vjerka

JAR - cast X

2011-04-27T19:55:00.002+02:00

Den 11

Farma Oliphantskop

West Coast narodny park

Dnes je nas posledny den v juznej Afrike a tiez posledny den dovolenky :( Mozno aj preto ma moje vnutorne hodiny zobudia uz pri vychode slnka a idem sa prejst okolo nasich chatiek husto obrastenych kaktusmi. Su postavene na skalach. Je to zaroven aj farma a pri ohrade s konikmi najdem miestneho cernoska ako ich krmi. Pri rannom slniecku sa mi cita perfektne a cakam kym sa Duri zobudi.

Nakupime v Spare a mierime do narodneho parku West Cost. Autom sa radsej len tak vlecieme, preto co 50 metrov, to dalsia pocestna korytnacka. Prechadzame aj okolo chatiek v oblasti Duinepos, kde sme sa vcera vecer chceli ubytovat a odmietli nas. Fakt skoda. Mohli sme byt v centre narodneho parku.... na dunach.

Spominane porasty

Plameniaky z pozorovatelni pri Geelbek

Park je hotovym rajom pre milovnikov vtakov. Po drevenom mostiku ponad farebne (a skoda ze uz odkvitnute) porasty (neviem ako to nazvat, nizke huste kricky, viz fotka) prejdeme do pozorovatelne vtakov. Na stenach su fotky a popisky roznych druhov, ktore tu v jednotlivych rocnych obdobiach pobyvaju. Prave dnes mame stastie na plameniaky.

Cestou k Atlantiku

Obytne lode na lagune

Z jedneho kopca sa nam naskytne pohlad na atlanticky ocean. Odstavime auto a razime k nemu po piescitej pode porastenej krovinami, kaktusmi, kvitnucimi kvetmi a korytnackami. Na plazi su vyplavene vodne rastliny, ktore pripominaju vuvuzely.

Na Kraalbaai sa okupeme v lagunke s tepluckou vodou a vyhladom na obytne lode (tiez sa daju prenajat za velmi dobru cenu). Voda je plna krabov a na plazi sa o nase keksiky biju dva druhy cajek, velke a rozvazne a male a uskriekane. Bavim sa na nich celkom chvilu.

Geelbek

Na obed si zajdeme do vybieleho sidla s vyhladom na more u Geelbek navstevnickeho centra. Kym nam pripravuju jedlo, Duri sa nadchne vstupnou bielou branou a snazi sa ju vyfotit z tejto dimenzie :) Varia tu vyborne, more je na dohlad, plameniaky tiez, je tu klud od civilizacie, ale zaroven je tu pohodlne.... idealne miesto pre rodinnu oslavu :)

Kraalbaai

Kraalbai

A upalujeme na letisko. Stolova hora je dnes ako na potvoru ako na tanieri, takmer bez mracika. Svetelne tabule na dialnici ukazuju "Vehicle alight!"...... zapchy! S nasim stastim vsak lietadlo urcite stihneme. Do AVISu prinasame niekedy biele auto totalne zaspisene...durch! Zda sa, ze im to nevadi..... (o mesiac neskor ale dostavame vyuctovanie za umytie auta postou :)). Nezjededne (a neotvorene) jedlo nechavame tete upratovacke na letisku (bola nam vdacna) a konecne posielame nakupene pohladnice a miname posledne RAN-dy.

Doma vraj snezi.....a v Londyne potopa.... uuups! Velmi sa mi tam nechce...

JAR - cast IX

2011-04-27T15:03:00.002+02:00

Den 10

6 am budik ma nepotesi. Aspon ze ranajky o dva domy dalej a blizzsie k plazi v centre White Shark Project stali za to. K rannej kave nam pustia aj dokument o zralokoch, snad aby odstrasili poslednych vahajucich clenoc dnesnej vypravy. Jedna stena je zaplnena fotkami pana kapitana, ktoremu robi zjavne radost, ked sa vyskakujuci zralok dotkne cumakom jeho dlane... Snad toto dnes skusat nejdeme.

Oranzova lodicka, zatial pekne zakotvena na pieskovej plaze, sa razom zaplni nasou asi 15 clennou posadkou. Bager nam pomoze na vodu a o necelych 15 minut sme uz na mori niekde medzi ostrovom tulenov (seal island) a Walker's Bay (Spominate? Tam sme sa prechadzali pred par dnami, Duri sa aj vykupal.... ako mu bolo dobre, ze vtedy nevedel, ze pre zralokov je to oblubene miesto, kde sa chodia vyhrievat do menej nez metrovej vody.... ).

Kapitanov pomocnik zacina pomaly vypustat pripravenu zmesku rybacej krvy a oleja do vody... Snazime sa zanechat vonavu stopu. Prvych pat odvazlivcov sa navlecie do neoprenu a kapitan ich nazenie do klietky pripevnenej na boku lode. Klietka je umiestnena tak, aby hlavy "potapacov" mohli byt nad vodou (avsak pri vacsich vlnach, ako neskor zistujeme, to nie je vzdy pravidlom). Patica caka v napati a chladnej vode na prichod pana vod. Zralok sa par krat objavi pri lodi a zakazdym mu hadzu navnadu na lane (zmrznute casti ryb), aby ho prilakali blizsie ku klietke.

Lod sa riadne nahyna vo vlnach. Durimu nepomohlo ani lizatko, trapi ho nevolnost a skusa preto vystriedat jedneho zmrlika z klietky. Ja zatial fotim zralocie plutvy, ktore sa kedy tedy objavia nad hladinou.

Pride rad aj na mna. Dlho cakame v klietke a mna trasie nie od strachu, ale od zimy. Bojim sa len toho, ze tu zmrznem a zralok sa ani neukaze.... a vtedy to pride. Kapitan zakrici povel "dole!" a vsetci bez rozmyslania po kratkom nadychu strkame hlavu pod vodu, kontrolujeme, kde sme nechali prsty (ci nahodou netrcia von z klietky) a cumime...... voda vraj zvacsuje, ale kapor to tiez nie je. Masivna ryba s bielym bruchom sa len obtiahne okolo klietky. Bocna plutva sa akurat zmesti do medzery v klietke a postarsi francuz vedla mna chvilku vaha ale nakoniec neodola, a zraloka bojazlivo pohladi.

Zralok k nam pride este vela krat.... ukaze nam cele biele brucho, premava sa popred klietku, na chvilku sa zabava tym, ze ohryza nase kotviace lano. Skoci aj po nasej navnade na lane a ryby sa z neho snazi odtrhnut pred nasimi ocami, odletuju len kusocky... Kapitan stale vydava povely a jednym z nich je aj pritisnut sa tvarou co najblizsie k celu klietky, pretoze viditelnost vody sa zhorsuje. Dam si povedat a pri najblizsom pokriku "dole" sa nacapim co najviac dopredu. V tej chvili vidim zraloci nos ako sa velko rychlostou vali rovno na klietku, s rybami v tlame. Nestihol ubrzdit a nufakom narazil priamo do nas. Vystrasena ale zaroven natesena sa vynorujem a vymiename si s francuzom nadsene pohlady. Vtedy si aj vsimnem, ze slecna po mojej druhej strane uz ma zraloka v pazi a grcia vsade okolo nas (na lodi je takych ludi viac, Durka nevynimajuc, mozno preto tie zraloky tak dobre brali:- ).

Na lodi sa ususime, "zralocia" posadka nam este ponukne obed a DVD z dnesneho dna a sme opat na ceste, smer West cost cez Cape Town. Zastavime sa v !KWA TTU, kde zije tribun San. Kupime si od nich hudbu a darceky pre deti. Paci sa mi, ako si dokazali ponechat tradicie, ziju v tejto komunite a dokazu na seba zarobit. Maju tu aj restiku a uz len popis jedal znie fantasticky, len na veceru je este skoro.

Na vratnici do narodneho parku West Cost sa ujko tvari, ze maju plno. Nechce sa mi verit, pretoze tu nevidime ani zivacika a po ceste z Cape Townu sme videli fronty aut vracajuce sa po vikende do mesta. Prinutime ho obtelefonovat aj ubytovne priamo v parku a po kratkej domluve v africtine znova kruti hlavou.

Pokracujeme 30 km severnejsie do mestecka Langebaan, kde sa ubytujeme na farme Oliphantskop (Aj tu sa najprv tvarili, ze volno asi nemaju. Dozvedame sa, ze vsetky izby boli cez vikend obsadene a oni ich "nestihli" upratat... resp. nikto necakal, ze budu mat hosti aj v nedelu vecer. V parku sa zjavne len neunuvali jednu izbu pre nas prichystat).

Veceru si davame pri zapade slnka na plazi v Pearly's (muslicky, rybycky, stejciky). Voda je tu tyrkysova! Na vytravenie sa prejdeme po plazi, ale vietor je silny, vytvara pieskove jazyky (a to boli!). Nedojdeme preto daleko a vratime sa do susedneho Driftwoods na koktejl Mermaid's Orgasm. Nas prvy a posledny africky zapad slnka....

Opity trafime domov a pozerame na prastarej skatuli africke programy.

JAR - cast VIII

2011-04-26T17:42:00.001+02:00

Den 9

Most Bloukrans

Hned z rana si Duri bez okolkou skoci bunjee a ja mam strach ho tam len sprevadzat. Posadka starajuca sa o "gumu" je platena od poctu skokov, takze ma vsemozne prehovaraju, aby som skocila za nim.... bol zo mna "ten najvacsi srab a budem to lutovat do konca zivota" (aspon tak hovorili chlapci) ale aj tak som neskocila :)

Od typka zo Zambie, ktory tvrdi, ze sa vola Hapiness (v preklade Stastie) si kupime sosku dvoch zirav z velmi sofistikovane znejuceho kamena.... nieco s ovocim mal v mene :)

Dvojita divoka ustrica

Zastavujeme pred "Pletom" v obchodiku Thyme and Again na vybornu domacu kavicku a perfektnu omeletku s pestom, fetou a grilovanou zeleninkou. Cream-cheese cake pada do zaludka tiez. A do kosicku si pribalime aj sladucke baracky (v novembri!) a brusinkovo-madlove keksy.

Dalej po ceste stavime v Old Vicu, kde vystavuju rozne typy lokalneho umenia, od obrazov, crepnikov, textilu, kozmetiky az po kadeco. Ale nic nas tu neoslovi.

V narodnom parku Wilderness nas napadne, ze sme dnes este poriadne nic nerobili, len sa autom vozime, tak si prenajmeme kanoe. Asi 3/4 hodiny sa plavime cervenou riekou okolo kempingovych stanovist, kde si za tohoto krasneho dna robia africke rodinky BBQ. Dalsiu 3/4 hodinku kracame drevenym chodnikom, ktory nas dovedie k vodopadom. Duri si ako obvykle zalozi, ako inak, vlezie do kazdej diery a vylezie na kazdu skalu. Z jednej si aj skoci do cervenej lagunky.

Tento krik je pochutka pre zirafy

Premoceny a unaveny sprintuje k autu a speedujeme po N2 do Kleinsbaainu, a takmer vrazime do tiez sa ponahlajuceho dikobraza. V Kleinsbaaine nas uz velmi ocakava teta z White Shark Projectu (uz 3x volala!). A cakanie sa oplatilo. Na noc nam poskytne novo zariadeny dom s vyhladom na plaz, styroma spalnami, dvoma kuchynami, kupelky som nepocitala. Dom je z tehal a je vyzdobeny africkymi nametmi. Padam na zadok, kupime si Savana Dry v liquer shope oproti a pozerame horory az kym nezaspime v super pohodlnej posteli s baldachynom....

JAR - cast VII

2011-04-26T17:07:00.001+02:00

Den 8

Dalsie rozpravkove ranajky pani Magdy.... ovocny salat servirovany v melone, vajicka, slaninka a zeleninovy quiche. Je cas platit, ale pani Magda sa nehra na kreditne karty, preto musime do bankomatu. Avsak, dnes je den pridavkov (prvy piatok v mesiaci), takze pred bankou uz stoji zastup pocernejsich...

Prechadzame okolo Port Elizabeth, ale ani sa tu nezastavujeme. Nad celym mestom sa drzi oblak smogu.

Prehovaram Duriho, aby sme zastavili v Sea Viewu, v chove levov. Durimu sa to uplne nepozdava ale uz o necelych 30 minut ho odtial nebudem vediet dostat. V tejto mini rezervacii tiez chovaju rozne antilopy a zirafy, ale hlavne sa venuju dochovu levou a tigrou, ktore az v dospelosti mozu vypustit do narodnych parkov (skor by ich rozthali miestne svorky). Dovod je prosty: snazia sa zabranit genetickym vadam v parkoch a tak premiestnuju mladata z jednej do druhej.

Za smiesny poplatok dostavame 15 minut v klietke spolu s dvoma 15-tyzdnovymi mladatmi. Levicata sa volaju Adam a Jegger. Zatial co prvy z nich je kludny a velmi si nas nevsima, Jegger v mihu ukradne obal z fotaku, ktory sme sem omylom priniesli a mame problem. Osetrovatelka (resp. mlada brigadnicka) si s tvrdohlavym levom nevie rady a na pomoc vola instruktora. Ten sa s mladym neserie, zdrapne ho za kozuch, vytiahne do metrovej vysky a jednu mu prisoli po papuli. Lev stale drzi svoju koryst, a pomedzi zubky si rozkosne vrci. Po druhom pozauchu zamravci a obal mame naspat. Chvilku na nas gani spoza stoliciek, ale netrva dlho a uz sme opat kamarati a maly huncut uz duma, co by vyparatil..... rozmyslam, ako daleko by sa nam podarilo utiect, kebyze ho teraz ukradnem pod pazuchou :) Su take krasne a hebucke, az sa mi od nich nechce odchadzat.

Za restikou maju aj dvoch uz niekolko mesacnych tigrov, ku ktorym by sme si tiez mohli zaplatit vstup. Ale ked ich vidim, ake su uz velke a z akou lahkostou sa nahanaju po stromoch a fackuju sa navzajom labami, tak sa mi staci na ne pozerat (dnu ma nedostanu). V dalsich klietkach su mlade levice, leopard, africka divoka macka, krokodil, divoke prasiatko (bush pig) a po rebrikoch skace statny pav.

Nasou dalsou zastavkou je J-Bay, teda Jeffrey's Bay, najznamejsi zaliv pre surferov. Presvedcime Andrewa, majitela surferskej skoly Wavecrest (ktory kedysi cestoval Europov a pamata si na Brno :)), ze aj ked fuka silny vietor, v mori je mnozstvo meduz (jellyfish) a uplne nikto nie je vo vode ani na surfe ani bez surfu, ze my chceme lekciu.... (v plane mame cas na tuto zastavku tak 4 hodiny a vratit sa sem uz v lepsom pocasi nestihneme!). Andrew skoci na nase psie oci (a tiez na isty zarobok) a vybera nam vhodne neopreny. Na plazi sa vzdy naucime zakladne pohyby, a vo vode potom predvadzame vsetko mozne len nie surfovanie. Po dvoch hodinach zapasenia s vlnami som nad nimi zvitazila asi na stoninu sekundy, ked sa mi podarilo stat na prkne. Na nase zufalstvo sa prisli pozriet aj delfiny a vidime ich v dialke skakat v skupinkach z vlny do vlny.

Zasluzeny obedik v mexickej a valime na zapad (t.j. predlzime si zapad slnka). Ubytujeme sa na moste Bloukrans, kde chce Duri zajtra skocit do 216 metrovej rokliny na gume. Majitel hostelu a tiez pomocna osoba pri bunjee-jumpingu menom Cliff s nami pokeca o historii mostu a pri ohniku si pripijeme s vinkom Spier. Ostatni obyvatelia hostelu su celu noc hlucny ale kedze su v presile, nepustam sa do nich :)

JAR - cast VI

2011-04-26T12:51:00.002+02:00

Den 7

Magda, nasa hostitelka, sa k nam sprava ako nasa stara mama. Ranajky pripravila famozne! Granola s jogurtom a csertsvym ovocim naservirovana v krystalovom pohari na stopke ozdobenom cerstvymi kvetmi. K tomu mini palacinky, vajicka na akykolvek sposob, zemiakove placicky, maskovy kolacik.....

Magda nam vcera poradil aj efektny plan, ako vidiet co najviac zverov v nasom kratkom case. Hned z rana preto mierime do Addo Elephant Parku - slonieho parku. Vcera vraj turisti nemali velmi stastie a nevidela takmer ani slona. Uvidime, co caka na nas...

Pri brane parku zaplatime mastne vstupne, dostaneme mapu a doporucenie, na ktorych miestach sa vyskytuju zvery a tiez zoznam vsetkych zvierat parku aj s fotkou, aby sme ich spoznali. Parkom jazdime vlastnym autom a z auta nemame vystupovat za ziadnych okolnosti (len v elektrickym plotom ohradenych stanovistiach).

Na okruhu Domkrag Dam nam do auta nakukuje stado zebier. Zjavne sa vozidiel uz neboja a dovolia si prist obzriet nas zblizka. Urobime vela zaberov pruhovanych zadkov a aj ked sa nam od nich nechce, pohyname sa dalej (my tie zebry nejak pritahujeme, pretoze pocas dna toto stado este stretneme napajat sa pri vode).

Na kopci je miesto pre oddych a odparkovanie auta. Sice sa tu nedoporucuje vystupovat, mame pocit, ze vidime dostatocne na okolo a z prehriateho auta lezieme von. Od auta sa velmi nevzdalujem, kedze mam jemne nasrane v gatiach (predsa len levy a tigre su o nieco chytrejsie v prirode ako my ludia). Obzerame si dive svinky ako sa pod kopcom napajaju v jazierku a k vode prichadza aj nam uz zname zebrie stado. Na "parkovisku" nam spolocnost robi maly hybky kriklavo zlty vtacik, ktory zobroni o omrvinky keksiku.

Dalsie jazierko Gwarrie Pan je uz o nieco vacsie. Zarovno s nami k nemu prichadza aj pocetna rodinka slonov. Prisli suchy, odchadzaju zablateny. Slonata sa santia vo vode a pletu sa pod nohy velkym slonom. Tie na chvilku zpozorneju a to uz nam aj ostatny turisti kyvaju, ze na vyvysenine nad jazierkom spehuje mlady lev. Stihneme ho zachytit len jednym zaberom, mlady lev ale o publicitu nestoji a zmizne v kroviskach.

Tesim sa ako mala pri pohlade na tieto africke zvery a moj den je uz teraz perfektny. Avsak dobreho nie je nikdy dost a preto aj navzdory horucave v nasej konzerve zvanej auto pokracujeme dalej. Pri jazere Hapoor Dam zazivame sok. Zbehlo sa tu stovky slonov a dalsie a dalsie vidime prichadzat z okolia. Zastavime auto priamo medzi nimi a fotime. Slony si nas absolutne nevsimaju a chodia okolo nas sem a tam az sa auto natriasa. Su obrovske..... ked okolo prechadza alfa samec, cez okienko vidim len nohy. Mladata su tiez smele, navzajom sa nahanaju, trubia a vystrajaju, az ich obcas musi slonia mama prefackovat chobotom. Tie vacsie, ale stale mlade slony, sa natahuju chobotmi, ale nic z toho nevyzera agresivne.

Po ceste do ohradenej oblasti na pis-pauzu (Jack's picnic site) musime spomalit, pretoze vsade popri ceste su poskryvane slony a olovrantuju (na jeden hryz aj cely strom). A neposedne mladata si z aut vela nerobia, takze nam neraz skocia do cesty.

Po kratkom oddychu stvera nase auto do kopca na Mbabala Loop, kde su k videniu jeden az dvoj metrove termitiska (niektore uz vyprazdnene po navsteve mravcozruta). Stretneme aj rodinku cerveneho buvolca (Red Harte-beest) a pri takmer kazdej mlake aj male diviaciky (Warthog). Pri ceste je aj pohodena vcerajsia nedojedena vecera levia. Durov super orli zrak zahliadne aj mangustu (yellow mangoose).

Oddych na rychlej kave a uz aj speedujeme do 40 kilometrov vzdialeneho sukromneho parku (aj princ Harry a William sa tu boli pozriet), ktory sa vola podla fazuloveho stromu, ktory tu bujne rastie (bean tree) a pana majitela s menom Mr. Bean. Park sa vola v juhoafrictine Schotia.

Ako inak, prichadzame neskoro a cela vyprava uz caka len na nas. Odchyti si nas sprievodca Ettiene, podpisujeme nieco (asi zavet) a sadame do troch otvorenych jeepov. Cez radu elektrickych oploteni (neskor Ettiene prezradi, ze elektrika je draha, takze v plotoch neprudi) vchadzame do parku. Je skore popoludnie, slnko uz pecie o nieco slabsie a to je pravy cas, ked sa stada vyberaju napast a levy vyhliadnut si veceru. Ako prve stretneme stado antilop (impala), ktore su povestne tym, ze maju najlepsi cuch, preto si mozeme byt isty, ze levy v okoli nie su.

Na strmom kopci spomedzi stromov vytrcaju hlavy zirafy, namierime si to k nim. Zblizka su jednak impozantne velike, a jednak si mozeme vsimnut kliestami posiate boky a stehna. Tie vraj nachytali z trnistych krikov, ktore tvoria ich potravu. Zirafy obvykle nelezia, ak tak len v skupinkach a to cca dve hodiny za den. Pri vstavani sa im obcas zatoci hlava a to je ta prava chvila pre leva. Dalsou leviou taktikov na lov ziraf je nahanacka z kopca.... vtedy zirafa straca stabilitu. Zirafy cakaju mlade asi 19 mesiacov a porod prebieha postojacky.... nechcela by som vypadnut z takej vysky :)

Vysielacka zahulaka a jeep cislo dva nas upozornuje na to, ze narazili na leva. A naozaj, na protilahlom kopci dalekohladom vidime tri kusky. Ettiene startuje a mierime si to rovno k nim. Mama levica tu posedava s dvoma dcerami. Nepriblizujeme sa na viac nez 20 metrov, predsa len, zenske pokolenie je agresivnejsie.

O nejaky kusok dalej mame nahlaseneho mladeho leva, ktory bude pravdepodobne naslednik svojho otca, vodcu svorky. Uz teraz medzi nimi prebiehaju obcasne suboje a mlademu sa este nezahojili rany na nufaku z toho posledneho. Cestou k nemu vyplasime dve asi 50 cm korytnacky a jedna z nich pred nami unika priamo k levovi. Vraj sa ale nema coho bat, kedze vonku je este horuco a zlenivele levy sa len tak povalaju (leby inak dokazu vydlabat a zjest aj korytnacku). Cakaju, kym levice nieco ulovia a v tom pripade by sa rozbehli za nimi a na korysti by si pochutnali ako prvy. Levy sa dozivaju okolo 12-13 rokov.

Ettiene nam dopraje prestavku na miestnom sidle, kde nas caka caj a prave upecene buchty. Okolo statku pobiehaju kone a parik nosorozcov, ktory majitel kupil len pred nedavnom a teraz si zvykaju na novy domov. Stary nosorozec im totiz zdochol a do rana uz nasli len celu svorku levov ako s plnymi bruchami lezali okolo jeho kosti a koze (tie tam su dodnes). Kazdopadne, Duriho musia od fotenia nosorozcov z menej nez metrov vzdialenosti odtiahnut rangeri. Oni tie zvieratka vyzeraju tak nevinne, papkaju travu a nic si nevsimaju. Ale vraj im z casu na cas preskoci :)

Vyrazame za dalsi elektricky plot do casti bez levov. Rozne antilopie zvery sa tu bez stresu premavaju sem a tam. Ved nejedno zviera ma levie pazury vyryte hlboko na stehne (zadku). Lev je totiz uspesny len jeden krat z 8 pokusov. Najzabavnejsie je pojasene stado pakona hrivnateho (wildebeest), ktoreho miestny prezyvaju aj "Joker". Je to uplne poplasene zviera zijuce v stadach, ktore vyzera trosku ako buffalo s bielym chvostom. Najvacsiu radost im robi rozbijat a plaasit ine antilopie stada. Aj dnes nepostali ani chvilku v klude a lietali nekoordinovane zo strany na stranu, zanechavali za sebou len prasnu stenu.

Aj tu maju mravceky svoje termitiska. Ettiene nas pouci, ze termitiska tychto velkost vznikaju aj niekolko rokov....a mravcozrut ich zlikviduje behom sekund.

Sme naspat v leviej zone. Dvaja mladsi bratia nam uz znameho leva si tu lezia pohromade a ked vedla nich zastavime jeepmi, lentak sa predvadzaju na kamery. Ani jeden sa nedvihne. O necelych sto metrov narazime aj na pana domu. Aj ked lezi, je mi jasne ze je z nich vsetkych najvacsi. Ma prekrasnu hrivu a vyzaruje z neho respekt. Na nas nereaguje, ale ked v dialke vidi prichadzajuce biele auto, mykne s nim. Ettiene nam vysvetluje, ze od mlada je citlivejsi na bielu farbu. Vtedy si uvedomim, ze na sebe mam bielu mikinu a nez mi to docvakne, uz mam na sebe ciernu deku!

Je cas vecere. Dalsia brana do "polnej kuchyne" a kantyni vedie cez jazero, v ktorom sa rochni parik hrochov. Veceru serviruju nasi rangeri, dnes chytili tusim diviaka a toho mame cerstvo peceneho. Slnko prave zapadlo a len vatra nam svieti do taniera. Ettiene prezradza, ze v parku sa da aj ubytovat. Su to take jedno bunky (samozrejme oplotene) ale bez elektriky a bez moznost bunku v noci opustit. Vraj sa tu vacsina turistov riadne boji, ked levy v noci viju :))) skoda ze sme o tom nevedeli skor!

Po veceri s mega reflektorom v ruke ideme opat znamy okruh parkom. Dufame, ze zhliadneme nocny lov, alebo aspon nocnu bastu levov. Nanestastie, leby opat najdeme v polohe lezmo, a na nohy ich nepostavi ani parik hrochov, ktory sa provokativne pasie len 2 ci 3 metre od nich. Nestihli sme to, kym sme jedli my, najedli sa aj levy a teraz uz len lenivo travia. Nevadi, den bol aj tak nabity zazitkami.

Mierime k exitu z parku, cestou stale osvetlujeme okolie, aby sme zahliadli este tie zvierata, ktore vychadzaju prave v noci. Jednym z nich je aj plachy leson (antilopa jelenia / Bush-buck), ktory sa len tak mihne. Srandovne su hlavne africke mini kengurky (aardwark - cesky zvany hrabac), ktore poskakuju v tme a my vidime len svietiace skakajuce pary oci :)

A aby som zavrsila toto rozpravanie o levoch a trosku ich obhajila, pridavam fakt, ze hrochy ovela castejsim "zabijakom" ludi nez levy. V noci vychadzaju zo svojich bahnisk a dokazu prejst az 30 km. Su to velmi nevyspytatelne zvierata. Je zdokumentovane, ze z neznamych pricin obcas pomahaju niektorym zvieratam v boji. Nikto vsak nevie, na ktoru stranu sa kedy postavia. A ak ich stretnete pri ich rannom navrate do ich jazierka, tak... mala som vas rada.

JAR - cast V

2011-03-18T15:34:00.003+01:00

Den 6

Na ranajky nam zostal len toastovy chlebik a syr, ktory sme cele dni vozili v aute. Snad sa z toho nepos****me.

Knysna je mestecko pri morskej lagune. Vchod do laguny je ohraniceny utesmi a je velmi uzky preto je to jeden z najnebezbecnejsich usekov pre lode. Vola sa to tu Heads. Ideme sa tam pozriet, z jednej strany utesu vidime jaskyne na druhej strane a dole v plytkej vode sa krci kopec deti. Az z kaviarne dole pod utesmi je vidiet, ze deti zbieraju musle a ustrice, ktorym sa v tejto oblasti velmi dari a dokonca ich to aj chovaju. Po prechadzke po kamenistom pobrezi pokracujeme dalej.

Po ceste (cela nasa dovolenkova trasa vedie po pobrezi zo zapadu na vychod a naspat) su nejake zname zahrady Garden of Eden, tak sa na chvilocku zastavime a za malu uplatu nas pustia obzriet si velike stromy (rastie im tu divoka hruska a broskyna, mega velky gumovnik - gum tree, stinkwood a yellowood), papradie (fern) a praslicku. Nic neobvykle, by som si pomyslela (uz sme podobnu faunu zazili aj na Zealande), len uprostred suchej buse na jednej strane a piesku a mora na druhej, je tento pozostatok byvaleho pralesu predsa len zvlastnostou.

V Plettenberg Bay, v zalive, nam doporucia jednu restauraciu (Moby Dick's), preto tu prechadzek po krasne hladkom piesku na plazi Central Beach, zakotvime. V tomto zalive je o poznanie teplejsia voda, ako sme zatial zazili. Je to tym, ze uz sme pri inom oceane. Na skalach pri vode rastu krasne farebne kvietky a posedavaju rybari. Jediny rusivy element na celej plazi su vyplavene meduzy (a na konci plazi skaredy komunisticky vyzerajuci hotel, ktory sa vsak da pri troske snahy prehliadat). V Moby Dick's okrem nas zakotvila aj banda seniornych holandanov, tak aspon mame o srandu postarane. Strecha je tu riesena velmi zaujimavo.... na tramoch su pozapichovane prazdne flase rozneho druhu alkoholu. Kym neprsi, tak je to ok. Predjedlom su samozrejme ustrice a obedom fajne musle. Cerstve to chuti inak!

Schadzame po R102 na cesticku Nature Valley cez hory. Je to znama cesta cez krasnu prirodu a este krajsimi vyhladmi. Prichadzame k narodnemu parku Tsisikamma, kde je camp a vyznacenych zopar tur lesom. Bohuzial nestihame vsetko a preto vyberame len kratku turu plazou. Tam riadne fuci a piesok nam robi pieskovy peeling. Priliv vytvoril uzke ramno krizom plazou, ktore musime prebrotit, aby sme sa dostali dalej…. Prechadzky plazou ma nikdy neprestanu bavit.

Zajtrajsi plan je navstivit sloni park, preto sa ubytuvavame v jeho blizkosti na citronovej farme Homestead u tety Magdy – to je majitelka, ktora sa o nas dva dni bude starat ako o vlastne deti. Cela farma je vysperkovana kvetmi, stromami, kaktusmi a palmami (s tym sperkovanim to Magda predsa len trosku prehnala pri vysivani kvietkovych obalov na toaletne papiere v kupelniJ). V centre medzi domcekmi, ktore prenajima, je obrovsky strom Jacaranda, ktory prave kvitne na fialovo a lupienkami nam do rana zasype auto. Je to ako oaza v strede puste…. Magda nam poradi si zaskocit na veceru do restauracie Lenmore, kde si Duri pochuti na antilopiom carpacciiu.

JAR - cast IV

2011-03-17T10:19:00.003+01:00

Den 5

Nas okruhly domcek sa vola Black Harriet (kazdy z domov tu ma meno podla miestneho vtaka). Plan je vstat o 5am na vychod slnka.... zabudnite. O osmej sa vypelesime z postele, pripravim ranajky a prestriem stol pred domom na drevenej lavici. Popred nas tecie riecka a nej plavaju africke kacice a ktovie co este. Uz chapem, preco tu vsetci tocia o tych vtakoch.... je ich tu habadej. Kym ranajkume tak zopar farebnych prileti a odleti. Dokonca tu este ziju aj vrabce (vsimli ste si, ze u nas doma uz vrabce nemame?). Nase vonave ranajky zaregistrovali aj africke prepelice a obkolesi nas cela ich hladna rodinka. Este aj na stol nam vyskocia a zobraju omrvinky.

Ako som uz pisala, prespali sme v narodnom parku a neprisli sme obzerat len vtactvo. Na recepcii nam pozicaju bicykle (nefunguje im brzda a uz velmi nepruzia) a mapu parku. Uz za prvou zakrutou nadabime na stado zebier. Potichucky si prezuvaju a pozoruju nas, no ked sa Duri priblizi na pre nich uz neprijemnu vzdialenost, stado sa rozbehne a vytvori kudel prachu. Jediny, kto sa nepohne, je alfa samec stada. Ten drzi poziciu, dupe kopytami a za chvilku na nas aj zajaci. Radsej ideme... (vo vnutri parku uz nie su ziadne ploty).

Cesta je neupravena a tvrda sucha hrbolata zem nam to bicyklovanie neulahcuje. Brzdy potrebovat nebudem...

Takmer kazdych sto metrov je tu ine zviera. Vidime pstrosy, velikanske antilopy, bontebooky, oyster catcher na jazierku a takmer prejdem mega korytnacku, ktora vyzera ako hruda J

Bikovanie ma znicilo: rozbita cesta a rozbitejsie bicykle plus to slnko. Vratime ich z predstihom. Pozicivali tu aj stvorkolky, ktorymi by to bolo asi prijemnejsie, ale jednak by sme tie zvery vyplasili a tiez sa na stvorkolke uvelebil jeden pstros uz rano a este stale ju okupuje...

Autom sa este chceme presunut k moru, kde su duny Koppie Alleen (cesta je sna deste horsia ako ta na bicykle a nase pozicane auticko trpi). Duny su prenadherne. Fuka tu sice silny vietor, ale piesok je teply, duny siahaju az pokial oko dovidi a je to proste nadherne. Najdeme zavetrie medzi dunami a zbastime pripravene sendvice. Prizsie k moru na dunach rasu aj zlte tahave „pupavy“ a piesok je obsypany muslami. Prvy krat tu uvidim aj original vuvuzelu vyplavenu z mora.

Pri dunach objavime biely domcek, ktory vycnieva z husto porasteneho fynbosu (fine bush) ktory dokvita. Nie je v nom nik, ale ma vonkajsiu sprchu a to radi uvitame.

Rozlucime sa s parkom, musime sa dnes presunut dalej. Chceme si cestu zkratit, ale kratsia cesta vedie cez farmi, kde nam do cesty lezu ovce, kravy, pstrosy, pavy a tie smiesne cupkajuce prepelicky. Cesta je tak prasna, ze sa v aute dychat neda a za nami zostava cmuha ako po lietadle. Auto je riadne spinave.... ved si za to aj na zaver dovolenky priplatime, aby ho po nasom dobrodruzstve znovu dostali do bielej farby.

Tato zkratka je este zaujimavejsia v mestecku Malagas. Tu sa musime dostat pred zotmenim slnka, pretoze cesta vedie cez rieku a cez rieku sa auta prepravuju manualne ovladanym ferry a posledne auta su prevazane len do zotmenia. Nastastie to stihneme, len to chlapcom chvilku trva, kym sa z druheho brehu preruckuju k nam. A to este nemaju naklad. Nalozime auto a neverim vlastnym ociam ako nas chcu na druhu stranu dostat. Okolo pasu maju remen na ktorom je kratka retaz. Tu prehodia cez lano, ktorym je nase ferry spojene medzi brehmi. A kracaju..tahaju ...a fucia. Vyhadzujem Duriho z auta nech im pomoze. Ja musim fotit J

Pred nami je este dlha cesta a za tmy sa dostaneme konecne do Knysny, kde nas cakaju v hosteliku plnom teenegerov – Island Wibe. Cestovinovy polotovar zazenie hlad, na cestu do mesta nie je energia a ani si nevsimnem, ze rovno pred oknom mame jaccuzzi.

JAR - cast III

2011-03-11T22:34:00.006+01:00

Den 4

Zobudzam sa na vonu prazenicky v nasom domceku s vyhladom na ocean.... preco nie je kazdy den takyto, ked mi to robi taku radost? Zanalyzujem a dam vediet...

Kelp

Nabity program na dovolenke, to sa nam podoba, a po expresnej kave v meste nas uz cakaju zlte kajaky a vyrazame za velrybami na more. Vcera sa tu len tak pohravali pri brehu, a dnes sa im nejak nechce a za celu dobu nevystrcia ani cumak z vody. Nevadi, plavbu nam spestria aspon dva mlade tulene, ktore sa tu skryvaju v huste zaraastenom 'kelpe' pred zralokmi (kelp je taka vodna burina, rastie rychlostou 15 cm za den, pochutnavaju si na nom male slimaciky. je hneda a pevna, vyzera ako take plastove hadice. Prinosom tejto rastliny je, ze brzdi prilivove vlny a tym vytvara pre mnoho rybiciek prostredie na zivot.). Nas sprievodca tvrdi, ze sa to vraj da aj jest, takze Durko skusa... :)

Dopadlujeme az k molu a sprievodca nam ukazuje cestu medzi piliere priamo pod molo..... necakam od toho vela ale je tu nadherne. Ako by sme boli v jaskyni. Tmavo a chladno, prenika tu len take modre svetlo. Na pieleroch, ktore su pod vodou, krasne vidime prichytene rozne musle, hviezdice a dokonca aj raka. Skoro ako potapanie, len k tomu nepotrujeme dychaci pristroj :)

Koniec mola ma zaujme, pretoze su pred nim akoby nahodne nahadzane velikanske betonove sipky. Sprievodca vysvetluje, ze tento tvar betonu zabezpecuje, aby prilivove vlny netlacili na molo a z casti eliminuju ich tlak.

Sice dnes nebolo ani velmi teplo a a svietilo len tak cez mraky, za tie dve hodinky na kajaku som si paradne spalila nohy! To uz je klasicky start kazdej mojej dovolenky :)

Obedik v Hermanuse na teraske, jednym ockom stale sledujem hladinu, ci sa velryba rodinka nevrati, ale kasle na nas.

Walker's Bay

Rybari na Walker's Bay

Znova do auta a smer je Gansbaai. Cestou sa nam ale zapaci Walker's Bay (vsimneme si z auta velku bielu plochu pri vode a sneh to nebude...) - narodny park. Obrovska prekrasna (takmer opustena, narazime len na dvoch rybarov, ktory maju nahodene pruty z utesu) bielo-pieskova plaz na ktoru musime zliezt z duny (na ktorej nechavame auto a dufam, ze ho tu aj najdeme). Na nej dokonca aj nieco rastie, alebo skor schne. Stravime tu zo dve hodky, Duri sa okupe (az o tyzden neskor sa dozvedame, ze tieto vody vyhladavaju zraloky a radi len tak levituju a vyhrievaju sa v plykej vode... ), prejdeme sa dunou a cas nas tlaci, musime vyrazit dalej.

De Hoop

Za tmy volame na brany narodneho parku De Hoop, kde mame rezervovane ubytko, aby nas vpustili dnu. Upozornia nas, ze musime pomaly a opatrne, jednak kvoly zverom, a jednak ze cesta je typu off-road a nase auticko nie. V parku si velmi potrpia, aby prichadzajuci hostia neublizili ziadnym zverom, preto po ceste je niekolko vtipnych znaciek, jedna zni hovori "Hady - brzdite" (Snakes - give me a break).

Ubytuju nas v rotunde (okruhla hlinena miestnost s postelou v strede, umyvadlom a slamenou strechou) a pozvu na luxusnu veceru (krevetky, cheescake a nejaky miestny africky kolacik poliaty pudingom....). Padam s plnym bruskom a spim.

JAR - cast II

2011-03-09T00:16:00.007+01:00

Den 2

Juzna afrika je znama nielen krasnou prirodou, zvermi a kriminalitou, ale aj vinicami. Dnesny plan je nasvtivit zopar vybranych a ochutnat co ponukaju. Vyberame sa preto smerom na Stellenbosch a Franschhoek.

Prva zastavka je v malej, ale Lonely Planet odporucanej vinice L'Avenir. Miestny blondacik (ktory vyzorovo aj prizvukovo primomina Holandana) nam vyberie zopar cervenych (tak asi 12) a potom uz len zopar bielych poharikov vinka.... Nez sa spamatam, je mi jasne, ze toto je nasa prva aj posledna dnesna ochutnavka vin :) Stala vsak za to, kupujeme krabicu tych najlepsich a ta najsamlepsia flaska uz ani nema miesto, kde by mohli nalepit dalsiu medailu :)

Vysmiaty si ideme najst inu vinicu, kde by sme sa chceli naobedovat. Prva, do ktorej vlezieme ma aj pristavaciu drahu pre helikopteru a zda sa, ze cena obedoveho menicka uz tento nadstandard zahrna. Po nekonecnom hladani upustam od obedu na vinici a v mestecku poblizku si pochutname na rybacich kolacikoch vo French Connection.

Na ceste naspat do Cape Townu najdeme ohradku so zebrami, pstrosmi a byvolmi - pre mna je takyto pohlad este stale exoticky.

Vecer premyslame nad vystupom na Signal Hill, ktora je priamo za nasim hotelom, ale mierne poprcha, tak sa radsej vyberame do centra. Clovek by cakal, ze tam bude zivo....ale kdeze. Restauracie a obchody zatvorene, na ulici ani cloviecika (len zopar pofidernych) a na kazdom rohu policajt (tak aby bol v dohlade toho dalsieho policajta na dalsom rohu). Nemame z toho dobry pocit a tak sa radsej vraciame smerom k nam, az ked v pristave na Waterfronte najdeme mega velku vyletnu lod, a naokolo nej akoby iny svet - preplnene restauracie, bary, zmrzlinarne... Strach z nas opada, trosku sa tu poprechadzame a pokracujeme domov. Ked tu na travniku popijaju nejaky chalani flaskove pivo, nenapadne ma, ze ich zaujmeme. O chvilku su nam uz v patach a na kazdej krizovatke sa zda idu nasim smerom. Nevahame a bezime....

Do centra ma uz nikto nedostane.... na veceru zostavame u nas v hoteli, kde nam spravia spickove sushi (restauracia Soho), a jedine mi je divne, ze snad vsetci hostia su chlapi (neskor mi Duri vysvetli, ze tato restika je oblubena v gay komunite) - t.j. dobra kvalita, dobry vkus.

Den 3

Na Stolovu horu nemame stastie. Dnes sme si aj privstali, pocasia nam vsak nepraje, a od rana len prifukava dalsie a dalsie mraky, ktore behom minut zahalili celu plosinu . Stol je prestrety, ako miestny hovoria.

Mala som vsak dnes plan, ze si trosku zaslapeme do kopca a toho sa nechcem vzdat, takze aspon vedlajsiu horu, ktora sa vola Levia hlava (Lion's Head) si vylezieme. Aj tu nas zastihnu mraky a hmla, ale na chvilku je aj vidiet na viac nez par metrov :)

Zohriat a najest sa ideme na Sea Point, marne sice hladame restiku doporucovanu LP, zakotvime v bistre, kde pracuje mlady zhovorcivy Bulhar a pokecame o jeho cestovatelskych planoch. Prejdeme sa este po Camp's Bay, kde sice fuci o 106 ale vyhlad na Leviu Hlavu je uzasny (vobec nechapem, preco sme na nu liezli, ked je taka pekna zospodu).

Nez ma odfukne, sadame do fara a smer je Gordon's Bay... cesta vedie po pobrezi, mam chut sa zastavit kazdych sto metrov a fotit. Okolo False Bay su nadherne utesy a prechadzame aj okolo okruhlych hlinenych africkych domcekov, ktore svojou rozkosnostou tromfnu aj domcek Vecernicka.

Prsi...

V Hermanuse sa ubytujeme v Hermanus Esplanade - za asi najlacnejsiu cenu celeho pobytu dostaneme k dispozicii cely dom aj s teraskou a grilom. Nie zle. Domcek je cez cestu od plaze tak to ideme omrknu. A tam velryba aj s mladatom ako na objednavku mava chvostom z vody..... Uz je sice po sezone, ale mame stastie a velryba sa tam santi a nacvicuje akvabelie predstavenie... az nas to prestane bavit, vyrazime do lokalnej putiky v toto nedelne popoludnie na par poharikov portskeho a ako obvykle ulovok dna (dnes ulovili yellowtaila).

Juhoafricka Republika - cast I

2011-03-07T23:49:00.005+01:00

Den -9

Vola Duri, ze ideme na Sri Lanku.....a ja ze ok..... hovor sa zvrtne k juznej afrike (uz neviem preco) a par minut neskor suhlasim, aby Duri kupil letenku do Cape Townu..... Tolko k nasej velkej priprave a planovaniu dovolenky do krajiny s najvyssou kriminalitou. A levmi.

Den 0

Pristavame vedla stolovej hory tesne pred polnocou a som rada, ze pozicovne aut su stale otvorene. Nechce sa mi rozospata vyjednavat cenu taxiku do centra. Pozicaju nam biele auto (casom zistujem, ze v afrike si nestaci pamatat len farbu auta, lebo 95% aut je bielich) a technicku vymozenost a nevyhnutnost - GPS (naozaj nechcem zabludit do stvrte Michelle's Plain, ktora je po ceste z letiska a kde pred necelym tyzdnom zavrazdili britsku obcanku na svadbovnej ceste). Mierime na Waterkant.

Duri si v novom aute okrem opacnej strany musi zvyknut aj na citlivu spojku, takze prv na parkovisku dame cvicnu jazdu (zda sa ze nam natakovali 'skakaci benzin'). .... je to zle...ale taxikar na letisko v Londyne bol horsi.

V hoteliku The Village Lodge nas uz ocakavaju a aj ked je uz ich restika/bar zatvorena, nacapuju nam nase prve juhoafricke dobre vychladene pivko na dobru noc....

Den 1

Budik 9 am je s dvojhodinovym casovym posunom vlastne 11 am a ranajky stihame LTT. Nad stolovou horou sa drzi zopar oblacikov a je aj dost pozde na vystup, preto ideme omrknut plaze na juhu. Na prvej plazi s nadhernym bielym pieskom v Muizenbergu maju zrovna skolsku prestavku cokoladove deticky a pod dozorom sudruziek uciteliek sa topia vo vlnach. Prvy krat sa tu stretavame so 'strazcami aut na parkoviskach', pre ktorych mame radsej vzdy pripravene drobne.

V Simon's towne je balvanova plaz (Boulder's beach) na ktorej hniezdia tucniaky. Je celkom teplo, ale nezda sa ze im to vadi. Sem tam sa idu oplachnut do vody, pripadne sa skryju do vykopanej dierky v piesku, ale vacsinu casu stoja na priamom slnku vzpriamene a uplne bez pohybu,,,, ako ziva fotka. Vynimkou je jediny parik, ktory si to rozdava priamo pod mostikom s nic netusiacimi turistami.

Poblizku je mini lesik, kde sa mozeme prejst tiez a v nom su z plastovych nadrziek vytvorene mini chalupky pre tucnicikovske rodiny. Predpokladam, ze to ma chranit mlade rodinky pred predatormi, ktorych tu maju nespocet (psy, macky...).

Po ceste na Mys dobrej nadeje nam babuny (miestne neposedne velke opice s cervenym zadkom a silnym temperamentom) zahataju cestu. Upozornuju na nich mnohe dopravne znacky, s dorazom na to, aby ich turisti nekrmili (ked raz zacitia jedlo, a pripadne sa s nim turista nechce podelit, dokazu vytrhat stierace z auta, rozbit okienko.... a inak sprijemnit dovolenku).

Je to nas prvy den v Afrike, takze korytnacka krizujuca cestu pri vstupe do narodneho parku ma este vie nadchnut. O par sto metrov dalej zaujme nase auto pstrosiu rodinku. Pripadam si ako v Afrike :)

Stverame sa na majak na myse (ziadna kondicka..uff), ktory bol postaveny, pretoze povodny majak bol o nieco nizsie na skale a byval casto zahaleny v hmle a lode jeho svetlo nevideli. Ako Ander hovorieval, naco liezt hore na skalu, ked potom pochvalujete, ako pekne je dole....tak aj my, sme vyliezli hore, zbacili sme stary majak dole a uz sme aj isli za nim. Na strmych skalach hniezdi kopec kopec vtakov a jeden sa to dovtipi nielen podla piskotu mladat, ale aj podla bieleho guana, ktorym su skalne steny kompletne pokryte. Zrazu si uvedomim, ze nas sleduje mlady miestny chlapec, moze mat tak 10 - 11 rokov. Pusta si hudbu z mobilu a vzdy ked sa zastavime, aby sme sa ho striasli, zastane aj on.... Sice pri novom majaku su plne autobusy turistov, na tejto ceste sme len my dvaja, tento lokal a hlucne vtaky. Rozmyslam, ci nie som paranoidna (je to predsa len nas prvy den, neviem co cakat od miestnych a v aute na krizovatke sa vzdy presviedcam, ze sme zamknuty) ale mladas sa neustale toci okolo nas a rozculuje ma svojim mobilom. Rozhodnem sa ho konfrontovat. Nepomaha. Po ceste prechadzame okolo betonovych baracikov a ked na neho zkrikne aj Duri, mlady sa ztrati niekde v krovi. To uz mam hladinu adrenalinu vysoko, a cakam, kedy na nas vybehne cela rodina mladeho urazeneho africana. Ale nevybehne...

Do zbierky zvierat, ktore sme na tejto dovolenke videli a zazili musim zaradit aj odvazneho svista (rozhodli sme sa, ze to bol svist, aj ked to mohlo byt cokolvej od prerasteneho potkana, zajaca s tupirovanymi usami, cistotneho medvedika azpo bobra, ktoreho uz nebavilo sa macat v potoku tak sa stal horolezcom). Chceli sme si ho odfotit, a tym sme ho zahnali mierne 'do kuta', co presne ale bolo na hranu utesu...ale svistik nebojacne preskocil ponad hlboku priepast a skryl sa nevieme kam.

Hladna a smadna si pod majakom kupujem sendvic. Ale sme predsa v Afrike a tu je potravovinovy retazec dodrziavany! Este si ani nezahryznem a uz sendvica nie je.... odniekial sa prihnal vtacik a sendvic mi vzal :)

Scarborough - mestecko na zapadnom pobrezi cipu pod Kapskym mestom. Uputaju nas tu kajt-surferi, musime zastavit a len tak sa na nich divat a tisko zavidiet ako si lietaju vzduchom, potom bruzdaju vlny a zase letia vzduchom a vsetko tak hladko a plynule, akoby to ani zlozite nebolo...

Ako som naznacila do centra sa vraciame po zapadnej strane - klukatymi horskymi ulicakmi - a pocas celej cesty si uzivame zapadajuce slniecko. V Kalk Bay zastavime na radu kolegu v restike Brass Bell na najmakksie kalamary ake som kedy jedla a ulovok dna. Som spokojna s prvym dnom a neviem sa dockat na dalsi!

Den 25 - Bangkok a odchod

2010-01-24T14:07:00.001+01:00

SAWADI

(Sawadi-ka znamena pozdrav, ak sa zdravi zena, a Sawadi-k(r)ap pokial zdravi muz)

Nas posledny den v Thajsku zacina o 5:00 rano, ked nas vysadi VIP bus na severnej stanici a konci 23:40 (+30 minutove meskanie) odletom do Curichu, a nasledne do Budapeste (a nasledne do Londyna). Celkom dlhy zaverecny den nam vezme vsetky sily a budeme sa este chvilu spamatavat z tejto "dovolenky" 8-)

Ale naspat do Bangkoku. Na ulici Kao San hladame ubytko, aspon na sprchu a zlozenie si veci (kedze spat tu uz nebudeme). Ulicu nespoznavam, je tu prazdno. Normalne tu byva tisice ludi a stankov. V tuto rannu hodinu stretavame len monkov (mnichov), ktory takto z rana chodia s kovovu nadobou po ulici a zbieraju od ludi jedlo (uz som pisala, ze oni si sami varit nemozu). Aj od nas si jeden jedlo bez slov vypyta, darujeme mu aspon co mame (susienky z VIP busu). Zo desat hostelov nas vyprevadi, ze maju plno, kym konecne narazime na jeden s volnou izbou. Na recepcii nas vita upraveny ladyboy.

Prejdeme sa peso a potom lodkou (lodky tu funguju ako MHD) ku kralovskemu palacu, ale Thajci nie su ziadne ranne ftacata a otvaraju az o 8:30. Vyckavame v kaviarnicke pri bageli s vajickom. Lonely Planet informuje, ze komplex s leziacim buddhom otvaraju o osmej, tak ideme prv tam (tiez sa nastastie z LP dozvedame, ze nemame verit miestnym dobrakom, ktory sa snazia turistom nahovorit, ze miestne pamatky su prave dnes kvoli akemusi budhistickemu sviatku zatvorene a mame radsej ist s nim niekde nakupovat pripadne obhlidat nejake ine pamiatky s jeho doprovodom. Jedneho takeho stretavame po ceste a posielame ho kade lahsie). Pri vchode cvici skupinka tai-chi, inak je este v komplexe prazdno. Prechadzame pomedzi farebne, bohato zdobene "chedi" (kuzelovite vysoke stavby) s otvorenou pusou. Je tu snad najviac zlatych buddhov nastavanych vedla seba v stlporadiach, co sme doposial videli. A obovitansky leziaci Buddha v jednom z chramov, to je na panoramaticku fotku. Ake neskutocne veci tito inak celkom chudobni ludia dokazu postavit...

Dalej ideme prelozit 218 tisic metrov stvorcovych komplexu Kralovskeho palacu, ktory je ohradeny dvoma kilometrami bielych hradieb. Postaveny bol v 1782, ale opravovany a renovovany je dodnes. Aj sme videli maliara, ktory obnovoval zlaty nater na ruchach hlavnych postav Ramakienu (Ramayany), ktora je cela graficky vyobrazena v stlporadiach okolo palaca. V budove Royal Monastery je smaragdovy buddha (ako som uz niekde spominala, tato socha bola premiestnena z chramu v Chiang Maii a tam namiesto nej dali "lacnu" jantarovu napodobeninu) na zlatom trone. Obliekaju ho podla rocneho obdobia do troch roznych kostymov (v thajsku maju leto, zimu a dazdove obdobie). V komplexe narazime aj na miniaturu Angkor Watu, zlate chedi, terasy so zlatymi postavami, cinske modre porcelanove misy s bonsaiimi, straz v bielych uniformach a so srandovnym zlatym retiazkom, ktory im drzi ciapku, a konci tesne pod spodnou perou. Na priamom slnku nas ale ani tak krasne a farebne stavby neudrzia dlhsie ako dve hodiny, a ideme sa naobedovat na miestny trh. Skusame cerstve rambutan (nieco ako lichee len vacsie) a mangosteen (?musim sa opytat Duriho ako sa to druhe ovocie volalo, ale viem ze mi nazov pripominal mangustu 8-)).

btw nasla som peknu stranku o thajskom ovoci aj s fotkami : http://images.google.com/imgres?imgurl=http://www.knowphuket.com/Photos/fruit_full_mangosteen.jpg&imgrefurl=http://www.knowphuket.com/fruit.htm&usg=__IgSeaG0v0tvsAKR8nvPhZCbxGIw=&h=768&w=1024&sz=161&hl=sk&start=2&um=1&tbnid=iHWBMU0pu07-IM:&tbnh=113&tbnw=150&prev=/images%3Fq%3Dthai%2Bfruits%26hl%3Dsk%26client%3Dsafari%26rls%3Dsk-sk%26sa%3DX%26um%3D1

Lodkou sa zvezieme do cinskeho centra, kde je naozaj vsetko cinske. Dokonca sa aj na uliciach dohovaraju cinsky. Navstivime chram prevonany vonnymi tycinkami, stratime sa na cinskom trhu so vsetkym moznym, vonavym aj smradlavym, malym, velkym, farebnym, blistiacim sa, fadnym.... vyskusame jack-fruit, ale pripomina mi to smradlavy Durian (ine ovocie, ktore sme uz jedli v Hong-Kongu), tak to nemilosrdne nechavame v kosi. Na rohu s cinskou medicinou kupujeme nejake masticky a zapad slnka si uzijeme pri "poslednej veceri" na Decku (doslova, je to restika postavena na mole a slnko zapada oproti na druhej strane brehu rieky poza budhisticky chram).

Na nocnej ulici Kao San sa nam podari este minut zopar bahtov a smerujeme na letisko.

KAPUN-KA (co v preklade znamena Dakujem).

KAPUN-KA za dalsiu krasnu dovolenku.

Den 24 - "mahout" vycvik na slonej farme

2010-01-24T12:10:00.003+01:00

Uz klasicky, prerobeny pick-up (so strieskou a sedenim po stranach) nas vyzdvihne len s 30-minutovym meskanim. Spolu s polsko-francuzskym parikom (Alex&Patrick) a postarsim australanom Bernom vyrazame na nakup bananov a sladkych zemiakov pre nasich dnesnych zverencov. Bern nam celu cestu sprijemnuje rozpravanim zazitkov z Azie (aj napr. zo "zlateho trojuholnika" a z Indie) z pred 20-tich rokov.

Prichadzame na sloniu farmu Chang Siam. Thajka "Nong" vysvetluje zakladne povely:

JOKA = slon pokrci nohu v kolene a vytvori tym schodiky pre vas ladny vylez hore 8-) ;

JUT = stoj;

Qua = vpravo;

Sai = vlavo;

Toi = cuvaj;

Pai = chod vpred;

a moj naoblubenejsi: Bonsu = slon dvihne chobot a otvori dosiroka pusu, aby ste ho mohli nakrmit rovno do ust;

Aj tak nam su vo finale vsetky tieto povely s prepacenim na hovno, lebo slonice pocuvaju jedine svojich trenerov. Pre vseobecny rozhlad a dobry pocit sa ich ale naucime a po zvysok dna sa ich budeme pokusat aplikovat na tonove zvierata, ktore aj ked maju usi velke ako talianska pizza sa zda, ze su hluchee 8-)
Slony sa zprvu strasne tesia nasej pritomnosti (vedia ze s prichodom turistov prichadzaju aj banany). O 50 kil zjedenych bananov neskor ich nalada poklesne a zacina vycvik. Ucime sa ako vyliezt na slona a ovladat ho. Vypytujem sa, ci slonici nemozem ublizit, ked sa na nu driapem za pomoci jej ucha, ktore sluzi ako pomocne lano, ci uchytka pri ceste nahor. Nong sa len smeje. Mala pravdu, vecer som ja cela doskrabana (a to aj cez hruby oblek, ktory sme fasovali) a slonici urcite nic nebolo.

Na farme maju celkom 8 slonov (6 slonic a 2 panov), z toho jeden je prave velmi "sexy", ako to volaju treneri, preto je sam niekde v dznugli a nosia mu zo dve samice kazdu noc. Vraj mozu byt v tomto obdobi velmi nebezpecne, preto ich drzia oddelene. Trener vraj hned pozna, kedy to na slona, pripadne aj slonicu pride, a to podla zlazy, ktoru maju na temene hlavy a z ktorej zacne vytekat serum.

Slony su inak tak silne, ze nas kazdeho dokazali dvihnut zo zeme chobotom. Niektore, hlavne tie baby slony (asi do 12-teho roka zivota), vedeli aj fukat do harmoniky. To uz bolo trosku prilis (nepaci sa mi takyto trenink akychkolvek zvierat), ale stale sa tu slony maju lepsie, ako tie, ktore pomahaju nosit rubacom drevo. Vrchol programu bola pusa od slona. Samozrejme, s Durkovym povolenim 8-) Najprv mu riadnou handrou vycistili chobot (tomu slonovi), ktorym sa nam potom pricucol na lice. Velmi zvlastny pocit, hehe.

Po obede a oddychu na prekrasnej terase nad rieckou a bananovnikmi si kazdy vyberame svoj "dopravny prostriedok" a ideme na prechadzku dzunglou (teda tym, co z dzungle zostalo, lebo slon zozerie 250 kg niecoho vegetarianskeho denne, takze cesta, po ktorej pojdeme, je uz kompletne obzrata). Ja si vyberam mladatko "Fa", ktore zase nieje az take drobunke. Fa je celkom kludna, poslucha trenera a obcas aj mna! Nasleduje skupinku a velmi nevymysla. Ked dorazime k altanku, kde ich zase caka sladka odmena, Fa sa skryje pod altanok a cez dieru v podlahe trci len jej dozadujuci sa chobot. Neunavne jej nosim banany a zemiaky a ona neunavne papa a pyta si dalsi kusok...

Na cestu spat si beriem snad toho najvacsieho slona zo skupiny a mam dost problem sa na neho vobec dostat. Slonovi je cestou horuco, tak zo zaludka vytiahne vodu (ktoru vypil niekedy rano) spolu s rozkladajucimi sa kuskami bananov a vysplechne to na seba i na mna. Mala som ja zostat s Fa! Neskor sa rozhodne, ze by este nieco maleho zbastil, tak chobotom vytiahne zo zeme pocestny krik a pomalicky ho prezuva. Finisujeme v riecke, kde velkymi kefami drhneme vyvalenych slonov. Z mojej Fa je vidiet len cast pupku a koniec chobota, ktorym dycha, inak je pod vodou cela a chladi sa). Duriho slonicek sa do vody aj pokaka, takze okrem drhnutia ma Durko na starosti aj odpratavanie hovnich kolacov 8-)

Zhromazdia nas v rieke vsetkych pred slonov, ze vraj sa ideme fotit. Zaujima ma ale, preco dva slony uz odchadzaju. Ze vraj preto, lebo oni nevedia spliechat vodu. Kym to moj mozog zpracuje, uz je neskoro, a tie zvysne tri slonice za nami uz maju v chobotoch napumpovanu vodu a doslova nas osprchuju 8-) Fa je z toho nadsena ako mala a spliecha po nas este zopar minut.

Inak, keby ste chceli trosku lekciu thajstiny, tak Chang znamena slon (maju tu vyborne pivo, ktore tiez volaju Chang) a Chiang Mai (mesto do ktoreho sa teraz vraciame a v ktorom sme stravili posledny tyzden) znamena v preklade Nove mesto.

Vraciame sa teda do Chiang Maiu. Dnes vecer odchadzame VIP autobusom (ludia, on mal normalne masazne kresla, strasne siroke a polohovatelne takmer do horizontalnej polohy) do Bangkoku, ale zostavajuce 2 hodiny predsa nenechame bez akcie. V jednom z chramov je dnes velka oslava, resp. pohreb hlavneho monka dva roky po jeho smrti. Sialena tlacenica, ludia v bielom alebo ciernom, stanky rozdavajuce jedlo a pitie zdarma, a pred pagodou konecne vidime hotove papierove dielo, na ktorom sa tu pracovalo uz minimalne tyzden (videli sme prve konstrukcie pred tyzdnom). Je to velikansky farebny papierovy slon s rybim telom a hybajucimi sa kridlami aj chobotom, ktory nesie vyzdobene kralovske kreslo. Ako z filmu. V jednu chvilu okolo nas prechadzaju vyobliekany a vymalovany ladyboyovia so spicatymi klobukmi, ktori idu asi dopredu tancovat. Podla programu ma proces a aj zapalenie tohoto diela (nevieme, ci v nom nebudu nahodou palit aj telo monka) zacat o 7 pm, ale este o pol osmej sa samozrejme nezacalo, a nas autobus odchadza, takze si to pozrieme doma na www.youtube.com.

Pzm.: tak sa aj stalo, nasli sme video, ako zapalili slona a monka v nom:

http://www.youtube.com/watch?v=mZdME4V8HfE&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=lO473QJWum4&feature=related

(ak vyhladate slova "Chan Kusalo cremation", je tam viacej videii )

Den 23 - druhy den treku v dzungli

2010-01-24T11:25:00.002+01:00

V noci sa trochu zchladilo, ale tri prikryvky to fenomenalne vyriesili. Fak nam navari kavicku a cajicku v smaltovanych cajnikoch a prazenicku!!! Stolujeme stale s vyhladom do doliny.... no, nadhera.
Lucime sa so skupinou, ktora pokracuje v treku a zostava v dzungli este jednu noc. My sa poberame dolu svahom, okolo ryzovych policiek a porast bananovnikov. Slapeme po pieskovom vyschnutom koryte rieky (za dazda je tu kooopec vody). Niektore lopuchove listy su vacsie ako ja sama, aj opadane listy stromov su fakt velikanske. Po tejto hrbolovitej ceste sa z casu na cas prezenie aj miestny chlapik na motorke, co nesie z dedinky Karen nejake ovocie, zeleninu alebo kuracie do mesta na trh. Na motorke je to hotovy motokros, ale typci to zvladaju ako po asfalte.
Pri dalsom s pocetnych vodopadov sa na chvilku zastavime, a pochutname si na este nevyskusanom druhu ovocia - Rose apple (vodnate jablcko srdieckoviteho tvaru, s jemnou vonou, ked sa posnazim, tak mozno aj za ruzami). Kracame pol dna kym sa konecne dostaneme k civilizacii, kde cakaju rodicia nasho sprievodcu, Faka. Usmievame sa na sympaticky parik (co ine, ked thajsky nevieme) kym mi Fak vykopava korienok bambusu a pripravuje ho do sacku aj s hlinou na dlhu cestu do Prahy. Pocas cesty som sa mu priznala, ze mam uchylku na rastliny (a thajske bambusy sa mi zapacili) a Fak sa priznal, ze ma vystudovane polnohospodarstvo, a bolo vybavene 8-) Jedna z Bielych Karen na tomto mieste opat predava textilne vyrobky, ktore vyrabaju v horskych dedinkach, tak si nieco male kupujem (skor preto, aby som ich podporila, nez ze by som to potrebovala).
Pick -up uz nas caka. Dalsi stop je pri riecke, ktoru ideme splavit na bambuse. Fak nam radi, ze si mame obliect nieco kratke, lebo mozno budeme trosku mokry. Ked vidim tie lankom spojene bambusove tycky ako sa pod styroma ludmi, ktorych to ma vraj uniest, ponaraju tak do desiatich centimetrov, zostavam len v plavkach. Bambusovy "gondolier" a Duri sa chytaju bambusovych tyci a odtlacaju nas do prudu. Pomalicky sa plavime rieckou, asi necelu hodinku, az mi zacina prdleka odmrzat (ja a este jedna holka musime sediet kym chlapi po stojacky "vesluju"). A vtom, kde sa vzal, tu sa vzal, maly vodopadik. Pre nasu bambusovu plt je to challenge (vyzva). Gondolier to sice krasne zvladol, a presne sa trafil medzi kamene, ale holka sediaca predomnou skoncila cez palubu a naspat na plt som ju tahala za vsetky koncatiny co jej trcali z vody.
Tot cela sranda na pltiach, ususime sa a vraciame sa na vecer do Chiang Maiu. Dnes je nedela, a o nedelnom trhu v Chiang Mai spievaju aj vtaciky v Bangkoku. Vraj je to jeden z najvacsich, najlepsich, najlacnejsich, najvyhlasenejsich a najznamejsich trhov v thajsku. Ideme sa presvedcit.
Trh zacina okolo siestej vecer. Docitali sme sa, ze velmi zaujimave je pozerat sa ako sa rozbaluju stanky. To sme velmi nestihli. Ale ties sme sa v LP docitali, ze pri prvom zakaznikovi sa thajsky predavac pomodli formou malej ceremonie za to, aby mu v ten vecer isli dobre obchody. To chceme vidiet, tak nabehneme k prvemu predajcovi obliecok na podusky (ktoru aj tak chceme kupit), pytame sa ci sme prvy (a sme!) a kupujeme obliecku za dvojnasobok jej (ako sa az neskor dozvieme, samozrejme) beznej ceny. Pan a pani predavacka vezmu nasu dvojsto-bahtovku, a dotknu sa nou vsetkych produktov, ktore maju vystavene i tych, ktore su este v krabiciach, popritom si nieco somru popod nos. Hmmm, ak im vsetky predaje isli tak dobre a s takou marzou, ako ten nas, tak museli za vecer zbohatnut 8-)
Trh je dnes o nieco mensi, ako obykle, a to kvoli ceremoniam (kvoli pohrebu monka), ktore sa chystaju v meste na zajtra. Aj tak je obrovsky a neviem ani, ci sme ho do polnoci (kedy sa oficialne zatvara, stanky sa rozlozia, a bez stopy zmiznu) presli uplne. V okoli chramov sa zhromazduju stanky s roznym druhom jedla, naozaj od vymyslu. Konecne som nasla svoju ryzu s mangom (sticky rice with mango) a aj ine fajnove mnamky, ako kokosove palacinky, prepelicie vajicka, vyprazanu samosu (na ktorej som zila v Indii).... Neochutnam snad len jedlo z vegetarianskeho stanku, heh, kde maju obrovsku hrudu cierneho zele, a to postruhane podavaju s orieskami, ci cimsi, a vyzera to fakt nechutne.
Kym sa rozplyvam nad tymi vsetkymi druhmi jedla, Duri si nechava masirovat nozicky (ano, tento trh je vybaveny aj maserkami, takze idealne pre muzikov, ktory nevladzu behat od kabelky ku kabelke. Staci si len zobrat ich penazenku, a nechat ich na thajskej masazi 8-)).
Do polnoci uz mame snad nakupene vsetko, o com sme snivali celu dovolenku, ale odkladali sme to na tento den/trh a ideme unavou odpadnut na hotel.

Den 22 - prvy den treku v dzungli

2010-01-24T11:19:00.002+01:00

Rano budicek, kontrola, ze Durko uz negrcia, presun do ineho hotelu, kde nechame batozinu a upravenym pick-upom (na rozvoz turistov) vyrazame za mesto. Cestou stojime na vonavom miestnom trhu, kde náš sprievodca nakupuje zeleninu a ovocie na nasledujuce dni a my skusame vsetko, co aspon trochu vyzera jedlo a lakavo. Napr. tucnu palacinku plnenu cerstvym struhanym kokosom, male buchticky (po nasom "šišky") v cukre, ryzu v karamele a aj ovocie Tamarin (vyzera ako suche struky fazule a vo vnutri je cervena kysla duzina a velke kosticky).

Stojime aj na mensej slonej farme pri ceste (miestna story hovori, ze volne zijuce slony nicili dzunglu, doslova ju vyjedali, preto ich pochytali a umiestnili do tychto fariem blizko cesty, kde si na nich mozu turisti zajazdit a kde su pod kontrolov a neobzieraju dzunglu.... tazko s tymto suhlasit, ale aspon tieto "turisticke" slony nemusia vlacit klady a drevo z rubanisk). Mame necelu hodinku, aby sme sa v kovovej konstrukcii pripevnenej na slonom tele (ale jemne, cez deku) povozili okolitym lesom. Patkilove balenie bananov stoji 20 bahtov, a sofer si nerobil srandu, ze to funguje ako benzin pre slona. aspon teda nas slon/slonica sa drzal hesla "Bez bananu ani krok". Taktiez presne vedel, kde za ktorym stromom je pit-stop, t.j. teta predavajuca igelitky bananov. Kebyze mu tie banany nekupime, tak tam cakame dodnes... Na penazenke sa odrazilo aj to, ze nas neustale prenasledovalo slonie mlada (dcera nasej slonice), ktore chobotom len tak tak dosiahlo k nam na sedacku. Takze sme krmili hned dva hladne choboty.

Slonica sa cestou rozhodla, ze ju nieco stekli za krkom (chvalabohu, ze som vtedy este sedela v postroji a nie priamo na nej), oprela sa celym telom aj s nami na chrbte o strom a zacala sa on skrabat. Zvuk ako ked suchate polystyren 8-) Stastlivo nas doviezla naspat k pick-upu, tak sme jej vyjednali este jedno vrecko zelenych bananov.

Z dalsej zastavky uz ideme pesobusom a hned dokopca, ojojoj, sme tu zleniveli. V horucave slapeme po piesocnatom lese, ktory vyzera asi uplne inak pocas dazdovej sezony. Teraz su tu suche, ale za to mega velke listy vsade po zemi, ako na jesen. Sprievodca "Fak" (co v thaijstine znamena tekvica) nam ukaze papradie, ktore reaguje na dotyk a stahuje sa (pytajte si dokaz, mame video). Vsade su niekolkometrove termitiska tvrde ako beton. Inak tu nestretneme ani vtacika letacika. Osviezime sa v ladovom vodopade a kracame, az kym nenarazime na prvu zivu dusu, tetu patriacu do rodu White Karen (do rodu Karen patrili aj tie dlhokrke, ale tieto sa volaju Biele Karen, pretoze vsetky dievcata tohoto rodu az kym sa nevydaju nosia biele saty a po vydaji nosia saty farebne a bielu uz nosit nesmu. Existuje aj rod Red Karen, t.j. Cervene Karen, a tie predpokladam nosia saty cervene). Usmieva sa na nas cervenymi zubami (od zuvania tabaku), je bosa, na hlave uterak (toto som nikdy nepochopila, lebo inak chodia Karen oblecene velmi pekne, vo farebnych vysivanych krojoch, s velkymi dierami v uchu, z ucha vysiace nahrdelniky, ale na hlave maju stale obycajny uterak!) a dorozumieva sa s nou za pomoci Faka. Jej psy a ich stenata (najpr sme mysleli, ze to su lisky) su take hladne, ze zozeru aj slane arasidy.

Asi o pol hodinku volneho kroku dalej je uz horska dedinka (vsetci obyvatelia patria do White Karen), v ktorej dnes prespime. Pripravena je pre nas otvorena chata (bez prednej steny) s prikryvkami a sietami proti komarom, s vyhladom na ryzove policka v doline. Pred vecerou, ktoru nam Fak a druhy sprievodca uvaria na ohni, sa prejdeme dedinou pomedzi stovku kuriatok, psov, maciek a divoko vyzerajucich ciernych prasiatok. Jedna pani mi na chvilku dovoli vyskusat si drtit ryzu nastrojom, ktory vyzera ako hojdacka pre deti => t.j. na jednej strane pouzije vlastnu vahu, postavi sa na klat a ten potom necha spadnut do valovu s ryzou. Tento proces opakuje, az kym nie su vsetky zrna ryze rozbite. Ku chatke nas pridu pozdravit aj dve postarsie damy - biele Karen - ktore prinesu svoje textilne produkty, ako tkane prikryvky, satky, saly, naramky. Nic z toho asi nepotrebujeme, ale nestoji to vela a podporime tym horsku dedinku, tak preco nie.

Po veceri pridu miestne deti spievat k ohnu. Chvilkami im to fakt nejde, ale to je este nic proti nasemu "Prsi, prsi", ktore nas na oplatku prinutia zaspievat. Potesia sa keksikom aj drobnym, ale hlavne im Duri spravi radost, ked im pozicia fotak. Male dievcatko, asi tak 6-rocne, sa po chvilke nauci aj dobre zameriavat a pred nou sa deticky hanbia menej ako pred nami, takze nam spravi aj zopar peknych fotiek. Deti su vsade na svete rovnake, vesele a hrave. Aj ked su bose a spinave...

Den 21 - Chiang Mai a okolie

2010-01-15T15:49:00.001+01:00

Durko si rano trosku pregrcne (asi ho vcera vecer sokovala irska strava v cistej krasnej restike po tyzdnoch thajskeho jedla) a mozeme ist. Nasa thajska sprievodkyna Kat a sofer nas vezmu do blizkej dedinky Sankampang, kde dnes zacina 3-dnovy festival dazdnikov. Uz prve krizovatky dediny su vyzdobene farebnymi papierovymi, hodvabnymi alebo bavlnenymi dazdnikmi, ktore su inak za dazda nepouzitelne (pokial si nepriplatite za water-proof verziu). V jednej z najvacsich vyrobni sa pozrieme na cely proces: od bambusovej tycky, z ktorej su jednotlive casti konstrukcie; cez vyrobu drevenej rukovate; natiahnutie nite dookola konstrukcie; vyroby papierovych tabul; natiahnutie papieru na konstrukciu a jeho namocenie; schnutie a nakoniec to najkrajsie, malovanie dazdnikov. Zopar "maliarov" sa zjavne nudi tak mi chcu pomalovat mobil, batoh, suknu aj Duriho fotak. Utekame.
V miestnom mini-muzeu dazdnikov (kde okrem fotiek byvalej miss Chiang Mai z pred 20 rokov nie je nic) na chcu thajske deticky odprezentovat ich skolsky projekt (nejake tabulky a grafiky s thajskymi popiskami takze netusime o com), ale nakoniec sa strasne hanbia hovorit anglicky a nikdy sa nedozvieme, o com bol ich projekt.
Oblast Sankampang sa inak familiarne nazyva aj dialnicou remesiel. Popri ceste je nekonecne vela vyrobni cohokolvek. Zastavili sme sa vo vyrobni sperkov, poukazovali nam ako brusia drahe kamene, zasadzuju ich do drahych kovo, ako ryju do zlata... ale privysoke ceny nas odradili od akychkolvek suvenyrov (celkom nezvyk na take ceny v thajsku, ale chodia sem nakupovat bohatsi turisti, hlavne japonci, ktori maju jeden den na nakupy, autobus ich rozvaza od vyrobne k dalsej a nakupuju, nakupuju, nakupuju).
Dalsi stop je vyrobni sperkov zo striebra, tak sa uz aj nieco priucime, ako sperky vlastne odlievaju (najprv vyrobia polystyrenove formy na sperk, do nich potom leju zelenu voskovu hmotu, ktora stuhne, tie potom po jednej oddeluju a za makkeho stavu upravuju....a potom nieco nezrozumitelne thajskou anglictinou.....a je hotvy sperk 8-))). Dokonca tu aj tepali velkoformatove obrazy zo striebornych platov, wao.
Vo vyrobni kozenych vyrobkov sa pohorsim nad penazenkami zo slonej a klokanej koze. A ked sa mi snazia nanutit kabelku z koze raje (stingray), odchadzame. Vyrobna medu, pelovych zrniecok a kozmetiky z medu ma u mna vacsi uspech. Dokonca aj Duri, ktory s nami cely den chodi ako matoha (a sem tam si grcne), sa necha ukecat na chladnu medovu vodu a aj na napoj z pelovych zrniecok. Zatial mne masiruju medovy peeling a mastia ma medovymi kremikmi.
Vyrobna hodvabu asi u mna vyhrava. Proces zacina motylikmi, ktore vidime este zive ako kladu vajicka. O kosik vedla su z nich uz male husenicky, a potom vacsie a vacsie. Nakoniec sa zakuklia a su pripravene pre vyrobu. Hodia ich zo 50 do hrnca s vriacov vodov a miesaju. Po chvilke sa z kukiel zacinaju uvolnovat vlakna ako pavucie a chytaju sa na drevenu varechu. Tie sa prevlecu ockom a namotaju na kolovratok a uz sa len miesa a kruti kolovratkom. Dost dobre nerozumiem ako to, ze sa vlakna k sebe neprilepia, ale tak to je. Potom namotanu "vlnu" premyvaju a roznymi sposobmi zjemnuju. Na tkacom stroji potom podla toho, ci chcu vyrobit latku tenku (bluzkoidnu) alebo hrubsiu na sako, pouziju od jednej do styroch tychto nitiek.
Domacej vyroby je pre dnes dost. Vo vychytenej vegosskej restike sa posilnime (teda aspon ja, Duri stale nemoze) a ideme navstivit dominantu Chiang Maiu, najdolezitejsi chram, ktory je postaveny na kopci, Wat Phrathat Doi Suthep. Traduje sa legenda, ze toto miesto pre vystavbu chramu vybral biely slon ktory niesol sochu Buddhu na chrbte, a tu sa zastavil (tak uz asi nevladal dalej...). Nechame sa hore vyviest lanovkou (300 schodov bez wecka dnes Duri nedava), trosku sa este porozculujem nad rozlicnou cenou za lanovaku pre thai a pre turistov (ze vraj turisti musia platit plus foreign donation fee...). Cast chramu je pod rekonstrukciou (vraj uz niekolko mesiacov lebo asi nevybrali dost penazi z nedobrovolnych prispevkov od turistov), napriek tomu su zlate veze, zlate strechy, zlaty buddhovia, zlate ozdoby, zlate stromy a zlate dazdniky dych beruce. Je to tiez velmi vyznamne miesto pre miestnych a pre vsetkych thajcov, ktory navstivia Chaing Mai. Vsetci sa sem prichadzaju pomodlit, priniest Buddhovi lotosovy kvet, sviecku a vonnu tycinku.
Na ceste do centra sa stavime na par minut pri malych vodopadikoch, kde to vyzera ako v Prahe pod Petrinom => pariky na bambusovych dekach pohryzkavaju z melonu a ananasu, piknikuju, pohoda. Velmi prijemne miesto.
Wat Phra Singh v meste je dalsou velmi dolezitou temple, kedze sem sa chodi modlit aj sam kral, ked je na navsteve severnej casti krajiny. Nasa Kat nam tu vysvetluje, ze najdolezitejsi je ten najvacsi Buddha v chrame (myslim tym sochu), ze modlit sa maju hlavne v den, ktory je v kalendari vyznaceny postavickou buddhu a je vzdy v iny den v tyzdni (viaze sa na pohyb mesiaca). Tiez, ze si vsetci thajci musia pamatat, ktory den v tyzdni sa narodili, lebo podla toho dostanu typ sosky buddhu, ku ktoremu sa maju modlit (napr. v pondelok stojaci buddha, v utorok leziaci, v stredu rano sediaci, v stredu poobede v lotosovom sede....atd.). Kazdy thajec muz sa musi stat monkom aspon na 7 dni (az na 6 mesiacov). Monkov zivot spociva v tom, ze rano ide do mesta vybrat od starych babiciek navarene jedlo (lebo monk nemoze varit a vlastne ani pracovat), moze jest len rano a na obed (po 12 am maju jedlo zakazane) a poobed a vecer sa uz len modlia, vecer trosku upracu chram a idu domov. Monk nosi oranzove rucho so zltym opaskom, ked je novic, cisto oranzove rucho kym je student, a hnede rucho, ked uz je starsi a skusenejsi. Monk sa nesmie dotknut zeny, takze na chodnikoch sa musime monkom zdaleka vyhybat. Zeny tu maju tiez zakazany vstup do niektorych casti starsich chramov. Inak thajsky kalendar sa viaze na narodenie Buddhu (a nie Jezisa), takze maju vzdy o 543 rokov viac ako my. Tento rok teda slavili PF'2553.
V Thajsku je inak povinna aj vojenska sluzba. Trosku na nej testuju veznovo dilema. Kazdy chalan nad 21 rokov ma na vyber: bud si na vojne odmaka 6 mesiacov alebo ide tahat stastne karty. Ked vytiahne kartu ciernu, na vojnu ist nemusi, ked vytiahne cervenu, musi ist na jeden cely rok.
Kralovska rodina je tu inak velmi uctievana, kral a kralovna maju fotky a obrazy v nadzivotnej velkosti vsade po meste. Terajsi kral prevral zezlo po bratovi, ktory po 5 rokoch panovania zomrel. Teraz je sam chory v nemocnici, ale ma syna (a 5 dcer), ktory zezlo po nom preberie. Krala si tu tak vazia, ze dokonca su aj taky, ktory chodia do statnej vysokej skoly (a nie do sukromnej) len preto, aby im na zaver prisiel pri promocii podat diplom kral (samozrejme ziadne podavanie si ruk, krala sa nesmie nikto dotknut!).

Den 20 - Golden Triangle

2010-01-15T15:17:00.004+01:00

Z tohoto dna si zapamatam hlavne bolest zadku z neustaleho sedenia v mikrobuse... 8-)

Este nas zadok neboli, mame za sebou asi len hodinu cesty, ked stojime pri teplych pramenoch (Hot springs). Okrem dvoch vacsich nadrzi, z ktorych trieska gejzir, su vybudovane aj betonove korytka (nieco ako Kosicky mlynsky nahon), v ktorych si mozete svorne macat nozicky v 35 stupnovej vode. V jednom z oddelenych korytok (aspon dufam, ze bolo oddelene a nesla tam ta voda z vymocenych noh) varili miestne tety prepelicie a kuracie vajicka na tvrdo a predavali ich. Hmm, mozno boli dobre, ale ja som vyznavac cerstveho dozreteho manga na ranajky, vzdy ked to je mozne a este v takom vajcovkom smrade z pramenu by som nezvladla zjest nic ine (a rozhodne nie vajicka).

O par hodin cesty mikrobusom (zadok uz zacina pobolievat) vystupujeme pred Wat Rong Khun nazyvanou tiez Biely chram (White Temple). Je to sucastne dielo (este nedokoncene) thajskeho umelca, pana Chalermchai Kositpipat. Ako meno chramu naznacuje, je cely biely, s malymi trblietajucimi sa sklickami v omietke, preto, aby naznacil cistotu a nevinnost Buddhovu. Pred vchodom su velmi netradicne 3D tabule naznacujuce, ze alkohol a cigarety mozu zabijat (to by som nechala vyfotit na krabicky cigariet!). Okolo chramu je bazenik s bielo cervenymi a bielo oranzovymi rybami. To su snad jedine farby, ktore narusaju oci-tahajucu belobu. Do chramu sa dostavame cez mostik, pred ktorym na nas zo zeme (z pekla) mava nespocetne vela kamennych ruk. Na jednej strane mostu je socha muza (s abnormalne velkym penisom) a na strane druhej je stara naha zena, s jednym normalnym a jednym ovisnutym prsom. Fakt neviem, kde na toto majster chodi 8-) V samotnom chrame nas uz ani neprekvapi stena, ktora je vyzdobena motivmi Supermana, Spidermana, lietadiel letiacich do New-Yorkskych dvojiciek, Star Warsu ci Nea z Matrixu. Zlaty chram, ktory je hned vedla toho bieleho a vyzera ako jeho zlata kopia, sme navstivit nestihli, kedze nas este caka dlha cesta busom. Ale ak sa chcete pozriet na Biely chram, prikladam aspon nejaky webovy link s popisom a obrazkami:

http://www.thailand-travelonline.com/thailand-destinations/northern-thailand-information/wat-rong-khun-white-temple-of-northern-thailand/1182/

Pokracujeme v sedavej praci (sedime v mikrobuse a cumime z okna) niekolko hodin, az kym konecne dorazime na kopec, z ktoreho krasne vidiet to co dnes nazyvaju Zlaty trojuholnik ("Golden Triangle"). Kedysi oblast medzi krajinami Thajsko-Burma-Laos, kde sa velmi dobre obchodovalo s opiom, dnes len sutok riek Ruak a Mekong, a hranice tychto statov, ktora tazi so zvedavych turistov, ktori si snad myslia, ze tu este nejake opium a opiove party najdu.

Ideme sa nabastit do all-you-can-eat restiky, nabrat silu na cestu mini lodkou po Megonku, ktora nas caka. Sice sme sa uz niekolkokrat pocas tejto dovolenky plavili tzv. longtailom (uzky cln s motorom z kosacky vzadu s ktorym vedia thajci sikovne manevrovat), ale tento je o poznanie rychlejsi. Sedime v podstate na urovni hladiny a citim sa ako v rychlo-clne, len o nieco menej bezpecne 8-) Najprv nam hrdo ukazu casino postavene na brehu, uz na uzemi Burmy, trefne nazvane Money Paradise (Raj na peniaze). Kedze v Thajsku je gambling striktne zakazany, zbohatlici a zufalci si chodia svoje stastie v kartach vyskusat prave sem. Na uzemi Laosu nas na 30 minut vyklopia z clnku, a mame moznost si prejst malicky ale pestry laosky trh. Hned z prveho stanku na nas zizaju hadie, skorpionie a jastericie oci z flasiek od whiskey. Ano, vsetko co sa zmesti do pol-litrovky nakladaju do whiskey a predavaju ako laossku specialitu. Opytajte sa Duriho, ci mu to chutilo... Ja zostavam pri slabsom alkohole a skusim aspon laosske pivko Lao (hmmm, Chang je lepsi!). V jednom zastrcenom stanku najdeme "starozitnictvo". Rozne cinske/laosske/burmske relikvie, ktore maju mozno velku hodnotu, lenze ani predavajuca slecna netusi, ake su tie veci stare. Vyberam si z mnozstva kamennych sperkovnic zdobenych motivmi bambusu, motylov, kvetov, pribehov.... Neda sa velmi zjednavat o cene, tusia ze ich vyrobky su jedinecne. Stale ale platim smiesny peniaz. Zaplatime este jednorazovy poplatok za polhodinovy vstup na uzemie Laosu a longtail nas berie spat do Thajska. Na thajskom brehu (Sop Ruak) je pre zmenu vystavana sialena modtlitebna, vyzera ako obrovska lod, na nej slony v nadzivotnej velkosti so zlatymi zamkami na chrbtoch, mega velka socha zlateho buddhu a tučko Buddha 8-) Maju tu velmi sofistikovany system vyberania desiatku. Na jednej strane "lode" je zlaty lievik, do ktoreho som hodila peniazok. V rurke, ktora je natiahnuta vzduchom ponad hlavy, sa korunka kotulala, kotulala, az sa dokotulala do bruska toho najtucnejsieho a najusmievavejsieho Buddhu, ktory ju zbastil, rozosmial sa a thajsky mi (asi) podakoval. Viz nejake obrazky:

http://www.pbase.com/bmcmorrow/image/84043236
http://www.pbase.com/bmcmorrow/image/84043239

Na spiatocnej ceste do Chiang Maiu sa zastavujeme v Chiang Rai. Celym mestom su monetalne rozostavane stanky, pristavenych je X autobusov s thajcami, ktori tu prisli nakupit. Vidime aj branu do Laosu, kde podla nasej sprievodkine Cat sa nakupuje ovela ovela lepsie, len si musite (aj thajci) zohnat viza, a preto niektorym postaci aj Chiang Raiisky trh. Nemame vela casu, tak to tu aspon preletime a kupime si cerstvo prazene sojove struky. Prazia tu aj gastany (sposobom aky som este nevidela => miesaju ich vo woku spolu s rozzhavenymi uhlikmi), predavaju ponozky, kabelky, tricka.... trosku ako polsky tarh 8-)
Zvysok cesty sa snazim nemysliet na bolest sedacieho svalu 8-) a spim. Do hotelu sa vraciame neskoro vecer, ale hlad neokabatis. Hladame este nejaku otvorenu restiku. Jedina poblizku, kde sedi vela ludi a zda sa, ze vsetkym chuti, je irska restauracia. Chutilo aj nam, vyborne jedlo...... az rano Duri zisti, ze mozno sa v Thajsku neoplati skusat nethajske restauracie.....8-/

Den 19 - Jungle Boogie

2010-01-13T18:30:00.001+01:00

Dnes preberam stafetu blogovania, takze to nebude ziadny epos a la Vjerka :-)

Rano sme vstali pekne skoro, zase zbytocne - odvoz do dzungle meskal 40 minut, takze sa to zase neobislo bez nervozity. Asi si na to nikdy nezvykneme :-) Aspon sme mali cas na breakfast-of-champions, nakrmil nas Tony the Tiger a Kohut Kellog (Kellog's Cock?). Hodka jazdy Ford Explorerom (pol cesty po super highway - vazne, oficialny nazov; druha polka po strmych a tenkych cestickach v dzungli) a uz sme v dedinke v kopcoch. Je o 7 stupnov lepsie (chladnejsie). Hned dostavame vystroj (karabiny, popruhy, prilby a hlavne sexy sietky na hlavu) a vyrazame cez dedinu plnu letargickych psov do hustej (v povodnom zmysle slova) dzungle. Nasi guide-i sa volaju Boston a Jackie Chan; tusime ze sa chysta kopa sarkastickeho humoru :-). Vysvetlenie vo-co-go netrva zbytocne dlho, akurat nase spolu-turistky z Ciny a Tajwanu trochu zbledli, ked pochopili ze brzdit sa naozaj bude pomocou high-tech bambusovych hacikov. Alebo mozno ked zistili, ze nas caka 33 platforiem/plosiniek vysoko nad zemou, medzi ktorymi budeme ficat po zeleznom lane a najdlhsie bude mat 300 metrov; 4 zlanovania - z toho najdlhsie 40 metrov, par sto metrov zavesenych mostikov medzi kopcami...a ziadne zachody :-D

Prva jazda medzi stromami sa nezaobide bez cinskeho, tajwanskeho a britskeho kvicania (po case sme sa stali expertmi na rozoznavanie jemnych nuancii v jacani z Tchaj-wanu a povykom zo Sechuanu) a straty bambusovej brzdy. Jackie Chan ma uistuje, ze je to "no poblem, don voy, no niid ol d tajm". Tak som v klidku.

Zbytok dna pokracuje podla planu. prehupavame sa v korunach stromov, zlanujeme, hupeme sa na drevenych mostikoch, kochame sa vyhladom. Jackie Chan a Boston sa spravaju ako opice, je s nimi sranda. Po chvili uz zlazy zleniveju a neprodukuju ziadny adrenalin, ale aj tak je to nadhera. Parkarat sa niekto pozabudne a ignoruje bonton dzungle, ktory kaze ze na konci lana treba dat nohy hore a nastupit na plosinu. Vtedy musi 145centimetrovy Jackie Chan zasiahnut a tahat 180 centimetrovu nemotornu Nemku po lane naspat k stromu. Sranda pohlad:-) Boston ma rad zmysel pre humor, tak mi pri jednom strome navrhol ze mozem zlanovat dole hlavou. Asi necakal ze na to kyvnem, ale slovo dodrzi. Je to fasa, ako bungy jumping, ale zda sa to byt rychlejsie lebo vsetko je strasne blizko. Ku koncu sa na platformach stretavame s dalsimi skupinkami turistov, co by nebolo zle keby to neboli obezny Amici, s ktorymi maju malinky Thajci vela roboty a teda sa vsetko zdrzuje. Nastastie je to uz koniec - 40metrove zlanenie zo stromu dole na zem. Chcem ist dole hlavou, ale jeden z guideov, "Strbavy Pinkie", nastoji na tom ze "sejfty feest" a pusta ma takmer volnym padom dole :-) Vierke objednavam rovnaku kuru. Nestretlo sa to s aplausom :-) Ale je ziva, zdrava a usmieva sa. Neskutocne mimikry, doma to urcite schytam :-D

Zabudol so spomenut (vravel som ze to nebude post a-la Vierka) ze tie stromy sa volaju rubber tree a pouzivaju sa na...nabytok. Kto si myslel ze na gumu, je guma. Asi stvrtina najvacsich stromov ma rovnobezne s kmenom nabite bambusove tyce. Nie, nie su to hromozvody. Pred dazdovym obdobim sa po nich stveraju domorodci a zbieraju dzunglovy med. Bez istenia, samozrejme. "No poblem". Hej, a su tak priemerne 50m vysoke.

V dzungli tiez pestuju cajovniky (oolong) a kavovniky (arabica). Su tu aj opice (gibony), ale cinsky, americky a britsky plac (a slovenske vitazne pokriky) ich rusia, takze sa cez den radsej zdekuju a zasoby kradnu len v noci.

No ale naspat k deju. Vyzliekame postroj, nalozime ho na Jackie Chana a pachtime sa hore kopcom naspat do dediny. Cestou sa vyhybame letargickym psom, ktorym je najlepsie v strede cesty a nenapadne ich uhnut sa. Vraj su ale lovecke (na dive svine), tak im pre istotu davame pohov. Hore nas caka paradny all-you-can-eat obed pripraveny dedincanmi. Je fakt chutny a je toho vela, takze sa zase prezerieme (to Vierka nespomina, ako sa prezierame ked je jedlo zadara!). Kecame s ostatnymi turistmi, vsetci cestuju pol roka alebo cely rok a su uplne vysmiaty...zrejme niekde robime chybu! Podelime sa s nimi o zazitky a vymenime si odporucania (jeden z turistov vlastni hotel na Santorini - mame izbu za dobru cenu; my sme zase posluzili referenciami o potapani) a je cas ist naspat. Po ceste sa zastavujeme pri hot-springs (horuce pramene), ktore smrdia viac ako vajcovka za kupaliskom v Bystrici, a potom uz non stop do Chiang Mai.

Vierka oddych nedovoli tak vyrazame do ulic pofotit to, co sa nedalo vcera (nemal som nabitu baterku, sypem popol na hlavu). Videli sme pripravy na ceremoniu k Buddhovym narodeninam (pondelok, ak nemate zaznacene v kalendari) a vobec vela watov (chramov) a monkov (knazov) v oranzovych a oranzovejsich ruchach. V jednom z chramov nam zase daju najest, co uz s nimi. Inak podla rozpravania jedneho byvaleho knaza je to fasa zivot, ziadne starosti, dobre jedlo, vzdelanie a este si ich aj spolocnost vazi. Keby nie toho vzdelavania, asi by sme mali aj na Slovensku kopu opalenych knazov :-D

Po zapde slnka (a zatvaracke v hlavnom chrame, ktory sme len tak-tak nestihli) berem tuk-tuk a ideme sa luxusne najest do Riverside restiky. Ja si davam rybu, ktora sa neda dojest (je vyborna, len je toho vela) a Vierka tofu s ryzou (plus cerstvy melondzus a mudslide). Cestou domov sa tarame po night-markete, kde vidime nakladaky rozstvrtenych prasiat, jahodky, mango, durian, ine no-name ovocie (zeleninu?) keksiky, tricka, podprdy, cacky do domu, cacku do vlasov, cacky na kazdu cast tela a ine dobroty. Kupujem absolutny thajsky gyc, drevenu krkajucu zabu (zjednane z 300 na 100 bahtov, musel som) a oranzove rybarske gate. Vierka dnes nekupila okrem ovocia a paradajok nic. To nic, aj zajtra je den.

Den 18 - Chiang Mai

2010-01-13T18:12:00.000+01:00

Rano nas cakaju luxusne toasty s masielkom a volske oko v hotelovej restike (taketo ranajky sme uz davno nezazili) a odchadzame taxikom na letisko. Zhovorcivy taxikar nam pocas hodinovej cesty poukazuje rozne zakladne a stredne skoly, kde prave prebieha nastup ziakov na ihriskach. Su to mega skoly. Kazda ma tak okolo 3000 ziakov....Asi nas asijci o chvilku naozaj prevalcuju poctom.
Na letisku je strasna zima, a "necakane" tam musime stravit o hodinu viac, nez sme planovali, kvoli meskaniu lietadla. Som myslela, ze aspon lietadla odchadzaju nacas....(heh, a to ma letecka spolocnost motto "Smooth like a silk" 8-)). Do toho sa este pokazi pipanie dveri, takze nastupeni pasazieri pri boarding brane cakaju zo hodinku za zvuku pi pi pi. Nikoho nenapadlo nam ani oznamit, ze si mame sadnut a pockat. Rovnako ako nikoho nenapadlo opravit to pipanie... 8-)
O 2 hodinky neskor prilietame do Chiang Mai na severe Thajska. Prekvapi nas dobre anglicky hovoriaci a mily taxikar, ktory nas vezme do naseho domova na najblizsich par dni (na juhu bol casto problem dorozumiet sa s miestnymi, tu na severe to je nebe a dudy, anglicky hovori kazdy). Vybrali sme budgetovy hostelik RCN (relax, comfortable and nice), o triedu nizsi ako nas hotel z predchadzajucej noci, ale na prespanie staci.
V restike za rohom sa pokusime vyskusat velmi miestnu a lacno vyzerajucu restiku. Ovocne drinky za 10 bahtov, jedlo za 25-35 bahtov. Majitelia maju po stenach rozvesane ich fotky z vyletu po europe. Toto zistenie ma tesi, ze aj maitelia takejto mini a lacnej restiky si mozu ist (aj ked mozno len raz za zivot) trosku zacestovat. Objednavam si mango salat (moja predstava stavnaty sladky ovocny salat) a prinesu mi postruhane nedozrete mango s cibulou, orieskami, chili a susenymi malymi rybickami aj s ockami 8-/ Toto asi nedam. Skusam teda zeleninove nudle, ale super mastne cestoviny so stonkami spenatu tiez velmi nemusim 8-) Som ale vyberava,co?
Vyrazame teda polohladny obzerat mestecko Chiang Mai, co po chvili zistujeme je hlavne o budhistickych chramoch. Pred prvym, malickym, z casti drevenym, z casti vycancanym chramom (Wat Phan Tao) stretneme pana thajca, ktory sa viditelne chce porozpravat (Alebo ako neskor zistujeme, je to stary trik ktory sa tu v meste pouziva. Funguje tak, ze sa k turistom prihovori clovek tvrdiac ze je ucitel/inzinier/technik , je prijemny, mily a na zaver s turistami zjedna nejaky nevyhodny kseftik, pripadne zabezpeci vylety s necertifikovanymi sprievodcami, ktore stoja za prd). Tvrdi ze je ucitel, ma studovaneho syna v bangkoku a snad aj sije obleky 8-) Kazdopadne, poradi nam, aby sme si vylety zabezpecili vo vladnej organizacii TAT (turist agency of thailand). Podakujeme za jeho radu, a v TAT si naozaj za hodinu vytvorime, objedname a zaplatime program na najblizsich 6 dni (za 19 tisic bhatov mame aktivity na 6 dni , ubytko na 2 noci a cestu VIP busom naspat do bangkoku pre oboch...zda sa nam to vyhodne). Az o par hodin neskor sa dozvedame od byvaleho monka (ktoreho prestalo bavit zit v celibate a po 9 rokoch s tym prastil a dnes ma malu dcerku), ze existuju tito akoze "ucitelia", ale zaroven, ze TAT je naozaj vladna organizacia a ze sme sa teda v konecnom dosledku nachytat nedali.
Pred chramom sme zazili este jednu kontroverznu vec. Starsia pani nam ponukala v klietocke natlacenych asi 5 vrabcekov, ze si ich mame od nej kupit za 100 bahtov a pustit na slobodu, aby sme mali dobru karmu a prosperitu....Rozmyslam, aku karmu ma ona, ked tie vtaciky chyta (predpokladam ze vybera z hniezd), aby na nich zarobila.
Pokracujeme do chramu Wat Chedi Luang, kde prave prebiehaju velke pripravy na Budhove narodeniny uz buduci pondelok. Pri tejto prilezitosti si tiez budu uctit hlavneho monka, ktory zomrel pred 2 rokmi (vo vnutri ma voskovu figurinu, ktora vyzera ako ziva) a za ktoreho od jeho umrtia prebiehaju denne modlitby a tieto skoncia prave na budhove narodky, Pred chramom pripravuju slona v nadzivotnej velkosti z papiera, ktoreho zdobia malickymi kusockami farebneho blistiaceho papiera a este jeden monument pripominajuci rybu a na nej kralovsku stolicku. Maka tu nespocetne vela ludi, vysadzaju kvety, travniky, pomaha kazdy, az na monkov, ktorych jedina starost snad je, aby sa nedotkli na ulici ziadnej zeny a obcas nieco pokibicuju ohladne vyzoru monumentov.
Za novym chramom sa skryva stary, pyramidoidne vyzerajuci chram, ktory ma 4 otvory na vrcholoch a v kazdom nejaku sochu budhu (jedna z nich bola cela smaragdova, ale tu prelozili kdesi do chramu v bangoku a tu nechali "lacnu" jantaravu repliku. V jednom rohu za zachovali casti sochy slona, ale okrem toho sa zatial nenasli ziadne nakresy ci spisy, ako chram vyzeral povodne. Pri tomto chrame nas odchytia male dievcata este v skolskych uniformach a nanutia nam jedlo a pitie zadarmo. Pocas priprav na oslavy tu kazdy den vsetci dostavaju najest a napit zdarma. Musim uznat, ze jedlo je vyborne, a medova voda s ladom je tiez luxusna.
Snazili sme sa im to tam nevyjest, takze ideme najst este restiku na riadnu veceru. V prvej pekne vyzerajucej si objedname....po pol hodinke prinesu Durovu cast (ta bola tak skora asi tiez len preto, ze stol vedla po nekonecnom cakani odisiel bez jedenia a zrovna si objednali, to iste , co chcel aj Duri)....ked svoje doje a dopije, mne to neda, a idem sa opytat obsluhujuceho ladyboya, kedy bude aj moje jedlo. Ten/ta sa na mna osopti, ze co si myslim, ze sme prisli ako posledny ale jest by sme chceli ako prvy. Krici po mne, nech si idem sadnut. Na to nam aj od vedlajsieho stolu suhlasne prikyvuju turistky, ze na jedlo uz cakaju vyse hodiny. Tak Duri odradi najblizsich zhavych turistov, ktori chceli do tejto restiky tiez , aby tam ani nechodili. To ladyboya nastve tak, ze nam spravi scenu na celu ulicu, krici, sici, ceri zuby, ukazuje zadok zpod sukne....a tak podobne 8-) Hladna teda odchadzam prec a pre dnesok sa radsej zastavujeme uz len v europsky vyzerajucej restauracii na moju cast vecere 8-)

Den 17 - Phi Phi vylet longtejlom

2010-01-12T17:41:00.001+01:00

Zaciname zralocou zatokou (a na konci dna zistujeme, ze tu sme mohli kludne aj skoncit a stravit tu den). Hovori sa, ze tu su zraloky, ale pri pocte plastovych plutiev pod vodou pochybujem, ze by sa tu nejaky odvazil prist. Odplavame si kusok na more od ostatnych snorchlistov a robime dobre. Najprv okolo nas postava obrovska skupina mini striebornych rybiciek, narazime aj na meduzu. Ale highlight pride, ked sa v modrej dialke zaleskne prva barakuda (najprv si myslime, ze zralok). Potom dalsia a dalsia. Nakoniec je ich okolo nas zo 50. Ked sa prestaneme hybat, aj oni sa neboja a plavaju okolo. Jedna sa neboji natolko, ze k nam priplava na par centimetrov. Obdivujem jej krasne ostre zuby (ktorymi sa takmer dotyka Durovych okuliar) zpoza neho samozrejme 8-) Su vraj neskodne, ale clovek nikdy nevie, ze?
Nas jednozuby kapitan longtejlu nas prevezie naozaj v rychlosti okolo Viking cave (nestihame ani fotku) - jaskyna, ktora je vraj velmi vysoka a thajci do nej chodia kradnut lastovicie hniezda (nezistili sme preco). Dnes je pri jej vchode mini "benzin pumpa" - predpokladam, ze pre lode zopar nadrzi gasolinu.
V Phi Phi Lei (krasna zatoka medzi vysokymi utesmi) nas kapitan povodne ani nechcel vypustit z lode, ale neodbitny Duriho samr nam zaisti aspon 2-minutove kupanie. V zatoke Loh Samah si zase zasnorchlujeme a tu by mal byt mozny aj skok z utesu (asi 15 metrov vysoky), ale kvoli odlivu nemozeme skakat, jedine ze by sme chceli skocit posledny krat.
Na radu prichadza ta Plaz (The Beach), povodne nazyvana Maya beach. Je to plaz ako kazda ina, (celkom pekna, v nadhernej zatoke), vynimocna je hlavne kvoli filmu Plaz s Leom, za ktorym salie nejedna baba. Mrte turistov a este viac. Od kapitana fasujeme prazenu ryzu a ideme radsej preskumat vnutrozemie. Uzke ulicky v dzungli su o nieco prijemnejsie. Ulickou sa dostaneme naspat k zatoke Loh Samah, kde sa este raz presvedcime, ze z utesu sa dnes naozaj skakat neda. Na zaver si este odmyslim 986 turistov a idem si zaplavat ako Leo vo filme. Inak, turisti tu po sebe nechavaju pekny bordel.
Predtym, nez nas kapitan pre dnesok uz vylodi naspat pri mole, vypusti nas este na 15 minut na plazi opic. Zije tu rodinka opiciakov, ktora je neskutocne prejedena, takze tehotne samicky okolo mojho ananasu len pohrdavo preslapuju. Odmietaju aj krasne zlte banany, ktore im v stanku na plazi nakupili fotky-chtivy turisti. Nalakat sa nechali len na sacok prazenych arasidov.
V mestecku si narychlo kupim suche plavky a utekame stihnut lod na Phuket (neviem na co sa my este ponahlame, ked aj tak je vzdy odchod o min. 30 minut odlozeny). Na lodi stretneme nemca zijuceho v statoch, ktory okrem toho, ze je strasne ukecany extrovert, ma asi aj nejake ine psychologicke problemy, takze ho rada vidim po pol hodine odchadzat na inu palubu (to este neviem, ze s nim nakoniec pocestujeme aj taxikom na hotel).
Z lode si zajedname noclah na Phukete (tiez ostrov, ale blizko pri pevnine, prepojeny je aj mostom) a sdielanym taxikom sa z pristavu dostaneme do stareho centra do hoteliku Crystal Inn. Za velmi ferovu cenu sa tu zvitame s civilizaciou a luxusom naraz vo forme teplej sprchy (v normalnom sprchovom kute so zavesom namiesto inde beznej sprchovej hadice nad hajzlom) a telky (zaspavam pri Demolition man z 93-ieho so Silvom Stalonem).
Budicek o osmej vecer a ideme do miestnej spinavo-smradlavej thai restiky, kde za lacny peniaz vyfasujeme krevety v sladko kyslej omacke a kraba na kari => vyborneeeee.

Den 16 - presun na Phi Phi

2010-01-12T17:13:00.002+01:00

Nervozne cakame pred bungalovom na pick-up, ktory tu uz 20 minut mal byt. Nepomaha ani ukludnenie pani landlordky, ktora tvrdi, ze meskaju stale. Nakoniec sa ako vzdy v Thajsku objavia na poslednu chvilu a odvezu nas na lod, ktoru by sme za normalnych okolnosti mozno nestihli, ale kedze tu nic neodchadza na cas, mame este 30 minutovu rezervu 8-)
Cesta trva kratko, asi len hodinku. Pred ostrovom Phi-Phi lod ale zastavi po boku inej lode a pasazieri horlivo prestupuju z jednej na druhu. To preto, ze za pouzivanie mola sa plati, a tak setria naklady a co mozu, vybavuju na otvorenom mori 8-)
Na mole nas po telefonickej urgencii vyzdvihne "taxik", alebo typek s velkym furikom. Na ostrove nie su cesty a ani auta (sem tam zaparkovana motorka), tak chudak maly tlaci nase batohy do najvzdialenejsieho hotelu na ostrove 8-) Nasa luxusna izba (luxus je iba v cene, nie v kvalite), zatial inak najdrahsia a najhorsia, bude pripravena az okolo obeda, ideme sa teda poprechadzat po ostrove. Plaze su akoby z oboch stran, teda su z oboch stran ostrova ale vzdialenost medzi nimi je len niekolko desiatok mertov. Na jednej strane sa plaz vola Ton Sai Beach, a kotvia tu vsetky lode, longtaily, speed boaty, jachticky atd. Na druhej strane je "turisticka" plaz, kde prave prebieha odliv, takze aj 100 metrov ako keby na mori si chalani mozu zahrat futbal. Thajsku kulturu tu ale nenajdete. Europske a americke slecny su povacsine hore bez, co je inak v Thajsku dost tabu (thajky som v bikinach este nevidela, pokial su vo vode, maju urcite tricko a sortky). Plaz je samy koktejl bar. Z plaze sa zatulame do uliciek mestecka, kde si v Adventure klube zajednavame nocny ponor.
V miestnom turistickom office nam sympaticky thajec poradi, aby sme sa isli najest ako miestny, na trh. Teta v restike nevie anglicky ani ceknut, tak jej ukazejeme prstami, co asi chceme. Duri chcel kura, a ked mu prinesu nudle s kuracimi varenymi nohami, tak je prekvapeny 8-) Ale ved preco, ved aj to je z kurata. Ja som chcela nieco, co vyzeralo bezmasito, a nachadzam v tom slizske rybacie gulicky. Hlad je hlad, zjeme to bez reptania. Len brucho pobolieva zo dve hodinky po obede 8-/
Konecne nas pusti do luxusnej izby a z tolkeho nadsenia ideme radsej zase objavovat. Vylezieme nespocetne mnozstvo betonovych schodov (v tej horucave a dusne je to vacsi vykon ako gerlach, prisaham, aj ked som tam este nebola 8-)), cca 350 metrov vyskovy rozdiel na 400 metroch, aby sme sa s vyplazenym jazykom dohrabali na view point. Vyhlad je na obe plaze (viz hore) a zadzunglovane kopce. Zda sa, akoby farba mora bola na kazdej plazi ina. Maju tu aj fotku z tohoto miesta niekolko hodin po velkej tsunami z pred par rokov. Co nebolo betonove, nebolo.
Dole na plazi odchytime longtejlaka a zjedname cenu za odvoz na Long beach. Je to nedaleko. Tu unikaju vsetci turisti z preplnenej hlavnej plazi pri mole, a odraza sa to aj na cenach v miestnej dzuserii. Krasna plaz a neviditelna voda (vidiet niekolko metrov na dno), ale musime ist. Caka nas prvy nocny ponor. Malajsky instruktor Saeed nas vyskusa z kapitolky, ktoru sme sa ani neviem kedy stihli naucit, a idzeme. Lod nas uz caka na mole, stmievat sa stmieva, pristroje pripravene. Skaceme do vody pri nedalekej stene ostrova, ktora pokracuje rovnako kolmo aj pod vodou. Na piesocnom dne sa zastavujeme, vypiname baterky a hrame sa so svitiacim planktonom (pri pohybe rukou sa plankton rozsvecuje a v tme zostavaju svietiace ciary). Spiace ryby su poskryvane vsade mozne medzi koralmi, papagajove ryby maju dokonca okolo seba malu bublinu, ktora ich pri spanku chrani pred predatorom (kto by sa priblizil blizsie, rozbil by bublinu a zobudil spiacu rybu, ktora by stacila utiect => sikovny alarm). Velikanske puffer a purcupine ryby lakaju, aby sme ich trosku postrasili baterkou, aby sa nafukli....ale zase nemozeme 8-) V morskej spongii sa skrybaju mini krevetky (nechavame na veceru niekomu inemu, nestacili by ani na jeden chod) a pod tmavym prevysom na nas spat svietia krabie oci. V jednu chvilu sa dostaneme aj do jaskyne, zistim to az ked zacnem bojovat so vztlakom, voda ma vynasa vyssie a zistim ze plavem pod stropom namiesto pod hladinou. Stastlivci vidia aj malu morenu, ale nikto z nas dnes nezahliadol barakudy, ktore vraj v noci vyzeraju hrozivo.
Vraciame sa vyplnit formalitky o ponore, a cirou nahodou narazim na kamaratku zo strednej. Normalka, nie? Sadneme si spolu na veceru, a nasavame nove tipy a rady o potapani v egypte (dalsia destinacia?).
Po ceste domov sa zastavime na chvilku v Regge bare, kde je atrakciou ring, v ktorom sa na srtiedacku biju thajci (muay tai - celkom drsne sa zkopu a zase vstanu a zase sa zkopu a zase...) a chtivy turisti. Zapas velkeho a maleho americana, obidvoch asi trosku nacinkanych, stal za to 8-)

Den 15 - posledny den na Koh Lante

2010-01-12T16:24:00.001+01:00

Lucime sa z rana s Novotnymi. Len co nas odprevadia na plaz, nasa speedboat s troma motormi vyraza na vylet na 4 rozne ostrovy. Teda hned po 20 minutovom cakani na turistov, ktorych rano zabudli vyzdvihnut na hoteli ako slubili (bezna praxe v Thajsku) a na com sa strasne rozculuju dve starsie americke ucitelky (podla rovnakeho temperamentu sa zda, ze su to sestry).
Prva snorchl-pauza je na ostrove Cheuk. Krasny koralovy porast, dve hladne ryby nahanajuce ciernu chobotnicku aj vzacny druh rybky "Nemo" (false claun fish), to vsetko tu mame moznost vidiet cez zahmlene okuliare a takmer zadarmo 8-)
Na ostrove Muk je jaskyna Emerald do ktorej sa dostava celkom srandovne. Vsetci si musime nasadit plavacie vesty (vacsina azijcou vratane thajcou nevie absolutne plavat) a zoradit sa ako v skole do zastupu, hada. Jeden po druhom potom preplavame cez tmavu jaskynu s vysiacimi stalaktitmi s jednou baterkou. Nuz, najma Japonci maju z tohoto velku srandu a asi aj adrenalinovy zazitok. Na druhej strane "diery" je plaz, stromy a stovka dalsich turistov 8-/ Bola to vraj niekedy tajna skrysa pokladu pre piratov 8-) Vyzera to tu ako v centre vyhaslej sopky. Z kazdej strany strma stena, a v jednej z nich je jaskyna, cez ktoru sa da prejst len v case odlivu (pri prilive asi len s potapacskou vystrojou).
Na ostrove Kradan nas caka obedik, ovocie a trosku odpocinok. Co? Odpocinok? Ani zadarmo. Dvojhodinovu pauzu stravime prechadzanim sa po plazi a dalsou snorchl-pauzou (ktora sa uz tentokrat neobisla bez straty Durovych oci...teda cocky).
Ostrov Ngai je totalne obkoleseny plavacimi vestami a z nich trcia japonske ruky a nohy. Pripadne este pet flasky s chlebom, ktore tlacia do ryb, len aby si odfotili cele hufy rovnakych pruhovanych rybiciek (ktore btw na to onedlho zdochnu). Snazime sa vynnut masam, ale velmi to nejde...
Po navrate na Koh Lantu nas nemohlo napadnut nic lepsie, len sa nechat pomasirovat na plazi pri zapade slnka. Znie to krasne, ze? Len chrbat a ucho ma bolelo este par dni 8-) Konecne viem, co obnasa thajska masaz. Teta maserka, utla starucka pani, zacala "jemnou" olejovou masazov na mojom chrbte. Uz vtedy som mala slzy v ociach. A to ma este cakalo prave thajske sialenstvo zpredu....
Rozdychat to ideme do rasta baru na plazi, kde robia perfektne cerstve mango dzusy a pina coladu z cerstveho kokosoveho mlieka. Thajsky rastafarian nam zo sest krat popraje vsetko dobre do noveho roku a mozeme ist kludne spat.

Den 14 - Ponory na Koh Bida Nok a Koh Bida Nai

2010-01-08T11:15:00.002+01:00

Nechce sa nam rano vstavat, ale tesime sa na ponory (a na super ranajky na lodi), takze sa premozeme, natiahneme plavky, zbalime sa a ideme. Prvy ponor idu chalani skusat vztlak a podvodny beh po pieskovom dne. Ja so Zuzkou sa pripajame k holandskemu pariku a na starost nas ma thajsky instruktor (s thajcom som este nepotapala). Nad vodou mu je horsie rozumiet, a pod vodou je ticho a nevidava ziadne signaly, takze osral ho pes, plavame takmer bez neho. Napriek tomu sa nam uz pri prvom ponore podari vidiet hned dvoch leopardich zralokov (lepard shark), jedneho obrovskeho spiaceho na dne, a druheho plavajuceho pred nami. Papaju len plakton, a su hnedo-zlto-pieskovej farby a bodkovane, takze strach z nich urcite nejde. Zbacime aj raju maskujucu sa pod pieskom, cierno-bielu bodkovanu morenu, puffer fish (tie sa nafuknu ked sa vylakaju, ale nasledne zomru, takze mame zakazane ich strasit....aj ked mam taku chut urobit huuuu!), skorpionovu rybu co vyzera uplne ako kamen (tieto ryby zeru vsetko, co je okolo nich, preto dokazu menit farbu presne podla prostredia, v ktorom ziju).

Po ovocnom obcerstveni na lodi zaciname druhy ponor, tentokrat s nasou oblubenou francuzkou Nathalie. Na zaciatku stravyme par minut hladanim morskeho konika, bohuzial, ten sa tak dobre skryval, ze sme ho nevideli. Nevadi, leopardi zralok je stale tam, takze maju moznost si ho obzriet aj chalani. Nathalie tiez pozna tajnu skrysu bambusovych zralokov (bamboo sharks), skryvaju sa pod ploskym kamenom (Dokonca to vyzera, ze snad ani nemozu ist von, ze su vacsi ako otvor. A vraj su na rovnakom mieste uz mesiac). Aby sme ich videli, musime hlavou uplne na dno a nohami hore ich obzerame v tmavej diere. Za utesovym rohom narazime na morskeho hada. Bodkovana morena na nas tiez caka a uvidime aj jednu malicku volne plavajucu mimo dieru. Bezne su tu aj krabicove baby rybky (box fish), sweet-lip fish, file fish, vela claun fish (aj druh "tomato" a "clarks") - t.j. Nemo, zijucich v sasankach. Nad hlavami nam jazdia velke "trevallie" ryby.

Okrem rybiek je tu aj vela krasnych koralov, niekore vyzeraju ako obrovske cipkovane vejare, aj niekolko metrov velke. Na jednom mieste plaveme nad kompletne zarastenym dnom tvrdym koralom.

Na bezpecnostnej zastavke Nathalie uvidi obrovsku meduzu a vyraza za nou. Je fakt krasna a velka. Pod klobukom je zo 20 malych rybiek, ktore plavaju stale v jej tesnej blizkosti. Ma vela noziciek, ci chapadiel, ktore su ruzove, vyzeraju ako cipkovane. Niektore z rybiek, zijucich s nou v symbioze, su len niekolko milimetrov velke/male.

Na lodi si vychutname pohlad na ostrov Phi-Phi, vedla ktoreho sme potapali. Ma strme zrazy, z vody vychadza kolmo jeho kamenna stena, zhora zarasteny zelenou. Nice.

A mame tu posledny vecer s Novotnymi, zapijeme to fajnovymi koktejlami v rasta bare na plazi (vola sa asi inak, ale obsluhuje tu vzdy vysmiaty - asi mierne zhuleny - thajsky rastafarian).

Den 13 - Koh Lanta na motorke

2010-01-08T11:14:00.002+01:00

Na tento den mame naplanovane objavovanie ostrova na motorke. Avsak, ked sa rano zobudime, prsi.....a prsi.... a na obed este stale prsi.... takze travime cas robenim nicoho a vsetkeho na verande u Novotnych. Na takuto podivanu sa pridu juknut aj miestne opice.

O jednej to uz nevydrzim a prinutim grupu vyrazit na motorkach aj za mierneho dazda. Cestou zhodime este spinave pradlo v pradelne, kde nam ho za 40 batov na kilo vyperu a vyzehlia 8-)))

Prva zastavka je v zahrade orchidei. Nieco pre nasu mamku. Vonaju a vyzeraju vsetky kvietky nadherne, ale aj napriek tomu sa chlapcom najviac paci lupa, ktoru sme vyfasovali na obzerani miniaturnych niekolkomilimetrovych okvetnych listkov, s ktorou robia....somariny. Hned vedla je "zoo" motylov. Posedavaju na kvietkoch, na narezanych bananoch, a aj na mojom cervenom prsiplasti na batoh (hluuupe, si mysleli ze to je kvietok).

Oproti ponukaju trek na slonoch, ale pri pohlade na nenormalne vychudnuteho slona (prepadnuta koza na hlave) priviazaneho nohou o strom ako s viditelnymi tazkostami prezuva listky z kukurice, tuto aktivitu vynechavame a pokracujeme krizom cez ostrov. Cast cesty je cela zaplavena hnedym blatom, preto spomalujeme na minimum (a aj tak sa smykame). Na vychodnej strane ostrovu Koh Lanta je stare centrum (old town). Krasne malicke mestecko ma sarm. Ulicu zdobia cervene cinske lampiony (za davnych cias tu mala Cina velky vplyv). Niektore z drevenych domov postavenych ciastocne na pevnine, ciastocne na mole, su este povodne, vyse 100 rokov stare. V Hammock house predavaju najkrajsie hojdacie siete, ake som zatial videla. Pletene, farebne, makke na dotyk aj na lah 8-) Aj cena odpoveda kvalite. Ze vraj to cele vymyslel jeden svajciar, ktory vyrobou tychto sieti zamestnal jeden miestny kmen, ktory zhodou okolnosti prisiel o ich povodny styl zivota (nepamatam ci im vyrubali les, alebo daco im znicili) a zostali bez prace a obzivy. Kedze vedeli pliest rybarske siete, svajciar to vyuzil a predajom hojdacich sieti sa teraz zivia.

Vo vedlajsej restike si dame sweet&sour rybicku na thajsky sposob, tuniakovy salatik, krevetky s bazalkou, nudle a samozrejme cerstvy kokos. Pokracujeme na motorkach dalej na juh okolo dedinky morskych ciganov. Ti, zijuci na mori, maju stare bambusove domceky s bananovymi strechami. Od thajskych domcekov sa lisia len tym, ze okolo je strasny bordel, a vela kohutov a sliepok (aj male kuriatka), a vsetci sedia na verandach a maju pohodu. Ti, ktori mali domy na plazi, mali stastie v nestasti. Aspon to tak vyzera, ze po poslednej tsunami (vsade su tabule upozornujuce nas na nebezpecesnstvo a zaplavovu zonu) im zmietlo domy a vlada im (ako vsade na svete) postavila krasne murovane domy (v takych neziju ani thajci). Takze cigani sa maju vsade rovnako.

Podla navadzacich tabul sa chceme dostat na najjuznejsi cip ostrovu, ale dostaneme sa do resortu, ktory je nakoniec celkom zaujimavy. Maju tu niekolko rozpravkovych drevenych domcekov postavenych v korunach stromov, potom zopar kamennych a jaskynnych domov (vyzeraju velmi komfi) a blizsie k plazi je niekolko lodnych domov (na susi). Pod stromami najdeme aj momentalne nefunkcnu jakuzzi a strasne vela roznych soch zvierat v nadzivotnej velkosti (nasli sme orla, tigra, dobermana, bociana, cajku, zirafu, slona.....). Medzi nimi jeden zivy makak priviazany o strom uz nie je atrakciou. Na plazi maju aj bazenik, barik, a na vode mini dreveny domcek pre novomanzelov (tak pisu). Fotime, fotime, az kym nas majitel nezchladi, ze kym si nedame nejaky drink, fotit nemozeme. Nalievame sa teda umelych dzusom (v thajsku, kde je tolko vyborneho cerstveho ovocia, sme na taky dzus uz nezvyknuty) za dvojnasobok beznej ceny.

Windguru hlasi, ze ma k veceru zacat opat prsat, balime a vraciame sa k nasim bungalovom. Po ceste si nemozem nechat ujst obchodik so striebornymi sperkami, s ktorych su nakoniec sperky z musiel, a kupujes si pre mna suvenyr 8-)

Vecer mam zjednavaciu naladu. Vyuzijeme to na miestnom trhu s oblecenim. Moje sluzby vyuzije pri nakupoch cela posadka 8-)

Den 12 - Koh Lanta - ponory (deep dive)

2010-01-08T11:13:00.001+01:00

Dnes sa pripojim ku chlapom a skoro rano zaciname 3-hodinovu cestu k jednemu z desiatich najlepsich miest na potapanie na svete. Vola sa to tam Hin Daeng. Cesta je dlha, preto nas na lodi cakaju kralovske ranajky: volske oka, toastiky, ovocie a vobec, pocas celeho dna do nas tlacia dobroty, to asi preto, aby sme nepotrebovali tolko zavazia pri ponore 8-)

Natali, francuzska instruktorka, nas bude sprevadzat. Na lodi nam vysvetli zakladne principy ponoru do hlbky 30 metrov, naplanujeme si nas ponor, v atlase nam ukaze rozne zivocichy, ake by sme mali vidiet a po zvysok cesty pochrapkavame a opalujeme sa na palube. Ked kapitan tri krat zatrubi, vsetci sa ideme nahodit do neoprenov a skaceme z lode.

Do 30 metrov sme sa dostali ako nic. Dokonca nemam ani problem s usami. Moj hlbkomer sice ukazuje len 25 metrov, ale vsetkym ostatnym svieti 30, takze ho mam pokazeny. Nezostavame v tejto hlbke dlho, aby sme si neminuli rychlo vsetok kyslik. Natali s nami len vyskusa jednu hru (skusame ci vieme pohnut prstami ruky, na ktore ona ukaze, ked mame ruky spojene a prevratene), aby zistila, ci nemame otravu dusikom (dusikovu narkozu). Potom vystupujeme do 20 metrov a uzivame si. Je tu obrovsky plochy utes na ktorom su prichytene koraly, vidime rodinku "Nema", malych krabov, Rudko najde velku zelenu krevetu, Natali nam ukazuje obrovsku morenu, leviu rybu (Lion fish), obcas sa musime vyhybat rybe trigger fish, ktora si strazi svoje teritorium. Chceme sa ist pozriet aj na druhu stranu utesu, ale hned ako sa priblizime k okraju, tak zacitime silny prud, ktoy by nas okamzite odniesol smerom na more, takze toto zavrhujeme a vraciame sa do "zavetria". Rybiek je tu tolko, ze dokonca aj pri vystupe, aj pri bezpecnostnej zastavke v piatich metroch mame na co pozerat. Na hladine zamavame kapitanovi, ze sme v poriadku a ten za nami sikovne vmanevruje nasu celkom velku lod, aby sme sa neunavili plavanim.

Druhy ponor sme podla povodneho planu mali skusit v Hin Mueng, ktory je tiez medzi tymi najlepsimi a je od prveho ponoru vzdialeny len 100 metrov. Kedze je ale naozaj silny prud a v Hin Mueng zacina utes az 12 metrov pod vodou, takze sa nie je velmi za co skryt, Natali navrhuje, aby sme sa radsej potapali na rovnakom mieste, inak si ponor neuzijeme a budeme bojovat cely cas s prudmi. Vobec to nevadi, kazdy ponor je totiz iny, a aj ked sa potapame na tom istom, zase vidime ine rybky a zivocichy.

Vecer sa na nasich pozicanych skutroch prevezieme do mesta a ideme sa najest podla doporucenia na molo, do restiky Cat Fish - vyborne thajske jedlo, dokonca aj falefl a humus, kokosovo-pomarancovy dzus, mangovo-melonovy..... na thajsku mi najviac bude chybat kuchyna.

Den 11 - Koh Lanta - kayaky

2010-01-06T16:03:00.001+01:00

Rano najprv vyzdvihnu chalanov, ktori odchadzaju na svoje ponory (budu sa ucit orientaciu pod vodou a multi-levlovy ponor) a po chvilke pride aj pre nas tuk-tukar Aon. Vezme nas na druhu stranu ostrova k mangovnikovemu lesu. Mangrovniky rastu kde len dovidiet, v mori, a cez ne je postavene len uzke molo pre turistov, aby si to mohli obzriet zblizka a nezamocili sa pri tom. Na lodicku nakladaju tri kayaky a ovocie na cestu a cez mangrovniky sa dostavame na otvorene more. V dialke sa crtaju rozne male ostrovceky, niekde z vody trci len malicka pieskova plaz s par stromami.

Pri jednom z brehov zastavujeme a nas sprievodca vytahuje banany. K lodi sa uz rozbieha svorka opiciek. Niektore cakaju na brehu, a banany im hadzeme, ine sa osmelia a namocia sa kvoli kusku bananu do vody aby na ne dosiahli. Ta najdrzejsia nam vyskoci na lod a nerobi je problem nas tahat za ruku, ked nam rozbalovanie bananu trva velmi dlho. Prichadza aj mama opica s malou baby opickou vysiacov jej na bruchu. Podavame im a hadzeme vsetky banany, ktore mame. Opicky su cistotne, takze ked banan nahodou nechytia a spadne im do blata, pribehnu s nim k moru a oboma ruckami si ho vo vode pekne oplachnu a az tak sa do neho zahryznu.

Ideme lodkou dalej az k ostrovu Talabeng. Tam presadame na vratke plastove kayaky a nasledujeme sprievodcu. Okrem sprievodcu s nami idu uz len dve asi 60 rocne dvojicky, Holandanky. Utesujeme sa, ze ked to zvladaju oni na kayaku, musime aj my (nakoniec to nic tazke nebolo). Talabeng je krasny neobyvany ostrov, strmo vystuoujuci z mora. Pri hladine obmyty vlnami a obrasteny muslami. Na miestach, kde sa vytvorili rozne prevysy, su utvary ako keby stalaktity. Kayakujeme naokolo, zastavujeme sa pri roznych zaujimavych miestach, vplavame najprv do jednej malickej jaskynky len pre jeden kayak (tam to trosku otlcieme veslami ked sa snaime vyplavat) kde pistia netopiere. Druha jaskyna je uz vacsia, s krasnymi niekolko metrovymi stalaktitmi aj stalagmitmi a so sikmu stenou, po ktorej sa dokonca nejaki tursiti aj snazili vyliezt blizsie k visiacim stalaktitom. Naokolo su aj malinke ostrovceky pomedzi ktore preplavame a asi po dvoch hodinach zase menime kayaky za lodku. Odvezu na ostrov Bu Bu s peknou tichou pieskovou plazou, kde mame pripraveny obed a ovocie. Potom sa ti, ktori si doma nezaudli plavky (he he) okupeme, polezime si pod palmami v hojdacej sieti a trosku sa aj poprechadzame dzunglov. Mame tu zhruba tri hodinky na oddych.

Zacina sa zmrakat a v dialke uz hrmi. Naskakujeme na lod, ale burke sa uz nevyhneme. Ta najvacsia smrst nas stretne na lodi, takze sa chulime pod mini striesku. Po polhodine cesty sme uz opat pri mangrovnikoch a hladnych opickach. Banany uz sice nemame, ale aspon si ich este raz obzrieme. Su teraz cele premocene a uz im voda nevadi. V mnrovnikovom lese je aj jeden plavajuci rybarsky dom, kde sme sa asi povodne mali este zastavit a kayakovat, ale kedze stale prsi, vypustame to a ideme domov.

Taxik (sme radi ze nie otvoreny tuk-tuk) nas dovezie k bungalovom a na verande cakame za dazda na prichod chalanov. Medzi chatickami sa pomaly tvori hnedy potocik. Prsat prestava az k veceru, stihneme rychlu veceru a ideme sa pri pivku pripravit na zajtrajsok.

Den 10 - Koh Lanta - prichod

2010-01-06T16:02:00.001+01:00

O piatej rano priplava nasa lod do Surathani do pristavu. Pride pre nas tuk-tuk, na strechu bez povrazov nahadzu nase batohy, takze musime ist velmi pomaly a hlavne nebrzdit a este sa nam nezmestil Duri do tuk-tuku, takze visi za autom ako mu sofer nakazal - t.j. "monkey show". Odvezie nas do znamej "restauracie", kde preckame do 6:30, aby sme sa klimatizovanym autobusom odviezli na Krabi. Tam opat v restauracii cakame 2.5 hodiny na minibus, ktory nas odvezie za roh, kde nas opat vylozia a cakame dalsich 30 minut. Rozculujem sa a vlastne ani neviem preco. Nema to zmysel. Ked nas konecne nakladaju do mensieho minibusu, zistuju, ze sa tam asi nezmestime. Anglicky nehovoriacim soferom pride pomoct anglicky nehovoriaca thajka z turistickeho officu. Vsetci mame nalepene na trickach pofiderne nalepky, ktorymi nas oznacili uz v predchadzajucom buse. Ani to jej nestaci ako dokaz, ze patrime k cestujucim, takze chce vidiet cestovny listok. Ten mame mozno v batohu a mozno sme uz vyhodili, ale thajsky to vystvetit nevieme, anglicky nerozumeju, takze vznika hadka... Nakoniec vsetko dobre dopada (aspon kvazy), nastupujeme do minibusu a vyrazame. Za prvym rohom sme svedkami (a mozno aj pricinou) zrazky dvoch skutrov, nas sofer sa len zasmeje a ideme dalej.... Po 40 km minibusom nastupujeme na prvy trajekt (to sme este hlupi a vystupujeme na rozohriatu betonovu palubu) a po par dalsich kilometroch na druhy trajekt (uz zostava v klimatizovanu minivane). Konecne Koh Lanta. hura hura hura

Chalani nas nechavaju v chladku strazit batohy a odstrasovat nedobitnych taxikarov, zatial sa im podari prenajat nam dva skutre a najdu aj krasne bungalovi pod kvitnucimi bananovnikmi, fikusmi, palmami, ibistekmi a inymi zelenymi potvorami. Je tu velmi prijemne, v noci tu cvrkaju cikady ako by niekto zapol motorovu pilu, cez den nam v kupelni chyta hmyz obrovsky gecko, pod verandou mame zabky a stonozky, teta recepcna ma v mini betonovom bazeniku dakych kaprov a chovaju aj vtaciky. Celkom idylka, aj ked je plaz az za rusnou cestou.

V GO Dive si chalani objednaju tri dni potapania (pokrocily kurz) a my si vyberame vylet na zajtra. Rozhodujeme sa medzi trekom na slonoch (ktory vraj ale trva iba hodinku a stoji dost) a kayakmi. Vyberam druhu variantu (nech si Zuzka zasportuje).

Na plazi sme nasli lacnu a dobru restiku pre nemcov, kedze cast menu tvoria rozne druhy sniclov. Obsluhuje nas prijemny lady-boy, kym cakame na zapad slnka, ktoreho sa opat kvoli mrakom nedockame (zatial 0 bodov na tejto dovolenke).

Den 8 - Koh Tao - prve ponory

2010-01-06T16:01:00.005+01:00

Prvy ponor vobec na otvorenom mori vyskusame so spanielskym instruktorom Abelom na Japanesse Garden (japonske zahrady). Chce si najpr otestovat, ze sme nezabudli vsetky cviky, ktore sme trenovali na bazene v cechach. Znie to jednoducho ale dopadne to panikou pod vodou. Zabudla som, ze slana voda stipe oci a nos viac, ako sladka, takze pri prvom vylievani vody z masky zpanikarim, napijem a nadycham sa vody a uz silno objimam spanielskeho instruktora, ktory sa ma pokusa pod vodou ukludnit. Prejdeme radsej rozne ine cviky a vyskusame vacsiu hlbku predtym, nez znovu otestujeme zlozenie a nasadenie masky. Druhy pokus presiel. Konecne sa mozem ukludnit a venovat sa roznofarebnym rybkam, ktore sa nebojacne prepletaju pomedzi nas a kukaju nam do okuliar.

Druhy ponor uz je len fun dive. Ziadne cviky, len nadherny ponor do asi 20 metrov na Twin Peaks. Este na palube sa naucime zopar podvodnych znakov na rozne druhy ryb a pod vodou uz len cakame na signaly instruktora a cumime.... Podmorsky svet stoji za to. Co skryva modra/zelena hladina som si doteraz mohla len predstavovat (kedze dokumenty nesledujem 8-) a pri tomto ponore som sa citila ako ozajstny potapac objavitel. Rozne koraly, ktore sa stahuju ked zacitia pohyb, bodkovane modre raje, makkyse, podmorske hady, rybicky....

Na vecer si este s Durim zajdeme na masaz/reflexologiu a pedikurku unavenych noziciek....hmmm, "tu handid baat", no neber to!

Den 9 - Koh Tao - druhe ponory

2010-01-06T16:01:00.004+01:00

Po vcerajsku sme plny zazitkov a snad ani necakame nic zaujimavejsie, ako sme uz videli vcera. Nas treti ponor nas presvedci o opaku. Najprv sa sice trosku vystresujeme, ked nam na lodi pride zle (Chumphon pinnacle, kde sa ideme potapat, je o nieco dalej od Koh Taa), potom sa mi pokazi plutva este na lodi, takze ma zachrani thajsky kapitan a pozicia mi jeho plutviska, a vo vode je silny prud, takze sa snazime drzat lodneho lana, ale odvahe pred ponorom to nepomaha. Instruktor zaveli ponor a pomalicky pomaly sa tahame lanom do hlbky. Usi bolia neskutocne, nepomaha ani pretlacanie tlaku. Ked sa dostaneme pod 10 metrov, objavi sa vrchol podmorskeho stitu (toto nie je odborny nazov, len moj popis, ok?) obrasteny koralmi a okolo neho sa drzi neskutocne vela ryb, povacsine sa drzia v obrovskych hejnach. Plavame okolo stitu spiralovito do hlbky. Je to paradaaaa.... Ale aj tak sme v napati, pretoze na tomto mieste sa vyskytuju zraloky a my ich chceme vidiet (instruktor nas na lodi nabriefuje, ze rocne zraloci zabiju 5 ludi na celom svete, zatial co ludia zabiju miliony zalokov. Zraloci na ludi nemaju dovod utocit, pretoze su menej masity ako rybky, potapaci vydavaju bublinky a maju rozne hadicky...). Instruktor (Jean-Nick) jedneho zahliadne, okamzite ukazuje signal, plavame o dusu za nim, ale uz nestihneme ani jeho chvost.... smola. Ale hned na to vidime meter a pol velku barakudu a dve mazliace sa biele skvrnite rybiska (symbol bol hladkanie si brucha ale uz si nepamatam ako sa volaju).

Pocas bezpecnostnej zastavky na hladinu je v 5 metroch celkom silny prud, drzime sa radsej lodneho lana. Aby nam cas utiekol rychlejsie, nasa instruktorka vytahuje bielu tabulku a fixsku a zahrame s Durom podvodne piskvorky 8-) Celkom sranda, len skoda ze som prehrala.

Wao, tento ponor naozaj stal za to, aj bez zralokov. Aj ked ma to mrzi este viac, ked na lodi zistujem, ze druha skupina, ktora isla do 24 metrov, zralokov videla a pekne velkych....8-/

Pri poslednom, stvrtom ponore, ktory nam zaruci cetifikat Open Water na potapanie do 18 metrov, este musime splnit posledny cvik, a to regulovany vystup na hladinu zo 6 metrov bez kyslika - "Cezar". Opat bojujeme s prudom a Zuzka aj s rychlostou (hehe, tentokrat jej rychlost nepomaha, prave naopak), takze ona si cvik musi zopakovat. No my zatial cakame a mrzneme (nie je sranda byt hodinu vo alebo pod vodou, aj ked je na prvy vlez tepla). Ked vsetci dokoncime cezara, ponarame se opat do farebneho sveta. Pri tomto ponore sa stanu dve zaujimave veci. Ta pozitivna je, ze sa vyhneme velkej burke, ktora radi na hladine (my to zaregistrujeme len ako vacsiu tmu pod vodou) a ta menej pozitivna je Zuzkin problem s vztlakom, takze niekolkokrat vyleti nad nas a nasledne spadne niekomu z nas na hlavu, pripadne sa pomedzi nas a koralovy utes prediera ako na preteku alebo sa od nas odraza plutvami 8-) Dostala za to odo mna zopar podvodnych faciek, skoda len ze pod vodou su to facky velmi slabe 8-)

Kapitan nas este ponukne melonikom a ananasom, na brehu vyplnime posledne formality a su z nas potapaci! Nechame si poradit dalsiu potapacsku skolu na ostrove Koh Lanta, kam dnes v noci smerujeme, a lucime sa s nasimi zabavnymi a tolko napomocnymi instruktormi.

Batohy na chrbty a ideme k pristavu. Posledna vecera na Koh Tao, nakupujeme zasoby v 7/11 a ideme do pristavu. Pred lodou uz caka skupina turistov aj thajcov. Par minut pred planovanym odchodom nastava ruch, zacinaju pustat ludi na lod z brehu. Po tak trochu labilnej doske s ruksakmi na chrbte a taskami v rukach sa cez vystatu frontu dostavame k dveram lode, kde nas anglicky nehovoriaci thajec odgestikuluje naspat na breh, kde si mame potvrdit kupeny listok. V medzicase, kym Duri vybavuje tuto zalezitost, nam zopar thajcov poberie batohy a tie miznu v utrobach lode. Rudi sa za nimi rozbehne ale podari sa mu dostat naspat len 3 z nich, Duriho zostava uz niekde v uloznom priestore. Na to nam oznamuju, ze nas dovnnutra aj tak zatial nepustia, lebo nemame pridelene cislo koberca, na ktorom mame preckat noc na lodi (pri predaji listkov sa hovorilo o lezadlovej lodi). "No hev namba vejt!", "hev namba insajt". Vyzera to tak, ze len miestni vedeli ako to funguje, takze veselo nastupuju, zatial co turisti bez "miestenky" (miestenka t.j. perom napisane cislo na cestovnom listku.... my blbi a cestni, ze sme si ziadne nenapisali samy!) sa tlacia na prove lodi. Po 30 minutach beznadeje oznamuju, ze sa na lod nezmestime, a ze teda pocestujeme lodou inou, ktora kotvi hned vedla. Zacina sa show, turisti a turistky s batohmi, kufrikmi a igelitkami sa pretlacaju po labilnych drevach z lode na molo a z mola opat na dalsiu lod, laktovky, predieracky....take prijemne zprestrenie vecera pre tych, co uz spokojne sedia na nasej povodnej lodi. Zhrabli sme 4 smiesne matrace a podusky a vysmiaty si ani nevsimneme, ze nase batohy opat niekde zmizli. Uz sa ani nestresujeme, najskor ich niekto bez opytania odlozil do podpalubia, kedze na doku je matrac vedla matraca tak, ze na dlzku sa matrace aj prekryvaju (ale ved thajci su mali, takze naco to planovat na vysokych ludi). Coculin vyriesi nase obavy z nevolnosti, ukladame sa do postielok, caka nas nicim nerusena noc na lodi...

Den 7 - snorchlom okolo Koh Tao

2010-01-01T15:35:00.002+01:00

Rano nas vyzdvihnu pred Seven-Eleven (pre neznalych to je siet supermarkeov, ktora je vraj v Thajsku znakom civilizacie) a plan dnesneho dna je obsnorchlovat ostrov Koh Tao. Na pomoc si objednavame long-tail boat - taka ta dlha lodka s vrtulou na tyci a malickou plachtovou strieskou. Avsak sme v Thajsku, kde je vsetko "zorganizovane", takze nas omylom ci neomylom pridaju do drahsej, velkej lode so zachodom. Budeme sa stazovat? 8-)
Prva zastavka je v Shark Bay - zaliv zralokov. Neviem preco, ale nejak som necakala ze podo mnou budu NAOZAJ plavat ZRALOKY. Sice take malicke, ale boli tam a ja s nimi..... Spolu-snorchlovaci videli az 2-metrovych, na(ne)stastie my nie.
Druha zastavka je v Hin Wong Bay. Tisice farebnych rybiek (papagajova rybka - parrot fish, motylia rybka - butterfly fish, zajacia rybka - double barred rabbit fish) a koralov (christmas tree worms) nas vo vode udrzia tak dlho, ze spalenemu chrbtu a ritke sa uz nevyhnem.
Po treti krat zastavujeme v Mango Bay. Okrem uz znamych rybiek tu stretneme modru raju na ruzove bodky 8-) ("stingray"). Nadherna. Po tejto zastavke sme si dali maly obed na lodke (a az vecer zistujeme, preco z neho bolo Durimu chvilku zle).
Vysadzuju nas na ostrove Nangyuan, kde mame 2 hodiny rozchod. Zaciname vyslapom na mensi z ostrovov, na ktorom je kopcek a z neho vyhlad na tri ostrovceky spojene piesocnatou plazou. Je tu nadherne, az na tie hejna turistov. Na plazi sa snazime si najst miesto na deku, a neplatit za vsetko, co sa len da pomenovat. Ak si odmyslim vsetkych okolo-praziacich sa ludi, tak by som toto troj-ostrovie zaradila do Top 5.
Vecer sa uz len unavene prechadzame po plazi a nahodou nadabime na prijemnu restauraciu, kde nam za ferovu cenu ugriluju lokalnu rybku a krevety a pripravia cerstvy mangovy a melonovy dzus. Aby toho nebolo malo, tak pridali aj vychadzajuci obrovsky zlty mesiac pri splne....

Den 5 a 6 - naspat do Thajska a mierime na juh

2010-01-01T15:03:00.003+01:00

Rano prezijeme dramu s rozzurenym taxikarom, ktory pre nas o 7 am posle kamarata (ako sme sa vecer dohodli), aby nas odviezol na hranicu Kambodza-Thajsko, ale kedze sme nasli autobus, ktory je niekolkonasobne lacnejsi, kasleme na uz aj tak dolarmi precpaneho taxikara (aspon my si myslime, ze za posledne dni na nas pekne zarobil) a cakame na bus. Toto sa nepaci ani hostelovemu personalu, ktori nam ten isty listok na autobus ponukal o tretinu drahsie a mame obavy, ze chcu zavolat do autobusovej spolocnosti, aby pre nas neprisli. Bojime sa, ze z Kambodze dnes neodideme, tak sa idem na recepciu len tak opytat, ake je cislo na policiu. Nechcu mi ho povedat, ze vraj nevedia. Este ze existuje internet. Slavnostne nesiem cislo a s polhodinovym meskanim prichadza aj autobus.
... po dvoch hodinach v autobuse, ked naberame v kazdom hoteli dalsich a dalsich pasazierov, sme este stale v Siem Reap 8-/. So spolucestujucim holandanom uz robime stavky, kolko viac belochov (lebo cestuju s nami len turisti) a batohov sa do tohto mini pidi busu bez ulozneho priestoru zmesti. Dost, ha ha ha.
Na hranicu to trva takmer nekonecne, kedze nasa maximalka nepresiahla 60 km/hod a stojime 2 krat po 30 minut v "partnerskych" restauraciach (celkom vzialenost na hranicu je len 150 km!!!). Pred hranicou nas vykladaju do 40 stupnovych horucav aj s batohmi a znackuju cervenymi nalepkami ako dobytok. Cestovne listky nam niekto berie z ruk a uz ho niet. Zostavame pred colnicou ako take trapne babky, ktore dufaju, ze na druhej strane hranice na nas naozaj nejaky autobus cakat bude (kedze autobusy aj taxiky cez hranice nechodia - mozno aj preto, ze v Kambodzi sa chodi vpravo a v Thajsku vlavo). Prejdeme cez nemalo bran, kontrol a peciatok a v Thajsku uz caka svorka malych deti, ktore na povel matky zacnu plakat, smrkat, soplit a zobrat drobne 8-/ Prichadza thajsky mladenec, ktory nas poznava podla cevenych znaciek na trickach a naklada do mikrobusu. Tesime sa, ze to vsetko prebehlo hladko a aj rychlo..... Ale nie az tak rychlo. Z mikrobusu nas vyhodia o kilometer dalej v dalsej z ich partnerskych restik a oznamuju odchod mikrobusu za hodinu!! Demonstrativne vytahujeme vlastne jedlo z batohu a na krasne chladene napoje len tuzobne pozerame.
Pred Bangkokom este chytime vecernu zapchu takze cesta z Kambodze do Bangkoku nam trvala vyse 10 hodin (cestu tam taxikom sme zvladli za 6 hod.). Rychla vecera, este rychlejsie nakupy v rusnej ulici Khao San a cakame zase, tentokrat na autobus smerujuci na juh, na ostrov Koh Tao. Na rezervacii je pisany odchod 20:30, pri check-ine nas upozrnuju na odchod az o 21:00 a po 22:00 sme samozrejme este stale v Bangkoku. Aspon ze je tento thajsky double-decker klimatizovany a v celku pohodlny.
Okolo piatej prichadzame do pristavu Chumphon, odkial by mala ist o siestej nasa lod na ostrov. Ale kedze tam opat cakaju nateseni kuchari z partnerskej restiky (uz tak znamy trik), odchod lode je az o siedmej a dovtedy turisti pekne minaju peniazky a my hlavne cas.
Na ostrove Koh Tao vezmeme prveho taxika (super velky pick-up ako vlastne vsetky autiska tu na ostrove) a vystupujeme pred nasou potapacskou skolou New Heaven. Okamzite zaciname s kurzom, ale kedze my s Durom uz mame teoriu za sebou, mame dnes este volno. Vytahujeme snorchle z batohov a trielime cez dva mini kopceky na plaz - Freedom Beach. Snorchlovanie je krasne, tolko druhov ryb, v takom pocte, a vlastne hned pri plazi, to sa len tak nevidi. Vydrzime vo vode 90 minut, az kym nas chlad, smad, a mozno zacinajuci upal z vody nevyzenie.
Vecer este stihame rychlo pochod do rusnejsej casti ostrova, s mnozstvom obchodikov, restik, potapacskych skol, salonov krasy a taxikov. Myslim, ze tuto trasu peso po ceste uz absolvovat nechcem. Tolko motoriek, tuk-tukov, obrovskych taxikov na uzkych prasnych cestach mi nepride ako prijemny adrenalin.
Ahaaaa, dnes je predsa Silvesteeer! Pozval nas majitel potapackej skoly, aby sme prisli na jeho super-hero party na plazi. Zaciname teda o osmej tam. Na plazi uz je pripravene jedlo, vesely jamajkanec pripravuje drinky a rasta thajci sa snazia zahrat zname skladby. Vdaka odlivu je plaz sirsia a zmestia sa sem vsetci ti super-hrdinovia, ktori dorazili v kostymoch. Z plaze vypustaju prve lietajuce lampiony - raj pre fotografov. Vydrzime do jedenastej a potom na chodniku Duri prehovori unavene vyzerajuceho thajca, aby nas za par bhatov odviezol na svojej "sajdke" (myslime tym motorku s pripevnenim vozikom na ryzu na jednej strane) na hlavnu plaz - Sairee beach.
Tam to uz zije. Na nebi lieta tak stovka horiacich lampinov. Kazdy z plazovych barov ma pripravene vlastne atrakcie a ohnostroje. V tom, ktory sme si na rychlo vybrali my, sa par chalanov hra z ohnivymi tycami a do rytmu DJa si s nimi pohadzuje. Presne o polnoci (o 6 skor ako v CR/SR), zapalia na vode napis NEW YEAR 2010, banda holych turistov sa rozbieha do mora a vypustia prve delobuchy a ohnostroj. Najlbizsich 30 minut sa nepocujeme.
Este pozrieme vedlajsi bar, kde sikmooki Janosici skacu cez horiace svihladla a ideme sa na nasu terasku dorazit vinom z pivovej flase (vysvetlim na poziadanie 8-)).

Den 4 - Kambodza - plavajuca dedinka

2009-12-29T17:14:00.003+01:00

Nas osobny sofer nas opat rano vyzdvihuje v hosteliku Home Sweet Home a tesi sa na dalsi denny zarobok. Kedze nemam Lonely Planet Kambodze, asi sa nechavame tak trochu natiahnut na vsetkych cenach, ktore platime.
Cielom dnesnej cesty je "plavajuca" dedinka, postavena na koloch na najvacsom jazeru v juho-vychodnej azii Tonle Sap (ta, kus vacsia ako Sirava 8-)). Pohodlnu asfaltku vystrieda prasna, pieskova cesta, ktora najprv prechadza velmi sympatickou skupinkou domcekov, ktore maju kaktusove ploty, sukromie im zaistuju velke husto porastene bananovniky, pripadne palmy, a stravu im zaistuju hektare ryzovych poli za domami. Dazdova sezona skocila pred mesiacom, takze z ryze teraz nic, a mimo dedinky sa naskyta pohlad len na vysusene rovne pole.
Prichadzame k lodkam, kde nas uz ocakava nas kapitan (asi 15 rocny mladenec, ktory sudiac podla tricka, tuzi po Lexuse). Vody je v tomto obdobi naozaj malo, musime sa lodkou predrat cez uzky kanal medzi krovinami. V nich sa skryvaju miestny rybari, a snazia sa do malickych sieti nalakat rybicky. Turisti, ktori kazdu chvilku prechadzaju okolo na lodiach, im to asi neulahcuju.
Dedinka na koloch ma posadi naspat do ratanoveho kresielka, ktore nam v lodke prichystali. Domy su vo vzduchu dobrych 5 metrov. Chovaju tu dokonca aj prasiatka v oddeleych klietockach, ktore tiez plavaju na vode. Nevieme, kam sa skor pozerat. Domorodci vyzeraju privetivo, milo sa na nas usmievaju, decka nam mavaju. Na roznych lodkach, pltach pripadne na koloch postaveych drevach stretavame zeny a dievcata, ktore odsekuju rybam hlavy, triedia ich. Inde rozmotavaju rybarske siete, montuju na nich pouzite plastove flasy od vody, aby siete plavali (konecne chapem, preco od nas tie flase pri chramoch zbierali/zobrali).
Na konci dediny nas asi 40 rocna domorodkyna nalodi na svoju nie stabilne vyzerajucu lodicku a za nejaky ten baksis nas vezie do lesa. To som este nevidela. Les ako z rozpravky o Alici, ktory je cely zatopeny (a to je sucha sezona). Vesluje pomedzi stromy, vyhybame sa konarom, sem tam nas pohojdaju vlny od lodi.... desna romantika, pripadne namet na horor. Na vode sa dari nejakej zelenej kapustoidnej burine, ktoru bud jedia domaci alebo ich zvery, kazdopadne na niekolkych miestach si vybudovali plavajuce policka z pletiva a tieto rastlinky tam pestuju (teda, polievat to netreba, okopavat tiez nie, sadit tiez nie, proste si to ohradili, aby im to neodplavalo 8-)).
Po necelej hodinke nas vysadia pod jednym domom a po brvnach nas posielaju smerom tam..... no proste tam. Tak ideme. Za domami sme netusili, ze je kusok suse, na ktorej sa hraju male spinavucke deti, ale hlavne tam maju natiahnute plachty na ktory susia krevety. Smrdi to neuveritelne ale po par minutach si zvykame a nevnimame to.
Po rebriku lezieme do "restauracie" kde by nas mal cakat kapitan. Ten spi v hupacej sieti, tak ho nechavame tak a ideme sa prejst po centre 8-). Maju tam aj maly, ale pekne vyzdobey chram, kde poucujeme malych chlapcov, ze nemaju hadzat kamene do dievcatok. Ukeca nas aj mlada patnastka, celkom schopne hovoriaca anglicky, aby sme podporili miestnu skolu.
Este sa chvilu prechadzame a vraciame sa lodkou naspat k autu. Tam nas caka dalsie prekvapenie, sofer vymysla, ze musel auto odparkovat dalej a na prasnu cestu si musime zaplatit motorky. To nevedel s kym ma do cinenia 8-) Motorky zaplatil sam 8-) Nas zobral starsi pan na motorke, a tomu nevadili ani velke, asi po kolena hlboke mlaky po ceste. Prefrcali sme cez ne ako nic, nastastie bez padu 8-) Uz som sa videla, ako fenujem dolare, hehe.
Vecer sme sa prejedli v indickej restike (za co mozem samozrejme ja) a obzreli miestny trh. Rano ficime naspat do Thajska... Asi nas caka cely den v buse 8-/

Den 3 - Kambodza - Ankor Wat

2009-12-28T15:49:00.002+01:00

Zaciname skoro rano vymenou tuk-tuku za pohodlnu toyotu camry (ake ine auto by sme si v kamodzi aj vybrali). Prva zastavka je v Phnom Kulen, co by mali byt vodopady. Kilometer a pol dlha trasa cez vysekanu dzunglu (a denno denne vyzametanu!) vedie k malemu potociku a mii vodopadiku, v ktorom sa skryvaju stare do skaly vytesane reliefy a motivy zien. O kusok dalej narazime aj na o trosku vacsi vodopad (stale vodopadik) a dumame, preco je toto vlastne take dolezito miesto. Reziser Juraj na to prichadza 8-) V rieke sa skryva tisicka Shivinych rodidiel 8-) cez ktore ked voda pretecie, je samozrejme svata. Do Ankor Watu tym padom tecie uz len posvatna voda.
Pri vychode z lesa na nas uz caka tucet deti, a ponukaju vlastne cokolvek za "vandolaa" (=1$). My si ale kupujeme len cerstvy ladovy kokosovy orech a kavu so salkom (povodne sme chceli mlieko, ale kravy sa tu chovaju len ako tazne zvery pre mlatenie ryze).
Z tepla a vlhka, ktore sme zazivali pri riecke, sa presuvame do Lady's temple (Banteay Srey), cize do zenskeho chramu, okolo ktoreho uz je len teplo, priserne teplo (Luxor suvix). Chram je z velkej casti zrekonstruovany, strazcovia s opicou tvarou su uplne novy. Duri tam vidi ruzove kamene a tvrdi, ze cely chram bol ruzovy. Ja si myslim, ze nam bolo teplo....8-) Okolo chramu stoji voda, kde su nasadene ruzove lekna, a zase na inom mieste ryzove policka. Kam dovidime sa sem tam pasu vodne byvoly.
Na namietanie nasho sofera (ktory tvrdi ze vsetky chramy su na jedno kopyto a nemusime vidiet a fotit vsetky) sa zastavujeme pri chrame Pre Rup. Je o poznanie vacsi ako zensky chram, predsa len bol postaveny pre chlapa. Na vrcholkoch su polo-zrucane levie sochy - fotim sa aspon s levim pozadim ktore stale drzi pohromade.
Dedinky medzi chramami su krasne, sympaticke. Vacsina domcekov je postavena na nozickach, a to kvoli romu, aby domacim do domu nenaliezli rozne potvory (hady, hmyz a ine zvery). Pod domom maju deti namontovane hojdaky, hupacie siete a rodina sa tu stretava za plastovym stolom. Zopar domacnosti je natolko chudobna, ze steny a strechy domov su vyrobene z vysusenych listov. Vsade naokolo rastu palmy, kokosovniky a magovniky (skoda ze nie je ich sezona, teraz len kvitnu).
Pri ceste zastavime v stanku, kde nam teta kambodzanka ukazuje, ako vyraba cukor a cukrove kocky z palmy... Dokazu vyrobit az 5 litrov za noc z jednej palmy.
Dalsou zastavkou je chram v dzungli, Ta Prohm, kde sa hned na zaciatku s Durim stracame.... je to komplex malych a vacsich chramov, ktore su kompletne prerastene obrovskymi stromami, takze orientovat sa nie je jednoduche. Na navstevu chramu prisla aj skupina budhistickych mnichov, ktory sa vsak vyhybali kameram a fotakom turistov.
Cestou do komplexu Angkor Thom sme ameerickym stylom stiahli okienko, vysunuli objektiv a vyfotili dalsi z chramov, Ta Keo.
Angkor Thom je vobec najvacsi komplex na okoli. Vstupna brana napoveda, ze tento nebudeme mat zmaknuty za 15 minut 8-) Najkrajsia cast bola v chrame Bayon, kde kazdy zo stitov chramu bol zdobeny zachovalou tvarou budhu. Impozantna bola aj cesta nad jazierkom postavena na stlporadi, ktora viedla k dalsiemu chramu (nastastie tento bol kvoli rekonstrukcii zatvoreny). Male kambodzatka si nas odchytili pri prechode jednou z bran, a nastojili na kupe hocico za vandolaa. Somarinky do batohu nepotrebujeme, tak sme im zalepili usta vianocnymi medovnikmi. A aku radost sme im nimi spravili. Obzrieme uz len oplotenie vyfreskovane slonami a vstupnu branu s trojhlavym slonom a pokracujeme v ceste za dalsim chramom.
Konecne finale - Angkor Wat. Pristupovou cestou cez kamenny most sa dostavame do komplexu. "Way of visit" nas vedie stlporadim okolo chramu, a cela stena pozdlz je vyzdobena do kamena vytesanymi motivmi bitky na slonoch, vojskom co sa pretahuje s hadom a podobnymi haluzami. Pristup na tri hlavne veze chramu je zamietnuty kvoli rekonstrukcii. Takze za hodinku odchadzame na Phno Bakheng, co je vlastne kopec a na kopci maly zrucany chram, z ktoreho nam poradili je vidiet krasny zapad slnka. Zjavne to neporadili len nam. Cestou do kopca sa prebijame cez stovky dalsich turistov roznych narodnosti. Na vrchole uz su schody chramu plne obsadene a obecenstvo caka na dych beruci zapad slnka. A nic nebude! Zamracilo sa a slnko zapadlo leda za sivy mrak. Co uz, videli sme aspon dzunglu a v nej sem tam vezu chramu, z vysky.
Pred Phnom Bakheng si odskrtavame, ze sme videli prveho kambodzkeho slona a ponahlame sa taxikom do mesta na prve dnesne jedlo. Sofer nam poradi miestnu Khmersku restauraciu, kde nam naozaj velmi chuti. Este stihame aj polozatvoreny trh s ovocim a za dolar a pol nakupujeme vodny melon a kilo zltuckeho manga. Prajeme si bru chut.

Den 0 az 2 - Thajsko - Kambodza

2009-12-27T17:19:00.003+01:00

Den 0 a 1
Po fasa ceste na letisko v Pesti (burka, hmla, dazd, tma) nas zahriala whisky z duty free shopu v Zurichu. 11-hodinovy let vyplneny dalsimi dvoma whiskey a baileys, uplynul v celku rychlo. Pred letiskom nas okrem dusneho oprau ovali aj horda chtivych taxikarov, vyriesit to prichadza pan policajt. A aj tak sme preplatili...8-) ... vravi dalsi policajt, ktory riesi navysenie taxy taxikarom o 100 bahtov pri vystupe.
V hoteli sa nase nadsenie stupnunie - rezervovany a zaplateny hotel je plny.... mlada thajka nas taha do hotelu o ulicu dalej, ze vrak vacsie izby za menej penazi.... Ano, ale.... s vyhladom do kotolne.
Platime "naajnhandibaat" za tuto deluxe izbu a vyrazame zit. Vyhladnuty z lietadla a pri pohlade na ceny objednavame VSETKO. Tigrie krevety, cerstvy grilovany red snapper, chobotnicovy salat, nudle, jarne zavitky a hlavne TIGRA (pivo).
Asi sme sa obzrali a nefungoval nam chvilu mozog, tak sme sa "podla planu" nechali ojekabatit vycuranym tuk-tukarom, ktory nas najprv vzal akoze za 20 bahtov na thajsky box, a zaviezol nas len to turistickej kancelarie (kde sme sa dozvedeli ze thajsky box stoji 2000 bahtov), nasledne nas rychlo jazdou dofical to Pat-Pongu na ping-pong, z ktoreho nastastie prave v tej cvhili vychadzali znechutene turisticke tvare..... tak sme sa chceli odviest naspat do centra a namiesto toho nas vysadil pred thajskym modnym krajcirstvom a prosil, nech sa aspon tvarime ze nakupujeme, aby dostal svoju proviziu. Ani toto mu s nami nevyslo, tak nas pohrdavo odignoroval, ako odchadzame peso odniekial nevediac kam.... 8-)
Zachranil nas dalsi pocestny tuk-tuk, ktory nas za malo penazi (Vierka vyjednala) odviezol naspat na Khao San, kde sme zahojili dusicku nakupovanim, skusanim pecenych hmyzov, cerstvych ananasov, pecenou kukuricou, jablkovou vybornou shishou a dalsimi siestimi Tigrami.
Den 2
Okolo obeda sa vyvalime z postele, casovy posun nas zmohol. Pred hotelom nas odchyti ruzovucky taxik a za 2000 bahtov sa dohodneme na odvoze ku kambodzkym hraniciam. Cestou nas zastavi policajna kontrola, ale turisti vraj problem nemaju.
Na hranici nas bez pardonu vysadia z taxiku a snazia sa nas nalakat do "turistickej kancelarie" na vybavenie viz. Nedame sa a tvrdo si ideme smerom k hranici. Aspon si tak myslime. Caka nas nemalo papierovaciek: zdravotna kontrola (termo kamera zistuje nasu teplotu), vystupne papiere z thajska, ziadost o viza, kontrola viz, vstupna karta, kontrola vstupnej karty.... neviem ktory z tych papierikov je pre mna zivotne dolezitejsi.... Odchyti nas mlady anglicky hovoriaci kamodzan a tvari sa, ze nam pomaha prejst cez hranice a ze namvybavi taxik. Taxika nikde tak chvilu nervozne vyckavame. Dovali sa stara toyota camry, ktora najprv naberie kamodzkeho kamarata pobliz slumu, a potom vyckava na brata s igelitovym vrecom oblecenia. Kedze taxikar anglicky nevedel, dostalo sa mu od nas kooooopec nadavok, este si stihol aj hlavu rozbit o kufor, ako sa nas nalakal. 8-) uups
Cesta prebehla v pohode, az na ustavicne trubenie a trosku aj adrenalin pri predbiehani (s thajskym autom v kambodzi). Pri pohlade z okna je jasne, ze Kambodza na tom nie je tak dobre ako thajsko.... miesaju sa sceny zbuchanych domcekov na vysokych nozickach, vychudnute kravy, spina, benzin vo flasiach od pepsi alebo aj johny walkerky a inde zase nakupne vyblyskane centra.
V Siem Reap si na prehodia z taxiku do tuk-tuku a mlady sikovny kambodzan nam doporuci hostelik Home Sweet Home a naplanuje s nami trasu na najblizsie 2 dni. Bez zjednavania, parada.
Hladny ako psy vyrazame podla mapky do centra, napucime co maju, pokukame trhy a padame si oddychnut. Zajtra budicek 7 am.
PS: na stenach su tu geckovia 8-) vela vela

Hong Kong - deň 20

2009-03-15T17:39:00.005+01:00

Ako prvú vec z rána si obzrieme lobby v susednom Penninsula hoteli. Poobedňajšia káva tu stojí asi 700 korún, lobby je decentné, ale na zadok zatiaľ nepadám. Po jeho otvorení v 1928 to bol najlepší hotel na východ od Suezu.

Ulice sú na rozdiel od večera kľudné, miestami až prázdne. Miestnych ľudí stretávame až v parku Kowloon a to hlavne v čínskych záhradách, kde pokľudne precvičujú kung-fu a iné nazvem to „pohyby" s alebo bez meču. Povačšine sú to starší hongkongšťania. Prechádzame aj okolo najvačšej mešity v HK, avšak postavenej už v jaksi modernom štýle (čiže žiaden zázrak). Na raňajky zastavujeme v pekárni na rohu, kde pečú výborné klasické croissanty a muffiny, ale aj veľmi netradičné tuniakové donuts 8-) Som šťastná za čokoľvek, čo aspoň trošku pripomína európske jedlo (a nie je to congee!).

Postupne sme prekráčali až do štvrte Yau Ma Tei & Mong Kok. Je to štvrť miestnych trhov každej chute a tu si už dávame pozor na pas a peňaženku. Na trhu s rovnakými zelenými polodrahokamami, aké boli na Zélande (Jade Market), si skúšame naše vyjednávacie schopnosti a kupujeme pár suvenýrov. Trhy s rybami (živé krevety), zeleninou a iným jedlom (celá údená pekingská kačica, sušené mušle a ustrice – strašne smradľavé) sú dobrá exotika. Rovnako reštaurácie s obrovskými akvárkami vo výklade, kde ešte stále pláva niekoho dnešný obed.

V chráme Tin Han pozorujeme modlitby miestnych a na hlavu nám padá popol z horiacich vonných tyčiniek pripevnených všade na strope (špiralovite zatočené do tvaru úľu). Je tu niekoľko oddelených miestností, a v každej priebieha podobný rituál: zapáliť čo najviac vonných tyčiniek a neudusiť sa pri tom 8-)

Metrom sa odvezieme do stanice Lok Fu, kde snáď ešte nikdy nevstúpila noha turistu. Vystúpili sme omylom o zastávku skôr, tak pomedzi šialene vysoké a štíhle paneláky (tak 20-30 poschodové a budiace dojem, že ich aj slabší vietor zlomí na dva kusy) s okienkom vedľa okienka (na tomto sídlisku snáď žije aspoň milión ľudí) kráčame ku chrámu Sik Sik Yuen Tai Sin. Opoti predchádzajúcemu chrámu Tin Han je chrám Sik Sik oveľa zdobenejší a vačši. V jeho aréali je zo desať menších chrámov, pravdepodobne každý zasvatený inému bohovi, námestíčko s fontánkou a bonsajmi, vodné jazierko s leknami (ktoré sú mini plotom chránené pred pažravými korytnačkami, ktoré sú v jazierku premnožené), mostíkmi a besiedkami. Je sobota a zdá sa, že to je deň, kedy tu prichádza celý Hong Kong zapáliť si svoju vonnú tyčinku. Ooups, pardón, svojich 100 vonných tyčiniek. Aj keď nápisy na chrámoch upozoňujú, že každý si môže zapáliť 4 vonné tyčinky na jednu modlitbu jednému bohovi, zjavne je tých bohov veľa a modlitbami sa nešetrí. Modliaci nosia zvazky horiacich tyčiniek nad hlavami, asi aby nepopápili davy navôkol, ale napriek tomu je tu nedýchateľno. V hlavnom chráme je najvačší ruch, tak ideme zistiť, čo sa tam deje. Na červených poduškách kľačia modliaci sa, a naokolo čaká dav na voľnú podušku. Veštia si budúcnosť. Ďurko tiež chce vedieť, čo ho nemynie, a tak si „managera" chrámu požičiava drevený pohárik s asi stovkou drevených tyčiniek označených čínskym znakom. Veštba prebieha následovne: kľaciac na poduške (a mrmlajúc si niečo popod fúz) silno hýbete dreveným pohárikom, ale tak, aby tyčinky masovo nevypadávali. Ona časom vypadne len jedna jediná. Tú vezmete k „managerovi", ktorý podľa označenia tyčinky nalistuje v aktuálnom zozname predpovedí vašu budúcnosť. My ale nevieme čínsky, tak dostaneme internetovú adresu (http://www.siksikyuen.org.hk/public/main?), kde si svoju veštbu môžeme pozrieť preloženú do angličtiny 8-)

Na neskorý obedík zájdeme do indickej reštiky (po včerajšej večeri nemám chuť skúšať žiadne neznáme jedlo) a aspoň ja som so svojou Masalou Dosou (a Ďurkovým thali) veľmi spokojná. Mňam. Po ceste do hotelu ešte trošku ponakupujeme – to sa vraj v Hong Kongu musí 8-))) Plus je to tu o niečo lacnejšie ako doma. V každom prípade na miestnych nemáme. Tí chodia obložený nákupnými taškami, akoby bol dnes niekde veľký výpredaj. Už som spomínala, že obchody tu zvyknú byť otvorené až do neskorých hodín. A Mia mi spomínala, že ľudia sú tu dosť koznumný a záleží im na značkách, ktoré na sebe nosia. Dokonca mi poradila, kde môžem zohnať obnosené Luis Vuittonky, hi hi.

A aby som nezabudla. Dnes je Valentín. Mladší či starší, takmer každého chlapa stretávame s kyticou vačšou ako je on sám. Veľakrát je v kytici zakomponovaná aj nejaká plyšová hračka, prípadne je časť kytice vytvorená z čokoládových bonbónov. Proste Hong Kong, t.j. gýč. Ale majú u mňa veľké plus, že si spomenuli a polovičkám niečo priniesli (dokonca aj ranný Hong Kong Post o tom píše, že taký otvorený prejav náklonnosti ešte mesto nevidelo).

Svetelná show je HK každý večer o ôsmej večer. Zo strany nášho hotela (aj priamo z neho), konkrétne z Avenue of Stars (prístavná promenáda s menami a odtlačkami hongkongských hercov a iných hviezd) máme najlepší výhľad. Show začína krátkym komentárom v čínštine aj angličtine o tom, ktoré mrakodrapy budú zapojené a ako bude ktorý poblikovať. Potom začne 30 minút dosť dráždivej čínskej hudby sprevádzať svetelné lasere rôzne preblikávajúce na druhej strane (na ostrove Hong Kong, my sme na poloostrove). Budova čínskej banky (Bank of China) je bielymi kontúrami osvetlená tak, že vyzerá akoby bola postavená v tvare diamantu.

Na loďke Star Ferry sa presúvame na HK ostrov a nočným mestom hľadáme miesto, odkiaľ odchádza tramvaj (pozemná lanovka) na kopec zvaný Peak. Na ňom je postavené vyhliadkové centrum a najdrahší je vstup na terasu najvyššieho poschodia. Platíme odpovedajúcu čiastku hongkongských dolárov a vezieme sa stŕmo hore (sklon je miestami na neudržanie sa na nohách). Vo vyhliadkovom centre sme nenašli výťahy, preto sa asi deviatimi pohyblivými schodišťami (ktoré sú postavené úplne nelogicky a takto neskoro večer po celom dni chodenia ma len rozčulujú 8-)) dostávame na našu VIP terásku. Aha. Výhľad…. výhľad nie je. Namiesto celého osvieteného mesta, farebných mrakodrapov a lodičiek vydím ledva zábradlie. Sme v oblaku a nedá se svítit… Na terase je zopár sklamaných turistov a Mr. Profesionálny Fotograf, ktorý je pripravený aj na takúto bezvýhľadovú situáciu a ponúka nám zhotoviť fotomontáž: Vysmiaty my a krásne osvetlený Hong Kong. Ďakujem neprosím. Viac sa mi páči moja autentická fotka s hmlou 8-))

Nový Zéland – odlet zo Zélandu, prílet do Hong Kongu - deň 19

2009-03-13T16:57:00.001+01:00

Jo nás skoro ráno vyhodí na letisku a Cathay Pacific nás o ďalších 11 hodín vysadí v Hong Kongu. Na rýchlovlak z letiska navazuje menej moderný, ale stále pojazdný autobus, ktorý nás vysadí priamo pred naším hotelom. Niežeby bola naša YMCA taký významný hotel, že hneď pri nej je zastávka, skôr sme priamo vedľa najlepšieho hongkongskéhohotelu – Peninsula hotel. Z 9-teho poschodia máme „čiastočný" výhľad na prístav a mrakodrapy, ktoré zdobia náprotivčí hong-kong ostrov, avšak polovica z nich je skrytá v mrakoch.

Na večeru nás pozve moja kamarátka Mia s priateľom Nicolasom. Malá, bielo zelená lodička nás preplaví z našej oblasti Tsim Sha Tsui do Causeway Bay. Naša hongkongská biblia (lonely planet) vraví, že táto jazda loďkou Star Ferry má byť hlavne k večeru nezabudnuteľne romantická…. ako som už spomenula, je zatiahnuto a mraky sú príliš nízko na akúkoľvek romantiku.

Prechádzame ulicou Cannon St., kde pučím oči nad výkladmi plnými živých mačiatok a super tučných, super malých a super huňatých šteniatok. Ďurko je celkom mimo z preplnených ulíc, tisícky ľudí križujúcich ulice na zelenú, červených taxíkov, rôzneho krásne dozretého ovocia v stánkoch…. aha, tenkrát poprvé v Ázii 8-)) Mne to príde ako príliš civilizovaná India.

Blízko hongkongského Time Square (naozaj sa to tu tak volá, ale je to len veľké nákupné centrum) nás Mia vezme na jedno z poschodí mrakodrapu (na každom poschodí je iná – aj etnicky – reštika) do čínskej reštiky na „hot pot". Hot pot, alebo horúci hrniec, sa podáva a konzumuje následovne: v strede stolu je platnička, na ktorej sa zohrieva obrovský hrniec plný dvoch polievok (zeleninová a masová, v strede je hrniec predelený). Behom chvíľky nám na stôl prinesú nekonečné množstvo malých tanierikov a myščičiek. Plátky surových rýb, jahňaciny, hovadziny, krabie tyčinky, rybacie a lobstrie guličky, surová miecha z býka, nakrájaná zelenina, chili papričky atď. Kto má na čo chuť, to si hodí do spoločného hrna a po chvíľke to uvarené vyloví sieťkovou naberačkou. Chute sa miešajú. Zapíjame to džúsom z cukrovej trstiny. Na dezert sa presunieme do inej šmykne – na zákusok zo špeciálneho, vraj chutného, ale nenormálne smradľavého ovocia – durian. Dokonca je zakázaný vstup do hotelov a lepších reštaurácii, pokiaľ máte v nákupnej taške kúsok dorianu. Slastne si srkám sladkú mangovu studenú polievku, zatiaľ čo Ďurko sa trápi s durianovou palacinkou a potom ešte durianom v lístkovom ceste. Klobúk dole 8-)

Lúčime sa s Miou a ešte chvíľku brúzdame nočné ulice (obchody sú otvorené do 10-11 pm).

Nový Zéland – Goat Island - deň 18

2009-03-13T16:19:00.001+01:00

Neštandardne dlhý spánok prerušia hlasné cikády (a ešte veľmi zvláštne znejúce vtáky, ktoré Harriet nazýva More-Pork birds, pretože v pravidelnej frekvencii vyvolávajú „more-pork"). Na zélandský spôsob si uvaríme volské oká vo vriacej vode, podávame s čerstvým avokádom na toaste plus pomaranče natrhané pri ceste 8-)

Goat Island je neveľký ostrov blízko pobrežia a napriek vetru a vlnám je možné k nemu doplávať. Voda by mala mať krásnych 19C, preto si ani nepožičiavame neoprény a šnorchlujeme okolo „kozieho ostrova". Najpopulárnejšie sú veľké strieborno-ružové rybky s modrými bodkami (alebo fialové na ružové sloníky 8-)). Prenasledujú nás všade a my sme pre nich vačšou atrakciou ako oni pre nás. Krásna bola ešte krikľavo modrá ryba, ktorú som mohla pozorovať aj priamo z útesu (jej farba prerážala na povrch).

Vraciame sa k našemu piknikovému stanovisku a…. kačky nám vyjedli všetky hrušky. Otvoríme si aspoň čokoládové cookies, ku ktorým sa cez plastový obal nedostali a to už sme obkľúčený tuctom čajek a kačíc.

Pomaly sa vraciame smerom na juh. Zastavujeme na medovej farme. Vôbec nie je ľahké vybrať si ten správny med z Manuky z toľkých druhov, čo tam majú. Pri rozhodovaní nám pomáha Manuková zmrzka (mňam) a zmrko-sprbet z passion fruit (mňam mňam mňam). Jedna stena tohoto medového zámku je zo skla a za ním bzučia tisíce včeličiek…

V Aucklande sa po večeri v japonskej reštike (čo sa jedla týka, kľudne by som išla na ďalšiu dovolenku do Tokia) lúčime s Harriet a Tomom. A my pokračujeme asi 40 km na juh, do mestečka Pukekohe, kde býva Jo. Nad naším havarovaným autom, ktoré nám požičala, sa len zasmeje a ďalej to nerieši. Jej manžel Bryan, okrem toho, že loví, aj rybárči. Na večeru máme pečeného čerstvo uloveného snapera s kukuričkou a avokádovým šalátom. Ako dezert dlho vytúžený melón.

Prichádza ťažká úloha = znovu zbaliť všetky naše džajstrá do batohov…

Nový Zéland – jaskyne Waitomo - deň 17

2009-03-13T15:23:00.004+01:00

Už o ôsmej sa súkame do stále mokrých neoprenóv a sexy bielych čižmičiek. Luxusne vyzerajú na Ďurovi a maorskom sprievodcovi (Maori sú dobre stavaní chlapci). Pre dnešnú dávku adrenalínu sme vybrali jaskyňu Ruakuri, objavenú Maormi pred 400 až 500 rokmi, keď ich z ničoho nič pri jej vchode napadli divoké psy. Podľa nich ak dostala pomenovanie, keďže Ruakuri znamená „psia diera".

Akcia začína zlanením 30 metrovej diery v tvare presýpacích hodín, t.j. asi v polovici je tunel úzky ledva pre jedného. Ideme ako druhá, hneď po Ďurovi. Tridsať metrov je nekonečných a vidím len na dosah svojej čelovky. Ďuro so sprievodcom si dole vypli svetlá a chystajú sa ma nastrašiť, ale po tomto zlaňovaní do neznáma už viac vyplašená byť nemôžem 8-)

S vypnutými svetlami čakáme na ostatných a zatiaľ pozorujeme glowworms = svietiace červy. Ako sa neskôr dozvedáme, sú to vlastne larvy mušiek. Držia sa na strope a svietia, aby prilákali svoju korysť (hmyz). Z výkalov vytvárajú asi 10 cm dlhú niť, na jej konci je jed, ktorý mušku paralyzuje vo chvíľi, keď sa zvedavo priblíži k svietiacemu červovi. Tieto larvy sa po čase zakuklia a vyliahne sa z nich mucha. Chudera ale nemá traviaci systém a má len 4 dni života. Jediné, čo stihne, je spáriť sa a naklásť asi 100 – 150 vajíčok. Z nich prežije 10% a to preto, že na sebe kanibalizujú (tie larvy, ktoré sa vyliahnú skôr, zjedia svojich súrodencov, aby mali energiu na svietenie). Toľko z hmyzej-lógie a naspať k adrenalínu.

Po klzkých kameňoch prejdeme úzkou chodbou a na jej konci dostávame povel vypnúť svetlá. Klip, klap – počuť karabínky a potom len výkrik prvého v rade a strašný rachot. Som šťastná, že tentokrát som sa netlačila dopredu ako obvikle 8-) Ale príde aj na mňa, pripnú ma na zo stropu vysiace lano a v úplnej tme pustia dole (podobné ako flying fox, ktoré je ale za svetla!). Na cestu mi svietia len larvy. V závere to so mnou mierne trhne a pocit sedieť po tme vo vzduchu v sedáku mi nechajú si vychutnať ešte minútku, kým si sprievodkyňa rozžne lampu a ukáže sa 8-) Po stropoch a stenách je stále viac svietiacich lárv.

Ďalšia časť je po vode a do nej musíme skočiť pár metrov aj s kolesom. Voda sa postupne nalieva do neoprénu, bŕŕŕ. Po jaskynnej rieke sa na kolesách plavíme širokou a hlavne hrozne vysokou chodbou. Na konci nás sprievodca pospája do jedného hada, vypne svetlá, spieva maorskú hymnu a ťahá nás spať. Obozretne čakám, kedy nás z kolies vyklopí, prípadne pustí dole vodopádom. Nič z toho sa nestane, vraciame kolesá a začíname brodiť rieku, ktorá je miestami po kolená, inde po krk. Stále ľadová. Keďže je tma, nevidím aké je dno, a kde sú kamene. Šmykneme sa z jedného vodopádu, prelezieme super úzkym otvorom, zaskáčeme si a v jednom „rybníčku" zočíme aj žívého úhora. Tie tri hodiny v podzemí v ľadovej vode nám spríjemnia aspoň horúcim čajom s mliekom a kokosovo-božským koláčom, neskôr horúcim pomarančovým džúsom a sladkou čokoládou. Hneď je v podzemí veselšie.

Jajáj. Ešte som nespomenula stalagmity a stalaktity, ktoré rastú naokolo a kvôli ktorým sa zohýname, aby sme ich neodbili helmou. Naučili sme sa rozdiel: stalagmit rastie zo zeme, lebo má v slove „g" ako „ground" a stalactit zo stropu, pretože v slove má „c" ako „ceilings".

Na záver čerešnička, ako to už býva, musíme vyšplhať (=vydriapať sa) dvoma vodopádmi hore na čerstvý vzduch. To je naša cesta von (samozrejme, že existuje aj iná, normálna cesta von z jaskyne, ale my nie sme vždy normálni). Hlavne ten prvý je celkom náročný na zamrznuté svaly a mojim jediným istením je maorský sprievodca, ktorému na minútku zverujem svoj život do opatery.

Juhú. Sme von. Aj keď zase prší, stále je teplejšie ako v jaskyni. Na základni čaká teplá sprcha a paradajková polievočka s teplým bagelom.

Smer sever. V meste Otorohanga to Ďurko nevydrží a zastavuje vo vtáčej ZOO. Gigantické zélandské holuby, všetky druhy kačiek (aj také čo sa chcú mazliť!), Kea, Weka, Oyster Catcher (chytač ustríc), Tui, Kaka, Parakeet (malý zelený papagáj), prasačie husy, Gecko, zélandský jašter, palma z novozélandského znaku (Silver fern) a hlavne KIWI. V tmavom teráriu ho zachytíme, ako poplašene pobieha zo strany na stranu. Vyzerá ako hnedá rugbee lopta so žltými nohami a dlhým zobákom. Nemá žiadne krídla, alebo ich aspoň nie je vidieť. Keď si nás všimne, beží sa kamuflovať = strčí hlavu medzi skaly a jeho telo akoby splynulo s prostredím (nie je to žiaden chameleón, len je hnedý a nenápadný). Veľmi zvláštny vták – ako z jurského parku.

Večer sa máme stretnúť s mojou kiwi na sever od Aucklandu, v mini mestečku Leigh (asi 400 obyvateľov). Harriet nás počká na Matheson Bay Beach. Našla nám krásny priestorný apartmán so záhradkou a tučným jazvečíkom Lyndy a ideme sa luxusne navečerať do asi jedinej reštaurácie na tomto konci poloostrova. Reštika je vlastne bývalý mlyn a má aj vlastný mini pivovar (Sawmill Micro-brewery). Grilovaný snaper, miestne pivko a „goat island iced tea"…. aká pohoda!

Nový Zéland – opať Wellington - deň 16

2009-03-13T14:39:00.001+01:00

Nad ránom zaparkujeme auto niekde vo Wellingtone, kde to vyzerá, že nás ráno nebudú budiť policajti. A ideme sa „sladko" vybuvinkať v polohe X. Až ráno, keď sa zobúdzame, mobil ukazuje, že sme v Shelly Bay, a máme výhľad na štartujúci trajekt. Mrholí 8-/

Po ceste na železničnú stanicu, kde chceme vysadiť Jarku s Kubom (naša spoločná cesta sa tu končí), nám začne niečo šramotiť v zadnom kolese. V druhom servise nechávame auto na prehliadku a ideme si zatiaľ vybaviť maily. Keď sa vrátime, Jarkin úsmev na tvári značí, že naša CJ je v poriadku. Odšrubovala sa „len" jedna šruba v kolese, ktorá pri pohybe robila rámus. Opravár nám za ďakujem pekne podoťahuje pre istotu šruby na všetkých kolesách a my frčíme odkopnúť naších spolucestovateľov na letisko.

Mierime na sever, zatiaľ bez jasného cieľa.

Po ceste nakupujeme čerstvé ovocie a zeleninu na farme, mimo iné fajné jahody, ku ktorým šikovne ponúkajú roztopenú čokoládu v kelímku 8-)

Wanganui – leje ako z krhle, zastavujeme na senzačný mrkvový koláč v Red Eye Café (a ešte studený zemiakový šalát s červenou cibulkou, pórkom, zelenou strúčkovou fazulkou, horčicovými semienkami a majonézou) a dumáme nad ďalším plánom. Predpoveď počasia je neslávna a tak volíme jaskyne vo Waitomo. Ďalších 200 km máme ešte pred sebou.

Cestou z Wanganui do Raetihi sa na chvíľku vyčasí a scenérie sú hubu otvárajúce (a to ad 1 sme tadiaľto už išli na začiatku výletu, ad 2 kvôli počasiu ideme „obyčajnou" štátnou cestou a nie scénickou, ktorá má vedie o 20 km na západ). Rozmanité neveľké kopce porastené zlatavou vysušenou trávou vytvárajú dojem, že prechádzame dunami (na ktorých sa pasie tisíce oviec 8-)). Kde tu potôčik, inde vodopád, dokonca nás sprevádza dúha…. čo vám budem….

Za Te Kuiti zahýname k Waitomo jaskyniam a po 3 nociach pod šírákom sa konečne ubytujeme v komfortnom hosteli s teplou sprchou, pračkou a kuchynkou.

Nový Zéland – Abel Tasman na kajaku II. - deň 15

2009-03-13T13:36:00.000+01:00

Raňajky na pláži, piesok v káve, nekonečná pohoda, až kým nás nenájdu malé kúsacie mušky a komáre. Balíme stan do kajaku a začíname náš druhý deň v Abel Tasmane.

Asi od 20-tych rokov, keď túto oblasť vyhlásili za národny park, nie je možné si tu kúpiť pozemok, ani na už vlastnenom pozemku niečo stavať. Už predtým si však zopár šťastlivcov plážove domčeky kúpili a štát im ich ponechal. Jednu takúto presklenú vilku snov (s blondýnkov v župane) nachádzame za prílivu vo vytvorenom zálive v zátiší – Frenchman's bay. Voda je tu na rozdiel od otvoreného mora pokojná a pádluje sa omnoho jednoduchšie. Aj by sme tu zostali a vylodili sa na malej pláži (bez ohľadu na nápis „Súkromný pozemok"), ale príliv o chvíľu končí a ak hneď nevyplávame, loďku ponesieme krížom zálivom na chrbte.

Cez oblasť veľkých vĺn a z vody trčiacich útesov (Mad mile) sa proti vetru dostávame do ďalšieho zálivu Torrent. Ten je oveľa vačší a odliv už začal, takže dopádlovať doň nie je sranda. Na jeho úplnom konci stretávame peších turistov (v parku sú rôzne turistické trasy, nazývane Great Walks vedúce aj pobrežím) momentálne sa brodiacich po krk vo vode, topánky nad hlavou. Pravdepodobne si zvolili trasu schodnú za odlivu, ale ten ešte len pred pár minútami začal a voda nestihla natoľko klesnúť.

Vylodím sa na chvíľku a idem pohľadať jedno z četných a veľmi dobre udržiavaných záchodov v parku. Po ceste sa mi motá malý sivý vtáčik s chocholúšikom na hlave (ako korunka), ktorého nasleduje žlto-hnedé bodkované asi 5-centimetrové kuriatko. Sweet! Cesta zo zálivu je jednoduchá, nemusíme ani pádlovať, odliv nás sám vynáša von.

Ešte sa vylodíme na pláži Te Pukatea, kde je síce horda kajakových turistov na rozdiel od malých skrytých plážičiek (pretože tu oddychujú skupinky so sprievodcom a tu končia poldenné výlety a čakajú na vodný taxík), ale dá sa odtiaľ za pár minút vyšľapať na vyhliadkové miesto, odkiaľ sú všetky kajaky na pobreží len mrňavé čiarky.

Označená oranžovou bojkou je pri pobreží skrytá hadica s tečúcov vodou. Voda je pitná a tečie z horského potoka. Jachtári si to takto napojili, aby sa nemuseli ani vyloďovať a mali vždy dostupnú čerstvú vodu. Skúšame aj my či je naozaj pitná… (Bark Bay).

Ostrov Adele je vtáči ráj. Okrem nich tu nežijú žiadny predátori, preto sú tu vtáky rôznych druhov priam premnožené. Keď pádlujeme okolo, ich spev je počuť už z diaľky. Z jednej strany nájdeme malú pláž, stvorenú pre našu prestávku. Spev utíchne. Keď im pískame spať, znovu sa vtáčiky osmelia a randál opať začína.

Z Adele Island nás už čaká iba rovná štreka okolo Fisherman Island do Marahau, kde sú už na pláži pripravené traktory na odťah našich lodiek. Pobrežie sa vidí byť na dosah ruky, ale trvá to dobrých 40 minút, a stojí nás zopár pľuzgierov a maximálne vyčerpanie, aby sme doveslovali ako tak načas a stihli odvoz.

V Marahau už nestíhame večeru v miestnej bašte (Hooked on Marahau) a fičíme do Pictonu (južný ostrov sa s nami lúči kompletným dúhovým oblúkom), odkiaľ odchádza nočný trajekt do Wellingtonu.

Nový Zéland – Abel Tasman na kajaku I. - deň 14

2009-03-10T21:54:00.002+01:00

Po 4-hodinovom výcviku bezpečnej plavby kajakom na otvorenom mori si nabalíme oranžovo-modrého dvoj-veslového tátoša a vodným taxíkom sa prepravíme na koniec chránenej rezervácie (dlhá je presne 1 míľu) do Onetahuti. Trošku sme zaváhali, že so sebou nemáme vínko a maslo, pretože sa tu ľahko dajú natrhať mušle!

Začíname zálivom, čo je ako vystrihnutý z filmu Modrá lagúna (volá sa Shag Harbour). Pieskovcové pobrežie, zelené papraďo-palmy a borovice, škebľami obrastené útesy, priehľadná modrá voda…

Keď je foťák vybúrený, pohýname sa ďalej pozdĺž pobrežia. Zrazu počujem z útesov desný škrekot. Zapískame spať. Škrieka to na nás znova. To sa opakuje zopár minút, až kým nie sme presvedčený, že tie zvuky vydáva znudený turista. Až keď pádlujeme preč od pobrežia, vynorí sa na skale tulenie mláďa a znovu na nás škrieka. Naivne si myslím, že snáď tam hore uviazlo a nevie sa dostať k vode. Lezieme za ním po ostrých skalách a malý tuleník je zrazu tíško schovaný. Po chvíľke to vzdávame a na druhej strane pláže vidíme hopsať ďalšie mláďatko. Meníme taktiku, sadneme si na pláž a čakáme. Sem tam im pískame a oni nám škriekajú spať. Po pár minútach je „uviaznuté" mláďatko natoľko zvedavé, že sa zošupne do vody a pripláva bližšie k nám. Spoza veľkého balvanu na nás hádže roztomilé tulenie oči. Osmelí sa aj druhé mláďatko, ale hneď zase zaspí a už si nás nevšíma. Tretie, to najmenšie z nich, celé čierne a asi len 5-kilové, si raz riadne škriekne a v ďalšom momente už ďalej spí bezstarostne pod kamienkom. Nevadí mu ani to, že si ho fotíme zblízka. Proste si chrapká.

Tulene sa nám páčili, preto hneď mierime na ostrov Tonga, kde má byť ubytovaná celá tulenia kolónia. Vyhliadneme si záliv s celou rodinkou a necháme sa vlnami doviesť až priamo medzi nich. Tri či štyri mini mláďatka sa nám šantia pred loďkou bez ostychu, až kým nezrúkne veľká tulenica. Odfrkne si a valí sa do vody. Okamžite rozmýšľam, čo by nám mohla urobiť a ako sa budem brániť. Mladé miznú v pozadí… Zatiaľ k nám veľký tuleň hbytne priplával, podplával loďku a namiesto „útoku" na nás vystrčil zadné plutvy (riťku). Rozne sa nechával nadnášať vodou, škrabkal sa, zíval si, točil sa ako špirálka. Nevyzeralo to nijak ofenzívne a tak sme zostali sledovať toto predstavenie. Tulene sa vo vode striedali, pridávali sa k nim ďalšie.

Stretávame ďalšie potvorky, keď oboplávame ostrov. Na záver sa nám ešte podarí sledovať, ako veľká tulenica kojí malé a to si potom slastne odgrgne.

Opúšťame tulene a vydávame sa hľadať pláž, na ktorej sme zarezervovali miesto pre náš stan. Z kajaku je vidieť niečo ako jaskyňu v pieskovcovej skale. Vysadáme z člnu a za vchodom nájdeme niečo ako prírodne nádvorie obohnané pieskovcovými hradbami, zopár paliem a vstrede šutre… ako stavané na ohník po hviezdami. Škoda, že ten je v celej rezervácii prísne zakázaný.

Stan rozkladáme v zálive komárov (Mosquito Bay). Kajaky sme zaparkovali na pieskovej dune, ale ako sa stmieva, prichádza príliv a zákop medzi stanmi a dunov sa zapĺňa vodou. Dúfam, že ráno nájdeme kajak tam, kde sme ho nechali…

V rezervácii žijú tiež medvedíko-tchori, ktoré radi vyžierajú jedlo priamo zo stanov. Upozornili nás, že jedlo v žiadnom! prípade nesmieme nechať pri sebe, ale máme ho odložiť do vodotesných komor kajaku. Keď dovečeriame, voda v kanále siaha až po pás, a nenájde sa dobrovolník, ktorý by ho chcel prebrodiť s jedlom nad hlavou. Riskujeme, že zajtra pádlujeme hladný.

Nový Zéland – Franc Joseph, Pancake Rocks - deň 13

2009-03-10T21:13:00.002+01:00

Tentokrát bez sprievodcu sa ráno vydávame omrknúť ľadovec Franc Joseph. Ťažko povedať, ktorý je krajší, alebo či sa od seba vobec nejako líšia. Na Francovi je hádam len lepšie vidieť „nevé" (miesto, kde najviac sneží a z ktorého sa dotvára ľadovec) a jeho čelná strana je viac pokrytá prachom. Sme od včera sprievodcom poučení, že k ľadovcu samy loziť nemáme, preto sa pri tabuľke „nebezpečné!" otáčame.

Dnes máme pred sebou zhruba 500 km (a to nie po dialnici), takže sa rýchlo pohneme ďalej. Na obedík sa zastavíme v dedinke Hokitika. Je známa ako jedno z centier výroby šperkov a iných predmetov z maorského zeleného polodrahokamu (jade). Prejdeme dva obchodíky, ale ceny sú privysoké.

Na polhodinku sa zastavíme aj pri Pancake Rocks v národnom parku Punakaiki. Sú to skaly vyčnievajúce na pobreží, ktoré pripomínajú kopku hrubých palaciniek, po ktorých dostali aj pomenovanie. Počas prílivu by sme mohli vidieť nejaké zaujímavé šplechoty vĺn pomedzi palacinkové okná, ale sme tu za odlivu 8-/

Celý deň viac-menej presedíme v aute a keď k večeru objavíme najdlhší závesný most na NZ (110 m) a nad ním „lietajúcu líšku" (Flying Fox), rozhodneme sa trošku prevetrať. Závesným mostom sa dostaneme na druhú stranu rieky a naspať sa spustíme po 160-metrovom kovovom lane (Buller George Swingbridge, Comet line flying fox). Menej adrenalínu ako som čakala, každopádne sranda.

Tesne po západe slnka sa ubytujeme v komfortnom stane s kobercom, postelami, stolíkom a lampášom v najbližšom mestečku od zajtrajšieho štartu na vodu, v Marahau.

Nový Zéland – ľadovec FOX - deň 12

2009-03-10T19:44:00.003+01:00

Už to ani nefotíme. Wanaka je tiché mestečko pri jazere obkolesenom horami…

V informačnom centre zajednáme ubytko na najbližšie dni a cesta číslo 6 nás dovedie pomedzi jazerá Wanaka a Hawea až k ľadovcom. Zastavujeme sa pri ľadovci Fox. V devať člennej výprave (plus sprievodca) nás old-school autobus vysadí před ľadovcom a odtiaľ už po vlastných, v požičaných kožených botách, kráčame vpred. Ľadovec Fox je jeden z mála, ktorý rýchlejšie dorastá ako sa topí. V jeho okolí spadne za rok asi 10m dažďu a to prospieva dažďovému pralesu, ktorý ľadovec v tesnej blízkosti obkolesuje. Jeho predná stena je príliš strmá (pred pár týždňami sa utrhla a zasypala pár austrálskych turistov), preto sa naň musíme dostať 700 schodami priamo cez prales. Chladný vietor, ktorý sa držal pred ľadovcom, vystrieda vlhké bezvetrie. Dusno. Pomedzi kríky vidíme chlapov, ako sekajú do ľadu schody, novú cestu z ľadovca, ktorú na spiatočnej ceste ako prvý otestujeme.

Pod ľadovcom vyfasujeme palice a mačky. Nasledujeme sprievodcu, ktorý kedy-tedy čakanom doupraví terén (obsekáva schodíky). Keby ich neudržiavali, vraj by behom dvoch dní po nich nebola ani stopa, roztopili by sa.

Ľad je miestami biely, inde modrý (k nemu sa ešte nedostal vzduch, takže je riadne zmrazený), alebo pokrytý vrstvou blata. To vzniká z padajúcich vločiek, ktoré vzduch čistia od roznych nečistot (vačšina je z Austrálskych horiacich lesov). Dole v obchodíku so suvenýrmi to blato predávajú ako pleťovú masku 8-)

Asi hodinku nasledujeme sprievodcu krížom-krážom po ľadovci, kde tu „vodopád", inde „studňa". Niekoľkokrát počujeme ako ľad praská. Mám pred Foxom celkom rešpekt.

Okrem praskajúceho ľadu počujeme aj zurčiacu vodu. Popod celým ľadovcom totiž preteká rieka (roztopený ľad), ktorá z čelnej strany vyteká akoby z tunelu a ďalej sa tvári ako mútny potok. Vraj tu sem tam postávajú aj rybári s udicami.... a v 1 C vode čakajú snáď na nejakú prehistorickú hĺbkovo zmrazenú rybu...

Sprievodcovia sú nadšení z Ďurovho GPS-ka, ktorým sme zmerali prevýšenie, vzdialenosti a časy. Sľubujú, že to odteraz zahrnú do úvodných informácii o ľadovci (snáď pod názvom „Slovak briefing").

Z Foxu sme sa presunuli k ľadovcu Franc Joseph, ale ešte predtým sme zahliadli krásneho, ako sliepka veľkého, novozélandského holuba. Má biele bruško a sivo-zelené perie. Snažím sa ho vyplašiť zo stromu, aby mohol Ďurko zachytiť peknú fotku vzletu, ale mrcha lenivá si ma vobec nebojí a odignoruje ma.

Nový Zéland – Milford Sound - deň 11

2009-03-04T08:58:00.002+01:00

Budíček po piatej, zúbky si umyjem s čelovkou a zchádzame z chaty dolu k ceste, kde nás po 7 am má vyzdvihnúť ďalší dobrodružný autobus. Asi v pol ceste konečne svitá a bez baterky sa šľape rýchlejšie.

Na parkovisku Divide nás vyzdvihol minibus a mierime do známeho fjordu Milford Sound (rozdiel medzi fjordom a soundom je ten, že fjord vytvorí ľadovec a sound voda, avšak keď angličan Milford nechal po sebe tento fjord pomenovať, asi o tom ešte nevedel). Na Milford vedú 3 cesty, po vode, vo vzduchu a od roku 1936 aj cez tunel. Ten aj tak vyzerá, že od postavenia ho nikto neupravil a nechali ho úzky, len na hrubo vytesaný, s nízkym stropom a bez svetiel. Šofér tvrdí, že dve autá sa „pohodlne" zmestia, ale radšej nechcem stretnúť autobus…

Drvivá vačšina turistov absolvuje Milford Sound vo vyhliadkovej lodi, prípadne ako Great Walk (trojdňový trek). Ten však už bol pred pár mesiacmi plne obsadený, tak sme zvolili akčnejšiu variantu. Na mini loďke spolu s ďalšími troma potápačmi sa v chladnom ráne vydávame do jednej zo zátok, kde sa oni potopia k bielemu koralu v tvare vianocneho stromu (Black coral tree) a k mini 1.5 metrovým žralokom a my si zašnorchlujeme v 15 C vode. Hviezdice prilepené na útesoch (malé hnedé a pár obrovských bielych), ježkovia o veľkosti futbalovej lopty a veľke modro-žlté ryby sú pre nás najvačšiou atrakciou.

Presúvame sa k druhému ponoru až kapitán zahliadne zopár plutiev. Sú to delfíny (tie ozajstné, veľké 8-)) a mieria priamo k nám. Vyčnievajúce plutvy pripomínajú žraločie a keď podplávajú loď, ich obrovské biele telá vzbudzujú rešpekt. Zvedavé sú ako malé deti a keď zastavíme loď, každý jeden z nich sa na ňu príde pozrieť zblízka. Škoda, že vo fjorde je príliš veĺa vyhliadkových lodí a preto je z bezpečnostných dôvodov zakázané s nimi plávať (nakoniec by sme si s nimi mohli predsa zaplávať, škoda!). Delfíny u nás nenašli nič, čo by ich zaujalo a plávajú zase svojou cestou.

Vo fjordoch sa mieša sladká a slaná voda. Sladká sa drží asi 1-1.5m na povrchu, má oveľa horšiu viditelnosť a je o niekoľko stupňov chladnejšia. Čiže pri druhom ponore, ktorý už je priamo vo fjorde (ten prvý bol na okraji s otvoreným morom), kým my vidíme ledva na meter, naši potápači si môžu obzrieť v 25 m hĺbke živočíchy, ktoré inak žijú na dne oceánu v stovkách hĺbkových metrov. To je kvôli tej vrstve sladkej vody, tá neprepúšťa svetlo a vytvára im dostatočnú tmu pre ich život. Zmetené živočíchy vo fjoroch si myslia, že žijú na dne pacifiku 8-)

Keď už ani neoprén nepomáha a mrznú mi uši, lezieme na palubu, loďka nás okolo mláďat tuleňov zohrievajúcich sa na skalách vezie trošku sa „osviežiť" pod nádherný vysoký vodopád. V jednom zo zálivov ešte zakotvíme a mini-člnom sa presúvame na pobrežie. Ešte sme stále v neoprénoch takže sa môžeme vyfotiť pod padajúcim vodopádom (ktorý vytváral okolo parádnu dúhu). Posledných pár dní nepršalo, takže je slabší, ale keď stojím priamo pod ním a voda mi padá na hlavu, nepríde mi slabúčky.

Alex, inštruktor potápania, nás už volá a zoraďuje vedľa seba pred malý (pond) „rybníček", že vraj je to teplé termálne jazierko. Odštartuje 3, 2, 1 a všetci ako jeden skočíme doň. Ha ha. Takto sme sa nechalo nachytať, voda je ľadová a strašne smrdí za sírov. Ďurko tu štandardne stráca ďalšie okuliare.

Už suchý sa ešte prejdeme po prístave a vyfotíme zopár gýčových fotiek Milfordu (čakáme na našich potápačov, kým sa dekompresnu, pretože cesta vedie spať cez riadne prevýšenia). Letisko, ktoré je vraj druhé najvyťaženejšie na NZ, každých pár minút príjme/vyšle ďalší vyhliadkový letúň.

Cestou do Te Anau ešte Alex zastaví pri vodopáde s obrovskými tvarovanými šutrami, ktoré pripomínajú dinosaurie kosti (Chasm) a pri ďalšom veľkom vodopáde hneď za tunelom, ktorý už nikto poriadne nevníma, a skôr sleduje dve nenásytné papagáje KEA, ktoré ničia karosériu japonských turistov 8-) a tí si to ešte fotia ôsmimi foťákmi a troma kamerami 8-)))

V Te Anau vyskúšame výbornú vegetariánsku pizzu (huby, cukina, feta, med a sušené paradajky) a najbližším autobusom sa vraciame k našej CJ do Queenstownu. Na večer sa ešte premiestnime do mesta Wanaka, kde hneď dostanem zprda od zprávkyne hostelu, že prichádzame pozde, ale ráno pohľad z kuchynského okna na jazero s horami (same, same, but different) to vynahradí.

Nový Zéland – Routeburn trek (chata Howden) - deň 10

2009-03-04T00:27:00.002+01:00

Sme v kiwilande a preto niet divu, že tu majú viac než jeden typ kiwi, ako ho poznáme my. Okrem hnedého, slepého s dlhým zobáčikom, majú na Zélande rôzne druhy kiwi ovocia. V batohu so sebou ťaháme zlaté kiwi (tvarom a veľkosťou ako klasické kiwi, len má farbu zemiaka a zvnútra zlatú a je o dosť sladšie) a kiwi berry, čiže by sa to dalo preložiť ako lesne kiwi 8-) (malé zelené bobuľky o veľkosti černice, nemusia sa šúpať). Je čas ich zlikvodovať. Mňam!

Opúšťame Routeburn Falls Hut a pred nami ke vyše hodinový stupák. Sprievodca upozorňuje, že trasa na najbližších 5 hodín vedie mimo stromy, či iný úkryt, tak zostávame na pospas počasiu. Routeburn trek je tiež známy tým, že každému tu aspoň jeden z dní prší. Ak nerátam včerajšie 4 kvapky, máme asi šťastie. Sme vystavený priamemu úpeku na skalách takmer po celý deň.

Z Harrisovho sedla (asi 1200 m n.m.) si ako vždy urobíme hodinkovú zachádzku na najbližší vrchol – Conical hill. Chválabohu, že batohy sme nechali pod ním 8-/ (1515 m n.m.). Štíty sú stále skryté v oblakoch a tak pokračujeme k chate Mackenzie, kde si chceme uvariť neskorý obed. Cesta ide po vrstevnici a únavná je skôr horúčava, ako malé výstupy. Po dvoch hodinách sa pred nami otvorí údolie a v ňom jazero Mackenzie a chata. Na jazere je malý zalesnený ostrovček a celá zostava skôr pripomína koralové pobrežie ako horskú lagúnu…. FOTO

Pri zostupe k jazeru konečne nachádzame tieň pod korunami stromov. V lese je kompletne všetko porastené machom, akoby tu roky rokúce neprešla živá duša. Možno nie som ďaleko od pravdy. Turisti chodia len po vyhradených chodníčkoch a zvierat je na Zélande riedko, hlavne cicavcov. Žijú tu len tie, ktoré si sem Angláni pred rokmi doviezli na lodiach. Ešte aj jelene tu chovajú v zajatí ako ovce, a keď náhodou nejakého nájdu žiť na divoko, odchytia ho z helikoptéry priamo do siete a odvezú na farmu!

Naspať k treku. Les teda pripomínal Frodov príbytok a dole nás čaká kúpeľ v ľadovom jazierku Mackenzie – teda aspoň Ďurka 8-)

Po pauze pokračujeme do cieľovej chaty dnešného dňa – Routeburn Howden. Ešte 3 hodiny cesty … Výšľap je mierny a v mieste, kde prechádza do rovinky, sa nazýva Orchard, pretože tu z ničoho nič rastú stromy, ktoré sa podobajú na ovocný sad. Klesáme ďalej a cestu nám križujú malé potôčiky, ktoré sa dolu pod nami (ako je počuť) abieraj) do vodopádu. Je to 174 metrový vodopád Earland.

Na chate Howden nás už víta sprievodkyňa (asi 30-ročná baba), ktorá tu každý druhý týždeň žije úplne sama, ak sa sem náhodou teda nezatúlajú turisti, ako sme my. Chata ma 28 postelí, ale dnes ju máme samy pre seba. Správkyňa sa síce teší našej spoločnosti, ale my sme asi pojedli veľa hroznového cukru a nadeľujeme si ešte finálny výšľap na vrchol Key (Key Summit) ešte pred zotmením. Bez báglov to ale ide! Cestou naďabíme na šťastlivého jeleňa, ktorý tu zjavne žije na divoko, a ktorého sa ešte nepodarilo odchytiť. Na vrchole je vybudovaný náučný horský chodník aj s komentárom o zelenej rude, ktorú tu Maori kedysi hľadali, o machovom biosystéme v tieni stromov a tvorbe dolín veľkým posúvajúcim sa ľadovcom. V jednom momente mi malé jazierko s machovým porastom všade navôkol pripomína super luxusné mini golfové ihrisko…

Dole pri chatke je malé jazierko Howden. Z jazier a vodopádov sa na južnom ostrove stal ťažký stereotyp.

Nový Zéland – Routeburn trek (chata Falls) - deň 9

2009-03-04T00:07:00.003+01:00

Ráno upúšťame teplý brlôštek v Queenstowne, nechávame CJ na 3 dni na pospas prázdnej ulici a nasadáme na drgajúci autobus. Po asi hodinke chôdze po rovinke prichádzame na prvú chatku treku Routeburn (Flats Hut). Milo nás prekvapila úroveň značenia, chodníčkov aj chatiek. Každá chatka má asi 40 postelí, kuchynku s varičmi, studenú vodu a splachovacie hajzlíky. Správci chát sú obvikle tiež veľmi ochotní poradiť a pomôcť (ak zrovna nerúbu v hore drevo). Dnešnú noc ale máme zarezervovanú až na následujúcej chate – Routeburn Falls.

Pretože celý trek je označený ako Great Walks (niečo ako prírodná rezervácia), aj počet miest (hlavne na prespanie) je obmedzený. Od chatky nás delí asi hodina cesty strmákom, ale ešte predtým si urobíme menšiu, nakoniec až 3-hodinovú zachádzku (North Branch). Povedala by som, že táto cestička popri riečke, je highlitom dnešného dňa (samozrejme okrem následného výšľapu s plným batohom 8-). Lišajníky sivej, zelenej a dokonca červenej farby obaľujú každý kamienok a kmeň, ktorý ešte nestihol zarásť machom. Cesta je obrastená nadrozmernou papraďou. Ani vyschnuté stromy nestrácajú na zeleni a hostia rôzne druhy zelených „parazitov". Je to dažďový prales?

Po prvý krát sa tu stretávame s jediným horským papagájom Kea. Je veľký a tiež vyzerá ako naša sova, avšak ma sivo-zelené pierka (červené pod krídlom) a zobáčik trošku ako dravec. Jeho škrekot počujeme už na diaľku a mám taký ciťák, že ho nepočujeme naposledy. Správca chaty nás upozornil, že Kea obľubuje farebné predmety (topánky, batohy, pršiplášte) zabudnuté predo dvermi a za noc z nich vie vytvoriť priam dizajnérske kúsky.

Niekoľkokrát preskáčeme cez rieku (niekto suchou, niekto mokrou nohou) až naďabíme na voňavú stráň kríkov Manuka. Zrovna všekty kvitnú, prevažne na bielo, ale aj žlté kvietky sa nájdu. Na to, aký je to kríček nepohľadný, vonia prekrásne. Asi som už písala, že z Manuky sa vyrába špeciálny med (vraj so zdraviu prospievajúcimi účinkami) a pleťová kozmetika. Už mám v taške zopár suvenýrov zo včera 8-) Neodolala som vôni.

Nový Zéland – Queenstown - deň 8

2009-03-03T23:33:00.001+01:00

Chvíľu si užívam výdatné raňajky (ktoré za nás po prvý krát pripravil niekto iný – personál hotelu), žmúrim do ranného slnka, ledva rozoznávam obrysy skalanatých nezalesnených kopcov v okolí jazera. A ďalšiu chíľu sa nájdem na recepcii ako si objednávam „paragliding ranné vtáča" na 9 am. Čo? O desať minút poletím? Ako?

A naozaj. Minibus nás zvezie do 800 m n.m. a o štyri anglické vtípky neskor predbiehame študentíka paraglidingovej školy, ktorý si úplne nie je istý, že vysielačka s inštruktorom na druhej strane drátu je to, čo ho v krízovej situácii zachráni. Krok vpred, jemný protivietor a letíme. Zrazu je všade ticho, mierumilovne a strašne pohodovo. Chytáme teplý prúd a zo 10 minút sa len tak kocháme vrcholkami, pomaly si ich obchádzame, akoby mi ich chcel inštruktor ukázať z každého možného uhlu. Lietanie na krídle na mi pripadá strašne jednuché a ľahké. Príde mi to prirodzené lietať nad ihličnanmi a hladko kopírovať terén…

S inštruktorom sa celý let dobre bavíme a dozviem sa aj čo to o lietaní. On už asi tuší, že strach nemám a let, aj keď sa mi páčí, je na mňa trošku pokojný. Nestačím ani namietať a z kľudnej jazdy sa stáva akrobatické predstavenie. Ďurko, ktorý už žhaví foťák pri pristávacej dráhe, doteraz netušil, pod ktorým padáčikom visím ja. Keď sa s naším paraglidom začneme šáliť vzduchom, už vie, kde má zamerať. Nádhera!

Z jedného dobrodružstva do druhého, tak by sa dal v skratke popísať deň v Queenstowne. Necelé dve hodiny po paraglidingu nasadáme na ďalší minibus, ktorý nás o ¾ hodinku dovezie k ďalšiemu adrenalínovému šialenstvu. Tentokrát bledne Ďuro 8-))) Chystá sa skočiť z najvačšieho bunjee na svete, cca 134 metrov!

Najprv prechádzame okolo najstaršieho a vobec prvého bunjee na svete – Kawani – ktorý sa skáče z mostu. Hudba v buse (Highway to hell, Hope I get old before I die..) nepridáva na odvahe. O zopár desiatok výškových metrov stúpania po skalnatej ceste sa nachádza NEVIS – 134 metrov dlhý (hlboký) bunjee od tvorcu A.J. Hacketta (vynálezca bunjee). Krížom cez údolie sú natiahnuté železné laná, ktoré drží niekoľko ton betónu. Priamo uprostred je „štartovacia kabínka". Keď Ďura posadia do čierneho kresla, už nie je cesta spať. Chodidlá má zviazané k sebe a po centimetroch sa posúva k okraju. Tri, dva, jedna… 8 sekúnd voľného pádu a už ani zoom nestačí, aby som rozoznala obrysy visiace dole hlavou na úzkou riečkou. S adrenalínom v krvi a veľkým úsmevom ho ťahajú naspať do kabínky. Dúfam, že vačšie bunjee tak skoro nepostavia, a keď tak v nejakej exotickej krajine, nech z toho niečo máme, keď za ním budeme „musieť" cestovať prekonať osobný rekord 8-)

Večer si vychutnáme hostelové spa s jacuzzi s výhľadom na hory (áno, tento hostel ma kontinentálne raňajky a aj vlastné spa!) a fyzicky sa pripravíme na náš najdlhší, 3-dňový trek, ktorý odštartujeme už zajtra ráno.

Nový Zéland – Mt. Cook - deň 7

2009-03-03T23:01:00.001+01:00

Ráno stihneme ledva zabaliť stany a strhne sa leják. Sivo je na každú stranu. Aj keď sme mali na tento deň iné plány, mračná sa netrhajú a tak si kúpime lístky do 3D kina v horách o tom, ako vznikol NZ a hora Aoraki.

Legenda hovorí, že matka Zem a otec Obloha mali troch synov a žili si pekne pohromade v klbíčku. Až jedného dňa jeden zo synov odtlačil matku Zem od otca a jej synov. Rodinka si žila oddelene tak ako ju dnes poznáme (zem a obloha). Po nejakom čase sa deťom Matky zacnelo, nasadli na kánoe a pádlovali z oblohy smerom k Zemi. Po ceste ich zastihlo veľké nešťastie, ich kánoe narazilo na vyčnievajúci útes a zostalo na ňom vysieť. Trom chlapcom nezostalo nič iné, len vyliezt na kánoe a čakať. Schúlený k sebe zamrzli na kameň, z kánoe sa časom stal južný ostrov NZ porastený stromami a z nich novozélandské skalnaté pohorie. Hlava jedného zo synov je práve hora Aorali.

Po 3D príbehu následovala menej pútavá, ale náučná cesta vesmírom v planetáriu. Stále trochu poprcháva, tak vyberáme aspoň 40-minútovú prechádzku k ľadovcu a jazeru Tasman. Keď už sme sem prišli toľké kilometre, hádam nás dážď nezastaví. Dúfam ale, že bude vidieť aspoň na koniec nosa. Kým sa dopravíme k začiatku treku, neuveriteľná zmena počasia odhaľuje najprv časť ľadovca a postupne aj celý vrcholok. Krátky výšľap vedie okolo takzvaných Modrých jazierok (Blue lakes), ktoré ani zďaleka nie sú modré. Z vrcholku sa naskytá pohľad na Tasman jazero so sivo-bielymi kryhami, ľadovec je skrytý pod suťou a na druhú stranu sa rozlieha obrovská moréna, ktorá siaha až k jazeru Pukake.

Prestáva pršať a spolu s ďalším párom a sprievodkyňou sa vydáme na jazero Mueller, kde hodláme kajakovať medzi ľadovcami a kryhami. Z maskovaného kruty vyťahujeme š kajaky, slečna nám vysvetlí bezpečnostné pokyny a na suchu si vyskúšame pádlovanie. Vo chvíli, keď už tlačíme kajaky do vody sa dvíha neskutočne silný vietor a ledva sa udržíme na nohách. Je mi jasné, že sa nikam nejde a celá táto paráda v plávacích vestách bola na nič! Trošku ma to mrzí, ale aj teší, keďže na jazere nevidím žiadne ulomené ľadovce či kryhy, kvôli ktorým sme sem prišli (každý deň sa situácia na jazere mení, podľa toho, čo sa za ten deň z veľkého ľadovca ulomí). Každopádne, farba vody je ako mlieko, a je vraj 100% neškodná a čistá (teplota 0.5 C).

Keďže počasie sa už úplne vyjasnilo (ten silný vietor to rozfúkal), lúčime sa s našou smutnou kajakárkou a pokračujeme v načatom treku cez Hooker Valley (v preklade údolie kuriev, ale to snáď nie??). Dvoje vysiacich mostov, prekrásný výhľad na do modra sa blištiaci ľadovec a horu Mt. Cook, vodopády a cestička trnistov bušov nás vedú k jazeru Hooker (900 m n.n.). Podľa názvu vzniklo z ľadovca Hooker, ktorý stále vidieť v pozadí. Na tomto jazere plávajú kryhy a pohľad je to neskutočný. Viz foto:

Ďalšie mesto na našej agende je Queenstown, čiže mekka adrenalínových zážitkov a jedna veľká párty. Tuhne mi krv v žilách, keď listujem brožúrkou o život idúcich aktivit. What a fun! Not!

Ešte predtým, než sa ubytujeme v Queenstown Lodge s výhľadom na jazero a z neho priamo stúpajúce 1000 metrové hory, otvorí sa nám za jazdy kufor. Šťastie, že si to Kubo včas všimne (išlo o jeho gate) a vraciame sa pre stratený kus oblečenia. Kým to opať loudujeme do auta na ceste (znova hovorím o hlavnej štátnej „dialnici" NZ), po ktorej sme už vyše hodiny nestretli ani živáčika (dobytok sa nepočíta), všimneme si, že sme upútali pozornosť asi 500-kusového stáda čiernych teliatok, ktoré prestali stereotypne prežúvať a zvedavo sa na nás pozerajú (všetky!). Priblížim sa k plotu a cmukám. To sa už stádo pomaly prikráda bližšie a teliatka zo zlým výhľadom sa predierajú dopredu a bližšie, až sú všetky nalepené na plote pri nás 8-) Tie asi nevideli človeka jak je ich život dlhý.

Nový Zéland – Akaroa – plávanie s delfínmi - deň 7

2009-02-23T21:02:00.004+01:00

Na poloostrove pod mestom Christchurch (Banks Peninsula) je prímorské mestečko Akaroa, z ktorého odchádzajú lode k najmenším delfínom na svete – Hector's dolphin. Po včerajšom zklamaní z Kaikouri sme radi, že sa nám podarí zarezervovať si miesto v jednej loďke, ktorá sa k týmto vzácnym delfínom plaví (s kapacitou iba 10 človeka v neopréne). Cesta do Akaroi by mala trvať asi hodinku. Ráno sa nám ťažko vstáva a kým sa vymotáme, zostáva nám ledva ¾ hodinka k plánovanému stretnutiu s posádkou lode. Zpočiatku sa chlácholime, že keď tak zmeškáme úvodné bezpečnostné kecy a fasovanie neopénov a naskočíme si priamo na loď, ktorá by mala odchádzať 45 minút po stretnutí. Čas uteká rýchlejšie ako v škole na fyzike a podľa mapy sa veľmi nepribližujeme. Krásna, rovná dialnica pomenovaná po kráľovne Alžbete sa mení na serpentýny v zálive a neskôr na serpentýny v horskom priesmyku. Okrem nás je na tejto ceste v takú skorú rannú hodinu len rozthaný cyklistický peleton a rýchlosť si užívajúci motorkári. Po 154 zákrute začnú pískať brzdy, po 203-tej už aj cítime zhorenú gumu. Ďurko (náš dnešný šofér) to nevzdáva ani vo chvíli, keď nadýde čas stretnutia a ľudia z lode nás po telefóne upozornia, že odchod lode je pevný a čakať na nás nemôžu. Už aj čierny humor nás prechádza a slzy sú na krajíčku. Znova to nestihneme?????

Podľa GPSka diktujeme pravo a ľavo točivé zákruty a ja mám oči na stopkách, či je cesta prázdna a či si zákruty môžeme sekať aj v opačnom pruhu. Rallye s časom pokračuje. Keď časové znamenie ohlási 9 am, zavoláme na loď a svato svete zaklameme, že sme už v susednej dedine. Keď dorazíme na miesto, už na nás čaká celá posádka, máva a naznačuje, že máme autom prísť až priamo na mólo. Kľúče od CJ nechávame típkovi na odparkovanie (hehe ako v luxusnom hoteli), vrazia mi neoprén do ruky a už sedím v rýchlo člne. Huráaa!! Stihli sme to! Stihli! Vďaka Ďurko a díky CJ! Ste heroes of the day.

Btw, s tým rozbitým čumákom, šmýkajúcimi sa pneumatikami a stovkou v zákrute sme museli vyzerať ako riadny cestní piráti 8-)

Hektorové delfíny sú, ako sa dozvedáme od kapitána, veľmi hravé, ale odtiaľ potiaľ. Dotýkať sa ich nesmieme, inak odplávu. Tiež nemajú radi šplachotanie, čo považujú za prejav agresie. Privolávať a zabávať ic máme rôznymi zvukmi pod vodou, napríklad kopaním vody, bublinkami alebo ďurkovým špeciálnym delfínim spevom.

Kde tu sa už vynorí plutvička pri lodí a keď ich je celé hejno, kapitán nás vysiela do vody. Hlavne sa máme držať v kruhu a nie veľmi blízko seba, aby sme nebudili dojem veľkého vodného monštra s 20-timi nohami a 20-timi rukami. Buším svojím prsteňom o sklo okuliarov a keď pripláva prvý odvážlivec, kopem pod vodou nohami, aby som udržala jeho pozornosť. Spočiatku sú veľmi obozretné a držia si od nás pár metrov odstup. Vo vode zostávame 45 minút, počas ktorých sa delfíny už jašia, predvádzajú synchronizované chrbto-vytŕčanie v quartetovej zostave, dokonca vidíme aj jeden hladký výskok (vraj sa Hektorom veľmi skákať nechce). Jeden z hejna, predpokladám že samec, si ešte pozdvihne rybacie ego, keď nám predvedie svoju maximálnu rýchlosť s čumákom nad hladinou.

Na palube nám pri teplom kakau porozprávajú, ako hektor delfíny pomaly vymierajú aj vďaka rybárskym sietiam (dosahujú až 40 km), ktoré sú z takého jemného materiálu, že to ani tak vnímavé tvory, ako sú delfíny, nezaregistrujú.

Blíži sa čas obedu a z tej studenej vody sme celkom vyhladli. Pri móle pristaví rybárska loďka, kapitán a rybár v jednom začne svoj úlovok priamo na lodi porcovať na filé, podávať ich paní na móle, ktorá z pristaveného pick-upu vyťahuje gril a predáva nám baštu v pečenej ciabatte. Skúšame lemon fish a gander. Obe sú vynikajúce.

Spiatočnú cestu z Akaroa berieme cez Summit Road. Výhľady, ktoré sme si nestačili užiť počas rýchlo jízdy smerom sem, si vychutnávame naplno a cesta nám trvá aspoň dvojnásobok času. Cesta ďalej pokračuje krásnymi výhľadmi hôr, ale povedzme si rovno, hlavne ovcí, kráv a sem tam sa to spestrí nejakou tou lamou, emu alebo v zajatí žijúcím jeleňom. Pri jazere Tekapo už vieme, že sme blízko našeho dnešného cieľa, tak si dovolíme zastaviť na pár fotiek. Noc strávime v kempe pri jazere Pukake s výhľadom na najvyššiu horu Nového Zélandu, Mt. Cook (3755 m), v maorštine hora Aoraki. Je to naša prvá noc v stanoch a ku podivu na to, že sme priamo po horami, je aj o polnoci nádherne teplo…. (to nám dôjde až ráno, čo so sebou prináša tlaková níž….).

Nový Zéland – Kaikoura - deň 6

2009-02-23T19:15:00.003+01:00

O šiestej sa dolámaná zobúdzam a idem sa poprechádzať po okolí, kým ostatní ešte spia. Naše odpočívadlo má aj meno – Monkey Beach (Pláž opíc). Zopár schodíkov ma dovedie nad čierne útesy odkiaľ sa mi ponúka romantický výhľad na východ slnka. Škoda, že drahá polovička (drahý polovic) ešte spí zazipsovaná v spacáku až po špičku nosa…

V Kaikorue zisťujeme, že plávanie s delfínmi je na dnes beznádejne vypredané a ani z čakacej listiny sa nám nepošťastilo dostať sa do vody s tými nádhernými tvormi. Zo stiahnutým chvostom ideme aspoň vyskúšať miestnu špecialitu a to raka bez klepiet pečeného na grile (cray fish). Do dnešného dňa nám všetko krásne vychádzalo, včetne počasia a načasovania…a naša smola v Kaikoure pre dnešok ešte nekončí. Tehotná teenagerka v aute plnom surfou sa snaží odbočiť doprava, náhle zastaví a ešte to vylepší zabudnutým blinkerom. Naše auto (už sme ho pomenovali „CJ") brzdí o 106, ale nemá šancu. O pár sekúnd sa všetky veci zpod zadných sedadiel presunú pod moje nohy na prednom sedadle a CJ je prednou kapotou napasovaná do ťažnej gule auta pred nami. Je to zlé… Ale pečený lobster bol výborný 8-))) Miestny automechanik nám dáva požehnanie, že auto ďalších 1000 km vydrží a pridáva radu zdarma, ako vyriešit prípadne opletačky s policajtami.

Prst na mape ukazuje Hammer Springs, kde nás čakajú tri hodiny čvachtania v termálnom kúpalisku. Potrebujeme odbúrať stres a teplý kúpeľ je na to ako stvorený. Voda má od 35 do 40 °C. Môj limit je zpočiatku 28 °C (ochladzovací bazén), pretože nohy mám spálené ešte z treku na sopku Tongariro. Postupne privykám aj sírovým výparom a dobrovolne sa varím v 39 °C bazéne. Krásne oddýchnutá zaspávam už za prvým rohom a nezávidím to naším šoférom. Do mesta Christchurch prichádzame až neskoro v noci.

Nový Zéland – najjužnejší cíp severného ostrova - deň 5

2009-02-22T00:07:00.003+01:00

Volské oko (z čerstvých miestnych vajec), pohár mlieka, prechádzka po dunách a pláži Waikawa a okolo obeda sme už opať pripútaný v aute a vymýšľame plán do Wellingtonu.

Rozhodli sme sa pre návštevu tulenej kolónie. Cesta nám ubieha pomalšie, ako sme očakávali, pretože je úzka a kľukatá. Prvá časť prechádza hustým pralesom, na ňu sa napája cesta nad útesmi. V cieľovej rybárskej dedinke Ngawi je viac bagrov Komatsu ako domov. Používajú ich vraj na ťahanie rybárských lodí na pláž. O zhruba desať minút prašnej cesty ďalej už rozoznávame lenivé 200 kilové tulene (mali ušká, takže uškatce?) volne pohodené na lávovom pobreží. „Kniha" upozorňuje, že sa hlavne nesmieme dostať medzi tuleňa a more, pretože vtedy cíti ohrozenie únikového východu a može napadnúť človeka. Dnes sú však vodné príšerky už asi unavené z turistov, takže sú spokojne rozvalené na skalách, sem tam si na mokro odfrknú (kýchnu), prdnú (smrad na kilometre) alebo si plutvičkou poškrabkajú nos. Z očí im neustále vyteká nejaká tekutina, čo pôsobí akoby plakali. Keď už nás prestali baviť fotky spiacich tuleňov, priskočili sme po kamienkoch bližšie a snažili sa ich nejak rozpohybovať. Jeden takýto pokus skončil tuleňom v patách, našim krikom, jeho škrekotom a našťastie žiadnym zranením.

Už len o kúsoček ďalej je najjužnejší cíp severného ostrova (ryby) – Cape Palliser. Hurá! Za štyri dni od hora až dolu! Pod pruhovaným majákom, ku ktorému vedie presne 249 schodov, si rozložíme piknik na pláži (zvrtli sme s Jarkou kuskus s tuniakom a zeleninou) a sledujeme chamtivé čajky a chrápajúce tulene.

Do Wellingtonu sme dorazili o 8:30 pm, t.j. presne 30 minút pred záverečnou múzea histórie a kultúry Nového Zélandu – Te Papa (v preklade Naše miesto). Tridsať minút stačilo na zhliadnutie maorského príbitku, špajze, kultúrneho domu a kánoe. V sekcii miestnej fauny majú ako inak slepé hnedé kiwi (asi ho naživo neuvidíme, lebo má dobrý sluch a skrýva sa v dierach v zemi), čierneho vtáčika Tui s bielou briadkou (podľa neho je pomenované aj lokálne pivko), zeleného papagája, ktorý skôr vyzerá ako naša, len zelená, sova, a žije na ostrove Kapiti (Ďurko tvrdí, že sa volá Kaka 8-)) a ešte vtáčika Waka, ktorý ako mi kolegynka vravela, je vraj dobrý nezbedník a rád kradne rôzne predmety z áut a stanov. Od pať metrov dlhej sépie naloženej vo formaldehyde nás už plašia zamestnanci múzea. Je zárva.

O pol jednej ráno nakladáme auto na 3.5 hodín trvajúci trajekt na južný ostrov NZ, do mesta Picton. Vo VIP loungi ešte asi spacáky a poduštičky nevideli, ale keďže je na celej lodi len zo 30 ľudí, nechajú nás ustlať si a spať.

Nad ránom auto zaparkujeme na odpočívadle a mne je len divné, že tie vlny počujem fakt zblízka….

Nový Zéland – Prechod cez sopku Tongariro - deň 4

2009-02-21T17:31:00.003+01:00

Budíček je opať nastavený na šiestu. O siedmej nás už autobus vezie na začiatok údolia Tongariro. Aj keď tento trek začína ako riadna masovka (s nami ráno nastupovalo asi 5-6 plných autobusov), už pri prvom stúpaní sa peleton trhá a my unikáme davu. Tongariro je 1967m vysoká činná sopka (posledne vybuchla v 1926) s červeným kráterom a azúrovými jazierkami.

Absolut kýč! Vedľa nej stojí mohutná hora Ngauruhoe, tiež činná sopka, 2287m vysoká. Vačšina z nás ju pozná z filmu Pán prsteňov ako horu Doom (Mt. Doom). O osem hodín od štartu nás bude čakať autobus na druhej strane priesmyku, čož je akurát dosť na prechod údolím/priesmykom a výstup na Tongariro, avšak výstup na Mt. Doom musíme vynechať. Rozhodnutie to bolo určite správne. Fotky hory Doom sú z Tongarira prenádherné a tiež sme sa ušetrili útrpnej cesty po sypkej láve tak, ako kedysi šľapal Frodo. Ďurko si ešte vymyslel fotku hory z prsteňom, ale v tejto nadmorskej výške mi opúchajú prsty a prsteň nechce dole.

Pzm.: Novozélandské slnko páli ako šialené. Ani krém nepomáha. Sme už ako pochodujúce lobstre. A to normálne s opaľovaním problém nemáme.

Na ceste do Wellingtonu, kde plánujeme prespať, zavolá moja kiwi Harriet a ponúkne nám ich plážový domček vo Waikawa beach. Je to zhruba 30km po našej ceste pred Wellingtonom, takže to vďačne prijímame. Harriet, so svojím silným zélandským prízvukom, mi vysvetľuje cestu k domu a miesto, kde je ukrytý kľúč. O 11 pm svietiac si baterkami, čelovkami a mobilmi prehľadávame celú záhradu, verandu a skalku. Kľúč má byť ukrytý pod kameňom na ľavo od domu. Dom má byť modrý a má to byť druhý dom z konca ulice. Po hodine a pol v záhrade nezostal ani jeden nezdvihnutý kamienok. Harriet nedvíha telefón a signál je tiež dosť slabý. Pomaly zaspávame v aute pred cudzím domom a jediné, čo nás teší, je nádherná mliečna dráha. Konečne sa nám kiwi dovolala a po podrobnom popise domu, terasy a psej búdy zisťujeme, že psa nemajú a stojíme pred nesprávnym domom 8-) Divím sa, že ešte nikto nezavolal políciu. Zahladzujeme stopy a prcháme do susedného, v tme veľmi nenápadného, modrého domu…

Nový Zéland – Rotorua - deň 3

2009-02-21T17:30:00.002+01:00

Prvých 200 km na juh od Aucklandu (prvé zážitky so šoférovaním na opačnej strane) a flóra sa kompletne zmenila. Už nevidím žiadne borovice, palmy, avokáda či banánovníky. Nahradili ich listnáče.

Rotorua – ešte pred vstupom do mesta nás Ďurko zaviedol na adrenalín vytvárajúci zorbing. Pre tých, čo to nepoznajú, je to obrovská plastová guľa, v nej trochu vody a 1 až 3 človeka. Čo by sa tak asi s tou guľou mohlo robiť? Spustí sa z kopca… 8-) Bohužiaľ, tesne pred nami vystúpilo z autobusu 40 zorbingu chtivých decák a nás tlačil čas 8-/ Snáď sa nám podarí zorbingovať ešte neskôr počas výletu.

Mesto Rotorua ako také sme dosť zanedbali (ak nerátam nákup potravín v pack&save). Radšej sme nás čas investovali do 30 km vzdialených gejzýrov Wai-O-Tapu. Čierne, zelené a oranžové krátery (hĺbka do 20m, priemer do 50m) prekvapili nielen farebnosťou ale aj smradom! Trebárs „diablová diera" (devil's hole) alebo „peklo" (inferno) stálo za to! Channel #5 sa nechytá! Champagne pool, alebo bazén so šampanským sa tiež nedal zahanbiť. Parila sa z neho hustá, nosu neznesiteľná para. S každým vánkom sa ta pohla zaručene k miestu, odkiaľ sme chceli fotiť. Chvíľkami sme sa ani nevideli. Na záver, ako bombónik parku, sa skrývalo krikľavo zelené jazierko (pravdepodobne plná síry). Tá zelená vyzerala naozaj choro, vo mne evokovala chrípku, v Ďurovi tekutý Persil. Jediné rastliny, také husté kríky, ktoré túto nehostinnú a smradľavú zem pokrývajú, sú Kanuka a Manuka (všetci ich doma poznáme ako Tea Tree).

V Rotorue Lonely Planet („Kniha") ešte odporúča tradičnú Maori show – tanec haka. Zarezervovali sme si štyri miesta na večerné predstavenie, hneď potom, ako sme vyriešili vybitú autobatériu 8-)

Maori sú vraj jedny z mála národov/kmeňov, ktorý vítajú hostí zlosťou. Je to forma zastraśenia a zároveň overenia si, že hosť prišiel s dobrým úmyslom. V dedinke Tamaki sme práve takéto uvítanie zažili. Vypúlené oči, vyplazené jazyky, jemné potriasanie dýky vo výške hrude a zakopávanie piesku nohou v smere protivníka/hosťa (podobné gestá robia aj býky), to sú základné znaky haky. Po predstavení nás dobre nakŕmia, okrem iného aj sladkými zemiakmi.

V noci nás ešte čaká cesta do Národného parku Tongariro.

Nový Zéland – výlet na najsevernejší cíp severného ostrova - deň 2

2009-02-21T17:29:00.004+01:00

Ráno nás Join ocko odkopol dve minútky dole kopcom na výletný autobus. Výletný autobus na najsevernejší cíp NZ, Cape Reigna. Cestou sme obzreli najstaršie novozélandské stromy KAURI a sprievodca neváhal nás oboznámiť s faktom, že 98% tohto pralesa vykácali európania. Shame on us. Aj kráľovna Alžbeta sa prišla pred rokmi pozrieť na tisícročné stromy, lež jej cestičku vyložili červeným kobercom. Pre nás ani veverička neštekla.

V najbližsom motoreste nachádzame rôzne suvenýri z tohoto dnes už chráneného dreva. Ako to? No predsa, kde bolo tam bolo, prišla veľká tsunami, pohltila celý les, zaplavila ho pieskom a tak sa to super kvalitné drevo zachovalo po mnohé roky až dodnes.

Po ďalšom výkuku z okna som presvedčená, že sa tu musím ešte vrátiť. Observation beach. Biela pláž. Biela. Nie svetlo sivá. Ani svetlo žltá. Ani žltavá. Biela. Dá sa k nej dostať len kajakom a na to my bohužiaľ už nemáme čas. Len nemo zízame z okna…

Ku Cape Reigna vedie štátna cesta („dialnica"). Ale netreba si všetko vykladať tak, ako sa píše na tabuliach. Posledných 16 km ideme off-road. Z tohoto dôvodu je aj autobus, ktorým sa vezieme, vlastne prerobený nákladiak. Pôvodní Maori veria, že duša človeka začína aj končí práve na Cape Reigna. Preto sme sa na najsevernejšom cípe nemohli ani najesť, aby náhodou nejaká dušička nebola pahltná a namiesto odchodu do hawaiského raja nezostala s nami na obed. Toto posvatné miesto nebudem ani popisovať, rovno prikladám foto:

Je tam super krásne. Spája sa tu tichý oceán s tasmánovým morom…let the picture talk…

Obed si dávame o pár km ďalej, na parádnej pláži, práve v príboji, pod košatou borovicou. Inak, stromy sú tu neskutočné. K niektorým sme sa dozvedeli aj rôzne prupovídky, viz Ďurkov komentár.

Cabbage Tree – Kapitan Cook vyslal na pevninu botanistu, aby nasiel citrusy alebo nieco podobne, lebo na lodi dochadzala nakladana kapusta. Ta bola zdrojom vitaminu C (aj ked to sa vtedy este nevedelo) a chranila posadku pred „scurvy". Botanista nic nenasiel, tak sa na prieskum vydal sam Cook. Cestou nahodou macetou zasekol do tohto stromu – bol uplne makky. Nakazal par stromov zotat a vnutro uvarit atd atd…a tak namornici nedostali scurvy a strom dostal svoje meno (kapustovy strom) aj ked s kapustou nema nic spolocne. Maori ho vraj tiez casto jedli.

Gum Tree – Eukalyptus, dovezeny z Australie.

Christmas Pine / Norfolk pine – uplne funky ihlicnaty strom. Rastie az do 50-60 metrov, a je uplne pravidelne konicky (kuzelovity?). Z dialky vyzera ako perfektny, „sviezozeleny" trojuholnik, konare ma pravidelne rozostupene a su dost daleko od seba. Nie je to borovica, aj ked sa tak vola. Je to endemit z ostrovceka Norfolk…treba vidiet, vyzera skoro umelo.

Manuka – krik, strasne dobre vonia, z jeho kvetov pochadza slavny Manuka med. Jeho pribuzny je Kanuka, co je vlastne tea tree (ten z ktoreho su tie olejceky a masticky a blbosti).

Avokado – na severe je kopa avokadovych plantazi, robi sa z nich avokadovy olej, co je vraj prave strasne „in" a pouziva sa namiesto olivoveho.

Zastavujeme pri obrovských dunách, hneď čo nás autobus riadne vydrncá jazdou po ticho tečúcej rieke (jedna z vecí, čo mi dodnes nedá spať je, že ako môže existovať pieskova duna hneď vedľa rieky a hustého lesa). Každý dostal bodyboard obľúbenej farby a už sa štveráme hore sypkým pieskom. Ako prvý to samozrejme skúša Ďuro a citujem: „to je pomaléé…". Nie všetci si to však mysleli a po zaseknutú, ustráchanú Číňanku (ktorá brzdila rukami-nohami a čím sa dalo, až kým jej board nezastavil v strmom kopci úplne) sme skoro vyslali helikopotvoru 8-) Nakoniec stačilo, aby ju jej čínska spolucestovateľka podporila, pravdepodobne slovami: „Ty looser, pusti sa!", a ona uvolnila kŕč a „závratnou" rýchlosťou sa doplazila dole.

Nasleduje tzv. 90 miles beach, ktorá však už dnes nemá 90 míľ, ale asi len nejakých 60. Prechádzame ňou v čase odlivu, keď je širšia ako slovenské dialnice a rozhodne rovnejšia ako predchádzajúca zélandská štátna cesta. Sprievodca sa uškŕňa, že je to najstaršia a zároveň najmladšia (denne opravovaná prílivom) dialnica na svete. Je povolené tu kempovať. Poslednú Toyotu, ktorá tu kempovala v noci, nachádzame v zhrdzavenom stave do pol karosérie zasypanú v pláži. Povolené kempovanie teda je, ale príliv to zjavne neschvaľuje. Na pláži zastavujeme ešte na jedno fotko-branie. Skala s dierou, alebo hole in the rock. Cestou z 90-míľovej pláži nám už spestrí len hustý borovicový prales a v ňom kŕdeľ divokých koní (pzm. tie boli určite podplatené, keďže je ich vraj vidno len výnimočne a nám sa pošťastilo zahliadnuť celú rodinku). Sprievodca nás po zvyšok cesty zahŕňa históriou a mýtmy NZ, viz Ďurkov komentár:

Maorsky polobohovia boli na rybacke (vyhnal ich otec, ze sa ani nemaju vracat bez ryb ktorymi by nakrmili dedinu) a velmi sa im nedarilo. Jeden z nich nakoniec vybrusil celust (ktoru vzal z mrtvoly svojej starej mamy, lol) a spravils z nej hacik. Kedze to bol poloboh a stara mama asi tiez nebola cista, chytil uplne najvacsiu megarybu. Ked ju vytiahli nad vodu, zabili ju a tak vznikol severny ostrov (to je akoze ta ryba). Asi na tom nieco bude, lebo severny ostrov dost smrdi (nie za rybou, ale sirou J. ). No a to kanoe, na ktorom sa plavili, je juzny ostrov. Sprievodca nam ukazal aj miesto, kde hacik chytil rybu…z mora na plazi trcal velky kamenny obluk…

Sprievodca nam este porozpraval, ako sa snazili rozsirit pastviny, a tak vyrubali velku cast zelandskych lesov. Avsak vietor tym padom mohol odfuknut piesok ovela dalej, az na pastviny. Jednak bola zem piesocnatejsie a tym menej urodnejsia, ale aj hospodarske zvierata dychali piesok zo vzduchu a skor zomierali, a tiez sa im skor zbrusili zuby na trave posypanej pieskom. Takze sa stromy zacali vysadzat na novo. Videli sme nejednu novo vysadenu horu s borovicami za rovno ako nastupene vojsko. Co sa rubania stromov tyka, aj k tomu sme si vypoculi jeden pribeh, ako maorsky nacelnik na tri krat vyrubal jeden strom, z ktoreho si chcel postavit kanoe. Avsak vzdy ked sa pre strom na druhy den vratil do lesa, strom stal zase pekne zasadeny. Raz v noci, ked vyrubal strom po stvrty krat, zostal v lese a cakal co sa stane. Pribehli vsetky mozne lesne zvierata a strom kusok po kusku pozliepali a ozivili. Ked sa ich spytal, preco to robia, dozvedel sa, ze to na prikaz boha lesa, od ktoreho si on, smrtelnik, nevypytal povolenie na vyrub stromu (byrokracia vladla uz vtedy!). Nakoniec dopadlo vsetko ako v rozpravke, nacelnik si zacal pytat povolenie a za odmenu, nielen ze si mohol rubat kolko chcel, ale aj mu boh lesa nechal hmyzom vyrobit prekrasne kanoe s najkrajsim vyrezavanim na svete.... 8-) staci mat dobrych znamych... he he

Čírou náhodou po ceste zo severu „rybieho" ostrova, Ďuro zbačil záchodky postavené známym architektom Hundertwasserom, tak si na 5 minút zaspomíname na múzeum vo Viedni.

Smer Nový Zéland – deň 1

2009-02-21T17:15:00.006+01:00

Po náročnom týždni (Ďurkova úspešná štátnica v stredu pred odletom, moje služobky do Ostravskýcj dolov a Brna a večer pred odjazdom 15-hodinová šichta do jedenástej večer) sa po celej noci balenia do 80 litrových batôžkov ocitáme na pražskom letisku. Dvojhodinový let do Londýna si sladko pochrapkávame, až kým podvozok s hlukom nenarazí na pristávaciu dráhu. V Londýne máme síce veľmi obmedzené množstvo času, napriek tomu stihneme všetko, čo sme si zaumienili. Buckinghemský palác – check P, St. James park s prítulnou veveričkou P, Big Ben P, Londýnske oko P, múzeum Tata P, katedrála St. Paul P, Tower Bridge P. Nehovoriac o tom, že za rohom od Alžbetinho baráku sme našli outdoorový obchod, kde doplňujeme posledné drobnosti do výbavy a môžeme vyraziť.

Z letiska Heathrow nás vezme Cathay Pacific do Hong Kongu. Čo by som tak o tejto leteckej spoločnosti povedala, aby to neznelo, že sme už veľmi rozmaznaní a pohodlní…? Asi len „seafood congee"! 8-) Pre neznalých honkongskej kuchyne, „congee" (konži) je rôsolovitá biela vec podobná našej huspenine. A „seafood" je jeden krúžok sépie a jedná krevetka… Na tomto lete padli všetky ovsené koláče, ktoré som noc pred odletom piekla na výlet 8-)

Prílet do Aucklandu – asi sme vyzerali po 24 hodinách v lietadle trošku podozrivo, keďže si nás imigračný úrad zobral do špeciálnej kancelárie vyhradenej pre Indov, Kórejcov, Pákistáncov a podozrivých východo-európanov, kde nám položili niekoľko (možno až príliš veľa) divných otázok. Samozrejme nás predtým rozdelili, aby bolo jasné, kto si vymýšľa viac. Po chvíľke ich výsluch prestáva baviť a nechajú nás ísť. Už len prejsť potravinovou kontrolou a je to. Nieeee, nenesieme živé ani mŕtve zvieratá. Nie, v batohu nemám mrazenú polievku ale sušenú. Nie, to nie je to isté! Nie, na topánkach a sandáloch nemáme žiadne semienka. A prosím vás, nepýtajte sa ma, či na šnorchli nemám zaschnutý planktón!!

Našťastie nás Ďurova kamarátka, kiwi Jo, tie dve hodinky na letisku počkala. Zatiaľ mám pocit, že novozélanďania sú veľmi fajn ľudia. Aj napriek tomu imigračnému workoholikovi! Vraj na južnom ostrove sú ešte lepší, milší a ochotnejší. Tak uvidíme.

Po krátkom oddychu doma u Jo, s jej malou dcérkou Rebekou, ktorú neustále volajú „shaka" (nezbedník), sa vydáme na cestu. Prvú noc prespíme u ocka Jo, kde sme z Aucklandu išli asi 4 hodiny autom (na sever). A ráno nás čaká cesta na najsevernejšie miesto Nového Zélandu (NZ). Juhúúú.

Inak, Jo má krásny domček na kopci na samote (v mestečku Pukekohe asi 40 km pod Aucklandom). S kravou, psom, mačkou, sliepkami…a zo susedného domu vidno len sem-tam časť červenej strechy cez husté stromy, palmy a juky! Takto by sa mi páčilo bývať!

Praca v Kosiciach

2008-06-10T21:16:00.001+02:00

Slovinsko - Julské Alpy

2007-08-25T23:14:00.001+02:00

Sziget festival 2007

2007-08-23T00:04:00.000+02:00

V Maďarsku sa už tradične v auguste zišlo kopec mladých aj starých, metalistov, bluesákov, raperov, hip-hopákov atď. aby si týždeň potrápili ušné bubienky. Dá sa povedať, že počas festivalu celých 24 hodín 7 dní na ostrove - Sziget - v centre Budapešti nenájdete miesto, kde by nehrala nejaká kapela, alebo aspoň "rádio" (tým myslím brutálny sound systém s obrovským subbuferom. 8-)))) Okrem iného sme si zatančili na cigánsku nôtu, zaspievali so Sinead O'Connor a The Killers (videjko je nižšie).

Ruská kapela Leningrad publikum síce roztancovala, ale okrem iného aj rozdivočela. Naši východní bratia si neuvedomili, že 90 kg chlapa asi len tak hocikto na rukách neunesie. Takže podávanie si "tiel" nad hlavami nie vždy "dopadlo" najmäkšejšie... Mala som čo robiť, aby som sa uhýnala a neuhynula. Keď však začal jeden člen kapely (také dvestokilové holohlavé zlatozubé chlapča) drtiť jednu stoličku po druhej a rozbité kusy hádzať ako trofeje publiku, tak sme to radsěj na ich stage zabalili. Na videjku je aj letiaca nožička zo stoličky, hi hi.

Na fesťáku bolo strašne veľa sprievodných akcií. Trebárs sa dalo bungee jumpovať, nechať sa vystreliť, strašne sa o(b)žrať, zkuknúť travesti show (hlavná postava Fifi = nafukovací ružový pes), posedieť-pospať v ambiente stane, nájsť najsmradlavejší Toi-Toi záchod, postaviť si z plechoviek najväčšiu pyramídu, zúčastniť sa bozkávacieho Guinessovho rekordu, dať si šíšu, pobiť sa v bahne a ja neviem čo ešte.
Btw na festivale bolo asi pol milióna ľuďi!!!!! a prišiel aj štvormiliónty účastnik od začiatku Sziget festivalov....
Highlight celého festivalu bol aj tak koncert Faithless..... videjo dodám ...časom.....

Koncert The Chemical Brothers v Prahe, 10.8.2007

2007-08-21T22:38:00.000+02:00

Koncert bol úžasný, aj keď skončil skôr ako sme očakávali a ako by sme chceli. Možno sa trošku vyčerpali na Sziget festivale v Budapešti deň pred tým.... 8-(

Inak sa Chemický bratia parádne predvádzali, 3D show nemala chybu!!!!! Veď kuknite malé videjko.... keď budú nablízku, pôjdeme na nich zas !!!!! 8-)))

Zmena je zivot

2007-06-19T13:20:00.000+02:00

Feeeha!!!!! To som asi trosku prehnala s opalovanim?????

E E!! To som si len vyskusala, ako by som vyzerala byt som sa narodila v Karibiku, vo východnej ci zapadnej Asii, alebo dokonca, ako by ma boli byvali namalovali pani Botticeli a Modigliani, keby sa im dostanem pred platno...... a ta najsexy fotka to som ja par tisic rokov dozadu 8-)

Je to sranda, skuste si to s vlasnou fotkou. Tu je zazracny link, ktory vas zmeni... isto k lepsiemu 8-)

http://morph.cs.st-andrews.ac.uk

Hraniu zdar ! ! !

EGYPT - TIA

2007-06-18T16:42:00.000+02:00

Egypt mi opäť pripomenul Indiu, keď človek už len farbou pleti vie, že tam nepatrí, aj keď sa mu tam hrozne páči. Hurghada, mesto ktoré sa na pár dní stalo našou "základňou", je plná turistov. V podstate, keby nie turismu, tak nie je ani Hurghada. Dobrých 70% návštevníkov tvoria Rusi. "Zdrastvuj devočka, ty negavariš pa rusky? Pasmatri. Nenáda ničevo?" ma sprevádzalo hotelom aj celým bazárom (t.j. ulica predražených obchodov s nenásytnými predavačmi, často až príliš otravnými, s jediným cieľom, a to natiahnuť turistu o čo najviac $$$). Starší Egypťania po nás kričali Welcome to Egypt! Mladší, asi po zhliadnutí filmu s Leonardom DiCapriom, Bloody Diamond kričali niečo oveľa pôsobivejšie: "Welcome to Africa!". Znie to dobre, že?

Vďaka mojej neschopnosti si na dovolenke zapamätať, aký je práve dátum (veď preto sa to volá Dovolenka, lebo si to môžem Dovoliť, že?) sme sa vychystali na safari na štvorkolkách (6 fliaš studenej vody, centimer opaľovacieho krému, dlhé nohavice a rukávy...) o deň neskôr.... 8-(((( Pomohli moje "psie oči" cez telefón a náš delegát nám ochotne ponúkol náhradu za zmarený výlet, a to výlet na jeepoch 50 km krížom púšťou, smer beduínska vesnička a v nej dobrá večera, jazda na velbloudovi a nezabudnuteľných 10 minút hala-hala-halllaaaa-halaaa beduínskeho folklóru (pre odvážnejších mám aj video...). Nebudem tu písať o špinavých detičkách z dedinky vďačne prijímajúcich roztečený keksík. TIA (This is Africa!). O chudobných detičkách, ktorým by človek aj chcel pomôcť, ale nevie ako, viz rok dozadu, stačilo.

Chýbajúci adrenalín zo sľubovaných štvorkoliek som si ešte pred odjazdom za fatamorgánou vynahradila jazdou na banáne. Nuž, šofér rýchločlnu bol skalopevne rozhodnutý nás vyklopiť do mora. Trimali sme še jak še dalo, aľe nepomohlo. Prudká zatáčka vpravo, potom hneď vľavo, brzdáááá....a už nám nebolo pomoci, sme vo vode. Rýchla Chiquita nás dostala. Škoda len, že som nevyužila poriadnejšie a častejšie all inclusive stravu (toľko dobrôt, mňam). Moja "mušia" váha tak preletela zo zadnej časti banánu do prednej na už ponárajúcu sa babu. Samozrejme som letela hlavou napred... už pri vynorení som malá hrču o veľkosti zrelej baracky (t.j. marhule).

Zážitkom bol určite aj výlet do Luxoru a do Káhiry vo vraj 60 stupňových horúčavách. Neviem presne čo sme videli, lebo sme sa všetci hrozne ponáhľali do klimatizovaného autobusu... ale mám niečo vyfotené. Aj keď fotky sú riadne presvetlené od pražiaceho slnka. 8-)

Narodeniny som oslávila pod vodou, pri ostrove Giftún, so šnorchlom na hlave. Neviem čo za drogy tým rybám dávajú, ale oni sa vôbec ale vôbec neboja. Jednak je ich tam veľa, množstvo druhov a nemusíte sa ani unúvať sa za nimi potápať. Prídu samé... Krása. Tento výlet sa mi veľmi rátal, plus sme mali egyptského sprievodcu na našej mini jachte, ktorý sa v ten deň volal Ahmed, ale o deň neskôr už bol Jarda. 8-) A pláž na giftune jedna báseň. Voda číra, biely piesok, žiaden hotel. Škoda len, že na rozjímanie na toľkou krásou nám dali biedne dve hoďky a spolu s nami tam vylodili cca 200 ďalších turistov.... achrrr!

Poslednou zastávkou môjho príspevku bude náš hotel Sea Gull. Animátori sa naozaj snažili vyplniť náš čas na pláži rôznymi aktivitami (asi aby sme si to AI neniesli domov so sebou vo forme čerstvého tuku na brušku ). A keďže väčšina turistov sú Rusi, aj animátori už hovoria rusky..... tak napríklad pri pokriku "Vodná Eróóótika!" (ehm, ehm Vodná Aeróóbika!) som zbalila okuliare a šupla sa do mora. Inak by ma boli vytiahli na pláž pred všetkých hostí šaškovať na Bora Bora, kde najobľúbenejší cvik sa volal Russian Silicon (asi nemusím popisovať). Aby som im nekrivdila, tak ďalšie aktivity stáli za to (ako normálny aerobic, brušné tance, volley, vodné pólo, potápanie, petang atď.).

Toľko z ďalšej navštívenej krajiny, zase raz bližšie rovníku. Ak by som si dnes mala vybrať dovolenku pri mori (čo si asi tak skoro nevyberiem), tak vyberám Egypt. Aj keď pláž tam nie je práve taká, na akú sme zvyknutý od Stredozemného mora (je rozparcelovaná hotelmi) ale Červené more, miestna teplota, možnosti k videniu, kultúra..... tak neváham a idem.

BODIES Exhibition - highly recommended!

2007-05-13T18:53:00.000+02:00

I've just got back from an excellent exhibition - BODIES - right now
held in Prague. And I can tell you it was worth the 300-czech-crown-
ticket. Although the moral aspect of the real human skinless body
exposed in freaking poses are discussed in every single press and the
origin of the bodies are questioned, i believe it is a right way how
to teach people with no medical education about US.

Visit recommended, mainly for smokers....

Learn more at the official web site:

http://www.bodiestheexhibition.com/bodies.html

Uscita lato destro

2007-03-15T23:59:00.000+01:00

I will start with the end, so it might look like it has never ended…. The flight back to Prague was the most noise one and the most crazy one. Plane was filled with Italian teenager (mostly girls) with no guardian. They were screaming during the take-off, yelling during the whole flight, and again screaming and clapping hands during landing. One gets the feeling as on rollercoaster (BUT on the rollercoaster you need to bear the noise and scream just for max. two minutes… not for two hours and something...). “Bravoooo!”, still sounds in my ears. After that I appreciate to be back home (even though I have to study a lot right now).

Things I’ve seen in Rome, nowhere else:

- many many much scooters 8-)

- so many Smart and Mini cars

- so many beggars – even fake beggars!!!

- too many historical monuments. I feel exhausted after running from one to another for 4 days and I also feel little depressed than we haven’t seen a half of it!

- people wildly trying to get inside the Metro, while people from inside are trying to get out, basically “no-line-respectful”

- such a concentration of "Gelaterias" (ice-cream shops), yummi!

Basically Rome is a wonderful city. In the small old streets (built with absolutely no logic) u can easily get lost… how romantic. Stilll, you can mind the dirt on the street and homeless people sleeping everywhere (I mean everywhere, even at the entrance to Pantheon!). Nevertheless, Romans are warm-hearted, nice people always with a smile on face. They are amazing cooks and even better rhetors. According to average luxury levels of the cars, I would also say they’re good businessmen (or are priests driving Alfa-Romeo’s and Porsche’s?).

As I mentioned, street are too short and narrow and cars trying to get into the centre are many – I guess that’s the reason why they use Smart cars and scooter with such a popularity.

See Rome and die. Is this phrase right? Have I seen everything now and it’s safe to die?

I say:“NO!”. I say:”NEXT…!”

Visiting Rome - coming soon!

2007-03-09T22:55:00.000+01:00

Post under construction. I am gonna work on that soon. My apologies for the inconvenience.

8-)))

So exciting to try out real italian pizza&pasta, to wait for my sicilian friend for hours, to turn deaf standing next to crazy italian shouting woman, to learn some "pazzo" words.... yeah, I am gonna visit Catholic mecca!

Just one more day to go...

Viva Cuba

2006-10-18T17:01:00.000+02:00

Hey,

I just got back from the much-anticipated holiday and I am full of
excitement and adventurous memories which I'd like to share.... it
might encourage you to go and explore Cuba or any other interesting
country.
Here is my story, read it or ignore it 8-)

Our journey started very traditionally in Havana. This city is full of
old american cars from the 50's, which are randomly being repaired on
every other corner. Small streets, colorful old houses, ladies smoking
huge cuban cigars, local band playing salsa, literally thousands of
primary school kids in purple uniforms.....and it makes this place so
photogenic! I took a tour in a rum factory ( Havana Club) with one
tasting shot included, yummy and also in the tobacco factory (Partagas
- they roll Cohiba's). That was something. Approximately 300 people
rolling every kind of cigars you can think about, almost without
break, one by one, individually... Every day at 1pm they read them
some stories to cheer the employees up. I didn't have an idea how
complicated process of making a cigar it is. From growing the leaves,
dividing them according the size and flavor, choosing the right blend
for the particular type of cigar, style of rolling, which leaf is
going inside, and which outside (which one into the middle), how long
it needs to be pressed, what kind of glue..... bla bla...i guess that
Smokers know the difference. Later on we tried mojito in well-known
Bodeguita del Medio (very crowded but huge, fat bar-attender was quite
charming 8-). First disappointment came when we took a taxi to
Tropicana (=best cabaret ever) and were trying to get inside for 25
bucks (as Lonely Planet says it's possible!). Well, lady at the
entrance desk informed us that the entrance fee is $70 and there is a
mistake in the Book ! ! ! We took a taxi back to our " casa
particular" and never ever trusted The Book again!

Vinales. Small city on the west side of the island known for the
natural beauty - mogotes. Mogotes look like small rocky hills suddenly
growing up from the ground. It is all covered with green palm trees,
and under some of them are hidden caves which I've heard are worth to
see. Heaven for rock-climbers. We rented a scooter to explore the
whole area around, stopped by the divine Playa Jutias with white sand,
crystal clear water - tea temperature and unfortunately very annoying
mosquitos. After hot and sunny day we rode into a tropical storm
(twice!). Fortunately I just scratched my knee while falling down from
the slipping motorbike 8-)))) As I said, it was adventurous 8-)

Traveling in Cuba is not always fun. There are very few buses running
and tourists are allowed to get just into the most expensive ones
(when Cubans are paying for the tickets 24 cuban pesos = $1, tourist
are paying 24 pesos convertibles = $24). Renting a car is more
expensive than in The United States (ok, ok, almost!). For trains you
need to make a reservation few days ago... and you can buy your ticket
just if there are no Cubans wanting to buy one! Cubans are prohibited
to give a lift to foreigners. Few of them are still doing it, but if
you get caught by police (as we did) you are in a trouble... There are
also taxis - called " collectivos", which pick up people on highways
and for few pesos you can get across the island. But... they don't
take tourists. Most of the population is traveling by trucks,
tractors, horse carters, buffalo carters... whatever is running.
So after trying everything mentioned (even overcrowded local buses,
which are just pretending to be buses but in reality they are trucks
with doors on sides.... who was in India would not be surprised by
it), we continued traveling mostly by regular taxi, charging
incredible money for it. We always tried to share it with other
tourist and save some money for evening mojito or freshly caught and
cooked lobster in local families. Btw cuban cuisine is the worst I've
ever tried... at least what they sell on the street... " jamon con
queso por cinco peso" or "pizza con queso" for the same price... yuk!
Local people are trying to make some money for living by approaching
foreigners and inviting them for a lunch or dinner at their house
(illegally of course) and their fish and seafood is on the contrary
very delicious.
I did some snorkeling on Playa Ancon near Trinidad, and also on Playa
Santa Lucia near Camaguey. That was our 10th day on the island and our
budget got veeeeeeery low. Yes, I forgot to mention that we forgot to
withdraw enough money before departure, our american credit cards were
not working because of the american embargo and our only hope, french
credit card, got stucked in the ATM in Havana..... Literally we were
in the stage of starving when just by accident we overheard our mother
tongue - Slovak language. Two Slovak guys and one Cuban guy (who was
15 years ago working in my country so he spoke fluent Slovak as well),
were sitting on the beach. We said hello, and after they get to know
what happened to us, they run to the hotel kitchen (all inclusive, I'm
lovin' it!) and brought us burgers, bananas and some snacks 8-) They
took us for another snorkeling on catamaran and said their goodbye
with $50 so we could buy some food on the way home. My biggest Thanks
to them and I wish I can help somebody in need in the future. I get to
know how it is to get stucked somewhere without money.
Anyway this Cuban-Slovak guy is a fisherman, so he took us to coral
reefs where we could see beautiful colorful fish, orangish, bluish,
even phosphor. Guys, they saw even barracudas and rays . I was not
that brave to follow after hearing the story from the previous day,
when this Cuban guy was hunting a huge turtle and a shark bit one leg
and head off it. He is fearless, he still took the turtle home and
made a lunch from the rest of it...

I was complaining about different prices for locals and for tourist a
lot. Just later on I have realized, that most of the Cubans are
earning as little as $25 a month. That's very little.
It is still very poor country, but at least nobody is starving here.
Government is taking care about the housing, education, health care
and pension. In the same time government takes everything from the
people what would make them little bit richer than others, what would
make their lives more bearable. Well... socialism.... There are no
other billboards in whole country just the ones saying: "Viva Fidel,
80 anos mas", or "Socialismo por siempre" or "Patria o muerte", "Cada
dia una obra mejor", or "Volveran!".

On our way back to States we had a day and a half to spend in Mexico.
Too little for such a country but we used every minute of it. After
visiting a Mayan pyramide in Chichen Itza we spent a night in a
touristy resort near Playa del Carmen. Finally our american cards had
worked, so we even bought ourselves some frozen fruit margaritas,
yummy! I had to try the mexican cuisine..... I ate the special Mayan
lime soup in one blink of the eye, although I guess I was still hungry
and I wouldn't eat it very often. But everything else we tried there
was delicious !!!
One more morning glory at the beach and I was ready to go.... ready to
see my family, after 8 months of being somewhere, doing something....
I am ready to go home. At least for a while.....

But I will definitely update you soon with another traveling fever. I
like it and I enjoy it.

Here are links to some picture:
http://static.flickr.com/82/265961598_c53020e8cb.jpg?v=0
http://static.flickr.com/121/265958839_9ff72c232a.jpg?v=0

I miss you all ! ! !

Viera

Nieco je vo vzduchu... 8-)

2006-08-12T16:38:00.000+02:00

Co sa udialo vcera ma este dnes rozosmieva ked si na to spomeniem.... 8-)

Zacalo to v praci ked sa kolegynke podarilo zarezervovat dve masaze a jednu celo-telovu masku, vsetky tri s nejakou ocnou masazou, ktoru robi len jedna kozmeticka u nas, takze by sa musela rozkrojit aby to vsetko stihla 8-) Prve staznosti hned zrana... hehe.... hned na to prisiel parik, obaja na masaz....a chlapik mal rezervovanu specialnu terapeuticku masaz, ktoru u nas robi len jedna masazistka a ta presne v tom case vyucuje yogu, takze ho nemohla vziat.... 8-).... pohoda, ved Vierka im to vsetko vysvetli a ospravedlni sa..... Ako tam ti dvaja stali, sklamani a nasrani..... tak sa objavila asi 80 rocna babka, ze ma u nas rezervovanu manikuru. Pozriem do knihy a vidim presne v tom case, ze nejaka Connie ma prist na manikuru. Ani ma nenapadlo si pytat meno. Ved aka by to musela byt nahoda, aby sa v rovnakom case niekto len tak objavil na rovnaky treatment. Babicku som zaviedla si vybrat farbu na nechtiky. Stale sa ospravedlnujem pariku za nedorozumenie, ktore sposobila kolegyna, ked spoza chrbta pocujem...:"Dobry den, ja som Connie, prisla som na manikuru o 11". Moj dobry zvyk ked sa vsetko se.... je sa rozosmiat. Neporusila som tradiciu ani tentokrat 8-) Vrazim to saloniku, kde uz ma babicka ostrihane nechty na pravej ruke a pytam sa jej, kde sa nechala objednat na manikuru, u nas ci v druhom salone v meste? Ona sa len previnilo usmieva a milo mi hovori, ze si uz nepamata.... Stale vyrehotana som sa to snazila vysvetlit pani Connie, ako naj funny historku, aka sa nam tu snad stala, ale jej to velmi vtipne neprislo a bez pozdravu odisla. Nuz...

Vecer v restike som sa zoznamila s novym chalanom, bulharom, vola sa Kiko. Bola to jeho prva noc. (mozno aj posledna 8-). Jeho naplnou prace je upratovat stoly. Vcera pracoval s kamoskou servirkou. Prave ked jej usadili dve velke skupiny a bola najviac zaneprazdnena, ma jeden z jej stolou rozculene zavolal. Kym vnucik pomahal starkej rozkrajat klepeta, niekto mu ukradol jeho lobstra zo stola. Bezim za Kikom a vysvetlujem mu co spravil a ze sa to uz nesmie opakovat. Nech sa radsej 2 krat opyta, ci moze, kym odnesie tanier zo stola. V rovnakom case mu jeho servirka nakazala odniest chlieb pre stol ktory sa prave usadil. Odniesol ho stolu, ktory uz dojedol hlavny chod. Prvy stol bez chleba si ma odchytil, ze servirka zmizla a oni nemaju ani len chlieb na stole.... Kiko!!!!! Pri druhom stole uz vidim managerku ako sa ospravedlnuje za strateneho lobstra a ponuka im dezert zdarma. Kika to asi riadne znervoznilo... lebo nepreslo ani 15 minut a stol bez lobstra takmer s placom na mna krici, ze im na stole chyba pecene kura........ Ach Kiko.....

Uz je rano.... som opat v praci.... vcera sme boli v spa uplne zabookovany, takze sa vytvorila nekonecna kopa pradla na pranie. Zacala som s tym uz vcera. Dnes som nasla odkaz od kolegyne, ktora to po mne vcera preberala.....ze sa akosi pomylila, a ked do pracky niesla spinave pradlo a chystala sa vybrat ciste a poskladat ho..... tak sa jej poplietli kosiky a dala opat vyprat ciste pradlo a spinave priniesla na skladanie..... 8-))))))

Neviem co sa vcera dialo, ale som rada ze ma to viacmenej obislo a mohla som sa na tom len cely den dobre bavit 8-))))))

Long Island News

2006-08-05T16:59:00.000+02:00

V nedelu rano som prehovorila dve kolegynky aby rozdelili moju sichtu a s Durkom sme nasadli do naseho noveho, vtedy este funkcneho, Volva. Po takmer dvoch hodkach jazdy krizom cez ostrovy a za pomoci dvoch ferry sme sa ocitli v este bohatsej casti Long Islandu ako je Montauk, v meste Mattituck. Na cestach snad boli len limuziny a my... 8-) Ale nemaju v nedelu otvorene ochutnavky na viniciach, takze stratili hned 5 bodov! Za drahe peniaze sme si tam pozicali na dve hodky kayak a vypadlovali sme to pomedzi milionove super sexy jachty cez zalivik az do oceanu....na pieskovu plaz kde si uz moje rucicky pytali oddych. Zasluzeny, ved som veslovala ako dracica! 8-)))) Po peknom predpoludni sme sa hnali nikdy nekonciacimi zapchami Long Islandu na nocnu sichtu do restiky....

Ale hned v stredu nam stastie prialo a dostala som OFFa v oboch pracach, takze rannym (pre mna nocnym, to bolo len 5 am) vlakom, super silne klimatizovnym (po Indii to pre mna znamenalo dlhy rukav a deku so sebou!) sme sa previezli do New Yorku a odtial busom do New Yersey do vodneho parku Hurricane Harbour (Six Flags). Nuz, co si budem klamat, zase som mala srdce v gatiach ked ma Duro nutil sa spustat sialenymi topoganmi, na nafukovacich kruhoch a aj bez nich.... Keby bolo po mojom, tak stravim den v bazeniku s vodou po kolena kde kazdych 10 minut pustali vlny....alebo vlnky, vlnocky..... este mensie ako na Sirave ked sa pri brehu prejde skuter 8-) Ale uzili sme si, az na moj upal.... nepomohli ani ladove sprchy, mokre triko na hlave a ruzove pilulky....8-(

Vecer nam zostala chvilka, kedze vlak spat na Long ISland fici az po polnoci....Duro pocul o nejakom starom pristave dole v Manhatane, isli sme to obzriet. Pajaaada! Romanticka vecera s vyhladom na stare plachetnice, mrakodrapy, v pozadi len mesiacik....pod nami na jednej strane tancovali pariky salsu a na druhej strane v bariku na zivu hudbu dve hulu tanecnice krutili ritkami. A do toho yummi lososik a Corona...... mnam!

Nemoze nam ale predsa vsetko tak hladko vychadzat. Hned dalsi den si prisiel Duro vyzdvihnut brejle ku mne do prace a uz sa s autom dalej nepohol. Nestartujeme..... Kamos, mechanik, sa nam na to prisiel vcera mrknut a ze vraj pumpa na benzin je znicena. 8-( Bud sa nam to podari vratit zenskej, ktora nam tak vierohodne tvrdila, ze s autom nemala nikdy problem, ale ideme investovat dalsich 130 bubakou do naseho fara!

Nuz ale stale sme na tom lepsie ako kamoska bulharka, ktora sa pohadala s domacimi, tak ju vykopli z domu a tyzden spala v stane v pristave (v strede leta je tu tazke zohnat ubytko). Vcera sa valila burka, tak som jej ponukla nech pride na par dni spat k nam. Sice prisla, ale aj tak si rozlozila spacak pred domom na travniku 8-) A za svitania vzala scateboard a uz jej cely den nebolo..... ma zjavne kocovnu krv a trosku aj vyzera ako cigoska. Sama si to aj prizna, ze niekde v prarodicoch nejaky romsky predok musel byt 8-)

Tolko Hot News zpoza mlacky.....tuna ziadne oblacky, len vtacky..... 8-)))) uz mi sibe, to je nedostatkom spanku... pa pa

Volvo

2006-07-29T03:30:00.000+02:00

tak sme si kupili karu..... o level vyssie ako minuly rok....takmer
take iste ako ma Rudko.....

spolocne znaky:
- je cierne
- je kombi
- ma klimosku (ktora nefunguje)
- ma centralne zamykanie a otvaranie okien (aj stresneho okna....
vonku prsi a ja som mala auto a nenasla som tu packu ktorou sa to okno
zatvara,.... ajajaj! bude mokro!)

malinke rozdiely:
- je o nieco starsie ako to Rudkove....asi o....priblizne...... len
o.....15 rokov a 11 mesiacov....
- mame kozene sedadla! (dufam ze si Rudko nepriplatil a nema aj on!)
- lieta nam zadne sedadlo
- nemame jeden spetak
- rozbili nam jedno svetlo ( a ja som dnes odrazila druhe, haha)
- pasy funguju na heslo.... zatial sme nezistile ake je to heslo
- dvere a kapota sa obcas zaseknu (na par hodin/dni)
- nase pneumatiky vyzeraju ako Alexina prdelka (asi najvacsi problem
pre technicku kontrolu, ktorou sa chystame prejst... hehe alebo aj
neprejst)
- je to Volvo a nie nejaky obyc Opel
- ma to automaticku prevodovku
- tachometer tiez nepracuje bez hesla.... co sa naramne podoba na
kompas Jacka Sparrowa (Pirati z Karibiku)

Dalsie spravy z poza mlaky...... dnes bol krasny den, slnecno, teplo.
V restike mi pridelili sekciu na terase. Bola som vdacna ze sa dnes
vyhnem klimoske a spojim prijemne s financne vyhodnym, cize budem
obsluhovat hosti a opalovat sa sucastne. Kym som si pripravila stoly,
zatiahlo sa, zdvihol sa vetrik a sefka sa zacala obavat ohlasenej
letnej burky (aj spadli tri kvapky) a poslala ma domov. Velmi sa mi to
nepacilo. Odrazilo sa to na moje roztrzitosti a hned na parkovisku som
narazila mojim brand-new autom do susedneho fara. Sakra, este som sa
aj zaklinila do neho a nemohla som sa dostat odtial. Tak som si
vystupila, obhliadla miesto cinu a nasla cestu ako sa dostat spod
kolesa obrovskeho zaparkovaneho jeepu.....a zdrhla som.... samozrejme!
Duro je este v praci, urcite bude rad ze uz potrebujeme nie jedno ale
dve svetla kupit..... Zatial len dve. Este ho musim ist vecer
vyzdvihnut do prace, mozno ich bude viac....ale viac ako 4 sa neda
rozbit, takze nezufam 8-)))))

Pekny vecer prajem.