vody... Snazime sa zanechat vonavu stopu. Prvych pat odvazlivcov sa navlecie do neoprenu a kapitan ich nazenie do klietky pripevnenej na boku lode. Klietka je umiestnena tak, aby hlavy "potapacov" mohli byt nad vodou (avsak pri vacsich vlnach, ako neskor zistujeme, to nie je vzdy pravidlom). Patica caka v napati a chladnej vode na prichod pana vod. Zralok sa par krat objavi pri lodi a zakazdym mu hadzu navnadu na lane (zmrznute casti ryb), aby ho prilakali blizsie ku klietke.

Lod sa riadne nahyna vo vlnach. Durimu nepomohlo ani lizatko, trapi ho nevolnost a skusa preto vystriedat jedneho zmrlika z klietky. Ja zatial fotim zralocie plutvy, ktore sa kedy tedy objavia nad hladinou.

Pride rad aj na mna. Dlho cakame v klietke a mna trasie nie od strachu, ale od zimy. Bojim sa len toho, ze tu zmrznem a zralok sa ani neukaze.... a vtedy to pride. Kapitan zakrici povel "dole!" a vsetci bez rozmyslania po kratkom nadychu strkame hlavu pod vodu, kontrolujeme, kde sme nechali prsty (ci nahodou netrcia von z klietky) a cumime...... voda vraj zvacsuje, ale kapor to tiez nie je. Masivna ryba s bielym bruchom sa len obtiahne okolo klietky. Bocna plutva sa akurat zmesti do medzery v klietke a postarsi francuz vedla mna chvilku vaha ale nakoniec neodola, a zraloka bojazlivo pohladi.

Zralok k nam pride este vela krat.... ukaze nam cele biele brucho, premava sa popred klietku, na chvilku sa zabava tym, ze ohryza nase kotviace lano. Skoci aj po nasej navnade na lane a ryby sa z neho snazi odtrhnut pred nasimi ocami, odletuju len kusocky... Kapitan stale vydava povely a jednym z nich je aj pritisnut sa tvarou co najblizsie k celu klietky, pretoze viditelnost vody sa zhorsuje. Dam si povedat a pri najblizsom pokriku "dole" sa nacapim co najviac dopredu. V tej chvili vidim zraloci nos ako sa velko rychlostou vali rovno na klietku, s rybami v tlame. Nestihol ubrzdit a nufakom narazil priamo do nas. Vystrasena ale zaroven natesena sa vynorujem a vymiename si s francuzom nadsene pohlady. Vtedy si aj vsimnem, ze slecna po mojej druhej strane uz ma zraloka v pazi a grcia vsade okolo nas (na lodi je takych ludi viac, Durka nevynimajuc, mozno preto tie zraloky tak dobre brali:- ).

Na lodi sa ususime, "zralocia" posadka nam este ponukne obed a DVD z dnesneho dna a sme opat na ceste, smer West cost cez Cape Town. Zastavime sa v !KWA TTU, kde zije tribun San. Kupime si od nich hudbu a darceky pre deti. Paci sa mi, ako si dokazali ponechat tradicie, ziju v tejto komunite a dokazu na seba zarobit. Maju tu aj restiku a uz len popis jedal znie fantasticky, len na veceru je este skoro.

Na vratnici do narodneho parku West Cost sa ujko tvari, ze maju plno. Nechce sa mi verit, pretoze tu nevidime ani zivacika a po ceste z Cape Townu sme videli fronty aut vracajuce sa po vikende do mesta. Prinutime ho obtelefonovat aj ubytovne priamo v parku a po kratkej domluve v africtine znova kruti hlavou.

Pokracujeme 30 km severnejsie do mestecka Langebaan, kde sa ubytujeme na farme Oliphantskop (Aj tu sa najprv tvarili, ze volno asi nemaju. Dozvedame sa, ze vsetky izby boli cez vikend obsadene a oni ich "nestihli" upratat... resp. nikto necakal, ze budu mat hosti aj v nedelu vecer. V parku sa zjavne len neunuvali jednu izbu pre nas prichystat). 

Veceru si davame pri zapade slnka na plazi v Pearly's (muslicky, rybycky, stejciky). Voda je tu tyrkysova! Na vytravenie sa prejdeme po plazi, ale vietor je silny, vytvara pieskove jazyky (a to boli!). Nedojdeme preto daleko a vratime sa do susedneho Driftwoods na koktejl Mermaid's Orgasm. Nas prvy a posledny africky zapad slnka....

Opity trafime domov a pozerame na prastarej skatuli africke programy.

JAR - cast VIII

Den 9

Most Bloukrans

Hned z rana si Duri bez okolkou skoci bunjee a ja mam strach ho tam len sprevadzat. Posadka starajuca sa o "gumu" je platena od poctu skokov, takze ma vsemozne prehovaraju, aby som skocila za nim.... bol zo mna "ten najvacsi srab a budem to lutovat do konca zivota" (aspon tak hovorili chlapci) ale aj tak som neskocila :)

Od typka zo Zambie, ktory tvrdi, ze sa vola Hapiness (v preklade Stastie) si kupime sosku dvoch zirav z velmi sofistikovane znejuceho kamena.... nieco s ovocim mal v mene :)

Dvojita divoka ustrica

Zastavujeme pred "Pletom" v obchodiku Thyme and Again na vybornu domacu kavicku a perfektnu omeletku s pestom, fetou a grilovanou zeleninkou. Cream-cheese cake pada do zaludka tiez. A do kosicku si pribalime aj sladucke baracky (v novembri!) a brusinkovo-madlove keksy. 

Dalej po ceste stavime v Old Vicu, kde vystavuju rozne typy lokalneho umenia, od obrazov, crepnikov, textilu, kozmetiky az po kadeco. Ale nic nas tu neoslovi.

V narodnom parku Wilderness nas napadne, ze sme dnes este poriadne nic nerobili, len sa autom vozime, tak si prenajmeme kanoe. Asi 3/4 hodiny sa plavime cervenou riekou okolo kempingovych stanovist, kde si za tohoto krasneho dna robia africke rodinky BBQ. Dalsiu 3/4 hodinku kracame drevenym chodnikom, ktory nas dovedie k vodopadom. Duri si ako obvykle zalozi, ako inak, vlezie do kazdej diery a vylezie na kazdu skalu. Z jednej si aj skoci do cervenej lagunky. 

Tento krik je pochutka pre zirafy

Premoceny a unaveny sprintuje k autu a speedujeme po N2 do Kleinsbaainu, a takmer vrazime do tiez sa ponahlajuceho dikobraza. V Kleinsbaaine nas uz velmi ocakava teta z White Shark Projectu (uz 3x volala!). A cakanie sa oplatilo. Na noc nam poskytne novo zariadeny dom s vyhladom na plaz, styroma spalnami, dvoma kuchynami, kupelky som nepocitala. Dom je z tehal a je vyzdobeny africkymi nametmi. Padam na zadok, kupime si Savana Dry v liquer shope oproti a pozerame horory az kym nezaspime v super pohodlnej posteli s baldachynom.... 

JAR - cast VII

Den 8

Dalsie rozpravkove ranajky pani Magdy.... ovocny salat servirovany v melone, vajicka, slaninka a zeleninovy quiche. Je cas platit, ale pani Magda sa nehra na kreditne karty, preto musime do bankomatu. Avsak, dnes je den pridavkov (prvy piatok v mesiaci), takze pred bankou uz stoji zastup pocernejsich...

Prechadzame okolo Port Elizabeth, ale ani sa tu nezastavujeme. Nad celym mestom sa drzi oblak smogu. 

Prehovaram Duriho, aby sme zastavili v Sea Viewu, v chove levov. Durimu sa to uplne nepozdava ale uz o necelych 30 minut ho odtial nebudem vediet dostat. V tejto mini rezervacii tiez chovaju rozne antilopy a zirafy, ale hlavne sa venuju dochovu levou a tigrou, ktore az v dospelosti mozu vypustit do narodnych parkov (skor by ich rozthali miestne svorky). Dovod je prosty: snazia sa zabranit genetickym vadam v parkoch a tak premiestnuju mladata z jednej do druhej.

Za smiesny poplatok dostavame 15 minut v klietke spolu s dvoma 15-tyzdnovymi mladatmi. Levicata sa volaju Adam a Jegger. Zatial co prvy z nich je kludny a velmi si nas nevsima, Jegger v mihu ukradne obal z fotaku, ktory sme sem omylom priniesli a mame problem. Osetrovatelka (resp. mlada brigadnicka) si s tvrdohlavym levom nevie rady a na pomoc vola instruktora. Ten sa s mladym neserie, zdrapne ho za kozuch, vytiahne do metrovej vysky a jednu mu prisoli po papuli. Lev stale drzi svoju koryst, a pomedzi zubky si rozkosne vrci. Po druhom pozauchu zamravci a obal mame naspat. Chvilku na nas gani spoza stoliciek, ale netrva dlho a uz sme opat kamarati a maly huncut uz duma, co by vyparatil..... rozmyslam, ako daleko by sa nam podarilo utiect, kebyze ho teraz ukradnem pod pazuchou :) Su take krasne a hebucke, az sa mi od nich nechce odchadzat. 

Za restikou maju aj dvoch uz niekolko mesacnych tigrov, ku ktorym by sme si tiez mohli zaplatit vstup. Ale ked ich vidim, ake su uz velke a z akou lahkostou sa nahanaju po stromoch a fackuju sa navzajom labami, tak sa mi staci na ne pozerat (dnu ma nedostanu).  V dalsich klietkach su mlade levice, leopard, africka divoka macka, krokodil, divoke prasiatko (bush pig) a po rebrikoch skace statny pav.   

Nasou dalsou zastavkou je J-Bay, teda Jeffrey's Bay, najznamejsi zaliv pre surferov. Presvedcime Andrewa, majitela surferskej skoly Wavecrest (ktory kedysi cestoval Europov a pamata si na Brno :)), ze aj ked fuka silny vietor, v mori je mnozstvo meduz (jellyfish) a uplne nikto nie je vo vode ani na surfe ani bez surfu, ze my chceme lekciu.... (v plane mame cas na tuto zastavku tak 4 hodiny a vratit sa sem uz v lepsom pocasi nestihneme!). Andrew skoci na nase psie oci (a tiez na isty zarobok) a vybera nam vhodne neopreny. Na plazi sa vzdy naucime zakladne pohyby, a vo vode potom predvadzame vsetko mozne len nie surfovanie. Po dvoch hodinach zapasenia s vlnami som nad nimi zvitazila asi na stoninu sekundy, ked sa mi podarilo stat na prkne. Na nase zufalstvo sa prisli pozriet aj delfiny a vidime ich v dialke skakat v skupinkach z vlny do vlny.

Zasluzeny obedik v mexickej a valime na zapad (t.j. predlzime si zapad slnka). Ubytujeme sa na moste Bloukrans, kde chce Duri zajtra skocit do 216 metrovej rokliny na gume. Majitel hostelu a tiez pomocna osoba pri bunjee-jumpingu menom Cliff s nami pokeca o historii mostu a pri ohniku si pripijeme s vinkom Spier. Ostatni obyvatelia hostelu su celu noc hlucny ale kedze su v presile, nepustam sa do nich :) 

JAR - cast VI

Den 7

Magda, nasa hostitelka, sa k nam sprava ako nasa stara mama. Ranajky pripravila famozne! Granola s jogurtom a csertsvym ovocim naservirovana v krystalovom pohari na stopke ozdobenom cerstvymi kvetmi. K tomu mini palacinky, vajicka na akykolvek sposob, zemiakove placicky, maskovy kolacik..... 

Magda nam vcera poradil aj efektny plan, ako vidiet co najviac zverov v nasom kratkom case. Hned z rana preto mierime do Addo Elephant Parku - slonieho parku. Vcera vraj turisti nemali velmi stastie a nevidela takmer ani slona. Uvidime, co caka na nas...

Pri brane parku zaplatime mastne vstupne, dostaneme mapu a doporucenie, na ktorych miestach sa vyskytuju zvery a tiez zoznam vsetkych zvierat parku aj s fotkou, aby sme ich spoznali. Parkom jazdime vlastnym autom a z auta nemame vystupovat za ziadnych okolnosti (len v elektrickym plotom ohradenych stanovistiach).

Na okruhu Domkrag Dam nam do auta nakukuje stado zebier. Zjavne sa vozidiel uz neboja a dovolia si prist obzriet nas zblizka. Urobime vela zaberov pruhovanych zadkov a aj ked sa nam od nich nechce, pohyname sa dalej (my tie zebry nejak pritahujeme, pretoze pocas dna toto stado este stretneme napajat sa pri vode).

Na kopci je miesto pre oddych a odparkovanie auta. Sice sa tu nedoporucuje vystupovat, mame pocit, ze vidime dostatocne na okolo a z prehriateho auta lezieme von. Od auta sa velmi nevzdalujem, kedze mam jemne nasrane v gatiach (predsa len levy a tigre su o nieco chytrejsie v prirode ako my ludia). Obzerame si dive svinky ako sa pod kopcom napajaju v jazierku a k vode prichadza aj nam uz zname zebrie stado. Na "parkovisku" nam spolocnost robi maly hybky kriklavo zlty vtacik, ktory zobroni o omrvinky keksiku.

Dalsie jazierko Gwarrie Pan je uz o nieco vacsie. Zarovno s nami k nemu prichadza aj pocetna rodinka slonov. Prisli suchy, odchadzaju zablateny. Slonata sa santia vo vode a pletu sa pod nohy velkym slonom. Tie na chvilku zpozorneju a to uz nam aj ostatny turisti kyvaju, ze na vyvysenine nad jazierkom spehuje mlady lev. Stihneme ho zachytit len jednym zaberom, mlady lev ale o publicitu nestoji a zmizne v kroviskach.

Tesim sa ako mala pri pohlade na tieto africke zvery a moj den je uz teraz perfektny. Avsak dobreho nie je nikdy dost a preto aj navzdory horucave v nasej konzerve zvanej auto pokracujeme dalej. Pri jazere Hapoor Dam zazivame sok. Zbehlo sa tu stovky slonov a dalsie a dalsie vidime prichadzat z okolia. Zastavime auto priamo medzi nimi a fotime. Slony si nas absolutne nevsimaju a chodia okolo nas sem a tam az sa auto natriasa. Su obrovske..... ked okolo prechadza alfa samec, cez okienko vidim len nohy. Mladata su tiez smele, navzajom sa nahanaju, trubia a vystrajaju, az ich obcas musi slonia mama prefackovat chobotom. Tie vacsie, ale stale mlade slony, sa natahuju chobotmi, ale nic z toho nevyzera agresivne.

Po ceste do ohradenej oblasti na pis-pauzu (Jack's picnic site) musime spomalit, pretoze vsade popri ceste su poskryvane slony a olovrantuju (na jeden hryz aj cely strom). A neposedne mladata si z aut vela nerobia, takze nam neraz skocia do cesty.

Po kratkom oddychu stvera nase auto do kopca na Mbabala Loop, kde su k videniu jeden az dvoj metrove termitiska (niektore uz vyprazdnene po navsteve mravcozruta). Stretneme aj rodinku cerveneho buvolca (Red Harte-beest) a pri takmer kazdej mlake aj male diviaciky (Warthog). Pri ceste je aj pohodena vcerajsia nedojedena vecera levia. Durov super orli zrak zahliadne aj mangustu (yellow mangoose).

Oddych na rychlej kave a uz aj speedujeme do 40 kilometrov vzdialeneho sukromneho parku (aj princ Harry a William sa tu boli pozriet), ktory sa vola podla fazuloveho stromu, ktory tu bujne rastie (bean tree) a pana majitela s menom Mr. Bean. Park sa vola v juhoafrictine Schotia.

Ako inak, prichadzame neskoro a cela vyprava uz caka len na nas. Odchyti si nas sprievodca Ettiene, podpisujeme nieco (asi zavet) a sadame do troch otvorenych jeepov. Cez radu elektrickych oploteni (neskor Ettiene prezradi, ze elektrika je draha, takze v plotoch neprudi) vchadzame do parku. Je skore popoludnie, slnko uz pecie o nieco slabsie a to je pravy cas, ked sa stada vyberaju napast a levy vyhliadnut si veceru. Ako prve stretneme stado antilop (impala), ktore su povestne tym, ze maju najlepsi cuch, preto si mozeme byt isty, ze levy v okoli nie su. 

Na strmom kopci spomedzi stromov vytrcaju hlavy zirafy, namierime si to k nim. Zblizka su jednak impozantne velike, a jednak si mozeme vsimnut kliestami posiate boky a stehna. Tie vraj nachytali z trnistych krikov, ktore tvoria ich potravu. Zirafy obvykle nelezia, ak tak len v skupinkach a to cca dve hodiny za den. Pri vstavani sa im obcas zatoci hlava a to je ta prava chvila pre leva. Dalsou leviou taktikov na lov ziraf je nahanacka z kopca.... vtedy zirafa straca stabilitu. Zirafy cakaju mlade asi 19 mesiacov a porod prebieha postojacky.... nechcela by som vypadnut z takej vysky :)

Vysielacka zahulaka a jeep cislo dva nas upozornuje na to, ze narazili na leva. A naozaj, na protilahlom kopci dalekohladom vidime tri kusky. Ettiene startuje a mierime si to rovno k nim. Mama levica tu posedava s dvoma dcerami. Nepriblizujeme sa na viac nez 20 metrov, predsa len, zenske pokolenie je agresivnejsie.

O nejaky kusok dalej mame nahlaseneho mladeho leva, ktory bude pravdepodobne naslednik svojho otca, vodcu svorky. Uz teraz medzi nimi prebiehaju obcasne suboje a mlademu sa este nezahojili rany na nufaku z toho posledneho. Cestou k nemu vyplasime dve asi 50 cm korytnacky a jedna z nich pred nami unika priamo k levovi. Vraj sa ale nema coho bat, kedze vonku je este horuco a zlenivele levy sa len tak povalaju (leby inak dokazu vydlabat a zjest aj korytnacku). Cakaju, kym levice nieco ulovia a v tom pripade by sa rozbehli za nimi a na korysti by si pochutnali ako prvy. Levy sa dozivaju okolo 12-13 rokov.

Ettiene nam dopraje prestavku na miestnom sidle, kde nas caka caj a prave upecene buchty. Okolo statku pobiehaju kone a parik nosorozcov, ktory majitel kupil len pred nedavnom a teraz si zvykaju na novy domov. Stary nosorozec im totiz zdochol a do rana uz nasli len celu svorku levov ako s plnymi bruchami lezali okolo jeho kosti a koze (tie tam su dodnes). Kazdopadne, Duriho musia od fotenia nosorozcov z menej nez metrov vzdialenosti odtiahnut rangeri. Oni tie zvieratka vyzeraju tak nevinne, papkaju travu a nic si nevsimaju. Ale vraj im z casu na cas preskoci :)

Vyrazame za dalsi elektricky plot do casti bez levov. Rozne antilopie zvery sa tu bez stresu premavaju sem a tam. Ved nejedno zviera ma levie pazury vyryte hlboko na stehne (zadku). Lev je totiz uspesny len jeden krat z 8 pokusov. Najzabavnejsie je pojasene stado pakona hrivnateho (wildebeest), ktoreho miestny prezyvaju aj "Joker". Je to uplne poplasene zviera zijuce v stadach, ktore vyzera trosku ako buffalo s bielym chvostom. Najvacsiu radost im robi rozbijat a plaasit ine antilopie stada. Aj dnes nepostali ani chvilku v klude a lietali nekoordinovane zo strany na stranu, zanechavali za sebou len prasnu stenu.

Aj tu maju mravceky svoje termitiska. Ettiene nas pouci, ze termitiska tychto velkost vznikaju aj niekolko rokov....a mravcozrut ich zlikviduje behom sekund.

Sme naspat v leviej zone. Dvaja mladsi bratia nam uz znameho leva si tu lezia pohromade a ked vedla nich zastavime jeepmi, lentak sa predvadzaju na kamery. Ani jeden sa nedvihne. O necelych sto metrov narazime aj na pana domu. Aj ked lezi, je mi jasne ze je z nich vsetkych najvacsi. Ma prekrasnu hrivu a vyzaruje z neho respekt. Na nas nereaguje, ale ked v dialke vidi prichadzajuce biele auto, mykne s nim. Ettiene nam vysvetluje, ze od mlada je citlivejsi na bielu farbu. Vtedy si uvedomim, ze na sebe mam bielu mikinu a nez mi to docvakne, uz mam na sebe ciernu deku! 

Je cas vecere. Dalsia brana do "polnej kuchyne" a kantyni vedie cez jazero, v ktorom sa rochni parik hrochov. Veceru serviruju nasi rangeri, dnes chytili tusim diviaka a toho mame cerstvo peceneho. Slnko prave zapadlo a len vatra nam svieti do taniera. Ettiene prezradza, ze v parku sa da aj ubytovat. Su to take jedno bunky (samozrejme oplotene) ale bez elektriky a bez moznost bunku v noci opustit. Vraj sa tu vacsina turistov riadne boji, ked levy v noci viju :))) skoda ze sme o tom nevedeli skor!

Po veceri s mega reflektorom v ruke ideme opat znamy okruh parkom. Dufame, ze zhliadneme nocny lov, alebo aspon nocnu bastu levov. Nanestastie, leby opat najdeme v polohe lezmo, a na nohy ich nepostavi ani parik hrochov, ktory sa provokativne pasie len 2 ci 3 metre od nich. Nestihli sme to, kym sme jedli my, najedli sa aj levy a teraz uz len lenivo travia. Nevadi, den bol aj tak nabity zazitkami.

Mierime k exitu z parku, cestou stale osvetlujeme okolie, aby sme zahliadli este tie zvierata, ktore vychadzaju prave v noci. Jednym z nich je aj plachy leson (antilopa jelenia / Bush-buck), ktory sa len tak mihne. Srandovne su hlavne africke mini kengurky (aardwark - cesky zvany hrabac), ktore poskakuju v tme a my vidime len svietiace  skakajuce pary oci :)

A aby som zavrsila toto rozpravanie o levoch a trosku ich obhajila, pridavam fakt, ze hrochy ovela castejsim "zabijakom" ludi nez levy. V noci vychadzaju zo svojich bahnisk a dokazu prejst az 30 km. Su to velmi nevyspytatelne zvierata. Je zdokumentovane, ze z neznamych pricin obcas pomahaju niektorym zvieratam v boji. Nikto vsak nevie, na ktoru stranu sa kedy postavia. A ak ich stretnete pri ich rannom navrate do ich jazierka, tak... mala som vas rada.